2,757,458 views • 17:09

V nasledujúcich 18 minutách, vás vezmem na cestu. Je to cesta, na ktorej sme spolu už mnoho rokov, ktorá sa začala približne pred 50 rokmi, keď ľudia prvýkrát opustili našu planétu. Počas tých 50 rokov, nielenže sme doslova fyzicky vkročili na Mesiac, ale rozoslali sme robotické sondy ku všetkým planétam - všetkym ôsmim - pristáli sme na asteroidoch, stretli sme sa s kométami a práve teraz máme kozmickú loď na ceste k Plutu, k telesu, ktoré bolo donedávna planétou. A všetky tieto robotické misie sú časťou jednej väčšej ľudskej cesty: cesty za pochopením čohosi, za nadobudnutím pocitu nášho miesta vo vesmíre, za pochopením našich koreňov, a toho ako vznikla naša planéta Zem a my, čo na nej žijeme.

Jedno z miest v slnečnej sústave kam môžme ísť a pátrať po odpovediach na takéto otázky je Saturn. Pri Saturne sme boli už skôr - navštívili sme ho počiatkom osemdesiatych rokov - ale náš prieskum Saturna sa stal hlbším a detailnejším odkedy sonda Cassini, po siedmich rokoch cesty naprieč medziplanetárnym priestorom, zaparkovala v lete roku 2004 na obežnej dráhe okolo Saturna a stala sa tam najvzdialenejším, ľuďmi zhotoveným robotickým výskumníkom v okolí Slnka.

Systém Saturna je bohatý planetárny systém. Ponúka tajomstvo, vedecké porozumenie a samozrejme neporovnateľnú nádheru. Prieskum tohoto systému má obrovský význam pre naše chápanie vesmíru. Skutočne, len štúdiom prstencov samotných sa veľa naučíme o diskoch z hviezd a plynu, ktoré voláme špirálové galaxie. Tu je krásny obrázok Hmloviny v Androméde, čo je najbližšia, najväčšia špirálovitá galaxia k našej Mliečnej dráhe. A tu je nádherná kompozícia galaxie Whirlpool, ako ju zachytil Hubblov vesmírny ďalekohľad.

Opätovná cesta k Saturnu je teda skutočne časťou - a tiež metaforou - omnoho väčšej cesty ľudstva za pochopením vzájomných vzťahov všetkého okolo nás ako aj nášho miesta v tomto obraze. Bolí ma, že vám nemôžem povedať všetko, čo sme sa vďaka Cassini naučili - že vám nemôžem ukázať všetky tie nádherné obrázky, ktoré sme nasnímali v priebehu posledného dva a pol roka, pretože jednoducho nemám toľko času. Sústredím sa teda len na dva najvzrušujúcejšie príbehy, ktoré vzišli z tejto dôležitej prieskumnej expedície, ktorú vykonávame v okolí Saturna za posledných dva a pol roka.

Saturn je doprevádzaný veľmi veľkou a rozmanitou kolekciou mesiacov. Ich veľkosť je v intervale od niekoľkých kilometrov až po veľkosť porovnateľnú s USA. V skutočnosti väčšina nádherných obrázkov Saturna, ktoré sme nasnímali, ukazuje Saturn v sprievode s niektorým z jeho mesiacov. Tu je Saturn s Dione, no a tu spolu s mesiacom Enceladus predvádza Saturn hrany prstencov, aby vám názorne ukázal, aké sú tieto vo vertikálnom rozmere tenké. Dva zo 47 mesiacov, ktoré Saturn má, sú mimoriadne.

Sú to Titan a Enceladus. Titan je Saturnov najväčší mesiac a až do príchodu sondy Cassini do tej oblasti, bol najväčším súvislým nepreskúmaným terénom, ktorý zostával v našej slnečnej sústave. Je to teleso, ktoré dlho intrigovalo proti planetológom. Má rozsiahlu, hustú atmosféru a verilo sa, že prostredie na jeho povrchu sa viac podobá pozemskému, alebo minimálne tomu, aké tu v minulosti bolo, než prostredie na ktoromkoľvek inom telese slnečnej sústavy. Jeho atmosféru tvorí prevažne molekulový dusík, rovnaký aký dýchate tu v tejto miestnosti. Okrem toho je jeho atmosféra presiaknutá jednoduchými organickými látkami ako metán, propán a etán. Tieto molekuly sa vysoko v atmosfére Titanu rozpadnú, produkty rozpadu sa spoja a vytvoria čiastočky oparu. Ten je všadeprítomný, úplne globálny a obklopuje Titan. To je dôvod, prečo nemôžete vidieť jeho povrch vlastnými očami vo viditeľnej časti spektra.

Predtým, než sme sa tam dostali so sondou Cassini, sa predpokladalo, že čiastočky oparu sa počas miliard rokov pomaly pohybovali nadol k povrchu a pokryli ho hrubou vrstvou organického bahna. Niečo ako ekvivalent dechtu na Titane, alebo ropa alebo čo - nevedeli sme čo. Toto sme očakávali. Pri povrchových teplotách na Titane môžu byť tieto látky, hlavne metán a etán kvapalinami. To vedie k záveru, že metán je Titanu to, čo voda Zemi. Môže v atmosfére kondenzovať. Pochopenie tohto faktu umožnilo vznik celého sveta fantastických možností. Môžete mať metánové oblaky, OK a nad nimi stovky kilometrov oparu, ktorý zabraňuje aby sa slnečné svetlo dostalo na povrch. Teplota na povrchu je okolo -212 C, OK.

Napriek chladu, však môžete mať na povrchu Titanu dážď. Ten robí na Titane to, čo dážď na Zemi. Hĺbi rokliny, vytvára rieky a vodopády. Môže tvoriť kaňony, môže napájať veľké panvy a krátery, OK. Môže zmývať bahno z vysokých štítov a kopcov do nížin. Zastavte sa a predstavte si to na minútku. Skúste si predstaviť, ako môže vyzerať povrch Titanu. Je tmavý - pravé poludnie na Titane je tmavé ako hlboký súmrak na Zemi. Je chladný, strašidelný, neurčitý, môže byť daždivý a máte tam možnosť stáť na brehoch Mičigenského jazera naplneného riedidlom na farby.

Toto je pohľad, aký sme mali na povrch Titanu, než sme sa tam so sondou Cassini dostali. Môžem ale povedať, že hoci to, čo sme tam našli, je v detailoch odlišné, je to rovnako fascinujúce ako v predchádzajúcom príbehu. A pre nás, ľudí od sondy Cassini, je to akoby sa dobrodružstvo Julesa Verna stalo skutočným. Ako som už povedala, Titan má rozsiahlu hustú atmosféru. Toto je obrázok Titanu podsvieteného Slnkom s prstencami ako krásnym pozadím. Je tam ešte jeden mesiac, ale neviem, ktorý to je. Atmosféra je tam veľmi rozsiahla. My však máme na sonde Cassini prístroje, ktoré previdia na povrch cez túto atmosféru a môj kamerový systém je jedným z nich. Zosnímali sme obrázky ako tento. Vidíte tu jasné a tmavé oblasti. Bolo to tak tajuplné - nemali sme poňatia, čo sme to na Titane videli. Keď sa pozriete bližšie na túto oblasť, zbadáte čosi ako sínusové kanály, nepoznali sme to. Vidíte niekoľko okrúhlych objektov. Toto je v skutočnosti kráter, ako sme neskôr zistili, ale na povrchu Titanu je veľmi málo kráterov, čo znamená, že je to veľmi mladý povrch. A tu sú rysy, ktoré vyzerajú tektonicky. Vyzerajú, akoby odtlačené od seba. Kedykoľvek vidíte na planéte niečo lineárne, znamená to zlom. Bolo to tektonicky zmenené.

Nemali sme však bližšiu prestavu o našich obrázkoch, až pokiaľ sa po šiestich mesiacoch od príletu na orbitu neprihodila udalosť, ktorú mnohí považujú za vrchol prieskumu sondy Cassini na Titane. Bolo to vysadenie Europanmi postavenej sondy Huygens, ktorú Cassini niesla sedem rokov naprieč slnečnou sústavou. Vysadili sme ju do atmosféry Titana, zostup trval dva a pol hodiny a potom sonda pristála na povrchu. Chcem zdôrazniť význam tejto udalosti. Toto je prvýkrát v dejinách ľudstva, čo ľuďmi vytvorený prístroj pristál vo vonkajšej časti slnečnej sústavy. Je to tak významné, že podľa mňa, táto udalosť mala byť oslavovaná sprievodmi s mávatkami v každom meste USA a Európy, ale bohužiaľ v tomto prípade to tak nebolo. (Smiech)

Bolo to významné aj z iného dôvodu. Toto je medzinárodná misia a tak táto udalosť bola oslavovaná v Európe, v Nemecku, a slávnostné prezentácie boli prednesené v angličtine s anglickým aj americkým prízvukom, v nemčine, vo francúzštine, taliančine a holandštine. Bola to dojemná demonštrácia významu slov "Organizácie Spojených národov": ako skutočného spoločenstva národov spojených v obrovskom úsilí pre dobro. V tomto prípade to bol obrovský podnik na prieskum planéty a pochopenie planetárneho systému, nedostupného počas celých ľudských dejín. Teraz sa ho ľudia skutočne dotkli. Tak to bolo — chcem tým povedať (stačí, že o tom hovorím a naskakuje mi husia koža), že to bola strašne vzrušujúca udalosť, a ja osobne nato nikdy zabudnem, a nemali by ste ani vy. (Potlesk).

Nech bolo ako bolo, sonda pri ceste nadol vykonala merania atmosféry a taktiež zachytila panoramatické obrázky. Nie som schopná vyjadriť, aké to bolo vidieť prvé obrázky povrchu Titanu zo sondy. Toto je to, čo sme videli. Bol to otras, pretože tam bolo všetko, čo sme chceli , aby bolo na tých obrázkoch z obežnej dráhy. Bol to jasný vzor - geologický vzor. Je to vzor stromčekovitej riečnej siete, aký môže vytvoriť len tečúca kvapalina. Môžete tieto kanály sledovať a vidieť ako sa všetky zbiehajú. Zbiehajú sa do tohto kanála tu, čo vteká do tejto oblasti. Pozeráte sa na pobrežie. Bolo to pobrežie kvapaliny? Netušili sme to. Ale je to tak trochu pobrežie.

Tento obrázok je zachytený z výšky 16 kilometrov. A tu je obrázok z výšky osem kilometrov. OK? Opäť pobrežie. Dobre, teraz 16 kilometrov, osem kilometrov - to je približne letecká výška. Keby ste cestovali lietadlom naprieč USA, leteli by ste v týchto výškach. Takže takýto obrázok by ste mali za oknom Titanian Airlines, počas letu nad povrchom Titanu. (Smiech)

A potom konečne sonda spočinula na povrchu a ja vám ukážem, dámy a páni, prvý obrázok zachytený na povrchu mesiaca vo vonkajšej časti slnečnej sústavy. Tu je horizont, jasné? Toto sú pravdepodobne kamienky z vodného ľadu, áno? (Potlesk). Sonda zrejme pristála v jednej z týchto plochých, tmavých oblasti a nepotopila sa. Takže miesto kde sme pristáli nebolo tekuté. Sonda v podstate pristála v obdobe bahnitej roviny na Titane. Toto je nekonsolidovaný podklad, zaliaty kvapalným metánom. Pravdepodobne je to prípad, keď bol tento materiál zmytý z vysočín Titanu cez tieto kanály, ktoré vidíme a ktoré v priebehu miliárd rokov napĺňajú nízko položené panvy. To je miesto, kde pristála sonda Huygens.

No stále neboli na našich obrázkoch, dokonca ani na obrázkoch zo sondy Huygens, náznaky nejakých veľkých, otvorených tekutých útvarov. Kde boli? Stalo sa to dokonca ešte väčšou hádankou keď sme našli duny. OK, toto je teda náš film rovníkovej oblasti Titanu, ktorý ukazuje spomenuté duny. Duny sú 100 metrov vysoké, oddelené vzájomne niekoľkými kilometrami a tiahnu sa na míle a míle a míle ďaleko. Sú tam stovky až do 1600 alebo 2000 km dún. Toto je púšť Sahara na Titane. Musí to byť veľmi suchá oblasť, pretože inak by ste tam nemali duny.

Takže znovu. Bolo záhadou, že tam neboli žiadne kvapalné útvary, až pokiaľ sme konečne nezbadali jazerá v polárnych oblastiach. Tu je jazerná scéna z južnej polárnej obasti Titanu. Má približne veľkosť Ontárijského jazera. Potom, len pred jeden a pol týždňom, sme leteli ponad severný pól Titanu a našli sme opäť útvar veľkosti Kaspického mora. Takže sa zdá byť očividné, že tekutiny, z nejakého dôvodu, ktorému nerozumieme, sú na póloch Titanu alebo sú tam aspoň v priebehu tejto sezóny. Myslím, že budete súhlasiť, že sme spoznali Titan ako pozoruhodné, mystické miesto. Je exotický, je cudzí, ale napriek tomu podivuhodne podobný Zemi. Má geologické útvary podobné pozemským a obrovskú geografickú rozmanitosť. Je to fascinujúci svet, ktorému je v slnečnej sústave jediným konkurentom v zložitosti a bohatstve len Zem samotná.

A teraz poďme na Enceladus. Enceladus je malý mesiac. Má asi len desatinu veľkosti Titanu a môžete ho vidieť tu vedľa Anglicka. Len pre porovnanie veľkosti. Nie je myslené ako hrozba. (Smiech). Enceladus je veľmi biely, je veľmi svetlý a jeho povrch je zrejme zvrásnený puklinami, je to geologicky veľmi činné teleso. Ale zlatá baňa objavov na Encelade sa našla na južnom póle - a tu sa pozeráme na južný pól - kde sme objavili takýto systém zlomov. Majú odlišnú farbu, pretože sú rôzneho zloženia. Sú zasypané. Tieto zlomy sú pokryté organickým materiálom. Navyše, úplne celá táto oblasť, južná polárna oblasť, má zvýšenú teplotu. Je to najhorúcejšie miesto na telese. Je to rovnako bizarné ako konštatovanie, že pozemská Antarktída je horúcejšia než trópy.

A potom, keď sme zachytili ďalšie obrázky, objavili sme, že z týchto zlomov vystrekujú prúdy jemných ľadových častíc, ktoré sa rozširujú stovky kilometrov do priestoru. Keď farebne zakódujeme tento obrázok, za účelom zvýraznenia jemných rozdielov vo svetelných úrovniach, zistíme, že tieto výtrysky zásobujú oblak, ktorý, ako môžme vidieť na iných obrázkoch, sa tiahne tisícky kilometrov do priestoru nad Enceladom. Moja skupina a ja sme skúmali obrázky ako tento, a ako tento ďalší a brali sme do úvahy aj ďalšie výsledky sondy Cassini a prišli sme k záveru, že tieto výtrysky môžu byť erupciami zo zásobníkov tekutej vody pod povrchom Encelada.

Takže, pravdepodobne máme tekutú vodu, organické látky a prebytočné teplo. Inak povedané, možno sme narazili na svätý grál moderného planetárneho prieskumu. Alebo ešte inak, na prostredie potenciálne vhodné pre živé organizmy. A myslím, že vám nemusím hovoriť, aké by mal objav života inde v našej slnečnej sústave nesmierne kultúrne a vedecké dôsledky, či už by to bolo na Encelade alebo kdekoľvek inde. Pretože, ak by sme mohli dokázať, že k stvoreniu došlo nie raz, ale dvakrát nezávisle v našej slnečnej sústave, znamenalo by to, že sa to odohralo ohromujúci početkrát v celom vesmíre a jeho 13,7 miliárd ročnej histórii.

Práve teraz, je Zem ešte stále jediná planéta, o ktorej vieme, že je plná života. Je to vzácny, unikátny a doteraz ešte stále jediný domov, ktorý sme kedy poznali. A ak niektorí z vás dávali pozor a sledovali súvislosti v šesťdesiatych rokoch - a my by sme vám odpustili, ak nie, OK - budete si pamätať tento veľmi známy obrázok zachytený astronautami z Apolla 8 v roku 1968. Bolo to prvýkrát, čo bola Zem vyobrazená z vesmíru a veľmi to ovplyvnilo náš cit pre miesto vo vesmíre a náš zmysel pre zodpovednosť za ochranu našej vlastnej planéty.

Nuž, my na Cassini sme zachytili podobne významný prvý obrázok, aký žiadne ľudské oko doteraz nikdy nevidelo. Je to úplné zatmenie Slnka, ako sa dalo vidieť z druhej strany planéty Saturn. Na tomto neuveriteľne krásnom obrázku vidíte hlavné prstence zozadu presvetlené Slnkom, vidíte refrakčný obraz Slnka a prstenec, ktorý v skutočnosti vytvorili exhalácie z Encelada. Ale ak by ani toto nebolo dosť výnimočné, môžeme upozorniť na fliačik na tomto krásnom obrázku, pohľad na našu vlastnú planétu, kolísanú v náručí Saturnových prstencov.

Nuž, je v tom niečo hlboko dojímavé vidieť seba samého z diaľky a zachytávať vzhľad našej malej modrej planéty na oblohách iných svetov. A to, ako aj z toho nadobudnutá perspektíva nás samotných môže byť nakoniec tou najskvelejšou odmenou, ktorú získame z tejto cesty objavov, ktorá začala pred polstoročím. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk)