Peter Saul
964,139 views • 13:19

Viete, uvažoval som nad tým, naozaj, či sa mám o tomto rozprávať práve s takými vitálnymi a živými divákmi ako ste vy. Vtedy som si spomenul na citát Glorie Steinem, ktorý znie: "Pravda ťa oslobodí, ale najprv ťa naserie." (smiech) (smiech)

S týmto na vedomí, pokúsim sa urobiť to isté aj tu a porozprávam Vám o zomieraní v 21. storočí. Bezpochyby, prvá vec, ktorá Vás nahnevá je, každý jeden z nás raz zomrie. V skutočnosti, zomrieme v 21. storočí. Každý jeden, bez výnimky. Hoci, podľa ankety, 1 z 8 prítomných si myslí, že je nesmrteľný, ale (smiech) bohužiaľ, to sa nestane.

Počas môjho vystúpenia, počas najbližších 10 minút, zomrie až 100 miliónov buniek v mojom tele. Počas celého dnešného dňa zomrie 2 000 mojich mozgových buniek a už nikdy sa nevrátia. Mohli by ste teda tvrdiť, že proces zomierania začína už na bunkovej úrovni.

Ďalšou vecou, ktorú som chcel povedať o umieraní v 21. storočí je, okrem toho, že sa jej nik z nás nevyhne, bude to trochu pripomínať haváriu vlaku pre väčšinu z nás, ak sa o niečo nepokúsime a presmerujeme ho z jeho terajšej neúprosnej dráhy.

Takto to je, toto je pravda. Niet pochýb, že vás to nepoteší. Teraz sa zamerajme na to, či sa z toho dá nejako oslobodiť. Nič však nesľubujem. Ako ste počuli v úvode, pracujem na intenzívnej starostlivosti a myslím, že som tam zažil skoro všetko. Bola to riadna jazda, verte mi. Bolo to úžasné. Máme prístroje, ktoré cinkajú. Tu ich zopár vidíte. Taktiež máme fascinujúcu techniku, ktoré funguje veľmi dobre. Postupom času, ako pracujem na intenzívnej starostlivosti, úmrtnosť mužov sa v Austrálii znížila na polovicu. Zapríčinila sa o to aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Nepochybne, technológie, ktoré využívame tomu veľmi dopomohli.

Zožali sme veľký úspech a trochu sme sa tým nechali uniesť a začali používať výrazy ako "zachrána života". Za toto sa chcem každému ospravedlniť, pretože je zrejmé, že to tak nie je. V skutočnosti predlžujeme ľudské životy, oddiaľujeme smrť, presmerujeme ju. Avšak, presnejšie povedané, nezachraňujeme životy natrvalo.

Čo sa naozaj udialo počas môjho pôsobenia na intenzívnej starostlivosti je, že ľudí, ktorých sme zachránili ešte v 70., 80. a 90. rokoch, zomrú v 21. storočí na choroby, na ktoré už dávno nemáme odpovede tak, ako sme ich vtedy mali.

To, čo sa deje teraz je, že nastala veľká zmena v tom, ako ľudia zomierajú a s tým, na čo dnes umierajú, sa ťažko bojuje a lieči v porovnaní s tým, ako sme to riešili v 80. a 90. rokoch.

Trochu sme sa v tom zamotali ešte sme to s vami neurovnali ohľadom toho, čo sa teraz deje a je najvyšší čas, aby sme to napravili. Ja som si uvedomil na konci 90. rokov, keď som stretol tohto chlapíka. Volal sa Jim, Jim Smith a vyzeral takto. Zavolali ma na oddelenie, aby som sa naňho pozrel. Tá malá ruka je jeho. Na oddelenie, aby som sa naňho pozrel, ma zavolal pľúcny lekár. Povedal: "Pozri, dole je jeden pán, ktorý má zápal pľúc a asi by potreboval intenzívnu starostlivosť." Je tu s ním jeho dcéra a chce, aby sa preňho spravilo všetko, čo sa len dá. Pre nás to je už dobre známa fráza. Zišiel som na oddelenie, aby som sa s ním stretol. Jeho koža bola asi takto priesvitná. Mohli ste vidieť jeho kosti. Bol priveľmi chudý a v skutku, veľmi chorý na zápal pľúc. Až taký chorý, že nevládal rozprávať. Rozprával som sa s jeho dcérou Kathleen a povedal som jej: "Rozprávali ste sa s Jimom niekedy o tom, čo by ste spravili, keby sa dostal do takejto situácie?" Pozrela sa na mňa a odpovedala: "Samozrejme, že nie!" Pomyslel som si, musím byť pokojný. Porozprával som sa s ňou a po chvíli mi povedala: "Viete, vždy sme si mysleli, že máme čas."

Jim mal 94 rokov. (smiech) Vtedy som si uvedomil, že tu niečo chýba. Nebol tu ten dialóg, ktorý som si myslel, že bude. Preto skupinka z nás začala pracovať na prieskume. Skúmali sme 4500 opatrovateľských ústavov v meste Newcastle, v jeho okolí a zistili sme, že iba v 1 zo 100 majú plán na riešenie situácie, keď ľudia zomrú. 1 zo 100. A len v 1 z 500 mali plán čo robiť, keď pacienti vážne ochorejú. Uvedomil som si, že tento dialóg sa celkom určite nerozoberá na verejnosti vo veľkosť.

Teraz pracujem na akútnej starostlivosti. Toto je nemocnica Johna Huntera. Pomyslel som si, s istotou, vieme to robiť aj lepšie. Preto moja kolegyňa zo starostlivosti, Lisa Shaw a ja sme prešli stovky a stovky poznámok v oddelení lekárskych záznamov. Zameral som sa na akýkoľvek náznak konverzácie medzi ľuďmi o tom, čo by sa im mohlo stať, keby liečba, ktorú podstupujú nebola účinná a mohli by zomrieť. Nenašli sme ani jednu zmienku o tom, o cieľoch, liečbe alebo závery z iných záznamov, ktoré boli iniciované doktorom alebo pacientom.

Začali sme si uvedomovať, že tu máme problém. Problém ktorého závažnosť rastie.

Všetci sme si vedomí toho, že raz zomrieme, ale ako zomrieme, je naozaj veľmi dôležité. Nielen kvôli nám, ale aj kvôli tomu, ako to ovplyvní ľudí z nášho okolia. To, ako zomrieme, zostáva v mysli každého, koho sme opustili a stres, ktorý tým v rodine vzniká, je enormný. V skutočnosti, smrť na intenzívnej starostlivosti spôsobuje 7-krát väčší stres, ako keď smrť nastane hocikde inde. Preto zomrieť na jednotke intenzívnej starostlivosti nie je najlepším výberom, ak si môžete vybrať.

Ako keby to už samo o sebe nebolo zlé, všetko to rýchlo smeruje k tomu, že veľa z vás, vlastne asi 1 z 10 v vás, zomrie na jednotke intenzívnej starostlivosti. V USA je to 1 z 5. V Miami sú to 3 z 5. Toto je asi približne rýchlosť, ktorú tu v tomto smere teraz máme.

Dôvod, prečo sa to deje je práve tento a teraz s vám poviem, o čom to vlastne je. Existujú 4 spôsoby. Jeden sa stane každému z nás. Tie, ktoré asi poznáte, sú tie, ktoré sú zaujímavé z historiského hľadiska: náhla smrť. Je celkom pravdepodobné, že pri publiku takejto veľkosti sa nikomu nič takéto nestane. Náhla smrť sa stala veľkou raritou. Smrť malého Nella (Dickens - Starožitnícky obchod) a Cordelie (Shakespeare - Kráľ Lear) a podobné príbehy sa už nestávajú. Umieranie na smrteľné choroby, aké sme práve videli, sa objavujú u mladých ľudí. Je veľmi nepravdepodobné, že keď budete mať 80 rokov, takto ochoriete. Len 1 z 10 ľudí, ktorí má viac ako 80, zomrie na rakovinu.

Rozmach majú hlavne choroby ako je zlyhanie orgánu, dýchacieho, srdcového či obličkového, čokoľvek, čo robia. Každé z nich vám zabezpečí prijatie na akútnej starostlivosti, na konci ktorej alebo počas ktorej niekto povie, že už stačilo a my prestaneme.

A toto je jeden z najväčších nárastov zo všetkých a minimálne 6 z 10 vás prítomných zomrie touto formou, čo je znižovanie kapacity s oslabovaním zdravia. Oslabenie zdravia je neodľučiteľnou súčasťou starnutia a jeho zvyšovanie je v skutočnosti hlavnou príčinou, prečo dnes ľudia zomierajú a posledné roky alebo posledné roky vášho života strávite, bohužiaľ, s ťažkou invaliditou.

Stále si to ešte užívate? (smeje sa) (smiech) Prepáčte, ale pripadám si tu ako Kassandra (*grécka mytológia - veštica, ktorej nik neveril) (smiech)

Čo je na tom pozitívne? Pozitívne je to, že sa to deje až vo veľmi vysokom veku. Všetci, prípadne väčšina, sa toho dožijeme. Viete, v histórii to tak nebolo. Toto sa vám stane, ak sa dožijete vysokého veku a bohužiaľ, zvyšovanie dlhovekosti znamená viac staroby, nie viac mladosti. Nehnevajte sa, že som to povedal. (smiech) To, čo sme spravili, v každom prípade, sme neurobili ležiac v nemocnici Johna Huntera alebo inde. Začali sme s celou sériou projektov, skúsili a zisťovali sme, či by sme mohli zapojiť ľudí viac do toho, čo sa im môže stať. Samozrejme, uvedomili sme si, že sa zaoberáme s kultúrnymi otázkami. A toto je, zbožňujem maľby od Klimta, pretože čím viac sa na ne pozeráte, tým viac sa dostanete podstaty toho, čo sa tam deje, čo je jednoznačne oddelenie smrti od života, strachu, ako, keď sa pozorne pozriete, je tam jedna žena, ktorá má otvorené oči. Práve na ňu sa pozerá a ona je tá, po ktorú si ide. Vidíte to? Vyzerá vystrašene. Je to neuveriteľný obraz.

Takže, mali sme dôležitú kultúrnu otázku. Išlo o to, že ľudia nechceli, aby sme rozprávali o smrti. Aspoň sme si to mysleli. S obrovskou finančnou podporou federálnej vlády a miestneho zdravotníctva, predstavili sme v nemocnici Johna Huntera vec s názvom "Rešpektujeme výber pacienta". Vycvičili sme stovky ľudí, ktorí potom šli na oddelenie a rozprávali sa s ľuďmi o tom, že by mohli zomrieť a čo by si za daných okolností vybrali. Zbožňovali to. Rodiny, pacienti, každému sa to páčilo. 98% ľudí si myslelo, že toto by malo byť súčasťou praxe a že takto by sa to malo robiť. Keď za zverili so svojimi želaniami, každé jedno sa naplnilo, tak ako chceli. Boli sme schopní to pre ich urobiť. Avšak potom, ako sa minula finančná podpora, vrátili sme sa do čias spred 6 mesiacov a všetko skončilo, nikto sa o tomto nerozprával. Veľmi nás to mrzelo, pretože sme si mysleli, že sa to udrží. Kultúrna otázka sa znovu presadila.

Takže, tu je ponuka: Je potrebné vedieť, nedostaneme sa na cestu smerujúcu na jednotku intenzívnej starostlivosti len tak bez rozmysllu či to je, alebo nie je miesto, kde všetci chceme skončiť. Najmä, keď budeme starší a náchylní na choroby a toto miesto nám toho môže ponúknuť stále menej a menej. Musí tu byť aj odbočka pre tých, ktorí týmto smerom nechcú ísť. Mám jeden malý nápad a jeden väčší o tom, čo by sa mohlo stať.

Toto je ten malý nápad. Zaoberajme sa všetci viac tým, čo nám bližšie priblížil Jason. Prečo by sme nemali o tom rozprávať s našimi staršími členmi rodiny a s ľuďmi, ktorých by sa to mohlo týkať? Existuje niekoľko vecí, ktoré môžete urobiť. Jednou z nich je, že sa spýtate prostú otázku. Tá nikdy nesklame. "V prípade, ak by si bol veľmi chorý a nevedel by si za seba rozprávať, koho by si si vybral, aby rozprával v tvojom mene?" Toto je naozaj veľmi dôležitá otázka, pretože umožniť ľuďom, aby mali nad niekým takúto moc, zapríčiňuje ohromný výsledok. Druhou možnosťou, ktorú sa môžete spýtať, je: "Rozprávali ste sa s tou konkrétnou osobou o veciach, ktoré sú pre vás dôležité a vďaka ktorým by sme mohli získať lepší obraz o tom, čo by sme mohli urobiť?" To bol ten menší nápad.

Ten väčší je viac politickejší. Myslím, že sa k tomuto musíme dostať. Navrhujem, aby sme spravili "Occupy smrti". (smiech) Moja žena mi na to povedala: "Iste, samozrejme, na protest obsaďme márnicu. Pravdaže." (smiech) Tento mi teda moc nevyšiel, aj keď ma to oslovilo. Teraz som už starnúci hipík. Neviem, nemyslím si, že tak ešte vyzerám, ale obe moje deti sa narodili doma, v 80. rokoch, keď rodiť doma bola veľká vec a my, narodení počas populačnej explózie, sme sa radi chopili iniciatívy. Takže, ak by ste nahradili všetky slová o narodení, mne sa páči "mier, láska, prirodzená smrť" ako možnosť. Naozaj si myslím, že by sme mali byť politickejší a vytrhnúť tento proces z lekárskej predlohy, v ktorej momentálne je.

Trochu to znie ako boj za eutanáziu. Aby som to ujasnil, nemám rád eutanáziu. Je to len okrajová možnosť. Nemyslím si, že je podstatná. Skôr som toho názoru, že v miestach ako je Oregon, kde máte možnosť asistovanej samovraždy, užijete jedovatú látku, len polovica percenta ľudí k tomu pristúpi. Skôr ma zaujíma to, čo sa stane s 99,5% ľudí, ktorí to nechcú urobiť. Myslím si, že väčšina ľudí nechce zomrieť. Aj keď väčšina z nich určite chce mať nejakú kontrolu nad tým, ako budú zomierať. Som proti eutanázii, ale ľuďom by sme mali vrátiť určitú kontrolu. Pripravuje to eutanáziu o jej zásoby kyslíka. Mali by sme zaoberať zastavením potreby eutanázie, nie tým, že bude nelegálna či legálna alebou za ňou vôbec zaoberať.

Toto je citát dámy Cicely Saunders, ktorú som stretol ako študent medicíny. Založila hospicové hnutie. Ten citát znie: "Záleží na tebe, lebo ty si ty. Záleží na tebe do posledného momentu tvojho života." Pevne verím, že toto je správa, ktorú musíme niesť ďalej. Ďakujem. (potlesk)