Zainab Salbi: Ženy, vojna a sen o mieri

Zobudila som sa uprostred noci na zvuk silného výbuchu. Bola hlboká noc. Nepamätám si, koľko bolo hodín. Pamätám si iba ten zvuk, tak ohlušujúci a tak šokujúci. Všetko v mojej izbe sa triaslo -- moje srdce, moje okná, moja posteľ -- všetko. Pozrela som sa z okna a videla som polokruh explózie. Pomyslela som si, že je to ako vo filmoch, ale filmy nevyjadria ten silný obraz, ktorý som videla -- plný svetlej červenej a oranžovej a sivej a kruh explózie. Pozerala som sa naň, až kým nezmizol. Vrátila som sa do postele a modlila som sa. Potichu som ďakovala Bohu, že tá strela nepristála na dome mojej rodiny, že v tú noc nezabila moju rodinu. Prešlo 30 rokov a stále sa cítim vinná kvôli tej modlitbe, pretože nasledujúci deň som sa dozvedela, že tá raketa pristála na dome priateľa môjho brata a zabila jeho a jeho otca, ale nezabila jeho matku a sestru. Jeho matka prišla ďalší týždeň do triedy môjho brata a prosila sedemročné deti, aby sa s ňou podelili o akúkoľvek fotku jej syna, ktorú mali, pretože prišla o všetko.

Toto nie je príbeh niekoho, kto prežil vojnu, utečenca bez mena, ktorého fotografie vidíme v novinách a v televízii, s roztrhaným oblečením, špinavou tvárou a vystrašenými očami. Toto nie je príbeh niekoho bez mena, kto žil počas nejakej vojny, koho nepoznáme, nevieme, v čo dúfal, o čom sníval, čo dosiahol, nepoznáme jeho rodinu, myšlienky, hodnoty. Toto je môj príbeh. Ja som bola to dievča. Ja som ďalší obraz a vízia ďalšieho človeka, ktorý prežil vojnu. Ja som ten utečenec, ja som to dievča. Viete, vyrástla som vo vojnou rozorvanom Iraku, a myslím si, že vojna má dve tváre a my sme videli len jednu. Hovoríme len o jednej strane. Ale je tu druhá strana, ktorej som bola svedkom, ako niekto, kto v nej žil a ako niekto, kto v nej pracuje.

Vyrastala som s farbami vojny -- červená farba ohňa a krvi, hnedé tóny zeme, ktorá vám vybuchne do tváre a prenikavá strieborná farba vybuchnutej rakety, taká žiarivá, že vaše oči pred ňou nič ochráni. Vyrastala som so zvukmi vojny -- so stakátovými zvukmi streľby, trhaným hučaním výbuchov, s osudovým bzukotaním stíhačiek, ktoré leteli nad našimi hlavami, a nariekajúcim húkaním sirén. To sú zvuky, ktoré by ste čakali, ale tiež tam boli zvuky koncertov kŕdľa vtákov škriekajúcich v noci, vysoké tóny výkrikov detí a hromové, neznesiteľné ticho. "Vojna, " povedal mi môj priateľ, "nie je vôbec o zvuku. V skutočnosti je o tichu, o tichu ľudskosti."

Odvtedy som odišla z Iraku a založila skupinu nazvanú Women for Women International (Ženy pre ženy medzinárodne, pozn.prek.), ktorá pracuje so ženami, ktoré prežili vojnu. Na mojich cestách a v mojej práci, od Konga až po Afganistan, od Sudánu až po Rwandu, som zistila, že nielen farby a zvuky vojny sú všade rovnaké, ale aj strach z vojny všade rovnaký. Je tam strach z umierania, a neverím žiadnemu filmu, kde sa hlavný hrdina nebojí. Je to strašidelné prejsť tým pocitom "čoskoro zomriem" alebo "v tomto výbuchu som mohla zomrieť". Ale tiež je tam strach zo straty milovaných, a myslím, že ten je ešte horší. Je príliš bolestivý, nechcete na to myslieť. Ale myslím, že najhorší druh strachu je strach -- ako mi povedala Samia, žena z Bosny, ktorá prežila štyri roky obkľúčenia Sarajeva. Povedala, "Strach zo straty mňa vo mne, strach zo straty mňa vo mne." To mi hovorievala moja matka v Iraku. Je to ako zomierať zvnútra. Žena z Palestíny mi raz povedala, "Nie je to strach zo smrti," povedala, "niekedy cítim, že som zomrela aj desaťkrát za deň," keď opisovala pochodovanie vojakov a zvuky ich guliek. A povedala, "Ale nie je to spravodlivé, keďže je len jeden život, mala by byť len jedna smrť."

Vidíme len jednu stranu vojny. Diskutujeme a s vysokým záujmom sa zaoberáme úrovňou vojska, skrátenými časovými plánmi, vzburami a bleskovými operáciami, pričom by sme sa mali skúmať detaily toho, kde je látka spoločnosti najviac roztrhnutá, kde komunity improvizovali a prežili a ukázali prejavy odolávania a úžasnej odvahy, len aby život išiel ďalej. Zaoberali sme sa zdanlivo objektívnymi diskusiami o politike, taktike, zbraniach, dolároch a obetiach. Toto je jazyk neschopnosti.

S akou ľahkosťou berieme na vedomie obete v kontexte tejto témy. Znásilnenia a obete považujeme za niečo, čomu sa nedá vyhnúť. 80 percent utečencov na svete sú ženy a deti. 90 percent obetí v moderných vojnách sú civilisti -- 75 percent z nich sú ženy a deti. Aké zaujímavé. Och, pol milióna žien v Rwande je znásilnených v priebehu 100 dní. Alebo, počas tejto prednášky, stovky tisíc žien z Konga je znásilňovaných a mrzačených. Aké zaujímavé. Stali sa len číslami, o ktorých hovoríme. Na vojnových frontách sa neľudské oči pozerajú na nepriateľov z výšky, a vypúšťajú strely na neviditeľné ciele, zatiaľ čo ľudia, ktorí riadia ten orchester vzťahov s médiami, oznamujú, že tento útok bezpilotovým lietadlom zasiahol dedinčana a nie extrémistu. Je to šachová hra. Naučíte sa ju hrať, keď študujete medzinárodné vzťahy na vašej ceste za národnou a medzinárodnou diplomaciou. Šach mat.

Úplne nám chýba druhá strana vojny. Chýba nám príbeh mojej matky, ktorá pri každej siréne, pri každom nálete, pri každom výpadku elektriny hrala bábkové divadlo pre môjho brata a mňa, aby sme sa nebáli zvuku explózií. Chýba nám príbeh Farredy, učiteľky hudby, učiteľky hry na klavír v Sarajeve, ktorá bez ohľadu na všetko otvorila hudobnú školu každý jeden deň počas štyroch rokov obkľúčenia Sarajeva a chodila do tej školy, aj napriek strelcom, ktorý strieľali na školu a na ňu, a hrala na klavír, na violu, na violončelo celý čas počas vojny so študentami v rukaviciach, klobúkoch a kabátoch. To bol jej boj. To bolo jej odolávanie. Chýba nám príbeh Nehie, palestínskej ženy v Gaze, ktorá okamžite po skončení bojov v minuloročnej vojne odišla z domu, pozbierala všetku múku a napiekla chlieb pre každého svojho suseda, v prípade, že by boje na ďalší deň pokračovali. Chýba nám príbeh Violet, ktorá napriek tomu, že prežila masaker v kostole, ďalej pokračovala, pochovávala mŕtvych, upratovala domy, čistila ulice. Chýbajú nám príbehy žien, ktoré doslova posúvajú život ďalej uprostred vojny. Viete -- viete, že počas vojny sa ľudia zamilujú a chodia do školy a chodia do práce a do nemocníc a rozvádzajú sa a chodia tancovať a hrať a žijú svoj život? A tými, ktorí udržiavajú ten život, sú ženy.

Vojna má dve tváre. Je tu strana, ktorá bojuje, a je tu strana, ktorá sa stará o to, aby boli školy, podniky a nemocnice otvorené. Je tu strana, ktorá sa sústredí na vyhrávanie bojov, a je tu strana, ktorá sa sústredí na vyhrávanie života. Je tu strana, ktorá vedie diskusiu v popredí, a je tu strana, ktorá diskutuje v pozadí. Je tu strana, ktorá si myslí, že mier je koniec bojovania, a je tu strana, ktorá si myslí, že mier začína s príchodom škôl a práce. Je tu strana, ktorú vedú muži, a je tu strana, ktorú vedú ženy. A aby sme pochopili, ako sa buduje dlhotrvajúci mier, musíme pochopiť vojnu a mier z oboch strán. Musíme mať celý obraz toho, čo to znamená.

Aby sme pochopili, čo vlastne mier znamená, potrebujeme pochopiť to, čo mi raz povedala sudánska žena, "Mier je to, keď moje nechty na nohách znova rastú." Vyrástla v Sudáne, v južnom Sudáne, kde počas 20 rokov vojny zahynul jeden milión ľudí, a z domova odišlo päť miliónov utečencov. Mnoho žien rebeli a vojaci vzali a urobili si z nich otrokyne, sexuálne otrokyne, ktoré boli tiež nútené nosiť muníciu a vodu a stravu pre vojakov. Takže táto žena 20 rokov kráčala, aby nebola znovu unesená. A iba keď prišlo krátke obdobie mieru, jej nechty na nohách znovu začali rásť. Potrebujeme porozumieť mieru z pohľadu nechtov na nohách.

Potrebujeme pochopiť, že nemôžeme viesť vyjednávanie o konci vojny alebo o mieri bez toho, aby za vyjednávacím stolom nesedeli aj ženy. Zdá sa mi zaujímavé, že jediná skupina ľudí, ktorá nebojuje a nezabíja a neplieni a nepáli a neznásilňuje, a jediná skupina ľudí, ktorá väčšinou -- ale nie jedine oni -- ktorá udržuje život uprostred vojny, nesedí za vyjednávacím stolom. A hoci hovorím len o ženách, ktoré vedú diskusiu v pozadí, sú to tiež muži, ktorí sú vylúčení z tej diskusie. Lekári, ktorí nebojujú umelci, študenti, muži, ktorí odmietli vziať zbraň, nikto z nich nesedí za vyjednávacím stolom. Nemôžeme rozprávať o dlhodobom mieri, budovaní demokracie, udržateľných ekonomikách, o akomkoľvek druhe stability, ak plne nezapojíme ženy do procesu vyjednávania. Nie jednu, ale 50 percent.

Nemôžeme rozprávať o budovaní stability, ak nezačneme investovať do žien a dievčat. Vedeli ste, že financie, ktoré sú na celom svete vynaložené na jeden rok pre armádu, sa rovnajú 700 rokom rozpočtu OSN a sa rovnajú 2928 rokom rozpočtu OSN vyhradenému pre ženy? Ak by sme obrátili toto rozloženie financií, možno by sme mali na tomto svete trvalejší mier. A v neposlednom rade potrebujeme investovať do mieru a žien, nielen preto, že je to správna vec, nielen preto, že je to správna vec, pre nás všetkých, ak chceme vytvoriť udržateľný a dlhodobý mier, ale je to pre našu budúcnosť.

Žena z Konga, ktorá mi rozprávala o tom, ako sa jej deti pozerali, keď im zabili otca, a videli, ako ju znásilnili a zmrzačili a mrzačili pred nimi, a zabili ich deväťročného súrodenca pred ich očami, ona mi hovorila, ako sa im teraz dobre darí. Dostala sa do programu Women for Women International. Dostala sieť podpory. Naučila sa svoje práva. Získala odborné a obchodné skúsenosti. Pomohli sme jej nájsť si prácu. Zarábala 450 dolárov. Darilo sa jej. Poslala deti do školy, mali nový domov. Povedala, "Nebojím sa toho všetkého. Bojím sa, že moje deti budú mať vo svojich srdciach nenávisť a keď vyrastú, budú chcieť znovu bojovať proti vrahom ich otca a ich brata." Potrebujeme investovať do žien, pretože ony sú našou jedinou šancou, ako zaistíme, že už nebude žiadna vojna, nikdy. Tá matka má oveľa väčšiu šancu vyliečiť svoje deti než akákoľvek mierová dohoda.

Sú aj nejaké dobré správy? Samozrejme, že máme aj dobré správy. Kopu dobrých správ. Na začiatok, tieto ženy, o ktorých som vám rozprávala, tancujú a spievajú každý jeden deň, a ak môžu ony, kto sme my, aby sme netancovali. To dievča, o ktorom som vám rozprávala, napokon skončilo pri zakladaní skupiny Women for Women International, ktorá pomohla jednému miliónu ľudí, rozposlala 80 miliónov dolárov, a to som začínala z nuly, z ničoho, [nejasné].

(Smiech)

Sú ženy, ktoré stoja na vlastných nohách aj napriek okolnostiam, nie kvôli nim. Pomyslite na to, o koľko by bol svet lepší, ak by sme pre zmenu mali rovnosť, ak by sme mali rovnosť a zastúpenie a rozumeli by sme vojne aj z pohľadu spredu aj zo zadných radov.

Rumi, sufistický básnik z 13. storočia, napísal, "Za svetmi správneho a nesprávneho je lúka. Tam sa stretneme. Keď si duša líha do trávy, svet je príliš plný, aby sa o ňom dalo rozprávať. Myšlienky, jazyk, dokonca aj fráza "jeden druhému" už nedávajú zmysel." A ja pokorne pridávam -- pokorne pridávam -- že za svetmi vojny a mieru je lúka a mnoho žien a mužov sa tam stretáva. Urobme z tejto lúky väčšie miesto. Stretnime sa na nej všetci.

Ďakujem.

(Potlesk)