Wael Ghonim: Vnútri Egyptskej revolúcie

Toto je revolúcia 2.0. Nikto nebol hrdinom. Nikto. Pretože každý bol hrdinom. Každý niečo spravil. Všetci používame Wikipédiu. Ak sa zamyslíte nad konceptom Wikipédie, každý spolupracuje a prispieva k obsahu. A napokon poskladáte najväčšiu encyklopédiu na svete. Z myšlienky, ktorá znela šialene, máte najväčšiu encyklopédiu na svete.

A v Egyptskej revolúcii, revolúcii 2.0, každý niečím prispel -- v malom alebo vo veľkom, každý prispel -- aby nám priniesol jeden z najinšpirujúcejších príbehov v histórii ľudstva čo sa týka revolúcií. Bolo to skutočne veľmi inšpirujúce vidieť tých všetkých Egypťanov sa úplne meniť. Ak sa pozriete na to miesto, kde sa to celé odohralo, Egypt bol 30 rokov v úpadku, šiel dole. Všetko bolo zlé. Všetko šlo nesprávym smerom. V rebríčkoch sme boli vysoko, len keď sa týkali chudoby, korupcie, nedostatku slobody prejavu, nedostatku politického aktivizmu. To boli plody nášho "úžasného" režimu. A napriek tomu sa nič nedialo. A nie preto, že by ľudia boli šťastní alebo neboli frustrovaní. V skutočnosti, ľudia boli až príliš frustrovaní. Ale príčina, prečo bol každý ticho je tá, ktorú volám "psychologická bariéra strachu". Každý sa bál. Vlastne nie každý. Našlo sa zopár odvážnych Egypťanov, ktorým musím poďakovať za ich odvahu -- keď niekoľko stoviek z nich protestovalo, a boli zbití a zatknutí. Ale v skutočnosti, väčšina sa bála. Nikto sa nechcel dostať do problému.

Diktátor nemôže žiť bez sily. Chcú, aby ľudia žili v strachu. A tá psychologická bariéra strachu fungovali dlhé roky, až prišiel Internet, technológia, BlackBerry, SMS. Všetkým nám to pomáha spojiť sa. Platformy ako YouTube, Twitter, Facebook nám veľmi pomohli, pretože v nás v podstate vytvorili dojem typu, "Wow, nie som sám. Je množstvo ľudí, ktorí sú frustrovaní. Je veľa tých, ktorí sú frustrovaní. Je množstvo ľudí, ktorí majú rovnaký sen Je mnoho ľudí, ktorým záleží na ich slobode. Pravdepodobne majú najlepší život na svete. Žijú v šťastí. Žijú vo svojich vilách. Sú šťastní, nemajú problémy. Ale stále cítia bolesť Egypťanov.

Väčšina z nás sa necíti šťastne, keď vidí video Egypťana, ktorý sa živí odpadkami, zatiaľ čo ostatní kradnú miliardy Egyptských libier z bohatstva krajiny. Internet zohral obrovskú úlohu, pomáhal týmto ľuďom vysloviť to, čo majú na srdci, spolupracovať, začať rozmýšľať spoločne. Bola to vzdelávacia kampaň.

Khaled Saeed bol zavraždený v júni 2010. Stále si pamätám na fotku. Stále si pamätám každý detail tej fotky. Bola hrozná. Bol týraný, brutálne utýraný na smrť. Ale aká bola odpoveď režimu? Zadusil sa hašišom. To bola ich odpoveď: On je kriminálnik. On je ten, kto ušiel pred tými zlými vecami." Ale ľudia sa s tým nestotožnili. Neverili tomu. Vďaka internetu, pravda vyhrala a každý poznal pravdu. A každý začal rozmýšľať nad tým, že "veď ten chlapík mohol byť môj brat." Bol to chlap zo strednej vrstvy. Všetci si pamätáme jeho fotku.

Stránka bola vytvorená. Anonymný administrátor v podstate vyzýval ľudí, aby sa k stránke pripojili, a nebol tam žiadny plán. "Čo budeme robiť?" -- "Neviem". O pár dní, desiatky tisíc ľudí -- nahnevaných Egypťanov žiadali Ministerstvo vnútra, "Dosť. Chyťte tých, ktorí zabili toho chlapíka a priveďte ich pred spravodlivosť." Ale samozrejme, oni nepočúvajú. Bol to úžasný príbeh -- ako každý začal pociťovať vlastníctvo. Každý bol vlastníkom na tejto stránke. Ľudia začali písať svoje myšlienky. V skutočnosti, jeden z najsmiešnejších nápadov bol -- hej, spravme tichý protest. Dostaňme ľudí do ulíc, tak aby stáli čelom k moru, chrbátom k ulici, oblečení v čiernom, aby stáli v tichosti jednu hodinu, nerobili nič a potom len odišli, späť domov. Pre niektorých to bolo -- "Wow, tichý protest. A nabudúce to bude vibrácia." Ľudia sa na tej myšlienke zabávali. Ale keď neskôr vyšli do ulíc -- po prvýkrát to boli tisíce ľudí v Alexandrii -- bolo to -- bolo to úžasné. Bolo to super. Pretože to spojilo ľudí z virtuálneho sveta, prenieslo ich to do sveta reálneho, všetkých s tým istým snom, rovnakou frustráciou, rovnakým hnevom, rovnakou túžbou po slobode. A urobili to. Ale vzal si z toho niečo režim? Ani nie. V skutočnosti ich napádali. Nadávali im, napriek tomu, že tí ľudia boli veľmi mierumilovní -- dokonca ani neprotestovali. A veci sa rozbehli až k Tuniskej revolúcii.

Celá stránka bola, zasa, spravovaná ľuďmi. V skutočnosti práca anonymného admina bola zozbierať myšlienky, pomôcť ľuďom o nich hlasovať a vysvetliť im, čo vlastne robia. Ľudia robili fotky, dokumentovali porušovanie ľudských práv v Egypte, navrhovali riešenia, hlasovali za tie návrhy, a potom vykonávali tie návrhy, tvorili videá. Všetko robili ľudia pre ľudí, a to je sila Internetu. Nebol tam žiadny vodca. Vodcom bol každý na tej stránke. Tuniský experiment, ako Amir vravel, nás všetkých inšpiroval, ukázal nám, že je tu cesta. Áno. Zvládneme to. Máme tie isté problémy, môžeme ísť do ulíc.

A keď som videl ulicu 25. januára, vrátil som sa a povedal, "Egypt po 25-tom, už nikdy nebude ako Egypt pred 25-tym. Revolúcia sa deje. Toto nie je koniec, toto je začiatok konca." Bol som zadržaný v noci 27-ho. Vďaka bohu som oznámil polohu a všetko. Ale zadržali ma. A nebudem rozprávať o mojej skúsenosti, pretože toto nie je o mne. Bol som zadržaný na 12 dní, so zaviazanými očami, spútaný. A nič som nepočul, nič som nevedel. Nemal som dovolené s nikým sa rozprávať. A potom ma pustili. Nasledujúci deň som bol na Tahrir Square. Vážne, tá zmena, ktorú som si všimol na námestí, akoby to bolo 12 rokov. Nikdy by mi nenapadlo, že uvidím takýto Egypt, úžasný Egypt. Strach už nie je strachom. Je to v skutočnosti sila -- je to sila. Ľudia boli tak posilnení. Bolo úžasné, akú silu každý získal, a ako sa teraz dožadovali svojich práv. Úplný opak. Z extrémizmu sa stala tolerancia.

Kto by si to bol predstavil pred 25-tym, ak by som vám povedal, že státisíce kresťanov sa budú modliť a desaťtisíce moslimov ich budú chrániť, a potom sa státisíce moslimov pôjdu modliť a desaťtisíce kresťanov ich budú chrániť -- to je úžasné. Všetky stereotypy, ktorý sa režim snažil na nás hodiť cez ich takzvanú propagandu, alebo hlavné média, sa ukázali ako nesprávne. Táto celá revolúcia nám ukázala ako škaredý tento režim bol a ako veľkí a úžasní sú egyptský muž, egyptská žena, akí jednoduchí a skvelí títo ľudia sú, kedykoľvek majú sen.

Keď som to videl, šiel som späť a napísal som na Facebook. A to bola moja osobná viera, odhliadnuc od toho čo sa deje, odhliadnuc od detailov, Povedal som, "Vyhráme. Vyhráme, pretože nerozumieme tejto politike. Vyhráme, pretože nehráme ich špinavé hry. Vyhráme, pretože nemáme agendu. Vyhráme, pretože slzy, ktoré nám tečú z očí v skutočnosti tečú z našich sŕdc. Vyhráme, pretože máme sny. Vyhráme, pretože sme ochotní postaviť sa za svoje sny." A to sa vlastne aj stalo. Vyhrali sme. A nie je to len tak, ale kvôli tomu, že sme verili vo svoj sen. Výhra nie je o detailoch, ktoré sa udejú na politickej scéne. Výhra je výhrou dôstojnosti každého jedného Egypťana.

Vlastne, jeden taxikár mi vravel, "Počuj, ja dýcham slobodu. Cítim, že mám dôstojnosť, ktorú som stratil pred mnohými rokmi." Pre mňa je to výhra, odhliadnuc od detailov.

Moje posledné slová sú výrok, ktorému verím, a o ktorom Egypťania dokázali, že je pravdivý, že "moc ľudí je omnoho silnejšia než ľudia pri moci".

Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)