Tyler DeWitt: Hej, učitelia vedy -- spravte z toho zábavu

Porozprávam vám príbeh.

Keď som nastúpil prvý rok do školy ako učiteľ biológie, bol som namotivovaný. Bol som taký horlivý, že som dával do prípravy hodín úplne všetko. Ale čoskoro som si uvedomil hrozivé zistenie, že moji študenti sa možno vôbec nič neučia.

Jedného dňa sa stalo toto: Zadal som triede, aby si prečítala v učebnici kapitolu o mojej najobľúbenejšej téme z celej biológie: vírusy a ich útok. Bol som úplne nabudený na diskusiu so študentami, a prišiel som na hodinu a hovorím: "Vedel by niekto vysvetliť hlavnú myšlienku a prečo je to také fascinujúce?"

Nastalo ticho. Konečne, moja obľúbená žiačka, pozrela mi priamo do očí a povedala: "Tá kapitola bola na hovno." A potom to upresnila. Povedala: "Viete, nemyslím tým, že bola na hovno. Chcem povedať, že z nej som nepochopila ani slovo. Je to nuda. Hm, proste nezaujímave, a to je na hovno."

Trieda bola v tom momente plná súhlasných úsmevov, a ja som si uvedomil, že všetci moji študenti boli na tej istej lodi, že si možno spravili poznámky alebo sa nabifľovali poučky z učebnice, ale nikto skutočne nepochopil hlavnú myšlienku. Nikto z nich mi nevie povedať, prečo je to fascinujúce, prečo je to dôležité.

Netuším, čo s tým. Neviem ako ďalej. Tak jediné, čo ma napadlo, bolo povedať: "Tak počúvajte, poviem vám príbeh. Hlavnými postavami príbehu sú baktérie a vírusy. Tieto tu sú nafúknuté zopár miliónkrát. Skutočné baktérie a vírusy sú také malé, že ich môžeme pozorovať len mikroskopom a vy mládež, pravdepodobne baktérie a vírusy poznáte, lebo sú pôvodcami našich chorôb. Ale veľa ľudí o vírusoch nevie, že z nich môžu ochorieť aj baktérie."

Príbeh, ktorý som začal deckám rozprávať začína ako hororový príbeh. Kde bolo tam bolo, žila jedna šťastná baktéria. Veľmi si ju neobľúbte. Možno sa vznáša vo vašom bruchu alebo niekde v pokazenom jedle, ale zrazu sa necíti príliš dobre. Možno pojedla na obed niečo zlé, no a potom sa to celé úplne pokazí, jej koža sa roztrhne a baktéria vidí vírus ako sa jej derie z vnútra von. Potom sa to stáva ešte hrôzostrašnejšie, keď sa baktéria úplne rozletí a armáda vírusov sa vyleje z jej vnútra. Ak -- Au je vhodné! -- Ak sa vám toto prihodí a ste baktéria, je to ako vaša najhoršia nočná mora. Ale ak ste vírus a stane sa to, preložíte si svoje malé nôžky a pomyslíte si, "Sme super." Pretože to vyžadovalo kopec šikovnej práce nainfikovať túto baktériu. Stalo sa to takto. Vírus sa zachytil na baktérii a vpašoval do nej svoje DNA. No a ďalej DNA vírusu vyrobila látku, ktorá posekala DNA baktérie. No a teraz, keď sme sa zbavili bakteriálneho DNA, DNA vírusu preberá kontrolu nad bunkou a povie jej, aby začala vyrábať viac vírusov. Pretože, DNA je ako návod, ktorý hovorí živým organizmom, čo majú vyrábať. Takže je to asi ako vojsť do továrne na autá a vymeniť jej výrobné postupy, za postupy na výrobu zabijackých robotov. Robotníci stále chodia do práce, robia svoju robotu, ale robia podľa iných inštrukcií. Takže vymenenie bakteriálneho DNA vírusovým, premení baktériu na továreň na vírusy -- až kým nie je nimi tak naprataná, že praskne. Ale toto nie je jediný spôsob, ako vírusy napádajú baktérie. Niektoré sú oveľa šikovnejšie. Keď baktériu napadne vírus - tajný agent, spraví malú špionáž. Tento agent v kabáte prepašuje svoju DNA do bakteriálnej bunky, ale čo je zaujímave: nerobí nič škodlivé, aspoň zo začiatku. Miesto toho sa potichu prepašuje do bakteriálnej DNA a zdržuje sa tam len ako spiaci terorista čakajúci na inštrukcie. A zaujímavé na tom je to, že keď má táto baktéria potomkov, tí majú tiež DNA vírus v sebe. Takže teraz máme celú širokú bakteriálnu rodinu, ktorá má v sebe spiace vírusy. A všetci šťastne svorne nažívajú, až kým nepríde signál a -- TRESK! -- všetko DNA vytryskne. Ovládne tieto bunky a premení ich na továrne na vírusy, a všetky prasknú, obrovská, široká rodina baktérií, všetky zomierajú s vírusmi, ktoré pryštia z ich vnútra, vírusy ovládnu baktériu kompletne. Teraz chápete, ako vírusy napádajú bunky. Majú na to dva spôsoby: Naľavo vidíme lytický spôsob, kde vírusy priamo ovládnu bunku. Napravo je lyzogénny spôsob, ktorý používa vírus - tajný agent.

Nie je to až tak ťažké, že? A teraz tomu všetci rozumiete. Alr ak ste maturovali, som si skoro istý, že ste to už videli. Ale stavím sa, že sa to podávalo tak, že ste si to nezapamätali.

Takže, prečo boli žiaci takí znechutení, keď sa to mali prvýkrát naučiť? Má to niekoľko dôvodov.

Za prvé, garantujem vám, že ich učebnice nepísali o vírusoch - tajných agentoch a nemali strašidelné príbehy. Viete, vo vedeckej komunikácii existuje istá posadnutosť vážnosťou. Úplne ma to ničí, bez srandy. Pracoval som pre vydavateľa vo vzdelávaní, a ako autorovi mi vždy vraveli, že nemám používať príbehy alebo zábavný, pútavý štýl, pretože potom by moje práce nemohli brať ako "vážne" a "vedecké." Mám pravdu? Asi Boh zakázal zábavu pri výuke vedy. Máme vedecký odbor, ktorý je celý o slize, a farebných zmenách. Pozrite sa na toto. A potom tu máme, pravdaže, každý dobrý vedec to musí mať, výbuchy! Ale keď sa učebnica zdá byť príliš zábavná, to je zrazu nejak nevedecké.

Iný problém je aj to, že jazyk v ich učebniciach bol úplne nezrozumiteľný. Ak chceme zhrnúť príbeh, ktorý som vám tu rozprával, mohli by sme začať asi takto: "Tieto vírusy robia zo seba kópie tým, že vpašujú svoje DNA do baktérie." V učebnici sa to objavilo ako toto: "Replikácia baktériofág sa iniciuje prostredníctvom introdukcie virálnej nukleovej kyseliny do baktérie." Tak to je pre 13-ročných úplne super.

A v tom je problém. Vo výuke vedy existuje mnoho ľudí , ktorí by sa na toto pozreli a povedali, že toto predsa nemôžeme dať študentom, pretože to obsahuje niekoľko nepresností. Napríklad, povedal som, že vírusy majú DNA. No, v skutočnosti ju malá časť vírusov nemá. Namiesto toho majú RNA. Takže profesionálny vedecký autor by to zakrúžkoval a povedal: "Tohto sa musíme zbaviť. Musíme to zmeniť na niečo technickejšie." A potom, čo celý tím profesionálnych vedeckých editorov prejde toto naozaj jednoduché vysvetlenie, nájdu skoro v každom slove, čo som použil, nejakú chybu, a budú musieť zmeniť všetko, čo nebolo dosť vážne, a budú musieť zmeniť všetko, čo nebolo 100% dokonalé. Potom to bude správne, ale bude to úplne nezrozumieteľné. Toto je desivé.

Viete, stále rozprávam o tejto myšlienke rozprávania príbehov, a je to akoby si vedecká komunikácia vzala za svoje niečo, čo nazývam tyraniou precíznosti, kde jednoducho nesmiete povedať príbeh. Je to akoby sa veda stala tým hrozným rozprávačom, akého všetci poznáme, ktorý zachádza do detailov, aké nikoho nezaujímajú, taký, že: "No, stretol som minule na obede môju kamošku, a mala na sebe také otrasné džíny. No v podstate to neboli džíny, boli to skôr také legíny, ale, no, myslím, že to vlastne asi boli skôr džegíny, no ale myslím -- " a vy si hovoríte, "Bože môj. Kde je pointa?" Alebo ešte horšie, vzdelávanie vo vede sa stalo tým chlapíkom, ktorý stále hovorí: "Presne..." Rozumiete? Ako keď poviete: "Počuj, museli sme vstať uprostred noci a šoférovať stovku kilometrov v totálnej tme." A ten chlapík do toho "Prtesne to bolo 87,3 kilometrov." A vy si hovoríte "Presne, drž hubu! Ja sa snažím len rozpovedať príbeh."

Pretože dobré rozprávačstvo je vždy o citovej väzbe. Musíme presvedčiť poslucháčov, že na tom, o čom rozprávame, záleží. Ale rovnako dôležité je vedieť, ktoré detaily vynechať, aby sme stále odovzdali hlavnú pointu. Pripomenulo mi to, čo povedal architekt Mies van der Rohe, a trochu parafrázujem. Povedal, že niekedy musíte klamať, aby ste povedali pravdu. Myslím, že tento dojem je mimoriadne dôležitý pre výuku vedy.

Na záver, som často veľmi sklamaný, keď si ľudia myslia, že propagujem ohlúpovanie vedy. To vôbec nie. Aktuále som PhD študentom na MIT, a úplne chápem dôležitosť detailnej špecifickej vedeckej komunikácie medzi expertmi, ale nie, keď sa snažíme učiť trinásťročných. Ak si mladý študent myslí, že všetky vírusy majú DNA, neruinuje to jeho šancu na vedecký úspech. Ale keď vo vede vôbec ničomu nerozumie a naučí sa to všetko nenávidieť, lebo to znie takto, to určite zničí jeho šance na úspech.

Musíme to zastaviť, a želal by som si, aby zmena prišla od najvyšších inštitúcií, ktoré podporujú tieto problémy, a dôrazne ich žiadam, aby prestali. Ale myslím, že je to nepravdepodobné. Ale naštastie máme zdroje ako Internet, kde tieto inštitúcie môžeme obísť zdola. Stále rastie počet online zdrojov, ktoré sa venujú vysvetľovaniu vedy jednoduchým, pochopiteľným spôsobom. Snívam o stránke ako Wikipédia, ktorá by vysvetľovala akýkoľvek vedecký pojem jednoduchým jazykom, ktorý môže akýkoľvek stredoškolách pochopiť. A ja sám venujem väčšinu svojho voľného času tým, že robím vedecké videá na Youtube. Vysvetľujem chemickú rovnováhu použitím analógií k čudným školským tancom, a hovorím o palivových článkoch, pomocou príbehu o chlapcoch a dievčatách na letnom tábore. Späťná väzba je občas s hrubkami a často v jazyku LOLcat (pozn. typ internetového slangu), ale napriek tomu je tak zaväzujúca, tak vďačná, že mi je jasné, že toto je správny spôsob ako komunikovať vedu.

Myslím, že je pred nami ešte kopec práce a ak ste nejakým spôsobom spätý s vedou, vyzývam vás, pripojte sa ku mne! Zoberte kameru, začnite písať blog, čokoľvek, ale vynechajte vážnosť, vynechajte žargón. Rozosmejte ma! Zaujmite ma! Vynechajte otravné detaily, o ktoré sa nikto nezaujíma a dostaňte sa k pointe. Ako by ste mali začať? Napríklad takto: "Počujte, porozprávam vám príbeh"?

Ďakujem.

(Potlesk)