Tristram Stuart: Škandál celosvetového plytvania jedlom

Na škandálnom odhalení globálneho plytvania jedlom som začal pracovať, keď som mal 15 rokov. Kúpil som zopár prasiat. Žil som v Sussexe. Začal som ich kŕmiť najtradičnejším a k životnému prostrediu najšetrnejším spôsobom. Zašiel som do školskej jedálne a povedal som: „Dajte mi zvyšky, nad ktorými moji spolužiaci ohrnuli nosy." Zašiel som k miestnemu pekárovi a zobral som od neho suchý chlieb. Zašiel som do miestneho zelovocu a takisto k farmárovi, ktorý vyhadzoval zemiaky, pretože mali zlý tvar a veľkosť na predaj v obchodoch. Bolo to úžasné. Moje prasatá ten potravinový odpad premenili na vynikajúce bravčové. Bravčové som predal rodičom svojich kamarátov zo školy a dobre som si privyrobil k svojmu tínedžerskému vreckovému.

Avšak, všimol som si, že väčšina jedla, ktoré som dával svojim prasatám, bola v skutočnosti vhodná aj na konzumáciu pre ľudí a že som zoškrabával iba povrchovú vrstvu a že úplne tam hore, na vrchole potravinárskeho reťazca, v obchodoch, zelovococh, pekárňach, našich domácnostiach, továrňach a na farmách sme plytvali jedlom. Obchody so mnou nechceli ani len hovoriť o tom, aké množstvo jedla vyhadzovali. Bol som vzadu. Videl som kontajnery plné jedla, ktoré zamykali a odvážali na smetiská a pomyslel som si, že isto musí existovať rozumnejší spôsob narábania s jedlom ako je jeho plytvanie.

Jedného rána, keď som kŕmil svoje prasce, všimol som si obzvlášť chutne vyzerajúci paradajkový chlebík, ktorý sa medzi jedlom občas vyskytol. Zobral som ho, posadil sa a dal som si raňajky so svojími prascami. (Smiech) Bol to prvý doklad toho, čo som sa neskôr naučil nazývať freeganizmus, vskutku príklad nespravodlivosti plytvania jedlom a predpoklad riešenia problému plytvania jedlom, ktorým je jednoducho si sadnúť a radšej jedlo zjesť ako ho vyhadzovať. Toto sa stalo spôsobom konfrontácie veľkých spoločností vo veci plytvania jedlom, a čo bolo najdôležitejšie, ukazovania verejnosti, že, keď hovoríme o jedle, ktoré sa vyhadzuje, nehovoríme o pokazenom jedle, nehovoríme o jedle, ktoré je po záruke. Hovoríme o dobrých, čerstvých potravinách, ktoré sa v obrovskej miere vyhadzujú.

Nakoniec som sa pustil do písania knihy, aby som poukázal na mieru tohto problému na celosvetovom meradle. Poukazuje na to, ako by postupne, národ za národom, každá krajina sveta mohla skočiť plytvaním jedla. Nanešťastie neexistujú empirické údaje, dobré, prísne štatistiky, a preto, aby som dokázal svoj predpoklad, musel som najprv nájsť náhradný spôsob ako odhaliť, ako veľmi sa potravinami plytvá. A tak som zobral dodávky každej jednej krajiny a porovnal som ich s tým, čo bolo pravdepodobne skutočne v každej krajine skonzumované. Bolo to založené na prieskumoch príjmu potravy, na stupni obezity, na rade faktorov, ktoré poskytujú približný odhad toho, koľko jedla v skutočnosti ľudia skonzumujú. Čierna čiara v strede tejto tabuľky ukazuje pravedpodobnú mieru spotreby s toleranciou pre určitú mieru nevyhnutného odpadu. Vždy tu bude odpad. Nie som natoľko nerealistický, aby som veril, že je možné žiť vo svete bez odpadu. Avšak tá čierna čiara ukazuje, aké by mali byť zásoby jedla v krajine, ktorá zabezpečuje dobrú, stabilnú, spoľahlivú, výživnú stravu pre každého človeka v nej. Každý bod nad touto čiarou, a veľmi rýchlo si všimnete, že sa to týka väčšiny krajín sveta, reprezentuje nepotrebný prebytok, a pravdepodobne odráža mieru odpadu každej krajiny.

Ako krajina bohatne, investuje viac a viac do toho, aby získala viac a viac zásob do obchodov a reštaurácií a ako je možné vidieť, väčšina európskych a severoamerických krajín spadá medzi 150 a 200 percent nutričných potrieb svojich obyvateľov. Takže, krajina ako Amerika má na regáloch v obchodoch a v reštauráciách dvakrát toľko jedla ako je v skutočnosti potrebné na nakŕmenie Američanov.

Ale čo ma skutočne zarazilo, keď som získal všetky tieto údaje, a bolo to veľa čísel, je, že je zjavné, ako sa hodnoty ustaľujú. Krajiny rapídne vystrelia k hodnote 150, potom sa ustália a nepokračujú v takom náraste, ako by sa dalo očakávať. Tak som sa rozhodol pohrať sa s týmito údajmi o trochu viac, aby som videl, či to je alebo nie je pravda. A dopracoval som sa k tomuto. Ak zarátate nielen potraviny, ktoré skončia v obchodoch a reštauráciách, ale aj potraviny, ktorými sa kŕmia zvieratá, kukuricu, sóju, zrno, ktoré by mohli jesť aj ľudia, ale radšej ním vykrmujú statok, aby mohli vyprodukovať viac mäsových a mliečnych výrobkov, zistíte, že väčšina bohatých krajín má tri až štyrikrát viac jedla ako je potrebné na nakŕmenie ich obyvateľov. Krajina ako napríklad Amerika má štyrikrát viac jedla ako potrebuje.

Keď sa hovorí o potrebe globálneho zvýšenia produkcie potravín, aby sme nakŕmili tých 9 miliárd ľudí, ktoré na našej planéte majú byť do roku 2050, vždy si pomyslím na tieto grafy. Skutočnosť je taká, že v bohatých krajinách je obrovská priepasť medzi nami a hladovaním. Nikdy predtým sme nemali také obrovské zásoby. V mnohých ohľadoch je táto situácia úžasným úspechom ľudskej civilizácie, poľnohospodárskej výroby, pre ktorý sme sa rozhodli pred 12 000 rokmi. Bol to úspech. Je to úspech. Ale čo si musíme uvedomiť teraz je, že dosahujeme ekologické hranice, ktoré je naša planéta schopná zniesť a že keď vyrubujeme lesy, ako to dennodenne robíme, aby sme dopestovali viac a viac jedla, keď čerpáme vodu z už chudobných zásob vody, keď vypúšťame emisie z fosílnych palív, aby sme získali viac a viac jedla a potom z neho toľko vyhodili, musíme sa zamyslieť nad tým, čo by sme mohli začať šetriť.

Včera som zašiel do jedného miestneho obchodu, kam sa chodím často pozrieť, alebo ak chcete, chodím na inšpekciu toho, čo vyhadzujú. Medzi všetkým tým ovocím, zeleninou a ostatným som našiel aj pomerne dosť balíčkov keksov. Pomyslel som si, že by to mohlo poslúžiť ako symbol dneška.

Chcem, aby ste si predstavili, že tých deväť keksov, ktoré som v tom koši našiel reprezentuje celosvetové zásoby jedla, dobre? Začíname s deviatimi. Deväť je, čo každoročne nachádzame na poliach na celom svete. Prvý keks stratíme ešte predtým ako výjdeme z farmy. Je to problém spojený hlavne s vývojom poľnohospodárstva, či už je to zlá infraštruktúra, chladenie, pasterizácia, silá, dokonca aj koše na ovocie, čo znamená, že potraviny sa kazia ešte predtým ako sa dostanú z polí preč. Ďalšie tri keksy predstavujú jedlo, ktorým sme sa rozhodli kŕmiť statok, kukurica, zrno a sója. Bohužiaľ, náš statok je neefektívny, a tak dve tretiny z toho premení na výkaly a telesnú teplotu, takže tie dve tretiny strácame a zostáva nám iba táto jedna, ktorú dostávame v podobe mäsa a mliečnych výrobkov. Ďalšie dva keksy hodíme priamo do koša. Toto si väčšina z nás myslí, keď sa hovorí o odpade, ktoré skončí v smetiach, v kontajneroch obchodov, v kontajneroch reštaurácií. Prišli sme o ďalšie dva keksy a na jedenie nám zostali už len štyri keksy. Toto nie je najlepšie využite svetových zdrojov, obzvlášť keď spomenieme tú miliardu ľudí na svete, ktorá hladuje.

Keď už som prešiel všetkými údajmi, potreboval som dokázať, kde všetko to jedlo končí. Kde končí? Sme zvyknutí, že všetky tie produkty vidíme na tanieroch, ale čo je so všetkým jedlom, ktoré medzi tým zmizne?

Je ľahké začať s obchodmi. Toto je výsledkom mojej záľuby, ktorou je neoficiálna inšpekcia smetných košov. (Smiech) Mohli by ste si pomyslieť, že je to čudné, ale keby sme sa mohli spoľahnúť na podniky, aby nám povedali, čo robia za svojimi obchodmi, nemuseli by sme sa tam zakrádať, otvárať kontajnery a prehľadávať, čo v nich je. Takúto situáciu je ale možné vidieť viac-menej na každom rohu v Británii, Európe, Severnej Amerike. Je to obrovské plytvanie jedlom, ale keď som písal knihu, prišiel som na to, že toto zjavné nadmerné plytvanie je vlastne len vrcholom ľadovca. Keď sa pustíte po rebríčku potravinového reťazca, zistíte, kde sa naozaj plytvá v najväčšej miere.

Zdvihnite prosím ruky tí, ktorí doma máte krájaný chlieb. Kto z vás žije v domácnosti, kde sa janko - ten prvý a posledný krajec chleba - kto žije v domácnosti, v ktorej sa tie konce chleba jedia? Dobre, väčšina ľudí, nie každý, ale väčšina a som rád, že môžem povedať, že takúto situáciu je možné vidieť na celom svete, a predsa, už ste niekedy, kdekoľvek na svete, videli obchod, ktorý podáva sendviče s kôrkou? (Smiech) Ja určite nie. A tak som sa zamýšľal nad tým, kam sa podela tá kôrka. (Smiech) Bohužiaľ, tu je odpoveď: 13 000 krajcov čerstvého chleba, ktoré vyprodukuje táto jedna spoločnosť každý jeden deň. Čerstvý chlieb. V ten istý rok ako som navštívil túto spoločnosť som išiel do Pakistanu, kde ľudia v dôsledku celosvetového zníženia zásob potravín v roku 2008 hladovali. K tejto situácii prispievame tým, že tu v Británii, ako aj inde na svete, vyhadzujeme jedlo do koša. Vyhadzjeme jedlo, ktoré je životne dôležité pre ľudí, ktorí hladujú.

Posuňme sa o priečku vyššie a dostaneme sa k farmárom, ktorí z „kozmetických" dôvodov častokrát vyhadzujú tretinu alebo aj viac toho, čo dopestujú. Napríklad tento farmár investoval 16 000 libier do pestovania špenátu, z ktorého nezožal ani jeden lístok, pretože okolo neho rástlo trochu trávy. Všetky zemiaky, ktoré nevyzerajú dokonalo sa dávajú prasatám. Paštrnák, ktorý nespĺňa stanovené rozmery supermarketov, paradajky v Tenerife, pomaranče na Floride, banány v Ekvádore, kde som bol minulý rok, boli všetky zničené. Toto je jednodňový odpad z jednej banánovej plantáže v Ekvádore. Normálne jedlé, no všetky boli zničené, pretože mali zlý tvar alebo veľkosť.

Ak toto robíme s ovocím a zeleninou, buďte si istí, že to môžeme robiť aj so zvieratami. Pečeň, pľúca, hlavy, chvosty, obličky, semenníky, všetky tieto veci, ktoré tvoria tradičnú, vynikajúcu a výživnú časť našej gastronómie, sa vyhadzujú. Konzumácia vnútorností sa v Británii a Amerike za posledných 30 rokov znížila na polovicu. Výsledok je taký, že nimi v lepšom prípade kŕmime psy, alebo ich spaľujeme. Tento muž v Kašgari v provincii Sin-ťiang v Západnej Číne pripravuje svoje národné jedlo. Volá sa to ovčie orgány. Je to vynikajúce, výživné a ako som sa dozvedel, keď som bol v Kašgari, symbolizuje to tabu plytvania jedlom. Sedel som v reštaurácii pri ceste. Prišiel sa so mnou porozprávať šéfkuchár, dojedol som a v polovici nášho rozhovoru prestal rozprávať a začal sa mračiť na môj tanier. Pomyslel som si: „Panebože, aké tabu som porušil? Čím som svojho hostiteľa urazil?" Ukázal na tri zrnká ryže na mojom tanieri a povedal: „Dojedz." (Smiech) Pomyslel som si „Bože môj, chodím po svete a hovorím ľuďom, aby prestali plytvať jedlom. Tento chlapík ma porazil v mojej vlastnej hre." (Smiech)

Ale dalo mi to vieru. Dalo mi to vieru, že my, ľudia, máme tú moc, aby sme zastavili toto tragické plytvanie zdrojov, ak začneme vyhadzovanie jedla v obrovskej miere považovať za spoločensky neprijateľné. Ak okolo toho narobíme rozruch, povieme o tom veľkým spoločnostiam, povieme vláde, že chceme skoncovať s vyhadzovaním jedla, máme tú moc, aby sme dosiahli zmenu.

Ryby, 40 až 60 percent európskych rýb sa znehodnotí už na mori, ani sa len nedostanú na pevninu. Spojenie s jedlom sme stratili aj v našich domácnostiach. Toto je experiment, ktorý som spravil s tromi hlávkami šalátu. Kto skladuje šalát v chladničke? Väčšina ľudí. Ten naľavo bol 10 dní v chladničke. Ten v strede bol na kuchynskom stole. Nie je medzi nimi veľký rozdiel. K tomu napravo som sa správal ako k rezaným kvetom. Je to živý organizmus, odkrojil som kúsok, vložil som ho do vázy s vodou a bol dobrý ešte ďalšie dva týždne po experimente.

Ako som povedal na začiatku, nejaký potravinový odpad samozrejme vznikne. Otázkou teda je, čo sa s ním dá robiť? Túto otázku som zodpovedal, keď som mal 15. Ľudia vlastne túto otázku zodpovedali už pred 6 000 rokmi: zdomácnili sme prasatá, aby odpad z jedla premenili opäť na jedlo. A predsa, v Európe sa v dôsledku vypuknutia slintačky a krívačky takýto postup stal od roku 2001 nelegálnym. Je to nevedecké. Je to zbytočné. Ak varíte jedlo pre prasatá tak, akoby ste ho varili pre ľudí, je to preukázateľne bezpečné. Je to tiež masívnym šetrením zdrojov. Európa je momentálne závislá na dovoze miliónov ton sóje z Južnej Ameriky, kde jej pestovanie prispieva ku globálnemu otepľovaniu, k odlesňovaniu, k úbytku biodiverzity, a to preto, aby sme nakŕmili statok tu v Európe. Zároveň vyhadzujeme milióny ton potravín, ktorými by sme ho mohli a mali kŕmiť. Ak by sme tak robili a kŕmili nimi prasatá, ušetrili by sme takéto množstvo CO2. Keby sme náš potravinový odpad podrobili anaeróbnej digescii, čo je v súčasnosti obľúbeným spôsobom našej vlády zbavovania sa odpadu tak, že sa potravinový odpad premení na plyn na produkciu elektriny, ušetrili by sme úbohých 448 kilogramov oxidu uhličitého na tonu potravinového odpadu. Je teda oveľa lepšie kŕmiť ním prasatá. To sme vedeli už počas vojny. (Smiech)

Pozrime sa na to z tej lepšej stránky: Odštartovalo to celosvetové riešenie problému s plytvaním potravinami. „Nakŕmme päťtisíc" je udalosť, ktorú som zorganizoval v roku 2009. Jedlom, ktoré by sa inak vyhodilo, sme nakŕmili 5 000 ľudí. Odvtedy sme toto podujatie zorganizovali v Londýne, v celej krajine a organizujeme ju aj medzinárodne. Je to spôsob ako sa organizácie spájajú, aby oslávili jedlo, aby povedali, že to najlepšie, čo sa s jedlom dá robiť, je zjesť a vychutnať si ho a prestať ho vyhadzovať. Je to v záujme planéty, na ktorej žijeme, v záujme našich detí, v záujme všetkých ostatných organizmov, s ktorými na našej planéte žijeme. Sme zvieratá, ktoré žijú na Zemi a sme od nej závislí, pretože nám dáva jedlo. Momentálne ju ničíme tým, že produkujeme potraviny, ktoré nikto neje. Prestaňme plytvať jedlom. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk) (Potlesk)