Tony Porter: Výzva mužom

Vyrástol som v New York City, medzi Harlemom a Bronxom. Ako chlapca ma učili, že muži musia byť tvrdí, musia byť silní, musia mať guráž, musia mať prevahu -- žiadna bolesť, žiadne emócie, okrem hnevu -- a jednoznačne žiaden strach -- že muži majú veci pod kontrolou, čo znamená, že ženy nemajú; že muži vedú a vy by ste len mali nasledovať a robiť, čo povieme; že muži sú nadradení, ženy druhoradé; že muži sú silní, ženy sú slabé; že ženy majú menšiu hodnotu -- sú majetkom mužov -- a objekty, najmä sexuálne objekty. Neskôr som spoznal, že to je kolektívna socializácia mužov, viac známa ako "chlapské škatuľkovanie". Viete, toto chlapské škatuľkovanie má v sebe všetky zložky toho, čo definujeme, čo to znamená byť mužom. Takisto chcem povedať, bez pochybností, že sú niektoré úplne úžasné, absolútne úžasné veci na tom byť mužom. Ale zároveň, sú niektoré veci, ktoré sú úplne choré. A my ich naozaj potrebujeme začať spochybňovať, pozrieť sa na to a pustiť sa do procesu rekonštrukcie, predefinovania toho, čo poznáme ako mužnosť.

Toto sú moji dvaja doma, Kendall a Jay. Majú 11 a 12. Kendall je o 15 mesiacov starší ako Jay. Bolo to obdobie života, keď moja žena, Tammie, a ja, sme zrazu boli naozaj zaneprázdnení a bum-bác: Kendall a Jay. (Smiech) A keď mali okolo päť a šesť, štyri a päť, Jay mohla ku mne prísť, prísť ku mne a plakať. Nezáležalo na tom, prečo plakala, mohla si sadnúť na moje koleno, mohla úplne osopliť môj rukáv, len plakať, vyplakať sa. Ocinko je tu. To je všetko, na čom záleží.

A Kendall na druhej strane -- a ako som povedal, má len o 15 mesiacov viac ako ona -- prišiel ku mne a plakal, a hneď ako som ho počul plakať, hodiny začali tikať. Dal by som mu možno 30 sekúnd, čo znamená, že kým ku mne prišiel, už som hovoril veci ako, "Prečo plačeš? Drž hlavu hore. Pozri na mňa. Vysvetli mi, čo je zle. Povedz mi, čo je zle. Nerozumiem ti. Prečo plačeš?" A z vlastnej frustrácie mojej roly a zodpovednosti vychovať ho ako muža, aby spĺňal tieto pravidlá a tieto štruktúry, ktoré definujú svet chlapa, zrazu som začal hovoriť veci ako "Choď do svojej izby. Choď, choď do svojej izby. Sadni si, vzchop sa a príď a hovor so mnou, keď budeš môcť hovoriť ako -- "Čo? (Publikum: Chlap.) "ako chlap." A on má päť rokov. A ako som postupoval životom, povedal som si, "Môj Bože, čo je to so mnou? Čo to robím? Prečo to robím?" A premýšľam. Rozmýšľam o mojom otcovi.

To bolo obdobie môjho života, keď sme mali v rodine veľmi traumatizujúci zážitok. Môj brat Henry zomrel tragicky, keď sme boli tínedžeri. Žili sme v New York City, ako som povedal. Žili sme v tom čase v Bronxe. A pohreb bol na Long Islande, bolo to asi dve hodiny mimo mesta. A ako sme sa pripravovali na návrat z pohrebu, autá zastavili pri toaletách, aby sa ľudia prichystali pred dlhou cestou naspäť do mesta. A limuzína sa vyprázdnila. Moja matka, moja sestra, moja teta, všetky vyšli von, ale môj otec a ja sme zostali v limuzíne. A akonáhle ženy vyšli von, rozplakal sa. Nechcel predo mnou plakať. Ale vedel, že to nevydrží naspäť do mesta a bolo pre neho lepšie vyjadriť tieto pocity a emócie predo mnou, než pred ženami. A toto je muž, ktorý pred desiatimi minútami vložil svojho mladistvého syna do zeme -- niečo, čo ja si neviem ani predstaviť. Čo mi utkvelo v pamäti, bolo, ako sa mi ospravedlňoval, že predo mnou plače. A zároveň ma podporoval, vyzdvihoval za to, že neplačem.

Pozerám sa na to tak, že ten strach, ktorý máme ako muži, že ten strach nás len paralyzuje, drží ako rukojemníkov v tejto chlapskej škatuli. Pamätám si rozhovor s 12-ročným chlapcom, futbalistom. Spýtal som sa ho, "Ako by si sa cítil, keby, pred ostatnými hráčmi, keby ti tréner povedal, že hráš ako dievča?" A očakával som, že povie niečo ako bol by som smutný, bol by som bez seba, nahnevaný, alebo niečo také. Nie, ten chlapec mi povedal -- ten chlapec mi povedal "To by ma zničilo." Povedal som si, "Bože, ak by ho zničilo, keby ho nazvali dievčaťom, čo ho potom učíme o dievčatách?"

(Potlesk)

Vrátilo ma to naspäť do časov, keď som mal 12 rokov. Vyrastal som v nájomnej budove v centre mesta. V tom čase sme žili v Bronxe. A v budove vedľa tej, kde som žil ja, žil chalan menom Johnny. Mal 16 rokov, a my sme všetci mali 12 -- mladší chlapci. A on chodieval von s nami, mladšími chlapcami. A tento chlapec mal v sebe veľa zlého. Bol to ten typ, pri ktorom sa rodičia čudovali, "Čo robí tento 16-ročný chalan s týmito 12-ročnými chlapcami?" Strávil veľa času robením zla. Bolo to problémové dieťa. Jeho matka zomrela na predávkovanie heroínom. Vychovávala ho stará mama. Jeho otec nebol nablízku. Jeho stará mama mala dve práce. Bol veľa sám doma. Ale hovorím vám, my chalani sme k nemu vzhliadali. Bol skvelý. Bol výborný. Tak to povedali sestry, "Je výborný." Mal sex. Všetci sme k nemu vzhliadali.

Takže jedného dňa, som pred domom, robím niečo -- len sa hrám, niečo robím -- neviem čo. Pozrie von oknom, zavolá ma hore, povie, "Hej Anthony." Volali ma Anthony, keď som vyrastal. "Hej Anthony, poď hore." Keď ťa Johnny zavolá, ideš. Tak utekám hore. Ako otvorí dvere, povie mi, "Chceš nejakú?" Okamžite som vedel, čo to znamená. Pretože pre mňa, vyrastajúc v tom čase, a s naším vzťahom k tomuto chlapskému zaškatuľkovaniu, chceš nejakú znamenalo jednu z dvoch vecí, sex alebo drogy -- a my sme nebrali drogy. Moja schránka, priepustka, pozvánka do sveta chlapov, bola okamžite v ohrození. Dve veci: Prvá, nikdy som nemal sex. Ako muži o tom nehovoríme. O prvom sexe poviete len vášmu najbližšiemu priteľovi, ktorý prisahá na svoj život, že to nikomu nepovie. Pre každého iného, hráme to ako keby sme mali sex od dvoch rokov. Neexistuje prvýkrát. (Smiech) Ďaľšia vec, ktorú som mu nemohol povedať, bolo, že som žiaden nechcel. To bolo ešte horšie. Mali sme byť vždy na love. Ženy boli objekty, obzvlášť sexuálne objekty.

Každopádne, nič z toho som mu nemohol povedať. Takže, ako moja matka zvykla hovoriť, skráťme to. Jednoducho som Johnnymu povedal, "Áno." Kázal mi ísť do jeho izby. Idem do jeho izby. Na jeho posteli je dievča od susedov menom Sheila. Má 16 rokov. Je nahá. Je to, čo dnes poznám ako mentálne chorá, niekedy viac aktívna ako inokedy. Mali sme pre ňu celý výber nevhodných mien. Každopádne, Johnny s ňou mal akurát sex. Presnejšie, znásilnil ju, ale on by povedal, že s ňou mal sex. Pretože, kým Sheila nikdy nepovedala nie, nikdy nepovedala ani áno.

Tak mi ponúkol možnosť urobiť to isté. Tak ako vojdem do izby, zavriem dvere. Ľudia, skamenel som. Stojím chrbtom k dverám, takže Johnny nemôže vraziť do izby a vidieť, že nič nerobím. A stojím tam dosť dlho na to, aby som vlastne niečo urobil. Tak sa už viac nesnažím prísť na to, čo urobím, snažím sa prísť na to, ako sa dostanem von z tento izby. Tak s mojimi vedomosťami 12-ročného, odzipsujem si nohavice, vykráčam z izby. A kým som bol v izbe so Sheilou, Johnny bol pri okne a volal chalanov nahor. Tak teraz je obývačka plná chalanov. Bolo to ako čakáreň u doktora. A všetci sa pýtali, aké to bolo. A ja im hovorím, "Bolo to dobré." A zazipsujem si pred nimi nohavice a smerujem k dverám.

Hovorím toto všetko s výčitkami, a cítil som hrozné výčitky aj vtedy, ale mal som v sebe konflikt, pretože hoci som mal výčitky, bol som nadšený, pretože ma nenachytali, ale vedel som, že sa cítim zle pre to, čo sa dialo. Tento strach, že ma vyhodia zo sveta chlapov, ma obklopil zo všetkých strán. Bolo pre mňa omnoho dôležitejšie ja a moja pozvánka do sveta chlapov, než Sheila a to, čo prežívala ona.

Kolektívne, my ako muži sme naučení ceniť si ženy menej, vidieť ich ako majetok a objekt pre mužov. Vidíme to ako prirovnanie, ktoré sa rovná násiliu na ženách. My ako muži, dobrí muži, väčšina mužov, pôsobíme na tomto základe tejto celej kolektívnej socializácie. Myslíme si, že sme mimo, ale sme toho súčasťou. Vidíte, musíme porozumieť, že menšia hodnota, majetok a objektivizácia je základom a bez toho k násiliu nedôjde. Takže sme súčasťou riešenia, takisto, ako sme problémom. Centrum pre kontrolu chorôb vraví, že mužské násilie páchané na ženách má epidemické rozmery, je číslom jedna ženských obáv o zdravie v tejto krajine a v zahraničí.

Takže rýchlo, len by som rád povedal, toto je láska môjho života, moja dcéra Jay. Vo svete, ktorý si pre ňu predstavujem, ako chcem, aby sa muži správali a konali? Potrebujem vás tu. Potrebujem vás pri mne. Potrebujem vás spolupracovať so mnou a mňa spolupracovať s vami na tom, ako vychovávame našich synov a učíme ich byť mužmi -- že je to v poriadku nebyť dominantný, že je v poriadku mať pocity a emócie, že je v poriadku propagovať rovnosť, že je v poriadku mať ženy len za priateľky, že je v poriadku byť celok, že odkrývanie muža vo mne je naviazané na odkrývanie ženy vo vás.

Pamätám sa ako som sa spýtal 9-ročného chlapca. Opýtal som sa deväťročného chlapca, "Aký by bol pre teba život, keby si nemusel byť pripútaný k tomuto chlapskému zaškatuľkovaniu?" Povedal mi, "Bol by som slobodný."

Ďakujem vám.

(Potlesk)