Tim Jackson: Realistický pohľad na ekonomiku

Dnes by som rád hovoril o prosperite o našej nádeji na spoločnú a pretrvávajúcu prosperitu. A nielen my, ale aj dve miliardy ľudí po celom svete ktorí sú stále chronicky podvyživení. A nádej je naozaj "pri srdci" tejto veci. Dokonca, latinské slovo pre nádej je "v srdci" slova prosperita. "Pro-speras", "speras," nádej -- teda, v súlade s našimi nádejami a očakávaniami. Ale iróniou je, že sme vyplytvali prosperitu v podobe peňazí a ekonomického rastu. A naše ekonomiky narástli do takej miery že teraz je naša nádej skutočne ohrozená -- vyčerpanie zdrojov, vyrúbanie dažďových pralesov, vypustenie ropy do Mexického zálivu, zmena klímy --- a jediná vec ktorá skutočne aspoň trochu spomalila neustály rast emisií uhlíka za posledné dve až tri desaťročia je recesia. A ako v poslednej dobe zisťujeme recesia samozrejme tiež nie je ten pravý recept na nádej. Takže sme akoby chytení v pasci. Je to dilema, dilema rastu. Nemôžeme žiť s ním, a bez neho tiež nie. Zahodiť systém, alebo zdemolovať planétu. Je to ťažká voľba. Vlastne to ani nie je voľba. A najlepšia cesta úniku je svojím spôsobom slepá viera v našu bystrosť, technológiu a zvyšovanie efektivity. Nie že by som mal niečo proti efektivite. A myslím že občas sme bystrí. Ale myslím že by sme si mali skontrolovať počty, pozrieť sa na veci realistickým pohľadom.

Predstavte si prosím svet v roku 2050, v ktorom je okolo deväť miliárd ľudí snažiacich sa o príjmy a životný štýl Západu. A chcem položiť otázku -- a dáme im každoročne dve percentá k príjmu navyše, pretože veríme v rast. A chcem položiť otázku: ako ďaleko a ako rýchlo by sme museli postupovať? Akí bystrí by sme museli byť? Koľko novej technológie by sme potrebovali v tomto svete aby sme dosiahli cieľové emisie uhlíka? Tu je môj graf. Ľavá strana ukazuje, kde sme teraz. Toto je uhlíková cena za ekonomický rast v súčasnej ekonomike. Je to okolo 770 gramov uhlíka. Vo svete, ktorý popisujem, musíme byť tu na pravej strane na úrovni šesť gramov uhlíka. To je 130 násobné zlepšenie, čo je 10 krát viac a rýchlejšie než čokoľvek čo sme kedy dosiahli v histórii priemyslu. Možno to dokážeme, možno je to možné -- kto vie? Možno môžeme ísť ešte ďalej a vytvoríme ekonomiku ktorá sťahuje uhlík z atmosféry, čo bude koncom storočia tak či tak nutné. Ale nemali by sme sa najskôr uistiť že ekonomický systém ktorý máme je aspoň vzdialene schopný takéhoto zlepšenia?

Rád by som sa na pár minút zastavil pri dynamike systémov. Je to trochu zložité, za čo sa ospravedlňujem. Skúsim to prerozprávať zrozumiteľnejším jazykom. Takže takto to vyzerá. Firmy produkujú statky pre domácnosti -- teda nás -- a poskytujú nám príjem, čo je skvelé, pretože môžeme tento príjem minúť na ďalšie tovary a služby. Tomu sa hovorí cyklický tok ekonomiky. Vyzerá celkom neškodne. Chcem zdôrazniť kľúčovú vlastnosť tohto systému, ktorou je úloha investícií. Investície tvoria vo väčšine moderných ekonomík len okolo pätiny národného príjmu ale hrajú nenahraditeľnú úlohu. A ich úlohou je v podstate podporovať rast spotreby. Robia to niekoľkými spôsobmi -- tlačia na produktivitu, čo znižuje ceny a podnecuje nás kupovať viac vecí. Ale ja sa chcem sústrediť na úlohu investícií pri vytváraní inovácií, pri produkcii a konzumácií nového. Joseph Schumpeter tomu hovorí "proces kreatívneho ničenia." Je to proces produkcie a reprodukcie nového, neustále sa snažiaci o rozširovanie spotrebiteľských trhov, spotrebného tovaru, nového spotrebného tovaru.

A teraz to začína byť zaujímavé, pretože sa ukazuje, že ľudia majú celkom veľký apetít na inováciu. Milujeme nové veci -- určite nové materiálne veci -- ale aj nové nápady, nové dobrodružstvá, nové skúsenosti. Ale na materiálne taktiež záleží. Pretože v každej spoločnosti ktorú antropológovia skúmali, materiálne veci fungujú ako druh jazyka, jazyka tovarov, symbolického jazyka ktorý používame aby sme si rozprávali príbehy -- napríklad príbehy o tom akí sme dôležití. Viditeľná spotreba, hnaná spoločenským postavením prosperuje z jazyka novoty. A zrazu tu máme systém ktorý preplieta ekonomickú štruktúru so spoločnosťou -- ekonomické inštitúcie a to čo nás definuje ako ľudí, prepletené dohromady ženie motor rastu. A tento motor nie je len ekonomická hodnota; neúprosne vyčerpáva materiálne zdroje z celého systému, poháňaný naším neukojiteľným apetítom, poháňaný vlastne pocitom úzkosti. Pred 200 rokmi Adam Smith hovoril o našej túžbe po živote bez hanby. Život bez hanby: v jeho dobe to znamenalo plátené košele, a dnes, dnes stále potrebujeme tú košeľu ale potrebujeme aj hybridné auto, HDTV televíziu, dve dovolenky ročne v teple, netbook a iPad, a zoznam pokračuje -- takmer nevyčerpateľná zásoba vecí poháňaná touto úzkosťou. A aj keď ich nechceme, musíme si ich kúpiť, pretože ak si ich nekúpime, systém skolabuje. A aby neskolaboval v uplynulých dvoch, troch desaťročiach sme zvýšili množstvo peňazí v obehu a zväčšili dlhy, aby ľudia mohli pokračovať v kupovaní vecí. A samozrejme, táto expanzia výrazne súvisí s krízou.

Ale toto -- chcel by som Vám ukázať niekoľko údajov. Takto to vyzerá, v podstate, toto je úverový a dlhový systém, len pre Veľkú Britániu. Toto bolo posledných 15 rokov pred kolapsom. A tu vidíte, spotrebiteľské dlhy dramaticky rástli. Boli nad úrovňou HDP po tri roky za sebou tesne pred krízou. A popri tom osobné úspory úplne klesli. Pomer úspor, čisté úspory, boli pod nulou v strede roku 2008, tesne pred kolapsom. Tu vidíme ako ľudia zvyšujú svoje dlhy a znižujú úspory, len aby zostali v hre. Povedané jednoducho toto je zvláštny, trochu zvrhlý, príbeh. Je to príbeh o tom, ako sme my, ľudia, presviedčaní o tom aby sme míňali peniaze ktoré nemáme na veci ktoré nepotrebujeme aby sme vytvorili dojmy ktoré nepretrvajú na ľudí na ktorých nám nezáleží.

(Smiech)

(Potlesk)

Ale predtým než sa oddáme zúfalstvu, možno by sme mali ísť o krok späť a povedať, "Pochopili sme to správne?" Sú ľudia skutočne takíto? Skutočne sa ekonomiky správajú takto? A takmer okamžite narazíme na niekoľko anomálií. Prvá je v kríze samotnej. Čo chcú ľudia robiť počas krízy, počas recesie? Chcú sa pripraviť. Chcú sa pripraviť na budúcnosť. Chcú menej míňať a viac šetriť. Ale šetrenie je presne to čo by sme z pohľadu systému nemali robiť. Keynes tomu hovoril "paradox šetrnosti" -- šetrenie spomaľuje proces obnovy. A politici na nás neustále apelujú aby sme sa viac zadlžovali, aby sme ešte viac čerpali z našich úspor, len preto aby show mohla pokračovať, aby sme udržali ekonomiku založenú na raste pri živote. Je to anomália je to bod v ktorom je systém v protiklade s tým čo je pre nás prirodzené.

Tu je ďalšia -- úplne iná otázka: Prečo nerobíme to čo nám priam bije do očí ako samozrejmé pri boji so zmenou klímy, veľmi, veľmi jednoduché veci ako kupovanie zariadení s nízkou spotrebou, využívanie úsporných žiaroviek, vypínanie svetiel, zatepľovanie domov? Tieto veci znižujú emisie uhlíku, šetria energiu, šetria nám peniaze. Nerobíme ich snáď preto, že robiť ich dáva dokonalý ekonomický zmysel? Ja sám som si to uvedomil pred pár rokmi. Bol nedeľný večer, nedeľné popoludnie, a bolo práve po tom -- vlastne, ak mám byť úprimný, príliš dlho po tom -- ako sme sa nasťahovali do nového domu. Konečne som sa dostal k inštalovaniu tesnení okolo okien a dvier aby som obmedzil prievan. A moja, vtedy päťročná, dcéra mi pomáhala spôsobom, akým päťroční pomáhajú. Venovali sme sa tomu už nejakú dobu, keď sa ku mne veľmi vážne otočila a povedala, "Skutočne nás to ochráni pre žirafami?" (Smiech) (slová giraffe - žirafa a draft - prievan, sa vyslovujú podobne) Tu sú, žirafy. Viete si živo predstaviť ako pracuje hlavička päťročného dievčatka. Tieto žirafy žijú 400 míľ na sever odtiaľto pri Barrow-in-Furness v Cumbrii (Veľká Británia). Ktovie čo si myslia o počasí v Lake District. Ale túto detinskú dezinterpretáciu som si zapamätal lebo zrazu mi bolo jasné prečo nerobíme veci ktoré nám bijú do očí ako samozrejmé. Sme príliš zaneprázdnení chránením sa pred žirafami - posielame deti na ranný autobus, prichádzame včas do práce, prežívame nával emailov a pracovné problémy, zháňame jedlo, varíme večere, utekáme na pár vzácnych hodín večer k hlavnému televíznemu programu alebo na stránky TED, prechádzame z jedného dňa do druhého, chrániac sa pred žirafami.

(Smiech)

Čo je cieľom? "Čo je cieľom spotrebiteľa?" spýtala sa Mary Douglas v úvahe o chudobe pred 35 rokmi. "Cieľom je", hovorí, "pomôcť vytvoriť spoločný svet a nájsť si v ňom spoľahlivé miesto." To je veľmi poľudšťujúca vízia našich životov, a je úplne odlišná od tej, na ktorej je založený tento ekonomický model. Takže kto sme? Kto sú títo ľudia? Sme hedonistickí, po stále nových veciach bažiaci, sebeckí jednotlivci? Alebo by sme mohli občas byť podobní nesebeckému altruistovi v tejto krásnej kresbe od Rembrandta? Psychológia nám hovorí, že existuje napätie, napätie medzi sebastredným správaním a správaním zohľadňujúcim iných. Toto napätie má hlboké evolučné korene. Takže sebecké správanie je v niektorých situáciách evolučne výhodné -- boj alebo útek.

Ale správanie zohľadňujúce iných je nevyhnutné k našej evolúcii ako spoločenských tvorov. Z nášho pohľadu je možno ešte zaujímavejšie napätie medzi vyhľadávaním nového a tradíciami alebo konzervativizmom. Hľadanie nového je výhodné keď sa veci menia a musíme sa prispôsobiť. Tradície sú dôležité ako stabilná základňa pre rodiny a formovanie súdržných sociálnych skupín. Takže sa, zrazu, pozeráme na mapu ľudského srdca. A to nám náhle odhaľuje jadro problému. Vytvorili sme ekonomiky. Vytvorili sme systémy ktoré systematicky uprednostňujú, podporujú, jednu štvrtinu ľudskej duše a ponechávajú ostatné nepovšimnuté. V ten istý okamih sa stáva zrejmým aj riešenie, pretože to nespočíva v zmenení ľudskej povahy. V skutočnosti ani nie je o obmedzovaní možností. Je o otvorení sa. Je o tom, aby sme si dopriali slobodu byť plne ľudskí, uvedomovali si hĺbku a šírku ľudskej duše a budovali inštitúcie ktoré pomôžu ochrániť Rembrandtovho krehkého altruistu v nás.

Čo toto všetko znamená pre ekonomiku? Ako by vyzerali ekonomiky ak by sme umiestnili túto predstavu o ľudskej povahe do ich stredu a roztiahli ich pozdĺž týchto ortogonálnych rozmerov ľudskej duše? Mohlo by to vyzerať napríklad ako 4000 spoločností zameraných na záujmy komunít ktoré sa objavili vo Veľkej Británii za posledných päť rokov a podobný rast počtu spoločností typu B v Spojených štátoch, podniky ktoré majú ekologické a spoločenské ciele zapísané vo svojej povahe vo svojom strede, spoločnosti, ako napríklad táto, Ecosia. Rád by som Vám v rýchlosti ukázal toto. Ecosia je internetový vyhľadávač. Vyhľadávače fungujú tak že si účtujú poplatky za sponzorované odkazy ktoré sa objavia keď niečo hľadáte. A Ecosia funguje v podstate tým istým spôsobom. Môžeme si to skúsiť. Zadáme jednoduché slovo na vyhľadávanie. Tak. Oxford, tam sme. Pozrime sa čo sa objaví. Ecosia je iná v tom, že v jej prípade sa príjmy získavajú rovnako, ale používa 80 percent týchto príjmov na projekt ochrany dažďového pralesa v Amazónii. A skúsime to. Klikneme na Naturejobs.uk. V prípade že niekto hľadá prácu počas recesie, toto je stránka na ktorú môže ísť. Potom sa stane to, že sponzor zaplatí Ecosii a Ecosia dá 80 percent z toho na projekt ochrany dažďového pralesa. Berie zisky z jedného miesta a alokuje ich na ochranu ekologických zdrojov.

Je to odlišný typ podniku pre novú ekonomiku. Ak chcete, je to forma ekologického altruizmu -- možno niečo v tom zmysle. Možno je to ono. Čokoľvek to je, čímkoľvek táto nová ekonomika je, to čo od nej potrebujeme je aby presunula investície späť do srdca svojho modelu, aby prehodnotila investície. Tentokrát investície nebudú o neúprosnej a bezmyšlienkovitej honbe za rastom spotreby. Investície musia byť niečím iným. Investície musia, v novej ekonomike, ochraňovať a podporovať ekologické prostriedky, na ktorých závisí naša budúcnosť. Musí byť o prechode. Musí investovať do technológií a infraštruktúry s nízkou produkciou uhlíka. Musíme investovať do myšlienky zmysluplnej prosperity poskytovať ľuďom možnosť prosperovať.

A táto úloha má samozrejme aj materiálne rozmery. Bol by nezmysel hovoriť o tom že sa ľuďom darí ak by nemali jedlo, oblečenie a strechu nad hlavou. Ale tiež je jasné, že prosperita znamená viac. Má spoločenské a psychologické ciele -- rodinu, priateľstvo, záväzky, spoločnosť, podieľanie sa na živote spoločnosti. A toto tiež vyžaduje investície, napríklad do miest na ktorých môžeme nadväzovať kontakty, miesta kde môžeme na niečom spolupodieľať, spoločné priestory, koncertové sály, záhrady, verejné parky, knižnice, múzeá, centrá ticha, miesta pre radosť a oslavy, miesta pre rozjímanie a pokoj, miesta pre "kultiváciu spoločného občianstva" ako hovorí Michael Sandel. Investície -- investície sú, koniec koncov, len základný ekonomický koncept -- nič viac a nič menej než vzťah medzi prítomnosťou a budúcnosťou, zdieľanou prítomnosťou a spoločnou budúcnosťou. A my potrebujeme, aby ten vzťah reflektoval... obnovil nádej.

Dovoľte mi vrátiť sa späť, s touto nádejou, k dvom miliardám ľudí ktorí sa stále snažia prežiť každý deň s menej peniazmi než by ste dali za latte v kaviarni vedľa. Čo môžeme týmto ľuďom ponúknuť? Je zrejmé, že je na nás aby sme im pomohli pozdvihnúť sa z chudoby. Je zrejmé, že máme zodpovednosť za to aby sme urobili priestor na rast tam kde je rast dôležitý, pre najchudobnejšie národy. Taktiež je zrejmé že to nikdy nedosiahneme kým nebudeme schopní predefinovať čo znamená prosperita pre bohatšie národy, prosperita, ktorá je zmysluplnejšia menej materialistická než model založený na raste. Nie je to len západná post-materialistická fantázia. Dokonca, keď bola publikovaná "Prosperita bez rastu", napísal mi africký filozof, ktorý poukázal na podobnosti medzi týmto pohľadom na prosperitu a tradičným africkým konceptom ubuntu. Ubuntu hovorí, "Ja som pretože my sme." Prosperita je spoločné úsilie. Jej korene sú dlhé a siahajú hlboko. Ako som sa snažil ukázať, jej základy existujú v každom z nás. Takže nehovorím, že sa máme postaviť do cesty vývoju. Nehovorím, že treba zvrhnúť kapitalizmus. Nehovorím, že máme skúšať zmeniť ľudskú povahu. Hovorím, že treba urobiť niekoľko jednoduchých krokov smerom k ekonomike ktorá plní svoj účel. Do srdca tejto ekonomiky musíme vložiť dôveryhodnejšiu robustnejšiu a realistickejšiu predstavu o tom čo to znamená byť človekom.

Ďakujem za pozornosť.

(Potlesk)

Chris Anderson: Kým odnesú pódium, len rýchla otázka. Za prvé, ekonómovia nemajú byť inšpiratívni, takže musíte trošku popracovať na svojom prejave. (Smiech) Viete si predstaviť, že politici začnú toto presadzovať? Myslím tým, viete si predstaviť, že sa britský politik postaví a povie, "Skvelé správy. HDP klesol tento rok o dve percentá. Všetci sme šťastnejší, krajina je krajšia a naše životy sú lepšie."

Tim Jackson: No, to sa zjavne nerobí. Nerobíme udalosť z toho keď veci klesajú. Robíme udalosti z vecí, ktoré nám hovoria že prosperujeme. Viem si predstaviť že politici niečo také urobia? V skutočnosti už to trochu vidím. Keď sme začínali s týmto druhom práce, politici sa postavili, hovorca ministerstva financií sa postavil a obvinil nás z toho, že sa chceme vrátiť k životu v jaskyniach. A vlastne v období počas ktorého sme pracovali, posledných 18 rokov -- čiastočne kvôli finančnej kríze a trochu kvôli pokore v ekonomickej profesii -- sa ľudia aktívne zaoberajú týmto problémom v rôznych krajinách sveta.

CA: Ale budú to hlavne politici, kto sa bude musieť zmeniť, alebo to budú skôr len verejnosť a spoločnosti?

TJ: Musia to byť spoločnosti. Musí to byť verejnosť. Ale musí to mať politické vedenie. Tento typ agendy, ktorým sú vlastne politici samotní zamotaní v dileme, pretože sú sami napojení na model rastu. Ale otvorenie priestoru na uvažovanie o odlišnom spôsobe vládnutia, odlišnom druhu politiky a vytvorenie priestoru aby mohli verejnosť a podniky fungovať inak -- to je absolútne nevyhnutné.

CA: A ak by vás niekto presvedčil že skutočne dokážeme -- čo to bolo? -- 130-násobne zvýšiť efektivitu redukcie emisií uhlíku, páčil by sa vám ten obraz ekonomického rastu smerom k technologicky orientovaným tovarom?

TJ: Stále by som chcel vedieť, že to dokážete a že sa dostanete pod nulu koncom storočia, v zmysle odoberania uhlíka z atmosféry, a vyriešite problém biodiverzity a zredukujete dopad na využívanie pôdy a urobíte niečo s eróziou ornice a kvalitou vody. Ak ma presvedčíte že dokážeme všetko toto, tak potom, áno, bral by som tie dve percentá.

CA: Tim, ďakujem za veľmi dôležitú reč. Ďakujem.

(Potlesk)