Thomas Thwaites: Ako som vyrábal hriankovač -- od nuly

Ak sa rozhliadneme, väčšina toho, čo nás obklopuje, začalo svoj život ako rôzne skaly a usadeniny pochované hlboko v zemi na rôznych miestach sveta. Prirodzene ale, dnes už nevyzerajú ako skaly a usadeniny; vyzerajú ako kamery, monitory, otravné bezdrôtové mikrofóny. A práve táto magická premena je to, na čo som sa snažil zamerať vo svojom projekte, ktorý je známy ako Projekt Hriankovač. Bol inšpirovaný aj týmto výrokom od Douglasa Adamsa. Je to scéna zo "Stopárovho sprievodcu galaxiou". Táto situácia opisuje ako sa hrdina knihy -- muž z 20. storočia -- ocitne sám na neznámej planéte obývanej iba technologicky primitívnymi ľuďmi. A tak akosi predpokladá, áno, že sa stane -- pre týchto vidiečanov -- že sa stane ich vládcom a pretvorí ich spoločnosť svojou úžasnou vládou technológie, vedy a prvkov, ale, samozrejme, si uvedomí, že bez zvyšku ľudskej spoločnosti si ledva dokáže spraviť sendvič, nie to ešte hriankovač. Ale on nemal Wikipediu.

Tak som si povedal, áno, pokúsim sa vyrobiť elektrický hriankovač od nuly. A tak, vychádzajúc z predpokladu, že najlacnejší elektrický hriankovač bude aj najjednoduchšie znovu zostrojiť, som išiel a kúpil najlacnejší hriankovač, aký som našiel, vzal ho domov a bol som mierne zdesený zistením, že vo vnútri tohto objektu, ktorý som kúpil len za 3 libry 94, sa nachádza 400 rôznych častí, vyrobených z niečo vyše 100 rôznych materiálov. Nemal som na tento projekt zvyšok svojho života; mal som možno tak 9 mesiacov. Tak som si povedal, dobre, začnem s piatimi. A to boli oceľ, sľuda, plast, meď a nikel.

Takže, začínajúc s oceľou: ako vyrobíte oceľ? A tak som zaklopal na dvere predsedu spoločnosti Rio Tinto v oblasti Pokročilej ťažby minerálov na Kráľovskej baníckej škole a spýtal sa: "Ako sa vyrába oceľ?" A profesor Cilliers bol taký milý, že mi vysvetlil celý proces. A moje matné spomienky z maturity z prírodných vied -- oceľ sa vyrába zo železa, a tak som zavolal do železnej bane. Povedal som: "Dobrý deň, snažím sa vyrobiť hriankovač. Mohol by som si prísť zobrať nejaké železo?" Nanešťastie však, keď som tam dorazil -- objavil sa Ray. Zle mi rozumel a myslel si, že som prišiel, lebo som chcel vyrobiť plagát (poster) a teda nebol pripravený zobrať ma do baní. Po troche naliehania sa mi ho podarilo presvedčiť.

(Video) Ray: To bol zvrásnený vápenec. Vyprodukovali ho morské živočíchy pred 350 miliónmi rokov v príjemnej, teplej, slnečnej atmosfére. Ak študujete geológiu, môžete vidieť, čo sa dialo v minulosti. A boli to obrovské zmeny.

Thomas Thwaites: Ako vidíte, mali rozloženú vianočnú výzdobu. Už to, samozrejme, nebola fungujúca baňa, pretože, aj keď Ray tam robil baníka, baňu zatvorili a neskôr znova otvorili ako turistickú atrakciu, pretože, prirodzene, už nemohla konkurovať veľkosti projektov, aké sa dnes realizujú v Južnej Amerike, Austrálii, hocikde. Tak či tak, získal som svoj kufor železnej rudy a dotiahol ho vlakom naspäť do Londýna a potom nastal problém: Dobre, ako prerobíte túto skalu na súčiastky do hriankovača?

Tak som sa vrátil za profesorom Cilliersom a on mi povedal: "Choďte do knižnice." A tak som išiel a prezeral som vysokoškolské učebnice metalurgie -- úplne nepoužiteľné na to, čo som robil ja. Pretože, prirodzene, vám vlastne nepovedia, ako to urobiť, ak to chcete spraviť sami a nemáte pec na tavenie kovov. Tak som nakoniec skončil v Historickej vedeckej knižnici čítajúc túto knihu. Toto je prvá učebnica metalurgie, teda aspoň v západnom svete. A ten drevoryt, ktorý vidíte, predstavuje to, čo som nakoniec robil. Ale namiesto mechov som mal odfukovač lístia. (Smiech) A to bolo niečo, čo sa počas toho projektu objavovalo znova a znova, a síce že v čím menšej škále chcete pracovať, tým viac do minulosti musíte ísť. A toto je výsledok po asi dni a asi polovici noci tavenia tej železnej rudy. Vytiahol som tú hmotu, ale nebolo to železo. Ale našťastie som na internete našiel patent na priemyselné pece používajúce mikrovlny. A pomocou 30 minút na plnom výkone som dokázal ten proces dokončiť.

Takže, môj ďalší -- (Potlesk) Ďalšia vec, ktorú som sa pokúsil získať, bola meď. Opäť, táto baňa bola kedysi najväčšou medenou baňou na svete. Už to síce neplatí, ale našiel som profesora geológie na dôchodku, ktorý ma zobral dole. A povedal mi: "Dobre, nechám vás odniesť si trochu vody z bane." A dôvod, prečo som sa snažil získať vodu je ten, že voda tečúca cez bane sa postupne stáva kyslou a začne do seba naberať, rozpúšťať minerály z bane. A výborným príkladom toho je rieka Rio Tinto, ktorá sa nachádza v Portugalsku. Ako vidíte, má v sebe rozpustených veľa, veľa minerálov. Vlastne tak veľa, že dnes je domovom iba pre baktérie, ktoré obľubujú kyslé, toxické podmienky. Tak či onak, voda, ktorú som dotiahol z ostrova Anglesey, kde bola tá baňa -- bolo v nej dostatok medi, aby som dokázal odliať kolíčky mojej kovovej elektrickej zástrčky.

Takže ďalšia vec: vyrazil som do Škótska, získať sľudu. Sľuda je minerál, ktorý je veľmi dobrým izolantom a veľmi dobrým v izolovaní od elektriky. To som ja, ako získavam sľudu. A posledný materiál, o ktorom tu dnes budem rozprávať je plast. A samozrejme, môj hriankovač musel mať plastový kryt. Plast je charakteristickou črtou lacných elektrických spotrebičov. A keďže plast sa získava z ropy, zavolal som do BP a strávil dobrú pol hodinu snažiac sa presvedčiť oddelenie styku s verejnosťou v BP, že by pre nich bolo fantastické, keby ma poslali na ropnú plošinu a nechali ma odniesť krčah ropy. BP má očividne teraz na práci iné veci. Ale ani vtedy neboli presvedčení a povedali: "Dobre, zavoláme vám späť." -- nikdy to neurobili. Tak som sa pozrel na iné spôsoby výroby plastu. Plast sa vlastne dá vyrobiť zjavne z ropy, ktorá je z rastlín, ale tak isto aj zo škrobu. Takže toto je pokus vyrobiť plast zo zemiakového škrobu. A chvíľu to vyzeralo naozaj sľubne. Nalial som to do formy, môžete ju tam vidieť, ktorú som vyrobil z kmeňa stromu. Chvíľu to vyzeralo veľmi dobre, ale nechal som to vonku, pretože to musí vyschnúť, a nanešťastie, keď som sa vrátil našiel som slimáky požierajúce nehydrolyzované kúsky zemiakov.

Takže v podstate zo zúfalstva som sa rozhodol problém obísť. Geológovia vlastne pomenovali -- alebo teda diskutujú, či pomenovať -- vek, v ktorom žijeme -- diskutujú, či to vyhlásiť za novú geologickú epochu nazvanú antropocén, vek Človeka. A to preto, že geológovia budúcnosti uvidia celkom prudkú zmenu vo vrstve hornín, ktorá sa usadzuje teraz. Odrazu začne byť tak trochu rádioaktívna z Černobyľu a tých zhruba 2 000 nukleárnych bômb, ktoré sme odpálili od roku 1945. A tak isto sa objaví aj príznak vyhynutia -- napríklad skameneliny odrazu vymiznú. A taktiež, povedal som si, tam budú uložené syntetické polyméry, plasty, zapustené v skale.

A tak som vyhľadal plastové -- tak som sa rozhodol, že si môžem vyťažiť trochu týchto súčasných hornín. Išiel som teda do Manchestru, aby som navštívil miesto nazývané Axion Recycling. Oni sú na úplnej špičke niečoho, čo sa volá WEEE, to znamená Európska direktíva elektrického a elektronického odpadu. Boli ustanovení a vytvorení na to, aby sa pokúsili vysporiadať s tou hromadou vecí, ktoré sú vyrábené, potom žijú chvíľu v našich domovoch a nakoniec idú na skládku. A toto je ono.

(Hudba)

(Smiech)

Tak toto je fotka môjho hriankovača. (Potlesk) A takto vyzerá bez krytu. A takto vyzerá na polici. Ďakujem.

(Potlesk)

Bruno Giussani: Dozvedel som sa, že raz si ho aj zapojil.

TT: Áno, pripojil som ho do siete. Neviem, či to bolo vidieť, ale nebol som schopný vytvoriť izoláciu na drôty. Kráľovské botanické záhrady v Kew trvali na tom, že nesmiem prísť a sekať do ich kaučukovníka. Takže tie drôty zostali neizolované. A 240 voltov teda prechádzalo cez tieto doma vyrobené medené drôty, cez doma vyrobenú zástrčku. A asi 5 sekúnd ten hriankovač fungoval, ale potom, nanešťastie, sa výhrevné teleso samo roztavilo. Ale považoval som to za čiastočný úspech, ak mám byť úprimný.

BG: Thomas Thwaites. (TT: Ďakujem.)