Tan Leová: Príbeh mojej imigrácie

Ako môžem vyrozprávať v desiatich minútach príbeh o pute žien z troch generácií, o tom ako neuveriteľná sila tohto puta vzostúpila v živote štvorročného dievčatka schúleného v náručí sestry matky a starej mamy päť dní a päť nocí na malej loďke v Čínskom mori pred viac ako tridsiatimi rokmi. Putá, ktoré sa vytvorili v živote toho dievčatka a nikdy viac nezmizli - to dievčatko žije dnes v San Franciscu a dnes sa k vám prihovára. Tento príbeh sa ešte neskončil. Je to ako skladačka, z ktorej ešte stále chýbajú jednotlivé diely na jej dokončenie. Dovoľte mi povedať vám o niektorých častiach tejto skladačky.

Predstavte si prvú časť: muž páli svoje životné dielo. Je to básnik, spisovateľ, muž, ktorého celý život stál na jedinej nádeji, že jeho krajina je jednotná a slobodná. Predstavte si, ako komunisti vchádzajú do Saigonu, a on čelí skutočnosti, že celý jeho život bol zbytočný. Slová, ktoré boli dlhý čas jeho priateľmi, sa mu teraz vysmievali. Stiahol sa do úplného ticha. Zomrel zlomený históriou. Bol to môj starý otec. Nikdy som ho v skutočnom živote nespoznala. Ale naše životy sú omnoho viac ako spomienky. Stará mama mi nikdy nedovolila zabudnúť na jeho život. A mojou povinnosťou bolo nedovoliť, aby to všetko, čo sa stalo, bolo zbytočné a mojou lekciou na poučenie bolo, že, áno, dejiny nás chceli pokoriť, ale my sme to vydržali.

Ďalšou časťou skladačky je loď za východu slnka, ktorá sa pokojne kĺže do mora. Moja matka, Mai, mala 18 rokov, keď zomrel jej otec. Už vtedy v dohovorenom manželstve, už vtedy s dvoma malými dievčatkami. Už vtedy sa jej život zmenil na jedinú túžbu: utiecť od rodiny a začať nový život v Austrálii. A nemohla si ani pomyslieť, že by sa jej to nepodarilo. Takže po štvorročnej ságe, čo pripomína skôr fikciu, loďka prestrojená za rybársku loď vkĺzla do mora. Všetci dospelí poznali riziká. Najväčší strach budili piráti, znásilnenie a smrť. Tak ako väčšina dospelých na lodi, takisto si aj moja mama niesla so sebou fľaštičku s jedom. Ak by nás zajali, vypila by ho prvá moja sestra a ja, mama a stará mama.

Moje prvé spomienky sú z tej lode - stály hukot motora, prova sa vnára sa do každej vlny, nekonečný a prázdny horizont. Nespomínam si na pirátov, ktorí sa objavili veľakrát, ale boli sme zachránení odvahou mužov na lodi, alebo keď nám zlyhal motor a nechcel sa naštartovať po celých šesť hodín. Ale presne si pamätám svetlá ropnej plošiny na malajskom pobreží a mladého muža, ktorý sa zrútil a zomrel, cesta pre neho skončila priskoro, a prvé jablko, ktoré som kedy ochutnala, a podaroval mi ho muž z ropnej plošiny. Žiadne jablko mi už nikdy nechutilo tak isto.

Po troch mesiacoch v utečeneckom tábore, sme pristáli v Melbourne. A ďalší kúsok skladačky je o štyroch ženách troch generácií ako si spolu vytvárajú nový život. Usídlili sme sa vo Footscray, na robotníckom predmestí, kde bývali výlučne cudzinci. Na rozdiel od predmestí strednej triedy, o ktorej som nemala ani tušenie, v Footscray neexistoval pocit, že by sa situácia mohla zlepšiť. Z otvorených dverí obchodov páchli zvyšky sveta. A ľudia si vymieňali útržky lámanej angličtiny. Tí ľudia mali spoločnú len jednu vec, začínali odznovu.

Moja matka pracovala na farme, potom na automobilovej montážnej linke, pracovala šesť dní v týždni, dvojité zmeny. A predsa si našla čas na štúdium angličtiny a získala certifikáty z informatiky. Boli sme chudobní. A všetky naše doláre boli vyčlenené výlučne na hodiny angličtiny a matematiky a boli vyplatené bez ohľadu na to, čo iné nám chýbalo, bolo to obyčajne nové oblečenie, vždy sme nakupovali v second-hande. Dva páry pančúch do školy, každý z nich, aby zakryl dieru v tom druhom. Školská uniforma až po členky, pretože nám musela vydržať šesť rokov. A potom tu boli občasné no nemilosrdné posmešky "vy šikmookí" a niekedy aj nasprejované nápisy: "Aziati, chodťe domov." Ísť domov, ale kam? Niečo vo mne stuhlo. Začal sa vo mne hromadiť tichý no rozhodný hlas, ktorý hovoril: „Nebudem si vás všímať."

Moja matka, sestra a ja sme spávali v jednej posteli. Mama bola každú noc vyčerpaná, ale vždy sme sa porozprávali o našom dni a načúvali sme, ako chodí stará mama po dome. Mama mávala nočné mory, všetky z nich boli o lodi. A mojou úlohou bolo zostať hore, až kým neprišli jej nočné mory, aby som ju potom mohla zobudiť. Otvorila si počítačový obchod, potom študovala za kozmetičku a otvorila si ďalší obchod. Ženy prichádzali so svojimi príbehmi o mužoch, ktorý sa nedokázali dostať na druhú stranu, nahnevané a zaťaté problémové deti uviaznuté medzi dvoma svetmi.

Hľadali sa štipendiá a sponzori. Založili sa centrá. Žila som v paralelných svetoch. V jednom som bola typický ázijský študent, vytrvalý a neoblomný v požiadavkoch, ktoré som si na seba kládla. V tom druhom som bola zamiešaná do neistých životov, tragicky poznačených násilím, užívaním drôg a izoláciou. Ale mnohí z nich našli počas tých rokov pomoc. A za túto prácu, keď som bola v poslednom roku štúdia na právnickej fakulte, bola som vybraná za mladú Austrálčanku roka. Vymrštilo ma to z jednej časti skladačky do druhej, avšak okraje jednej a tej druhej do seba nezapadali.

Tan Leová, anonymná občianka Footscray, sa stala teraz Tan Leovou, utečenkyňou a sociálnou aktivistkou, pozývanou na udalosti, o ktorých nikdy nepočula a do domácností, o ktorých existencii ani len nesnívala. Nevedela som, ako sa správne správať. Nevedela som, ako používať príbor. Nevedela som, ako rozprávať o víne. Nevedela som, ako rozprávať o čomkoľvek. Chcela som sa siahnuť späť do kolobehu a komfortu života na neznámom predmestí. Stará mama, mama a dve dcéry končiac svoj deň tak, ako to robili po posledných 20 rokov, jedna druhej rozpráva svoj príbeh dňa a pritom zaspávajú, a všetky tri stále v tej istej posteli. Povedala som mame, že to nedokážem. Pripomenula mi, že som práve teraz vo veku, keď ona nastúpila na loď. Nie nikdy nebola žiadnou z možností. „Len to urob," povedala mi, „a nebuď tým, čím byť nechceš."

A tak som prehovorila o nezamestnanosti a vzdelaní mladej generácie a zanedbanosti okrajových a znevýhodnených skupín. Čím viac som otvorene hovorila, tým viac ma žiadali, aby som pokračovala. Stretla som sa s ľuďmi s rôznym osudom, mnohí z nich robili, čo milovali, žijúc na hranici možností. A aj napriek ukončeniu vysokoškolské vzdelanie, som si uvedomila, že právničkou byť nemôžem. Musí niekde existovať ešte ďalší kúsok skladačky. A vtedy som si uvedomila, že je v poriadku byť outsiderom, imigrantom, novým na scéne. A nielen v poriadku, ale možno je treba byť vďačný za, možno za dar z lodi. Pretože byť doma vo svojej krajine, môže veľmi ľahko zrútiť obzory, môže veľmi ľahko prijať očakávania vašej oblasti. V tomto momente som vystúpila z mojej až príliš bezpečnej zóny, aby som vedela, že, áno, tento svet sa naozaj rozpadá, ale nie takým spôsobom, ktorý by nás desil.

Možnosti, ktoré by neboli povolené, sa neuveriteľne podporovali. Bola v tom energia, nezmieriteľný optimizmus, zvláštna zmes pokory a odvahy. A tak som nasledovala svoj vnútorný hlas. Zhromaždila som okolo seba malý tím ľudí, pre ktorých nálepka „Je to nemožné" bola neodolateľnou výzvou. Viac ako rok sme nemali ani penny. Na konci každého dňa som vždy spravila obrovský hrniec polievky, s ktorým sme sa všetci podelili. Pracovali sme až do noci. Väčšina našich nápadov bola bláznivá, ale našli sa nejaké úžasné a s nimi sme prerazili. Rozhodla som sa presťahovať do USA hneď po ich prvej návšteve. Znova môj vnútorný hlas. Tri mesiace po presťahovaní moje dobrodružstvo pokračovalo.

Predtým než uzavriem, dovoľte mi vyrozprávať príbeh o mojej starej mame. Vyrástla v čase, keď konfucionizmus bol spoločenskou normou a najdôležitejšou osobou bol miestny mandarín. Život sa tam nemenil po storočia. Jej otec zomrel veľmi skoro po jej narodení. Matka ju vychovala sama. V sedemnástich sa stala druhou manželkou mandarína, ktorého matka ju mlátila. Bez podpory manžela spôsobila rozruch, keď sa s ním súdila a sama sa obhajovala a na oveľa väčšie prekvapenie, vyhrala. (Smiech) (Potlesk) Fráza „Je to nemožné" bola vyvrátená.

Práve som bola v sprche hotelovej izby v Sydney, keď zomrela. 600 míľ od Melbourne. Pozrela som sa cez sklo v sprche a videla som ju, ako stojí na jeho opačnej strane. Vedela som, že sa prišla rozlúčiť. Moja mama mi zavolala o pár minút nato. O pár dní neskôr sme šli do budhistického chrámu vo Footscray a posadali si okolo jej rakvy. Rozprávali sme si jej príbehy a uistili ju, že sme s ňou aj naďalej. O polnoci prišiel mních a oznámil nám, že musí rakvu zatvoriť. Moja mama nás poprosila, aby sme sa dotkli jej ruky. Spýtala sa mnícha: „Čím to je, že jej ruka je taká teplá a zvyšok jej tela taký studený?" A on odpovedal: „Pretože jej tú ruku držíte od rána." „Nepustili ste ju."

Ak existuje sila v našej rodine, určite je v ženách. Je to tým, kým sme, a ako si nás život vytvaroval. Teraz si uvedomujeme, že muži, ktorí by vstúpili do našich životov, by ich iba zmarili. Boli by sme ľahko poraziteľné. V tomto čase snívam o vlastnej rodine a stále myslím na tú loď. Kto by v tom chcel byť sám? Mám strach z takého privilégia pohody, nároku. Som schopná im dať odvahu v ich živote, odvážne sa vnárajúcu do každej vlny, neprerušovaný a stály hukot motora, šíry horizont, ktorý nič nezaručuje? Neviem. Ale ak by som im to mohla dať a vedela by som, že budú v bezpečí, určite by som to urobila.

(Potlesk)

Trevor Neilson: Dnes je tu s nami tiež Tanina matka v štvrtom či piatom rade.

(Potlesk)