Sugata Mitra ukazuje ako deti učia samé seba

Mám pred sebou ťažkú úlohu. Viete, keď som uvidel profil prítomného obecenstva, s jeho podnetmi a návrhmi vo všetkých formách a s takým množstvom ľudí pracujúcich na kooperácii, na sieťach a podobne, rozhodol som sa, že tu prednesiem argumenty pre základné vzdelávanie vo veľmi špecifických podmienkach. Aby som to stihol za 20 minút, musím predniesť štyri výroky -- predstavte si to ako štyri kúsky skladačky. A ak v tom uspejem, možno pôjdete domov s myšlienkou, že by ste mohli nadviazať a možno mi pomôcť s mojou prácou.

Prvou časťou skladačky sú odľahlosť a kvalita vzdelania. Odľahlosťou myslím dve alebo tri rôzne veci. Samozrejme odľahlosť, vo svojom základnom význame, čo znamená, že čím viac sa vzďalujete od centra mesta, tým sa dostávate do odľahlejších oblastí. Čo sa deje so vzdelávaním? Druhým, odlišným typom odľahlosti je odľahlosť v rámci veľkých metropolitných oblastí všade vo svete, všade máte miesta ako slumy, bedárske štvrte alebo chudobnejšie oblasti, ktoré sú sociálne a ekonomicky vzdialené od zvyšku mesta, takže nakoniec sme my a oni. Čo sa stane so vzdelávaním v týchto podmienkach? Pamätajte si teda oba významy odľahlosti.

Vytvorili sme hypotézu. Predpokladali sme, že školy v odľahlých oblastiach nemajú dosť dobrých učiteľov. A ak majú, nemôžu si ich udržať; nemajú dostatočnú infraštruktúru. A ak majú nejakú infraštruktúru, majú problém s jej zachovaním. Chcel som sa však uistiť, či je to pravda. Takže, minulý rok sme spravili to, že sme si prenajali auto, pozreli na Google a našli cestu z Dillí smerom na sever Indie, ktorá nekrižovala žiadne veľké mestá, ani žiadne veľké metropolitné centrá. Najazdili sme asi 300 kilometrov, a kdekoľvek sme našli školu, spravili sme súbor štandardných testov. Potom sme výsledky testov zobrali a zaznamenali ich do grafu. Graf bol zaujímavý, no musíte ho posudzovať opatrne. Myslím tým, že vzorka je veľmi malá; nemali by ste to zovšeobecňovať. Úplne jasne však z toho vyplývalo, že pre túto konkrétnu trasu, ktorou som išiel, boli výsledky testov tým horšie čím odľahlejšia bola škola. Zdalo sa, že to trochu potvrdzuje našu hypotézu a tak som to skúsil skorelovať s vecami ako infraštruktúra, alebo s dostupnosťou elektriny a tak ďalej.

Na moje veľké prekvapenie, nekorelovalo to. Nekorelovalo to s veľkosťou triedy. Nekorelovalo to s kvalitou infraštruktúry. Nekorelovalo to ani s mierou chudoby. Nekorelovalo to. Stalo sa však to, že keď som dal učiteľom týchto škôl dotazník, s jednou jednoduchou otázkou: "Chceli by ste sa presťahovať do mestskej, metropolitnej oblasti?" 69 percent z nich odpovedalo "áno" a ako môžete z tamtoho vidieť, "áno" povedali tí, ktorí žili len kúsok od Dillí, a "nie" povedali tí čo sú z bohatých predmestí Dellí -- pretože, viete, tie oblasti sú na tom relatívne lepšie. A potom od 200 kilometrov za Dillí, je odpoveď zakaždým "áno". Viem si predstaviť, že učiteľ, ktorý príde každý deň do triedy a myslí si, "Chcel by som byť na inej škole", silne vplýva na výsledky. Zdalo sa teda, že motivácia a migrácia učiteľov vzájomne silne súviseli s dianím na základných školách, na rozdiel od faktu, či deti mali čo jesť, alebo či boli úplne napchaté v triede a tak podobne. Tak sa to javí.

Keď sa zameriate na vzdelávanie a technológie, zistíte z literatúry, že veci ako web stránky, prostredia na spoluprácu -- všetko, o čom ste počúvali celé ráno -- sú vždy testované najprv na najlepších školách, najlepších mestských školách, čo podľa mňa, skresľuje skutočnosť. Literatúra -- jej jedna časť, vedecká literatúra, neustále obviňuje VT z prílišnej medializácie a malého výkonu. Učitelia stále hovoria:, "Nuž, je to fajn, ale je to príliš drahé na to, čo to dokáže" pretože sa to spúšťa na škole, kde študenti už dostávajú, povedzme 80 percent toho, čo môžu dostať. Pridajte túto novú supertrúper technológiu a budú dostávať 83 percent. No a riaditeľ sa na to pozrie a povie, "3 percentá za 300.000 dolárov? Zabudnite." Ak by ste zobrali tú istú technológiu a spustili ju na niektorej z tých odľahlých škôl, kde bolo skóre 30 percent a zvýšili ho, povedzme, na 40 percent, bolo by to niečo úplne iné. Takže, relatívne zmeny, ktoré by mohli VT, vzdelávacie technológie uskutočniť, by boli omnoho výraznejšie naspodu pyramídy než na jej vrchole. Zdá sa však, že my to robíme práve naopak.

Takže som prišiel k záveru, že VT by sa mali najprv dostať k menej privilegovaným a nie naopak. A nakoniec sa objavuje otázka, ako vyriešiť postavenie učiteľov? Kedykoľvek idete za učiteľom a ukážete mu nejakú technológiu, eho prvá reakcia bude: "Učiteľa nemôžete nahradiť strojom -- to je nemožné". Neviem prečo by to malo byť nemožné, ak ste však čo len na chvíľu pripustili, že je to naozaj nemožné -- mám pre vás citát od sira Arthura C. Clarka, spisovateľa sci-fi, ktorého som stretol v Kolombe a on povedal niečo, čo rieši celý tento problém. Povedal: "Učiteľ, ktorý môže byť nahradený strojom, by ním nahradený byť mal". No, určite si myslíte, že to stavia učiteľov do ťažkej situácie. Rozhodne navrhujem, aby sa alternatívne základné vzdelávanie, nech si už za slovom alternatívne predstavujete čokoľvek, poskytovalo na miestach, kde neexistujú školy, kde školy nie sú dostatočne dobré, kde nie je dosť učiteľov alebo kde nie sú z akéhokoľvek dôvodu učitelia dosť dobrí. Ak náhodou žijete v takej časti sveta, kde nič z tohto neplatí, potom nepotrebujete alternatívne vzdelávanie. Doteraz som také miesto ešte nevidel, s výnimkou jedného prípadu. Nebudem to miesto menovať, ale kdesi vo svete ľudia povedali: "Nemáme tento problém, pretože máme perfektných učiteľov a perfektné školy". Existujú také miesta -- určite som to však už nikde inde nepočul.

Budem hovoriť o deťoch, o samoorganizovaní a o sérii experimentov, ktoré tak nejak viedli k myšlienke, ako by také alternatívne vzdelávanie mohlo vypadať. Experimenty sa nazývajú "Otvor v stene". Toto musím prebehnúť naozaj rýchlo. Je to sada experimentov. Prvý sa uskutočnil v Dillí v roku 1999. To čo sme tam robili bolo veľmi jednoduché. V tých dňoch som mal kanceláriu na hranici slumu, mestského slumu, takže tam bola deliaca stena medzi našou kanceláriou a tou bedárskou štvrťou. V tej stene vyrezali otvor -- takto to získalo meno Otvor v stene -- a do toho otvoru vložili pomerne výkonné PCčko, tak nejak ho tam zapustili, že monitor vytŕčal na druhej strane a podobne bol do steny zabudovaný touchpad, napojili to na rýchly Internet, dali tam Internet Explorer, spustili tam Altavista.com -- v tých časoch --- a len tak to tam nechali.

A toto sme videli. Takže toto bola moja kancelária v IT. Tu je otvor v stene. Asi o osem hodín neskôr sme objavili toto dieťa. Vpravo je osemročné dieťa, ktoré... vľavo od neho je šesťročné dievča, ktoré nie je moc vysoké. A čo robí je, že ju učil browsovať. Takže sa, pravdu povediac, vynorilo viac otázok ako odpovedí. Je to možné? Záleží na jazyku, predpokladali sme, že nevedel anglicky? Vydrží to ten počítač, alebo ho vylomia a ukradnú, -- a učil ich niekto? Tú poslednú otázku omieľal každý, no viete, myslím, že by museli vystrčiť hlavu ponad stenu a spýtať sa ľudí vo vašej kancelárii: "Môžete mi ukázať ako sa to robí?" No a potom by ich to musel niekto naučiť.

Tak som pokus preložil mimo Dilí a zopakoval ho, tentokrát v meste Chifpuri v strednej Indii, kde, ako ma uistili, nik nikoho nikdy nic neučil. (Smiech) Bol pekný deň a otvor v stene bol na tej chatrnej starej budove. Toto je prvé dieťa, ktoré tam prišlo; neskôr sa ukázalo, že to je 13 ročný záškolák. Prišiel a začal sa pohrávať s touchpadom. Veľmi rýchlo si všimol, že keď pohne prstom po touchpade, niečo sa pohne na obrazovke -- neskôr mi povedal: "Nikdy som nevidel televíziu, na ktorej môžete niečo robiť". Prišiel na to. Zabralo mu to dve minúty uvedomiť si, že to bol on, čo robil tie veci na obrazovke. A potom, keď v tom pokračoval, stlačil náhodne touchpad a omylom klikol -- uvidíte ako to robí. Urobil to a a Internet Explorer zmenil stránku. O osem minút neskôr, opretý o lakte pozeral na obrazovku a browsoval behajúc zo stránky na stránku. V tom momente, začal zvolávať všetky deti zo susedstva, ako tu, aby prišli a pozreli sa, čo sa tam deje. A do večera toho dňa, browsovalo 70 detí. Zdá sa teda, že osem minút a vstavaný počítač je všetko, čo sme tam potrebovali.

Myslime si, že sa ukázalo, že deti môžu samé seba v skupinách učiť používať počítač a internet. Ale za akých podmienok? Vtedy tam bol hlavný problém angličtina. Ľudia hovorili, "No, viete, mali by ste to mať v indických jazykoch", tak som im na to odpovedal: "Mať čo? Mám preložiť Internet do niektorého z indických jazykov?" To je nemožné. Takže to muselo byť nejak opačne. Ale pozrime sa, ako si deti poradila s anglickým jazykom? Vyskúšal som experiment v severovýchodnej Indii, v dedine, ktorá sa volá Mandtusi, kde, z nejakého dôvodu nebol učiteľ angličtiny, takže deti sa vôbec neučili po anglicky. Urobil som podobný otvor v stene. A všimli sme si jeden veľký rozdiel medzi dedinou a mestskou chudobnou štvrťou: ku kiosku prišlo viac dievčat ako chlapcov. V chudobných mestských štvrtiach sa dievčatá obvykle držia stranou. Nechal som tam počítač s množstvom CDčiek -- nemal som Internet -- a vrátil som sa späť o tri mesiace neskôr. No a keď som sa vrátil späť, našiel som tam tieto dve deti, osem a dvanásť ročné, ktoré sa na počítači hrali hru. A len čo ma zbadali, hovoria: "Potrebujeme rýchlejší procesor a lepšiu myš". (Smiech) Bol som naozaj prekvapený. Chápete, ako to len mohli vedieť? A oni na to: "No, viete, pochytili sme to z tých CDčiek". Tak som sa ich spýtal: "Ale ako to, že rozumiete o čo tam ide?" A oni na to: "Nechali ste nám tento prístroj, čo hovorí iba po anglicky, takže sme sa museli naučiť angličtinu." Tak som to otestoval a oni medzi sebou používali asi 200 anglických slovíčok -- nesprávne výslovované, ale správne používané -- slová ako exit (koniec), stop, find (nájdi), save (ulož), a podobné z tejto skupiny a to nielen keď sa bavili o počítači, ale aj v bežnej komunikácii. Zdá sa teda, že Mandantusi ukázalo, že jazyk nie je bariéra; v skutočnosti sú schopné sa samé ten jazyk naučiť, ak naozaj chcú.

Nakoniec som získal nejaké prostriedky na overenie, či sú výsledky tohto experimentu opakovateľné; či to aj inde bude rovnaké. India je vhodné miesto na experiment tohto druhu, pretože tu máme všemožné etnické skupiny -- genetické, rasové a taktiež socio-ekonomické. Takže som si vlastne mohol vybrať vzorky - prierez ktorý pokryje prakticky celý svet. Takže, napokon som na tom robil takmer päť rokov a tento experiment nás skutočne povodil krížom-krážom po celej Indii. Toto sú Himaláje. Hore na severe, veľmi chladno. Takže som musel vyskúšať alebo vymyslieť konštrukčné úpravy, ktoré by prežili v teréne. Používal som bežné, normálne PCčka. Potreboval som rôzne klímy a v tom je India opäť úžasná, pretože sú tam miesta veľmi studené, veľmi teplé, atď. Toto je púšť na západe, blízko Pakistanských hraníc. A tu vidíte krátke video -- jedna z tých dedín -- prvá vec čo tieto deti urobili bolo, že si našli web stránku, z ktorej sa naučili anglickú abecedu.

Nasleduje stredná India -- veľmi teplé, vlhké, rybárske dediny kde je vlhkosť veľkým zabijakom elektroniky. Tak, všetky problémy, ktoré sme mali, sme museli riešiť bez klimatizácie a za veľkého nedostatku elektriny, takže väčšina riešení, s ktorými sme prišli, využívala malé prúdy vzduchu namierené na správne miesto, aby sme stroje udržali v chode. Skrátim to. Znovu a znovu sme to opakovali. Táto scéna je tiež pekná. Je tam malé dieťa, šesť ročné, ktoré hovorí svojej staršej sestre čo má robiť. A toto sa s počítačmi deje veľmi často, že nájdeme mladšie deti ako učia tie staršie.

Čo sme zistili? Zistili sme, že deti vo veku od 6 do 13 rokov sú schopné sa samostatne vzdelávať v prepojenom prostredí, bez ohľadu na čokoľvek, čo sme mohli zmerať. Takže ak majú prístup k počítaču, budú sa učiť a rozvíjať inteligenciu. Nepodarilo sa mi nájsť jedinú súvislosť s čímkoľvek, no musí sa to diať v skupinách. A to môže byť veľmi, viete, zaujímave pre túto skupinu, pretože vy všetci hovoríte o skupinách. To bola teda sila toho, čo dokáže urobiť skupina detí keď eliminujete zásah dospelých.

Rýchly náčrt meraní. Použili sme štandardné štatistické metódy, takže o tom nebudem rozprávať. Ale dostali sme bezchybnú krivku osvojovania si znalostí, takmer rovnakú ako by ste dostali v škole. Nebudem to ďalej rozvádzať, pretože si myslím, že to takpovediac hovorí samo za seba, nie? Čo sa môžu naučiť? Základy Windows funkcií, brovsovanie, kreslenie, chatovanie a email, hry a vzdelávacie materiály, sťahovanie hudby, prehrávanie videií. V skratke, to čo robíme všetci. A viac ako 300 detí sa stane počítačovo gramotnými a budú schopné robiť všetky tieto veci behom šestich mesiacov s jedným počítačom.

Takže ako to robia? Ak zrátate skutočný čas prístupu, výde vám to na pár minút denne, tak to teda nefungue. V skutočnosti je tam jedno dieťa, ktoré pracuje s počítačom. A zvyčajne je obklopené troma ďalšími deťmi, ktoré mu radia čo by mali robiť. Ak ich otestujete, všetci štyria budú mať rovnaké skóre, nech sa ich opýtate na čokoľvek. Okolo týchto štyroch je obyčajne skupina 16 detí, ktoré taktiež radia, zvyčajne zle, vo všetkom, čo sa na počítači deje. A všetci by tiež prešli testom na danú tému. Takže sa učia rovnako pozorovaním ako konaním. To sa zdá byť v rozpore so spôsobom vzdelávania dospelých, ale myslite na to, že osemročné deti žijú v spoločnosti, v ktorej im väčšinu času niekto hovorí nerob to, viete, nedotýkaj sa fľaše whisky. Takže, čo urobí to osemročné dieťa? Veľmi starostlivo pozoruje, ako by sa mala chytiť flaša whisky. A ak sa ho spýtate, bude vedieť na tú tému zodpovedať všetky otázky správne. Takže sa zdá, že dokážu veľmi rýchlo získavať vedomosti.

Takže aký bol záver vyše šesť ročnej práce? Taký, že základné vzdelávanie alebo jeho časť sa môže diať samostatne. Nemusí byť nanútené zhora-nadol. Možno by mohlo byť samoorganizujúcim systémom. To bol teda záver -- a druhá vec čo som vám chcel povedať je, že deti sa môžu sami organizovať a dosiahnuť nejaký vzdelávací cieľ.

Tretia časť skladačky bola o hodnotách a opäť len veľmi stručne. Skúmal som viac ako 500 detí z celej Indie. A pýtal som sa ich -- dal som im okolo 68 rôznych hodnotovo-orientovaných otázok a jednoducho som sa opýtal na ich názor. Získali sme celú škálu názorov. Áno, nie alebo neviem. Jednoducho som zobral tie otázky, pri ktorých bolo 50% odpovedí áno a 50 % nie. Získal som tak skupinu 16 otázok. To boli oblasti, v ktorých boli deti jasne zmätené, pretože polovica povedala áno a polovica povedala nie. Typický príklad: "niekedy treba klamať". Deti nemajú spôsob ako určiť, ako by mali odpovedať na túto otázku; možno ho nemá nikto z nás. Takže vám nechám túto tretiu otázku na zamyslenie. Môžu technológie zmeniť osvojovanie si hodnôt? Nakoniec, samostatne-sa organizujúce systémy, o ktorých nebudem znovu veľa hovoriť, pretože ste o nich počúvali doteraz. Všetky prírodné systémy sú samoorganizujúce sa: galaxie, molekuly, bunky, organizmy, spoločnosti -- vynechám debatu o inteligentnom stvoriteľovi. Podľa toho čo dnes veda vie, sú samoorganizované. Ďalšími príkladmi sú dopravné zápchy, obchod s akciami, spoločnosť a zotavenie sa z katastrofy, terorizmus a povstanie. A určite viete o samostatne-sa organizujúcich systémoch založených na Internete.

Takže tu sú napokon moje štyri výroky. Odľahlosť ovplyvňuje kvalitu vzdelávania. Vzdelávacie technológie treba zaviesť najprv do odľahlých a až potom do ostatných oblastí. Hodnoty si osvojujeme; doktrína a dogma sú vnútené -- dva protichodné mechanizmy. A učenie je najpravdepodobnejšie samoorganizujúci sa systém. Ak dáte všetky štyri výroky dokopy, tak nám to dáva -- aspoň podľa mňa -- dáva nám to cieľ, víziu, vzdelávacej technológie. Vzdelávacej technológie a pedagogiky, ktoré sú digitálne, automatické, odolné voči chybám, minimálne invazívne, prepojené a samoorganizujúce sa. Ako pedagógovia sme nikdy nepožadovali technológie; požičiavame si ich. PowerPoint sa považuje za dobrú vzdelávaciu technológiu, no nebol vytvorený na učenie, vznikol pre prezentácie v zasadačkách. My sme si ho požičali. Video-konferencie. Osobný počítač samotný . Myslím, že je čas, aby si pedagógovia urobili vlastné požiadavky a ja mám taký súbor požiadaviek. Tu je len letmý pohľad na ne. Taký súbor požiadaviek by mal vytvoriť technológiu, zameranú na odľahlosť, hodnoty a násilie. Rozmýšľal som, že by som to mal pomenovať -- prečo to nenazvať "out-doctrination". A či toto má byť cieľ vzdelávacích technológií v budúcnosti, tak to nechám na zváženie vám.

Ďakujem.

(Potlesk)