Steven Pinker popíše aj nepopísanú dosku

Asi pred rokom, som tu prezentoval knihu, ktorú som v tom čase dokončoval, medzitým ju vydali a dnes by som chcel hovoril o polemike, ktorú vyvolala. Táto kniha sa volá "The Blank Slate" (Čistá doska) a zakladá sa na známej myšlienke, že ľudská myseľ je nepopísaná doska, a jej štruktúra sa vytvára vďaka socializácii, kultúre, výchove, skúsenostiam. "Čistá doska" bola prevratnou myšlienkou v 20-tom storočí. Poviem vám pár citátov, ktoré to dokazujú: "Človek nemá žiadny vrodený charakter" od historika J. Ortega y Gasseta; "Človek nemá žiadne inštinkty," od antropológa A. Montagua; "Ľudský mozog je schopný akéhokoľvek správania a nemá predispozície k žiadnemu," od nebohého vedca Stephena Jay Goulda.

Existuje množstvo dôvodov na pochybnosti o ľudskej mysli ako o čistej doske, a niektoré z nich vychádzajú zo správneho úsudku. Ako mi za tie roky mnohí povedali, ktokoľvek, kto má viac ako jedno dieťa vie, že deti prichádzajú na svet s určitou povahou a talentom; nie všetko prichádza zvonka. A ktokoľvek, kto má dieťa a zároveň domáce zvieratko si iste všimol, že dieťa, ktoré je vystavené ľudskej reči, si osvojí ľudský jazyk, zatiaľ čo zviera nie, pravdepodobne kvôli určitým vrodeným rozdielom medzi nimi. A každý, kto zažil heterosexuálny vzťah vie, že mužská a ženská myseľ nie sú na nerozoznanie. Existuje, myslím, aj narastajúce množstvo výsledkov vedeckých štúdií ľudí, potvrdzujúcich, že sa nerodíme ako čisté štíty. Jednou z nich je antropologická štúdia ľudských univerzálií. Ak ste niekedy študovali antropológiu viete, že -- profesné uspokojenie antopológov spočíva v poukazovaní na rozdiely v kultúrach a v dokazovaní existencie miest, niekde vonku, kde je údajne všetko úplne naopak ako tu. Ale ak sa dívate namiesto toho na spoločné znaky všetkých kultúr, zistíte, že máme veľký a bohatý súbor vzorov správania a emócií a postupov vytvárania sveta, ktoré nájdete v každej kultúre po celom svete, tých je plus-mínus 6000. Antropológ Donald Brown sa pokúsil dať všetky do zoznamu ale líšia sa počnúc od estetiky, chorobopisu a vekovej hranice až po vek dojčenia, zbrane, počasie, metód kontroly, bielu farbu a pohľad na svet.

Rovnako genetika a neuroveda nám čoraz viac odhaľujú, že mozog je zložito štruktúrovaný. Toto je nedávna štúdia neurobiológa Paula Thompsona a jeho kolegov, v ktorej -- s pomocou magnetickej rezonancie -- merali rozloženie šedej hmoty -- to je vonkajšia vrstva mozgovej kôry -- na veľkej vzorke dvojíc ľudí. Kódovali korelácie vo vrstve šedej hmoty na rôznych miestach mozgu použitím falošnej farebnej schémy, v ktorej fialovou farbou je kódovaný žiadny rozdiel a akákoľvek iná farba indikuje štatisticky významnú koreláciu. Takže k tomuto dochádza, keď ľudí rozdelíte do dvojíc náhodne. A priori, u dvoch náhodne vybraných ľudí nenájdete korelácie v rozložení šedej hmoty v kôre. Niečo také nastane pre dvojicu, ktorá zdieľa polovicu svojej DNA -- dvojvaječné dvojčatá. Ako vidíte, veľké časti mozgu nie sú fialové, čím poukazujú na to, že ak má jeden hrubšiu časť kôry v tejto oblasti, rovnako to bude aj pri jeho dvojčati. A toto sa stane, ak vyberiete dvojicu, ktorá zdieľa celú svoju DNA -- presnejšie, klony alebo identické dvojčatá. Sú viditeľné obrovské oblasti kôry, kde sa nachádzajú masívne korelácie v rozložení šedej hmoty.

Tým nemyslím len rozdiely v anatómii, ako tvar vašich ušných lalôčkov, ale dopad na myslenie a správanie, ktoré je dobre vykreslené na tejto známej karikatúre Charlesa Addamsa: "Oddelení pri narodení, dvojčatá Mallifertovci sa úplnou náhodou stretnú." Ako vidíte, sú tu dvaja vynálezcovia s identickým vynálezom vo svojich rukách, stretávajú sa v čakárni na patentovom úrade. Takže, karikatúra nie je až takým zveličením, pretože štúdie jednovaječných dvojčiat, ktoré boli oddelené pri narodení a neskôr v dospelosti testované poukazujú na udivujúce podobnosti medzi nimi. A to sa týka každej dvojice identických dvojčiat rozdelených pri narodení, ktoré boli skúmané -- no pomenej je to u dvojvaječných dvojčiat, rozdelených pri narodení. Môj najobľúbenejší príklad je o dvojčatách, jedno z nich bolo vychované ako katolík v nacistickej rodine v Nemecku, druhé v židovskej rodine v Trinidade. Keď vošli do laboratória v Minesote, obaja mali na sebe rovnaké modré košele s náplecníkmi, obaja si radi namáčajú namazaný toast do kávy, obaja majú na zápästí gumený náramok, obaja spláchnu záchod aj pred použitím a obaja radi prekvapujú ostatných tým, že kýchnu v preplnenom výťahu a sledujú, ako nadskočia. Teraz -- príbeh môže vyznieť až príliš dobre na to, aby bol skutočný, ale keď urobíte množstvo psychologických testov, dostanete rovnaké výsledky -- a to, identické dvojčatá oddelené pri narodení ukazujú celkom pozoruhodné podobnosti.

Takže, ak rovnako zdravý rozum ako aj vedecké údaje spochybňujú doktrínu o čistom štíte, prečo by to stále mala byť tak príťažlivá myšlienka? Nuž, existuje množstvo politických dôvodov, prečo to ľudia považujú za uspokojivé. Najpríťažlivejší je ten, že ak sme "čisté dosky" potom, by sme si samozrejme mali byť všetci rovní, pretože nula sa rovná nule, a tá sa rovná nule, a tá nule. Ale ak je niečo na tejto doske napísané, potom by niektorí boli viac ako iní a podľa takéhoto myslenia, by sa to mohlo stať zámienkou na diskrimináciu a nerovnoprávnosť.

Inou politickou obavou ľudského charakteru je, že ak sme čisté dosky, môžeme zdokonaliť ľudstvo -- starý známy sen o dokonalosti nášho druhu prostredníctvom sociálneho inžinierstva. Zatiaľ čo, ak sme sa narodili s určitými inštinktami, potom nás môžu predurčovať k sebeckosti, predsudkom a násiliu. Avšak, vo svojej knihe argumentujem, že tieto skutočnosti nemajú súvis. Poviem to jednoducho: v prvom rade, koncept spravodlivosti nie je totožný s konceptom rovnakosti. A ďalej, keď Thomas Jefferson napísal v Deklarácii nezávislosti, "Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní," nemyslel tým "Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú klony." Skôr, že všetci ľudia sú si rovní v zmysle ich práv, a že s každým človekom sa má zaobchádzať ako s jednotlivcom a nemá byť odsúdený len na základe štatistík o určitej skupine ľudí, ku ktorej patrí. Taktiež, ak sme sa narodili s určitými nečestnými pohnútkami, tie nevedú automaticky k nečestnému správaniu. Je to práve preto, že ľudská myseľ je komplexný systém s mnohými časťami a niektoré z nich môžu potláčať ostatné. Napríklad, existuje pádny dôvod veriť, že prakticky každý človek sa rodí so zmyslom pre morálku a má kognitívne schopnosti, ktoré mu umožňujú poučiť sa z hodín histórie. Takže, ak ľudia dostávajú impulzy k sebeckosti či chamtivosti, nie je to osamotený impulz v hlave, ale sú tu iné časti mozgu, ktoré ich môžu neutralizovať.

Vo svojej knihe riešim podobné kontroverznosti a kvantum iných horúcich tém, nebezpečných zón, Černobyľov, a tak ďalej, vrátane umenia, klonovania, zločinu, slobodnej vôle, vzdelávania, evolúcie, rodových rozdielov, Boha, homosexuality, infanticídy, diskriminácie, marxizmu, morálky, nacizmu, výchovy, politiky, rasy, náboženstva, vyčerpania zdrojov, sociálneho inžinierstva, technologickej hrozby a vojny. Ani nemusím hovoriť, že sú určité riziká pri otváraní týchto tém. Keď som dopísal prvý návrh knihy, posunul som ho svojím kolegom na kritiku, a tu sú niektoré reakcie, ktoré som dostal: "Radšej si zožeň bezpečnostnú kameru na dom." "Už viac nečakaj ocenenia, pracovné ponuky alebo povýšenie v akademickej spoločnosti." "Odkáž vydavateľovi, nech neuvádza tvoje bydlisko v tvojej biografii." "Máš nejaký majetok?" (Smiech)

Kniha vyšla v októbri a zatiaľ sa nič nestalo. Tak. Naozaj existuje dôvod na obavy a aj boli chvíle, kedy mi nebolo všetko jedno, poznám príbehy o tom, čo sa stalo ľuďom, ktorí mali kontroverzné postoje alebo odhalili nepohodlné zistenia v behaviorálnych vedách. Mnoho prípadov, niektoré spomínam aj v knihe, ľudí, ktorí boli očiernení, nazývaní nacistami, fyzicky napadnutí, vyhrážali sa im trestným stíhaním za zarazenie sa nad alebo obhajovanie kontroverzných zistení. A jeden nikdy nevie kedy narazíte na podobnú nástrahu. Môj obľúbený príklad hovorí o psychológoch, ktorí robili výskum s ľavákmi. Publikovali niektoré výsledky, ktoré dokazujú, že ľaváci sú v priemere náchylnejší na choroby, nehody a majú kratší život. Mimochodom, odvtedy nie je jasné, či ide o správnu teóriu, ale v tom čase sa zdalo, že ich údaje to podporujú. Čoskoro ich, však, zasypali rozzúrenými listami, hrozbami smrti, zákazom tejto témy v rôznych vedeckých žurnáloch, ktoré prišli od nahnevaných ľavákov a ich advokátov, a doslova sa báli otvárať svoju poštu kvôli zlým úmyslom a hanobeniu, ktoré nechcene vyvolali.

Tak. Noc je mladá, ale kniha je už na pultoch vyše pol roka a nič nepríjemné sa zatiaľ nestalo. Žiadny z extrémnych kariérnych následkov nenastal -- nebol som vyhostený z Cambridgu. No to, o čom som chcel hovoriť sú dve horúce témy, ktoré vzbudili najsilnejšie odozvy v desiatkach recenziách na túto knihu. Zoznam vám na chvíľku ukážem a skúste tipovať, ktoré dve -- odhadujem, že pravdepodobne dve z týchto tém viedli k približne 90 % reakcií v rôznych recenziách a rozhovoroch v rádiách. Nie je to násilie a vojna, ani rasa, pohlavie, marxizmus, ani nacizmus. Sú to: umenie a výchova. (Smiech) Dovoľte mi povedať vám, čo vyvolalo také rozhnevané reakcie, a nechám na vás, či -- sú tieto tvrdenia naozaj také poburujúce.

Začnime s umením. Všimol som si, že v dlhom zozname ľudských univerzálií, ktoré som prezentoval pár obrázkov dozadu, je aj umenie. Každá doteraz objavená spoločnosť aj v najvzdialenejšom kúte sveta má niečo, čo by sme mohli považovať za umenie. Vizuálne umenie -- dekorácie stien a tiel -- pripomína ľudské univerzálie. Rozprávanie príbehov, hudba, tanec, poézia -- prítomné v každej kultúre, a mnoho motívov a námetov, ktoré nám poskytujú potešenie z umenia možno nájsť v každom ľudskom spoločenstve: uprednostnenie symetrických foriem, využitie opakovania a variácií, dokonca veci tak špecifické ako fakt, že po celom svete nájdete v poézii verše, ktoré sú si veľmi podobné v trojsekundovej dĺžke, oddelené pauzami. Na druhej strane, v druhej polovici 20-teho storočia sa hovorí o úpadku umenia. Sám mám zbierku 10 - 15 titulkov z intelektuálskych časopisov, ktoré odmietajú fakt, že umenie je v súčasnosti na úpadku. Zacitujem vám pár viet, ktoré hovoria za všetko: "Môžeme s určitosťou prehlásiť, že naša doba samotná je úpadkom, že kultúrne nároky sú menšie ako pred 50 rokmi, a že dôkaz tohto úpadku môžeme vidieť v každom odvetví ľudskej činnosti." T.S. Eliot to povedal pred viac ako 50-timi rokmi. A súčasnejší: "Možnosť pretrvania vysokej kultúry v našich časoch sa stáva čoraz väčším problémom. Kvalitné kníhkupectvá strácajú svoje licencie, neziskové divadlá prežívajú najmä z komercializácie svojho repertoáru, symfonické orchestre prerieďujú svoj program, verejné televízie zvyšujú svoju závislosť na reprízach britských sitkomov, rádií s klasickou hudbou ubúda, múzeá siahajú po trhákových výstavách, tanec umiera." Tento je od Roberta Brusteina, populárneho divadelného kritika a režiséra z magazínu The New Republic spred piatich rokov.

No v skutočnosti, umenie nie je na úpadku. Nemyslím, že by to malo byť také prekvapivé pre kohokoľvek v tejto miestnosti, ale nikdy sa nerozrastalo do väčších rozmerov. Samozrejme vznikajú úplne nové formy umenia a nové médiá, o mnohých ste počuli počas týchto dní. Podľa akéhokoľvek ekonomického štandardu dopyt po umení všetkých foriem sa prudko zvyšuje, to vidíte už na cenách lístkov do opery, počte predaných kníh, počte vydaných kníh, počte uvedených muzikálov, počte nových albumov atď. Jediné zrnko pravdy v poznámke, že umenie je na úpadku vychádza z troch sfér. Jeden z nich leží v elitnom umení od 30-tych rokov -- povedzme, druh diel aké hrajú veľké symfonické orchestre, väčšina ich repertoáru je spred 1930, alebo diela vystavené vo veľkých galériách a prestížnych múzeach. V literárnej kritike a analýzach, pred asi 40 alebo 50 rokmi, literárni kritici boli niečo ako kultúrni hrdinovia; teraz sú niečo ako národný žart. A rôzne humanitné a umelecké programy na univerzitách, ktoré podľa rôznych merítok sú naozaj na úpadku. Študenti sa húfne nezúčastňujú, univerzity zmenšujú svoje investície do umenia a humanitných odborov.

Tu je moja diagnóza. Nepýtali sa ma, ale podľa nich samotných, potrebujú všetku pomoc, ktorú môžu dostať. A rád by som podotkol, že to nie je zhoda náhod, že tento takzvaný úpadok v elitnom umení a kritike sa objavil v rovnakom čase ako odmietnutie ľudskej podstaty. Hovorí o tom aj jeden známy citát -- ak sa pozriete na web, nájdete to v doslova desiatkach anglických učebných plánoch -- "Presne alebo približne, v decembri 1910, sa ľudský charakter zmenil." Parafráza citátu Virginie Woolfovej, vznikla k tomu diskusia o tom, čo tým vlastne myslela. No je očividné, keď sa pozrieme na tieto plány, že -- teraz sa používajú ako spôsob ako povedať, že všetky formy hodnotenia umenia, ktoré máme už storočia, či miléniá, boli v 20-tom storočí odvrhnuté. Krása a pôžitok v umení -- nepochybne ľudská univerzália -- začali ich považovať za presladené, alebo gýč alebo komerčné. Barnett Newman raz povedal, že impulzom moderného umenia je túžba zničiť krásu, ktorá sa považovala za buržoáznu alebo povrchnú. A to je len jeden príklad. Myslím, že je to asi znázorňujúci príklad vizuálneho zobrazenia ženských tvarov v 15-tom storočí; a druhý príklad zobrazenia ženských tvarov v 20-tom storočí. A ako vidíte -- niečo sa zmenilo v spôsobe, akým elitárske umenie pôsobí na zmysly.

V skutočnosti, v moderne a postmoderne bolo vizuálne umenie bez krásy, literatúra bez narácie a deja, poézia bez rytmu a rýmov, architektúra a projektovanie bez ornamentov, ľudského faktoru, zelene a prírodného svetla, hudba bez melódie a rytmu, a kritika bez zreteľnosti, obracania sa k estetike a pohľadu do ľudských podmienok. (Smiech) Poviem vám príklad, ktorý potvrdí moje posledné tvrdenie. Ale tu -- jedna z najznámejších literárnych anglických vzdelancov našej doby je profesorka z Berkeley, Judith Butlerová. A tu je jedna z jej analýz: "Odklon od štrukturalistického postoja, v ktorom kapitál pôsobí v štrukturovaní spoločenských vzťahov, relatívne homologicky, až k názorom o hegemónii, v ktorej sú mocenské vzťahy predmetom opakovania, konvergencii a preformulovaniu priniesol otázky o dočasnosti do vnímania o štruktúrach, a poznačil posun z formy Althuserianskej teórie, ktorá vníma štrukturálne totality ako teoretické objekty..." Takže, máte predstavu. Mimochodom toto bol len útržok -- pokojne si to prejdite celé. Hlavným argumentom v The Blank Slate bolo to, že elitné umenie a kritika v 20-tom storočí, avšak nie umenie všeobecne, pohrdli krásou, pôžitkom, čírosťou, náhľadom a štýlom. Ľudia sa však odvracajú od elitného umenia a kritiky. Aký hlavolam -- pýtam sa prečo? Ukázalo sa, že je to pravdepodobne najkontroverznejšie tvrdenie v mojej knihe. Raz sa ma opýtali, či som to tam nedal, len aby som odvrátil hnev od názorov o pohlaví a nacizme a rase, atď. K tomu sa nebudem vyjadrovať. Ale určite to vyvolalo silnú reakciu od mnohých univerzitných profesorov.

Druhou horúcou témou je výchova. Začiatočným bodom je -- pre túto diskusiu je fakt, že my všetci sme dostávali rady o tom, ako vyberať tie správne výchovné hračky. Pretože, poviem vám niečo, čo povedala takto utrápená matka: "Premohli ma všetky tie výchovné rady. Mala by som robiť dostatok fyzických aktivít s mojimi deťmi, tak aby som im vštepila lásku k športu, aby z nich mohli vyrásť zdraví dospeláci. A mala by som sa hrať všetky možné intelektuálne hry, aby boli v dospelosti bystrí. A existujú kadejaké hry -- keramika na zručnosť, slovné hry na zlepšenie čítania, hry na rozvoj jemnej a hrubej motoriky. Akoby som venovala celý svoj život výberu toho, ako sa mám hrať s mojimi deťmi." Myslím, že každý, kto sa stal rodičom vie pochopiť túto matku.

Teraz vám poviem pár uváženejších faktov o výchove. Väčšina štúdií, na ktorých sú takéto rady založené, sú zbytočné. Zbytočné, lebo neberú do úvahy dedičnosť. Merajú určité korelácie medzi tým, čo rodičia robia, kým sa deti stanú, a vyvodzujú náhodnú spojitosť: a to, že výchova dieťa formuje. Rodičia, ktorí komunikujú veľa so svojimi deťmi majú deti, ktoré potom rozprávajú stručne a jasne, rodičia, ktorí bili svoje deti, majú deti, ktoré sú potom násilné, a podobne. A len málo z nich si uvedomuje možný vplyv toho, že rodičia odovzdávajú gény -- ktoré zvýšia šance, že dieťa bude jasne formulovať svoje myšlienky alebo že bude násilné, a tak ďalej. Pokiaľ sa nezopakujú výskumy s adoptovanými deťmi, ktorým náhradní rodičia poskytli prostredie, ale nie gény, nie je žiadny spôsob, ako zistiť, či sú tieto závery opodstatnené.

Výskumy s kontrolou genetiky už majú rozumnejšie výsledky. Spomeňte si na dvojčatá Mallifertovcov: oddelené pri narodení, neskôr sa stretnú na patentnom úrade -- neuveriteľne podobní. Ktovie, čo by sa stalo, keby tieto dvojčatá vyrastali spolu? Asi si myslíte, že by si boli ešte podobnejší, pretože by zdieľali nielen rovnaké gény, ale aj prostredie. To by ich urobilo superpodobnými, že? Nesprávne. Identické dvojčatá alebo akýkoľvek súrodenci, oddelení pri narodení nie sú o nič menej podobní ako keby vyrástli spolu. Všetko, čo sa prihodí u vás doma za všetky tie roky pravdepodobne nezanecháva žiadne trvalé stopy na vašej osobnosti alebo intelekte. Doplňujúce zistenia, získané úplne odlišnou metodikou hovoria, že adoptovaní súrodenci vychovaní spolu -- zrkadlový obraz identických dvojčiat vychovaných oddelene, majú tých istých rodičov, domov, susedov, nemajú tie isté gény -- vôbec v ničom si nie sú podobní. V poriadku -- dva rozdielne výskumy s podobnými zisteniami.

Hovorí to o tom, že deti sú formované nie svojimi rodičmi počas mnohých rokov, ale sčasti -- len sčasti -- svojimi génmi, sčasti svojou kultúrou -- kultúrou krajiny ako celku a kultúrou samotného dieťaťa, presnejšie jeho rovesníkmi - ako nám už dnes povedala Jill Sobuleová, práve to deti zaujíma - a to vo veľkej miere, väčšej ako si väčšina ľudí dokáže pripustiť, náhoda: náhodné udalosti počas utvárania mozgu v maternici; náhodné udalosti počas vášho života.

Dovoľte mi ukončiť to jedným postrehom, aby sme sa vrátili k téme voľby. Myslím, že vedy skúmajúce ľudskú prirodzenosť -- behaviorálna genetika, evolučná psychológia, neuroveda, kognitívne vedy -- budú, čím ďalej, tým viac v nasledujúcich rokoch, vyvracať rôzne dogmy, kariéry a hlboko zakorenené systémy politického presvedčenia. A práve to pre nás znamená voľbu. Voľbu rozhodnúť sa, či niektoré fakty o ľuďoch alebo témach majú ostať tabu, zakázaným poznaním, kadiaľ sa nemáme uberať, pretože nič dobré z toho nevzíde, alebo či by sme ich mali čestne preskúmať. Mám vlastnú odpoveď, ktorú vyslovil veľký umelec 19-teho storočia, Anton Čechov, "Človek sa stane lepším vtedy, keď mu ukážeš, aký je." A myslím si, že toto tvrdenie nemohlo byť povedané presnejšie. Ďakujem. (Potlesk)