Steven Johnson: Odkiaľ pochádzajú dobré nápady

Len pred pár minútami som odfotil tento obrázok asi 10 blokov odtiaľto. Je to Grand Cafe tu v Oxforde. Odfotil som to, lebo je to prvá kaviareň otvorená v Anglicku, v roku 1650. Preto je taká slávna. A chcel som vám ju ukázať, nie preto, že chcem spraviť akúsi prehliadku kaviarní Starbucks historického Anglicka, ale preto, že anglické kaviarne boli rozhodujúce pre vývoj a rozširovanie jedného z veľkých intelektuálnych rozmachov za posledných 500 rokov, ktorý teraz voláme osvietenstvo.

A kaviarne hrali takú veľkú rolu v zrode osvietenstva, sčasti kvôli tomu, čo tam ľudia popíjali. Pretože, pred rozšírením kávy a čaju v britskej kultúre, ľudia -- rovnako elita aj bežní ľudia -- pili každodenne, od rána do večera, od svitu do mrku alkohol. Každý deň si vyberali na pitie alkohol. Mali ste malé pivo na raňajky a malé víno na obed, malý gin -- hlavne okolo roku 1650 -- a zavŕšili ste to malým pivom a vínom na konci dňa. To bol zdravý výber, pretože nebolo bezpečné piť vodu. A tak, do nástupu kaviarní, celá populácia popíjala v podstate celý deň. A viete si predstaviť, aké by to bolo, vo vašom vlastnom živote -- a viem, že u niektorých to tak aj je -- keby ste pili celý deň, a potom sa prepli zo sedatíva na stimulant, hneď mali by ste lepšie nápady. Boli by ste bystrejší a pozornejší. A tak nie je náhoda, že veľký rozkvet inovácie nastal, keď Anglicko prešlo na čaj a kávu.

Ale druhá vec, ktorá robí kaviarne dôležitými, je architektúra toho priestoru. Bol to priestor, kde sa stretávali ľudia z rôznych skupín a z rôzneho prostredia, rôznych špecializácií a delili sa o svoje myšlienky. Bol to priestor, ako hovoril Matt Ridley, kde nápady a myšlienky mohli mať spolu sex. Bola to, v istom zmysle, ich manželská posteľ. Stretávali sa tam myšlienky. A ohromujúci počet inovácií z tohto obdobia má niekde vo svojom príbehu kaviareň.

Strávil som veľa času premýšľaním o kaviarniach za posledných päť rokov, lebo to bola moja misia a chcel som preskúmať túto otázku, odkiaľ sa berú dobré nápady. V akom prostredí dochádza k nezvyčajným úrovniam inovácií, nezvyčajným úrovniam kreativity? Aký druh prostredia -- aký je ten priestor kreativity? A čo som spravil bolo, že som sa pozrel aj na prostredia ako kaviarne; pozrel som sa na mediálne prostredia ako World Wide Web, ktoré boli výnimočne inovatívne; vrátil som sa k histórií prvých miest; šiel som dokonca aj do biologických prostredí, ako koralové útesy a dažďové pralesy, ktoré obsahujú neobvyklú úroveň biologickej inovácie; a čo som hľadal, boli spoločné schémy, niečo ako typické správanie, ktoré sa ukáže znova a znova vo všetkých týchto prostrediach. Sú tu opakujúce sa vzorce, z ktorých sa môžeme poučiť; ktoré môžeme vziať a nejakým spôsobom aplikovať do našich vlastných životov alebo do našich organizácií, alebo do našich prostredí, aby boli kreatívnejšie a inovatívnejšie? Myslím, že som zopár našiel.

Aby ste pochopili a naozaj porozumeli týmto princípom, musíte odhodiť mnoho zvykov, ktorými nás konvenčné metafory a jazyk posúvajú k určitým konceptom tvorby nápadov a ideí. Máme veľmi bohatý slovník pre popis momentov inšpirácie. Máme určitý typ záblesku preniknutia do podstaty veci, dostaneme nápad, máme osvietenia, máme "heuréka" chvíle, niekedy nám to zapne, správne? Všetky z týchto konceptov, so svojou kvetnatosťou, zdieľajú základný predpoklad, že nápad je jednoduchá vec, že je to niečo, čo sa stáva často v nádhernom, objasňujúcom momente.

Ale v skutočnosti, s čím by som argumentoval, a s čím skutočne potrebujete začať, je, že nápad je na elementárnej úrovni ako sieť. Myslím tým, že toto sa deje vo vnútri vášho mozgu. Nápad, nový nápad, je nová sieť neurónov strieľajúcich synchrónne navzájom vo vnútri vášho mozgu. Je to nové usporiadanie, ktoré sa nikdy predtým nevytvorilo. A otázka je: ako dostanete váš mozog do prostredia, kde sa tieto nové siete budú formovať častejšie? Ukazuje sa, že v skutočnosti, určitý druh modelov siete vonkajšieho sveta napodobňuje veľa z modelov siete vnútorného sveta ľudského mozgu.

Rád by som použil metaforu, ktorú prevezmem z príbehu obrovskej myšlienky, ktorá je dosť nová -- oveľa novšia ako z rokov okolo 1650. Úžasný chlapík menom Timothy Prestero má spoločnosť nazvanú ... organizáciu nazvanú Dizajn, ktorý má význam. Rozhodli sa, že sa popasujú s týmto skutočne naliehavým problémom veď viete, strašné problémy, ktoré máme s detskou úmrtnosťou v rozvojovom svete. Jedna z vecí, ktorá je veľmi frustrujúca na tomto je, že vieme, že ak dostaneme moderné inkubátory pre novorodencov do akéhokoľvek prostredia, dokážeme udržať predčasne narodené bábätká v teple, v podstate - je to veľmi jednoduché -- v podstate môžeme znížiť detskú úmrtnosť v týchto prostrediach na polovicu. Takže, technológie existujú. Existujú štandardy vo všetkých priemyselných krajinách a vo svete. Problém je, že ak kúpite inkubátor v hodnote 40 000 dolárov, a odošlete ho do stredne veľkej dediny v Afrike, bude fungovať perfektne rok, alebo dva, a potom sa niečo pokazí, alebo niečo zlyhá, a zostane to pokazené už navždy, pretože nemáte celý systém náhradných súčiastok, a nemáte na tomto mieste odborníka na to, aby ste opravili 40 000 dolárové zariadenie. A tak teda skončíte tak, že miniete všetky svoje peniaze na to, aby ste dostali pomoc a vyspelé technológie do týchto krajín, a potom to skončí ako nepotrebná vec.

Takže to čo sa Prestero a jeho tím rozhodli spraviť je, že sa rozhliadli a spýtali sa: akých zdrojov je dostatok v tomto prostredí rozvojového sveta? A čo si všimli bolo to, že nemajú veľa DVR, nemajú veľa mikrovlniek, ale zdá sa, že sa im darí udržiavať svoje autá na ceste. Toyota Forerunner je na uliciach vo všetkých týchto miestach. Zdá sa, že majú nejakú kvalifikáciu, ako udržiavať autá funkčné. Takže začali premýšľať, "Mohli by sme vyvinúť inkubátor pre novorodencov, ktorý je úplne celý poskladaný z automobilových dielov?" A to je to, s čím nakoniec prišli. Volá sa to zariadenie pre starostlivosť o novorodencov. Zvonku to vyzerá ako normálna malá vecička, ktorú by ste našli v modernej nemocnici niekde na západe. Vo vnútri sú to všetko diely z auta. Má to ventilátor, svetlomety na zahrievanie a teplo, má to zvončeky na dverách ako poplašné zariadenie. Spúšťa sa to na automobilovú batériu. A tak všetko, čo potrebujete sú náhradné diely z vašej Toyoty a schopnosť opraviť svetlomet alebo reflektor, a môžete vlastne opraviť celú túto vec. Teraz, je to úžasná myšlienka a nápad, ale čo tým chcem povedať je, v skutočnosti, že je to fantastická metafora pre spôsob, ako sa nápady náhodou len tak prihodia. Chceme si myslieť, že naše prelomové nápady sú ako ten 40 000 dolárový, úplne nový inkubátor, najmodernejšia technológia, ale vo väčšine prípadov je to pozliepané dokopy z akýchkoľvek súčiastok, ktoré sa len tak náhodou povaľujú niekde okolo.

Berieme si nápady od iných ľudí, od ľudí, od ktorých sme sa niečo naučili, od ľudí, na ktorých sme narazili v kaviarni, a spojíme ich dokopy do nových foriem, a vytvoríme niečo nové. Takto sa prihodí inovácia. A to znamená, že musíme pozmeniť niečo z našich modelov ako inovácia a hlboké zamýšľanie vôbec vyzerajú. Toto je jeden pohľad na vec. Iný pohľad je Newton a jablko, keď bol Newton v Cambridgi. Toto je soška z Oxfordu. Viete, sedíte tam a dlho rozmýšľate, jablko spadne zo stromu a máte teóriu gravitačnej sily. V skutočnosti, priestory, ktoré historicky viedli k inováciám majú tendenciu vyzerať ako toto. Toto je slávna maľba od Hogartha a zobrazuje akúsi politickú večeru v hostinci, ale takto kedysi vyzerala aj kaviareň. Je to akýsi druh chaotického prostredia, kde sa myšlienky a nápady spájali, kde bola vysoká pravdepodobnosť nových, zaujímavých, nepredvídateľných stretnutí -- ľudí z odlišných zázemí a prostredí. Takže, ak sme skúšali vybudovať organizácie, ktoré sú inovatívnejšie, musíme vybudovať priestory, ktoré, hoci sú divné, vyzerajú trochu ako tieto. Takto by mala vyzerať vaša kancelária, a to je vlastne súčasťou môjho posolstva.

A jedným z problémov je, že ľudia sú vlastne -- keď skúmate túto oblasť -- ľudia sú notoricky nespoľahliví, keď hovoria, odkiaľ berú svoje dobré nápady alebo aká je história ich najlepších nápadov. A pred niekoľkými rokmi sa úžasný bádateľ menom Kevin Dunbar rozhodol rozhliadnuť naokolo a s prístupom Big Brother (Veľkého brata) sa pokúsiť prísť na to, odkiaľ pochádzajú dobré nápady. Išiel do hromady vedeckých laboratórií po celom svete a natočil všetkých, ako pracovali na svojom výskume. Takže, keď sedeli pred mikroskopom, keď sa rozprávali so svojimi kolegami pri chladiči s vodou, a všetky tieto veci. A nahral všetky tieto rozhovory a pokúsil sa zistiť, kde sa najdôležitejšie myšlienky a nápady, kde sa vlastne stali. A keď si predstavíme vedca v laboratóriu, vidíme, ako robia niečo nad mikroskopom, a zbadajú niečo vo vzorke tkaniva. A "heuréka!", majú nápad.

Čo sa v skutočnosti stalo, keď sa Dunbar pozrel na pásku je, že v skutočnosti takmer všetky dôležité prelomové nápady sa nestali v laboratóriu pred mikroskopom. Stali sa pri konferenčnom stole pri týždennom stretnutí celého laboratória, keď sa dali všetci dokopy a zdieľali svoje posledné údaje a zistenia, častokrát sa ľudia podelili o chyby, ktoré spravili, omyl, šum v signále, ktorý objavovali. A niečo v tomto prostredí -- som začal nazývať "tekutá sieť," kde máte množstvo rozličných odlišných nápadov, ktoré sú spolu, odlišné zázemia a pozadia, odlišné záujmy, tlačia sa a narážajú navzájom do seba -- a toto prostredie v skutočnosti vedie k inovácii.

Iný problém, ktorý ľudia majú je, že radi zhrnú svoje príbehy inovácie do kratších časových intervalov. Takže, chcú povedať príbeh tej chvíle "heuréka!". Chcú povedať, "Tam som bol, stál som tam a zrazu som mal v hlave jasno." Ale v skutočnosti, ak sa vrátite späť a pozriete sa na historické záznamy, ukazuje sa, že množstvo dôležitých nápadov má veľmi dlhú inkubačnú dobu. Nazývam to "pomalé tušenie". Počuli sme už veľa o tušení a intuícií a o náhlych momentoch jasnosti, ale v skutočnosti, množstvo veľkých nápadov pretrváva niekedy desaťročia v pozadí ľudských myslí. Majú pocit, že je tu zaujímavý problém, ale v podstate ešte nemajú dosť nástrojov na to, aby ho objavili. Trávia všetok svoj čas prácou na určitých problémoch, ale je tu ešte ďalšia vec, ktorá pretrváva, o ktorú sa zaujímajú, ale nemôžu ju akosi celkom vyriešiť.

Darwin je úžasný a vynikajúci príklad. Darwin sám, vo svojej autobiografii, hovorí príbeh, ako prišiel na myšlienku prirodzeného výberu ako klasický moment "heuréka!" Je vo svojej študovni, je október 1838, a číta Malthusa, jeho knihu o obyvateľstve a osídľovaní. A zrazu nečakane, z čista jasna, nejako naskočí v jeho hlave základný algoritmus prirodzeného výberu, a povie, "Ach, konečne, mám teóriu, s ktorou mám pracovať." To je v jeho autobiografii. Asi o desaťročie alebo dve naspäť, úžasný bádateľ menom Howard Gruber išiel späť a pozrel sa na Darwinove zápisníky z tohto obdobia. Darwin si uchovával tieto hojné zápisky, kde si zapisoval každú jednu malú myšlienku a nápad, ktorý mal, každé jedno tušenie. A čo Gruber zistil bolo, že Darwin mal celú teóriu prirodzeného výberu už mesiace a mesiace a mesiace predtým, ako mal to údajné zjavenie, keď čítal Malthusa v októbri 1838. Sú tam pasáže a časti, kde sa môžete dočítať, a pomyslíte si, že čítate niečo z Darwinovej učebnice, z obdobia predtým, ako mal to zjavenie. A tak, čo si teda uvedomíte je, že Darwin, v určitom zmysle, mal nápad, mal koncept, ale nebol schopný ho ešte plne domyslieť. A to je v skutočnosti to, ako sa veľké myšlienky často formujú; chradnú, upadajú a blednú dlhé obdobia.

Teraz výzva pre všetkých nás je: ako si vytvoríte prostredia, ktoré dovolia týmto myšlienkam a nápadom mať tento dlhý polčas rozpadu? Je ťažké ísť za šéfom a povedať mu, "Mám skvelý a úžasný nápad pre našu organizáciu. Bude užitočný v roku 2020. Mohli by ste mi dať nejaký čas na to, aby som si to premyslel?" Zopár spoločností, ako Google, má voľný čas pre inovácie, 20 percent času, kde tieto mechanizmy podporujú skryté myšlienky v organizácii. To je kľúčová vec. A iná vec je dovoliť týmto tušeniam spojiť sa s tušeniami iných ľudí; to sa často stáva. Máte polovicu nápadu, niekto iný má tú druhú polovicu, a ak ste v tom správnom prostredí, zmenia sa na niečo väčšie ako je súhrn ich častí. Takže, v istom zmysle, sa často rozprávame o hodnote ochrany duševného vlastníctva, viete, budovanie barikád, uzavreté laboratóriá pre výskum a rozvoj, ktoré patentujú všetko, čo máme, tak, aby tieto nápady zostali hodnotné, a ľudia sa podnecujú, aby prichádzali s viac a viac nápadmi, a kultúra bude inovatívnejšia. Ale myslím si, že je tu prípad, nad ktorým by sme mali stráviť najmenej tak veľa času, ak nie viac, a to oceniť predpoklad spájania myšlienok a nie len ich ochraňovať.

Skončím príbehom, ktorý vystihne mnoho z týchto hodnôt, a je to nádherný príbeh inovácie, a ako sa veci stávajú úplne nepravdepodobnými spôsobmi. Je október 1957, práve bol vypustený Sputnik, a sme v Laurel Marylande, v labáku aplikovanej fyziky prepojeným s Univerzitou Johnsa Hopkinsa. A je pondelok ráno, a správami práve preletela novinka o tom satelite, ktorý práve obieha planétu. Toto je nebo pre vedcov, nie? A sú tu všetci fyzici, ktorí premýšľajú, "Wow! Toto je neuveriteľné. Nemôžem uveriť, že sa to práve deje." A dvaja z nich, dvaja 20 a niečo roční výskumníci v labáku aplikovanej fyziky sú pri stole v bufete a majú takú neformálnu diskusiu s hromadou svojich kolegov. Volajú sa Guier a Weiffenbach. A začnú sa rozprávať, a jeden z nich povie, "Hej, vyskúšal niekto z vás počúvať túto vecičku? Je tu toto, viete, umelý satelit hore v medziplanetárnom priestore, ktorý očividne vysiela nejaký druh signálu. Mohli by sme to počuť, ak si to naladíme." A tak sa popýtajú svojich kolegov, a každý len povie, "Nie, to mi vôbec nenapadlo. To je zaujímavá myšlienka."

Ukáža sa, že Weiffenbach je expert v prijímaní mikrovĺn, a má nastavenú malú anténu so zosilňovačom vo svojej kancelárii. A tak Guier a Weiffenbach idú späť do kancelárie Weiffenbacha, a začnú sa nabúravať, teda hackovať, ako to môžeme dnes nazvať. A po niekoľkých hodinách začnú zachytávať signál, pretože Sovieti spravili Sputnik tak, aby sa dal ľahko sledovať. Bolo to práve 20 MHz, takže ste to mohli zachytávať skutočne ľahko, pretože sa obávali, že ľudia by si mohli pomyslieť, že to bol podvod. Takže to spravili tak, aby sa dal naozaj ľahko nájsť.

Tak títo dvaja chlapíci sedia a počúvajú tento signál, a ľudia začínajú prichádzať do kancelárie a hovoriť, "Fíha, toto je ohromné. Môžem si to vypočuť? Fantastické." A zanedlho si pomyslia, "Toto je tak trochu historická chvíľa. Možno sme prví ľudia v Spojených štátoch, ktorí toto vôbec počúvajú. Mali by sme to nahrávať." A tak prinesú obrovský, mohutný analógový magnetofón, a začnú nahrávať tieto malé pípania, píp, píp. A začnú si zapisovať dátum a čas pre každé jedno malé pípnutie. A začnú rozmýšľať, "Dobre, všimli sme si malých drobných frekvenčných odchýlok. Možno by sme mohli vypočítať rýchlosť, ktorou sa satelit pohybuje, ak urobíme akúsi malú základnú matematiku a použijeme Dopplerov efekt. A potom sa s tým len tak hrali, a debatovali o tom s kolegami, ktorí mali iný druh špecializácie. A oni povedali, "Viete, myslíme si, že by sme sa mohli pozrieť na sklon Dopplerovho efektu, aby sme prišli a takto vypočítali body, v ktorých je satelit najbližšie k našej anténe a body, v ktorých je najďalej. To by bolo skvelé."

A napokon, dostanú povolenie -- toto je všetko tak trochu vedľajší projekt, ktorý nebol oficiálne súčasťou ich popisu práce. Dostanú povolenie na používanie nového UNIVAC počítača, ktorý zaberá celú miestnosť, ktorý práve získali v labáku aplikovanej fyziky. Dajú do toho ešte viac čísel, a po troch alebo štyroch týždňoch vyjde najavo, že zmapovali presnú trajektóriu tohto satelitu okolo Zeme, len z odpočúvania tohto jedného malého signálu. A celé to začalo tou malou myšlienkou, ktorou boli inšpirovaní počas obeda v jedno predpoludnie.

A o niekoľko týždňov neskôr ich šéf, Frank McClure, zájde za nimi a povie, "Hej, vy chlapci, musím sa vás čosi opýtať ohľadne toho projektu, na ktorom ste pracovali. Dali ste dokopy a rozlúskli neznámu polohu satelitu obiehajúceho okolo planéty zo známej polohy, teda umiestnenia na zemi. Mohli by ste to spraviť aj opačne? Mohli by ste vypočítať neznámu polohu na zemi, ak by ste poznali polohu satelitu?" A popremýšľali nad tým, a povedali, "No myslím, že by sme mohli. Skúsme to s nejakými číslami." Takže sa vrátili a rozmýšľali nad tým. A potom povedali, "Bude to vlastne ešte jednoduchšie." A šéf povedal, "Ach, to je ohromné. Pretože vidíte, mám tu tieto nové jadrové ponorky, ktoré práve vyvíjam. A je skutočne ťažké vypočítať, ako dostať vašu raketu tak, aby pristála priamo na vrchole Moskvy, ak neviete, kde je ponorka niekde uprostred Tichého oceánu. Takže premýšľame, že by sme mohli vypustiť pár satelitov a použili by sme ich na sledovanie našich ponoriek a vypočítali by sme ich polohu v strede oceána. Mohli by ste pracovať na tomto probléme?"

A presne takto sa zrodilo GPS. O 30 rokov neskôr to Ronald Reagan otvoril verejnosti a urobil z toho otvorenú platformu, na ktorej mohol ktokoľvek stavať a ktokoľvek mohol prísť a vybudovať novú technológiu, ktorá by vyrástla na vrchole tejto otvorenej platformy, nechal ju otvorenú pre kohokoľvek, aby urobil prakticky čokoľvek, čo s ňou chcel urobiť. A teraz, garantujem vám, určite polovica tejto miestnosti, ak nie viac, má práve teraz zariadenie povaľujúce sa niekde vo vašom vrecku, ktoré sa rozpráva s jedným z týchto satelitov v medziplanetárnom priestore. A stavím sa s vami, že jeden z vás, ak nie viac, už použil spomenuté zariadenie a spomenutý satelitný systém na lokalizáciu vedľajšej kaviarne, či reštaurácie niekedy -- (Smiech) uplynulý deň alebo minulý týždeň, správne?

(Potlesk)

Myslím, že to je úžasný prípad, ohromná lekcia sily, podivuhodná, neplánovaná, vynárajúca sa, nepredvídateľná sila, otvorených inovačných a priekopníckych systémov. Keď ich postavíte správne, dostanú sa do úplne nových smerov, o ktorých tvorcovia nikdy ani len nesnívali. Myslím tým, tu máte týchto chalanov, ktorí si len mysleli, že sa pohrajú s malou myšlienkou, tú maličkú vášeň, ktorá sa rozvinula, potom si mysleli, že bojujú v studenej vojne, a potom sa ukázalo, že len pomáhajú niekomu nájsť niekde sójové latte.

(Smiech)

Takto sa prihodí inovácia. Náhoda a príležitosť napomáha otvorenej mysli.

Veľmi pekne vám ďakujem.

(Potlesk)