Stefan Wolff: Cesta k ukončeniu etnických konfliktov

Dnes vám chcem niečo povedať o etnickom konflikte a občianskej vojne. Zvyčajne to nie sú tie najradostnejšie témy, ani obvykle neprodukujú podobné dobré správy, ako sú tie, na ktoré je zameraná táto konferencia. Avšak existujú aspoň nejaké dobré správy o tom, že v súčasnosti je menej podobných konfliktov ako pred dvoma desaťročiami, ale čo je snáď ešte dôležitejšie, dospeli sme k lepšiemu pochopeniu toho, čo je možné urobiť, aby sa znížil počet etnických konfliktov a občianskych vojen a utrpenia, ktoré spôsobujú. Vynímajú sa tri záležitosti: vedenie, diplomacia a inštitucionálne usporiadanie. V mojej prednáške sa zameriam na to, prečo a ako na nich záleží, a čo môžme spraviť my všetci, aby sme sa uistili, aby na nich záležalo aj naďalej správnym spôsobom, t.j. ako môžme my všetci prispieť k získaniu a zdokonaľovaniu skúseností miestnych a globálnych vodcov na vytváranie mieru a jeho udržaniu. Začnime však od začiatku.

Občianske vojny už celé desaťročia vytvárajú titulky novín a najmä etnické konflikty sú takmer neustále prítomné ako hlavná hrozba medzinárodnej bezpečnosti. Už takmer dve desaťročia, bývajú správy zlé a tie zábery nás neustále prenasledujú. Po rokoch patovej situácie sme v Gruzínsku v auguste roku 2008 videli totálne obnovenie násilia. To sa rýchlo vystupňovalo do päťdňovej vojny medzi Ruskom a Gruzínskom, ktorá Gruzínsko ešte viac rozdelila. V Keni viedli v roku 2007 spochybňované prezidentské voľby, o ktorých sme práve počuli, k vysokej intenzite násilia medzi etnikami a usmrteniu a vysťahovaniu tisícok obyvateľov. Občianska vojna na Srí Lanke, ktorá trvá už desaťročia medzi menšinou Tamilov a sinhálskou väčšinou obyvateľov, viedla ku krvavému vrcholu v roku 2009, keď od roku 1983 bolo zabitých približne 100 000 ľudí. V Kirgizsku sa len pred niekoľkými týždňami vyskytlo nebývalé násilie medzi etnickými Kirgizmi a etnickými Uzbekmi. Stovky ľudí boli zabitých, a viac ako 100 000 ľudí vyhnaných z domova, vrátane mnohých etnických Uzbekov, ktorí utiekli do susedného Uzbekistanu. Na blízkom východe pokračuje neutíchajúci konflikt medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi a je stále zložitejšie predstaviť si, ako by bolo možné dosiahnuť dlhodobo fungujúce riešenie. Darfúr sa možno stratil z titulkov novín, ale zabíjanie a vysídľovanie obyvateľstva tam takisto pokračuje a to číre utrpenie, do ktorého ľudí vrhá, je veľmi ťažké pochopiť. V Iraku nakoniec opäť stúpa násilie a v krajine sa ešte štyri mesiace po posledných parlamentných voľbách musí vytvoriť vláda.

Počkajte, táto prednáška má byť o dobrých správach. Sú toto obrazy minulosti? Nuž, napriek temným obrázkom z Blízkeho východu, Darfúru, Iraku a ďalších oblastí existuje dlhodobý trend, ktorý predstavuje nejaké dobré správy. Za posledné dve desaťročia od konca studenej vojny nastalo celkové zníženie počtu občianskych vojen. Od vrcholu na začiatku 90-tych rokov 20. storočia, keď prebiehalo okolo 50 takých občianskych vojen, máme v súčasnosti týchto konfliktov o 30 percent menej. Počet ľudí, zabitých v občianskych vojnách, je dnes takisto nižší, ako tomu bolo pred jedným alebo dvoma desaťročiami. Tento trend je však menej jednoznačný. Najviac úmrtí na bojisku bolo zaznamenaných medzi rokmi 1998 a 2001, keď bolo každý rok zabitých asi 80 000 vojakov, policajtov a rebelov. Najnižší počet obetí na strane bojovníkov bol zaznamenaný v roku 2003, keď bolo zabitých len 20 000 ľudí. Napriek výkyvom odvtedy celkový trend, a to je dôležité, za posledné dve desaťročia jasne vykazuje klesajúcu tendenciu.

Správy o civilných obetiach nie sú tak zlé ako zvyčajne bývali. Z viac ako 12 000 civilistov, ktorých úmyselne zabili v občianskych vojnách v rokoch 1997 a 1998, sa toto číslo o jedno desaťročie neskôr zastavilo na súčasných 4 000. Je to pokles o dve tretiny. Tento úbytok by bol ešte zjavnejší, ak by sme započítali genocídu v Rwande v roku 1994. Vtedy bolo zmasakrovaných 800 000 civilistov len počas pár mesiacov. Toto je čin, ktorý nikdy nesmie byť prekonaný. Je dôležité poznamenať, že tieto údaje hovoria len časť príbehu. Nezahŕňajú ľudí, ktorí zomreli následkami občianskej vojny, akými sú napríklad hlad a choroby. Takisto zvyčajne náležite nevysvetľujú utrpenie civilistov. Mučenie, znásilňovanie a etnické čistky sa stali veľmi účinnými, hoci často nie smrtiacimi zbraňami v občianskej vojne. Inak povedané, pre civilistov, ktorí trpia následkami etnického konfliktu a občianskej vojny neexistuje dobrá vojna a neexistuje zlý mier. Hoci aj jediný civilista zabitý, zmrzačený, znásilnený alebo mučený je príliš, skutočnosť je taká, že počet civilných obetí je dnes jasne nižší ako pred desiatimi rokmi, a to je dobrá správa.

Dnes tak máme menej konfliktov, v ktorých je zabitých menej ľudí. Hlavná otázka samozrejme znie: „Prečo je to tak?" V niektorých prípadoch dosiahne jedna z bojujúcich strán víťazstvo. Je to síce aké-také riešenie, ale zriedkakedy pri ňom nedochádza k obetiam na životoch alebo k následkom v humanitárnej oblasti. Porážka Tigrov oslobodenia tamilského Ílamu na Srí Lanke je snáď posledným takýmto prípadom, ale videli sme podobné, tzv. vojenské riešenia na Balkáne, na južnom Kaukaze a naprieč väčšou časťou Afriky. Z času na čas si vyslúžia uznanie vyjednaním zmieru alebo aspoň dohôd o zastavení paľby a sú nasadené mierové sily. Málokedy však predstavujú výrazný úspech, ako v prípade Bosny a Hercegoviny, ktorý je možno väčší než ten gruzínsky. Pre mnohé časti Afriky však platí to, čo raz povedal môj kolega: „Zastavenie paľby v utorok v noci sa dosiahlo práve včas, aby sa v stredu ráno mohla začať genocída."

Pozrime sa ale ešte raz na dobré správy. Ak sa na bojisku riešenie nenachádza, tak sa na prevencii pred etnickými konfliktmi a občianskymi vojnami alebo na následnom udržateľnom mieri môžu pôdieľať tri faktory: vedenie, diplomacia a inštitucionálne usporiadanie. Vezmite si príklad Severného Írska. Napriek stáročnému nepriateľstvu, desaťročiam násilia a tisíckam zabitých ľudí bola v roku 1998 uzavretá historická dohoda. Jej počiatočná verzia bola zručne sprostredkovaná senátorom Georgeom Mitchellom. Kritickým bodom pre dlhodobý mierový proces v Severnom Írsku bolo, že navrhol veľmi jasné podmienky pre účasť a jednania. Z nich stál v centre pozornosti záväzok vykonávať všetko mierovou cestou. S následnými revíziami dohody napomáhali vlády Spojeného kráľovstva a Írska, ktoré neprestali mať odhodlanie priniesť Severnému Írsku mier a stabilitu.

Kľúčové inštúcie, ktoré začali fungovať v roku 1998 a ich úpravy v roku 2006 a 2008 boli skutočne inovatívne a všetky strany konfliktu mohli zaznamenať, že sa venujú ich kľúčovým záležitostiam a požiadavkám. Dohoda kombinuje usporiadanie deľby moci v Severnom Írsku s medzištátnymi inštitúciami, ktoré spájajú Belfast a Dublin, a tak uznávajú tzv. írsku dimenziu konfliktu. Je dôležité, že tu existuje zameranie na práva jednotlivcov aj na práva komunít. Opatrenia v zmluve sú možno komplexné, ale takým je aj základný konflikt. Snáď úplne najdôležitejšie je to, že sa miestni vodcovia opakovane postavili výzve na kompromis. Nebolo to vždy rýchlo a nie vždy s nadšením, ale nakoniec to spravili. Kto by si kedy predstavil, že Ian Paisley a Martin McGuiness budú spoločne vládnuť Severnému Írsku ako premiér a vicepremiér?

Je Severné Írsko jedinečný príklad alebo takéto vysvetlenie platí všeobecnejšie v demokratických a rozvinutých krajinách? V žiadnom prípade. Koniec dlhotrvajúcej občianskej vojny v Libérii v roku 2003 ukazuje dôležitosť vedenia, diplomacie a inštitucionálneho usporiadania. rovnako, ako to bolo pri úspešnom predídení totálnej občianskej vojne v Macedónsku v roku 2001 alebo pri úspešnom ukončení konfliktu v provincii Aceh v Indonézii v roku 2005. Vo všetkých troch prípadoch boli vodcovia ochotní a schopní vytvoriť mier, medzinárodné spoločenstvo bolo pripravené pomôcť im vyjednať a zrealizovať dohodu a inštitúcie konali podľa prísľubu zo dňa ich odsúhlasenia.

Zameranie sa na vedenie, diplomaciu a inštitucionálne usporiadanie takisto pomáha vysvetliť zlyhania dosiahnutia mieru, alebo jeho pretrvania. Nádeje, ktoré boli vkladané do mierovej dohody z Osla, neviedli k ukončeniu izraelsko-palestínskeho konfliktu. Nie všetky otázky, ktoré bolo treba vyriešiť, boli v týchto zmluvách skutočne zahrnuté. Miestní vodcovia sa tak radšej rozhodli, že sa k nim vrátia neskôr. Miestni a medzinárodní vodcovia sa ale namiesto toho, aby sa chytili tejto príležitosti, onedlho stiahli a ich pozornosť odpútala druhá intifáda, udalosti z 11. septembra a vojny v Afganistane a Iraku.

Komplexná mierová zmluva pre Sudán, ktorá bola podpísaná v roku 2005, sa ukázala byť menej komplexnou, ako sa predpokladalo a jej ustanovenia môžu v sebe ešte niesť zárodky úplného návratu k vojne medzi severom a juhom. Zmeny a nedostatky vo vedení, ktoré sa až tak netýkajú medzinárodnej diplomacie a zlyhania inštitúcií sa na tom podieľajú takmer rovnakou mierou. Nevyriešené otázky hraníc, hašterenie sa o zisky z ropy, pokračujúci konflikt v Darfúre, stupňujúce sa kmeňové násilie na juhu a celkové slabé postavenie štátu v celom Sudáne dokresľujú veľmi deprimujúci obraz o situácii v najväčšej krajine Afriky.

Posledným príkladom je Kosovo. Zlyhanie pri snahe dosiahnuť vyjednané riešenie pre Kosovo a násilie, napätie a faktické rozštiepenie, ktoré z neho vzišlo, majú svoje dôvody v mnohých rozličných faktoroch. Tri z nich sú najdôležitejšie. Po prvé, neústupnosť miestnych vodcov, ktorí sa nesnažia dosiahnuť nič menej ako ich maximálne požiadavky. Po druhé, medzinárodná diplomatická snaha, ktorej od začiatku bránila podpora západu pre nezávislosť Kosova. Po tretie, nedostatok predstavivosti, keď došlo k navrhovaniu inštitúcií, ktoré by sa mohli zaoberať záležitosťami Srbov aj Albáncov. Podobne, a tu máme opäť nejaké dobré správy, samotný fakt, že v Kosove sú medzinárodné zložky, ktoré sú na vysokej úrovni a sú dobre zaistené, čo takisto platí aj celkovo pre balkánsky región a fakt, že miestni vodcovia na oboch stranách preukázali relatívnu umiernenosť, objasňuje, prečo situácia nebola za posledné dva roky od roku 2008 horšia.

Teda dokonca v situáciách, v ktorých nie sú výsledky úplne optimálne, majú miestni a medzinárodní vodcovia na výber, a môžu spraviť zmeny k lepšiemu. Studená vojna nie je taká dobrá ako studený mier, ale studený mier je stále lepší ako horúca vojna. Dobrá správa je aj naučenie sa správnej lekcie. Čo potom odlišuje izralesko-palestínsky konflikt od toho v Severnom Írsku alebo občiansku vojnu v Sudáne od tej v Libérii? Úspechy aj zlyhania nás učia niekoľkým zásadne dôležitým veciam, ktoré potrebujeme mať na pamäti, ak chceme, aby tieto dobré správy aj naďalej prichádzali. Po prvé je to vedenie. Rovnako, ako nie sú prirodzené etnické konflikty, občianske vojny, a nešťastia spôsobené ľudmi, tak ich predchádzanie a urovnávanie sa tiež neodohrá automaticky. Vedenie musí byť schopné, odhodlané a vizionárske v svojom záväzku pre mier. Vodcovia sa potrebujú spájať navzájom aj so svojimi stúpencami a potrebujú ich priviesť na často náročnú cestu do mierovej budúcnosti.

Po druhé je to diplomacia. Diplomacia potrebuje byť dobre zaistená, udržiavaná a na vodcov a stúpencov by mala využívať správne podnety a nátlaky. Je potrebné, aby im pomáhala dosiahnuť objektívny kompromis a zaistila, že široká koalícia miestnych, oblastných a medzinárodných podporovateľov im pomôže ich dohodu uskutočniť.

Po tretie je to inštitucionálne usporiadanie. Inštitucionálne usporiadanie si vyžaduje všímavé zameranie sa na jednotlivé otázky, inovatívne myslenie a flexibilnú a dobre financovanú realizáciu. Strany v konflikte musia poľaviť z ich maximálnych požiadaviek a pohnúť sa smerom ku kompromisnému riešeniu, ktoré uznáva vzájomné potreby. Nad významom svojich dohôd sa musia zamyslieť omnoho viac ako nad nálepkami, ktoré im chcú priradiť. Strany konfliktu musia byť takisto pripravené vrátiť sa k jednaciemu stolu v prípade, že sa realizácia dohôd pozdrží.

Pre mňa osobne je z tohto všetkého najdôležitejšou lekciou nasledovné: miestny závazok pre mier je zo všetkého najdôležitejší, ale často to nie je dosť, aby sa násiliu predišlo alebo ho ukončilo. Dokonca všetka možná diplomacia alebo inštitucionálne usporiadanie nemôžu vykompenzovať zlyhania na miestnej úrovni a dôsledky, ktoré so sebou prinášajú. Musíme preto investovať do získania vodcov, ktorí sú zruční, majú víziu a odhodlanie vytvárať mier. Inak povedané, vodcovia, ktorým budú ľudia veriť, a ktorých budú chieť nasledovať, aj keby to znamenalo uskutočnenie ťažkej voľby.

Tu je moja záverečná myšlienka. Ukončenie občianskych vojen je proces, ktorý je plný nebezpečenstiev, frustrácie a prekážok. Dosiahnutie tohto cieľa často trvá celú generáciu, ale tiež si vyžaduje nás, súčasnú generáciu, aby sme prevzali zodpovednosť a naučili sa správne lekcie o vedení, diplomacii a inštitucionálnom usporiadaní, aby sa dnešní detskí vojaci mohli stať deťmi zajtrajška.

Ďakujem.

(Potlesk)