Sophal Ear: Na úteku pred Červenými Khmérmi

Obyčajne vyučujem na seminároch o tom, ako znovu vybudovať štáty po vojne. Ale dnes by som sa s vami chcel podeliť o osobný príbeh. Toto je fotka mojej rodiny, mojich štyroch súrodencov, mojej mamy a mňa z roku 1977. My sme Kambodžania. A táto fotka je z Vietnamu. Takže ako mohla kambodžská rodina skončiť vo Vietname v roku 1977? Nuž, aby som to vysvetlil, mám krátke video o režime Červených Khmérov medzi rokmi 1975 a 1979.

Video: Je 17. apríla 1975. Komunistickí Červení Khméri vstupujú do hlavného mesta Phnom Penh, aby oslobodili ľudí od rozšíreného vietnamského konfliktu a od amerických bombových útokov. Pod vedením syna roľníka, Pol Pota, Červení Khméri evakuovali ľudí na vidiek, aby vytvorili vidiecku komunistickú utópiu, podobne ako Mao Ce-tung v Číne počas kultúrnej revolúcie. Červení Khméri zatvorili dvere do vonkajšieho sveta. Ale po štyroch rokoch vyšla krutá pravda najavo. V krajine s iba siedmimi miliónmi obyvateľov zavraždili jeden a pol milióna ľudí ich vodcovia a nakopili ich telá v masových hroboch na poliach smrti.

Sophal Ear: Takže, odhliadnuc od komentára zo sedemdesiatych rokov, sme 17. apríla 1975 žili v Phnom Penhe. Červení Khméri nariadili mojim rodičom odísť z mesta pre hroziaci trojdňový bombový útok Američanov. Tu je fotka Červených Khmérov. Boli to mladí vojaci. Obyčajne detskí vojaci. A to je dnes v súčasných konfliktoch bežné. Pretože sa nechajú ľahko vtiahnuť do vojny.

Ten dôvod s americkým bombardovaním nebol až tak ďaleko od pravdy. Mám na mysli, že od roku 1965 do 1973 spadlo na Kambodžu viac munície ako na Japonsko počas celej druhej svetovej vojny, vrátane dvoch jadrových bômb z augusta 1945. Červení Khméri neverili v peniaze. Takže ekvivalent Banky federálnych rezerv v Kambodži bol zbombardovaný. A nielen to, oni vlastne zakázali peniaze. Myslím, že je to jediný prípad v histórii, kedy sa peniaze prestali používať. Všetci vieme, že peniaze sú pôvodom všetkého zla, ale to nezabránilo tomu, aby sa v Kambodži konalo zlo.

Moja rodina sa presťahovala z Phnom Penhu do provicie Pursat. Na tejto fotke vidieť, ako Pursat vyzeral. Je to naozaj veľmi pekná oblasť Kambodže, pestuje sa tam ryža. A boli nútení pracovať na poliach. Môj otec a mama skončili v akomsi koncentračnom tábore, v pracovnom tábore.

A práve v tom čase moja matka počula od vedúceho komúny, že Vietnamci žiadajú svojich obyvateľov, aby sa vrátili naspäť do Vietnamu. A ona vedela trochu po vietnamsky, keďže ako dieťa vyrastala medzi vietnamskými kamarátmi. A tak sa rozhodla, napriek radám susediek, že skúsi šťastie a vyhlási, že je Vietnamka, aby sme mali šancu prežiť. Pretože vtedy už nútili pracovať každého. A dávali nám – dnes by sme povedali nízkokalorickú stravu – dávali nám ovsenú kašu s niekoľkými zrnkami ryže.

A zhruba v tom čase môj otec veľmi ochorel. On nevedel po vietnamsky. A napokon v januári 1976 zomrel. To nám umožnilo postupovať podľa nášho plánu. Takže Červení Khméri nás vzali z Pursatu do Koh Tievu, čo je na opačnej strane hraníc s Vietnamom. A tam mali internačný tábor, kde boli údajní Vietnamci skúšaní, či ovládajú jazyk.

A vietnamčina mojej matky bola taká zlá, že, aby urobila svoj príbeh dôveryhodnejším, dala každému svojmu chlapcovi a dievčaťu nové vietnamské meno. Ale chlapcom dala dievčenské mená a dievčatám chlapčenské. Potom našťastie stretla jednu pani z Vietnamu, ktorá jej to povedala a dva dni ju intenzívne doučovala. Išla na skúšku a, viete, to bola chvíľa pravdy. Ak sa jej to nepodarí, všetci skončíme na šibenici. Ak uspeje, môžeme odísť do Vietnamu. A ona, samozrejme, keďže som tu, skúšku spravila. A tak sme skončili v Hong Ngu na vietnamskej strane. A potom sme pokračovali do Chau Doc. A takto vyzerá Hong Ngu vo Vietname v súčasnosti. Celkom idylické miesto v ústí Mekongu. Ale pre nás znamenalo slobodu. Slobodu od útlaku Červených Khmérov.

Minulý rok sa začal súdny tribunál s Červenými Khmérmi, v ktorom OSN pomáha Kambodži, a rozhodol som sa, že na základe záznamov by som na ňom mal podať občianskoprávnu žalobu, týkajúcu sa smrti môjho otca. A minulý mesiac mi prišla odpoveď, že žaloba bola oficiálne prijatá súdnym tribunálom Červených Khmérov. Pre mňa je to vecou spravodlivosti pre minulosť a vecou zodpovednosti do budúcnosti. Pretože Kambodža stále zostáva bezprávnym miestom.

Pred piatimi rokmi som šiel s matkou naspäť do Chau Doc. Chcela sa vrátiť na miesto, ktoré pre ňu znamenalo slobodu, ale tiež strach, pretože sme predtým práve vyšli z Kambodže. Som šťastný, že vám ju dnes môžem predstaviť. Je tu dnes s nami v publiku. Ďakujem mama.

(Potlesk)