Sherry Turkleová: Pripojení, ale sami?

Len pred chvíľou mi moja dcéra Rebecca poslala smsku pre šťastie. V správe bolo: "Mami, ty to dáš." Zbožňujem to. Dostať takú správu je ako objatie. A to je presne ono. Sama stelesňujem ten paradox. Som žena, ktorá veľmi rada dostáva smsky a povie vám, že ak ich je priveľa, môžu sa stať problémom.

Vlastne práve správa od dcéry ma prináša na začiatok môjho príbehu. V roku 1996 keď som predniesla môj prvý TEDTalk, Rebecca mala päť rokov a sedela priamo tam v prednom rade. Práve som dopísala knihu, ktorá oslavovala náš život na internete a mala som sa objaviť na obálke časopisu Wired. V tých opojných dňoch sme experimentovali s chatovými miestnosťami a virtuálnymi online komunitami. Skúmali sme rôzne aspekty seba samých. A potom sme sa odpojili. Bola som nadšerná. A čo ma, ako psychologičku, nadchlo najviac, bola myšlienka, že využijeme to, čo sme sa naučili vo virtuálnom svete o nás, o našej identite, aby sme mohli žiť lepšie v skutočnom živote.

Teraz sa rýchlo presunieme do roku 2012. Som späť na pódiu TED. Dcéra má 20. Študuje na vysokej škole. Spáva so svojim mobilom, rovnako ako aj ja. A práve som dopísala novú knihu, ale tentokrát nie takú, ktorá by ma dostala na obálku časopisu Wired. Takže čo sa stalo? Technológia ma naďalej nadchýna, ale verím a som tu, aby som obhájila, že jej dovoľujeme dostať nás tam, kde byť nechceme.

Počas posledných 15 rokov, som študovala technológie mobilnej komunikácie a rozprávala sa so stovkami ľudí, mladšími aj staršími, o ich „pripojených" životoch. A zistila som, že naše malé prístroje, tie malé prístroje v našich vreckách, sú také psychologicky mocné, že menia nielen to, čo robíme, ale aj to, kým sme. Dnes ich používame aj na veci, ktoré by sa nám len pred pár rokmi zdali ako zvláštne, či rušivé, ale rýchlo sa stali bežnými, proste sa to tak deje.

Len pár rýchlych príkladov: ľudia smskujú alebo mailujú počas firemnej porady. Smskujú a nakupujú, chodia na Facebook počas hodiny, cez prednášky, vlastne na všetkých stretnutiach. Ľudia mi hovoria o novej dôležitej schopnosti udržiavať očný kontakt počas písania smsky. (Smiech) Hovoria, že je to ťažké, ale dá sa to. Rodičia smskujú a mailujú pri raňajkách a pri večeri, zatiaľ čo sa ich deti sťažujú, že im rodičia nevenujú plnú pozornosť. Ale potom si tieto isté deti sami medzi sebou upierajú plnú pozornosť. Toto je nedávna fotka mojej dcéry a jej kamarátok, ako boli spolu, zatiaľ čo boli každá sama. Smskujeme dokonca aj na pohreboch. A ja to skúmam. Oddelíme sa od nášho smútku, či spomienok a ponoríme sa do našich mobilov.

Prečo na tom záleží? Mne na tom záleží, lebo si myslím, že si sami pripravujeme problémy -- určite problémy v našich vzťahoch, ale zároveň vo vzťahu sami so sebou a schopnosťou sebareflexie. Zvykáme si na nový spôsob byť spolu, každý sám. Ľudia chcú byť s ostatnými, ale zároveň aj inde -- pripojení k rôznym miestam, na ktorých chcú byť. Ľudia si chcú prispôsobovať svoje životy. Chcú byť tu aj tam, na všetkých miestach, kde sa nachádzajú, pretože najviac im záleží na kontrole rozloženia svojej pozornosti. Takže chcete ísť na tú firemnú poradu, ale pozornosť chcete venovať iba častiam, ktoré vás zaujímajú. Niektorí si myslia, že je to tak dobré. Ale môže to skončiť tak, že sa budete skrývať jeden pred druhým, hoci sme všetci stále vzájomne prepojení.

50ročný podnikateľ sa mi sťažoval, že má pocit, akoby jeho kolegovia už ďalej neboli v práci. Keď ide do práce, nikomu sa neprihovorí, nezavolá. A hovorí, že nechce kolegov vyrušovať, pretože ako vraví: „Sú príliš zaneprázdnení svojimi emailami." Ale potom sa zamyslí a povie: „Viete čo, myslím, že nevravím pravdu. To ja som ten, kto nechce byť vyrušovaný. A myslím si, že by som to mal chcieť, ale v skutočnosti si radšej robím veci na mojom Blackberry."

Vo všetkých generáciách pozorujem, že ľudia sa druhých nevedia nabažiť, ak, a iba ak, je medzi nimi určitá vzdialenosť, ktorú majú pod kontrolou. Volám to efekt Zlatovlásky, nie príliš blízko, nie príliš ďaleko, ale tak akurát. Ale čo je to „tak akurát" pre vedúceho pracovníka v strednom veku môže byť problémom pre adolescenta, ktorý potrebuje rozvíjať vzťahy tvárou v tvár. 18ročný chlapec, ktorý používa smsky takmer na všetko mi túžobne hovorí: „Jedného dňa...jedného dňa, ale teraz ešte nie, by som sa rád naučil rozprávať sa."

Keď sa ľudí pýtam: „Čo sa vám nepáči rozprávaní sa?" Odpovedajú: „Poviem vám, čo sa mi nepáči rozprávaní sa. Odohráva sa v reálnom čase a nemáte pod kontrolou, čo práve poviete." No a sme tu. Smskovanie, mailovanie, komentovanie, všetky tieto veci nám umožňujú prezentovať sa tak, ako chceme. Máme možnosť upraviť správu, čo znamená, že mažeme, a to znamená, že retušujeme tvár, hlas, kožu, telo -- nie málo, nie priveľa, len tak akurát.

Medziľudské vzťahy sú silné a komplikované a náročné. A my ich zvládame pomocou technológií. A keď to robíme, jednou z vecí, ktoré môžu nastať, je, že obetujeme rozhovor za obyčajné pripojenie. Tým sa o niečo ukracujeme. A časom, zdá sa, že na to zabudneme, alebo nám už na tom nezáleží.

Vyviedlo ma z miery, keď mi Stephen Colbert položil závažnú otázku, závažnú otázku. Povedal: „Netvoria všetky tie krátke správy, všetky tie úlomky online komunikácie, spolu niečo ako skutočnú komunikáciu?" My odpoveď bola nie, netvoria. Spájanie malých úlomkov môže fungovať pri zhromažďovaní diskrétnych častí informácií, môže fungovať pri „myslím na teba," alebo dokonca „ľúbim ťa," -- však pozrite, ako som sa cítila, keď som dostala tú správu od mojej dcéry -- ale skutočne nefungujú pri učení sa o druhom, na skutočné spoznanie a pochopenie toho druhého. A rozhovory s druhými sú užitočné aj na to, aby sme sa naučili rozprávať sami so sebou. Takže vzdialenie sa od komunikácie môže byť problémom, pretože môže obmedziť schopnosť sebareflexie. Pre dospievajúce deti je táto schopnosť kľúčom k rozvoju osobnosti.

Znova a znova počúvam: „Radšej by som písal ako rozprával." A sledujem, že ľudia si tak zvykajú na to, že sú ukrátení od skutočnej konverzácie, a vystačia si so slabším kontaktom, že takmer túžia odlúčiť sa od ľudí úplne. Takže napríklad sa mi mnohí zverili s túžbou, aby jedného dňa vyspelejšia verzia Siri digitálneho asistenta na iPhone od Apple, bola viac ako priateľ, niekto, kto by nás počúval, keď ostatní nebudú. Myslím, že toto prianie zrkadlí bolestivú pravdu, ktorú som spoznala za posledných 15 rokov. Že pocit, keď ma nikto nepočúva, je veľmi dôležitý v našom vzťahu s technológiou. To je dôvod, prečo je také príťažlivé mať stránku na Facebooku alebo „feed" na Twitteri -- toľko automatických poslucháčov. A pocit, že ma nikto nepočúva, nás nabáda tráviť čas so strojmi, ktoré sa o nás zdanlivo zaujímajú.

Vytvárame roboty, nazývajú sa spoločenské roboty, ktoré sú špeciálne vyvinuté robiť spoločnosť -- starším, našim deťom, nám. To sme až tak stratili dôveru v to, že tu budeme jeden pre druhého? Počas môjho výskumu som pracovala v opatrovateľských domoch a priniesla som tieto spoločenské roboty navrhnuté tak, aby dali starším pocit, že im niekto rozumie. A jedného dňa som prišla a žena, ktorá stratila svoje dieťa, rozprávala niečo robotu v tvare mladého tuleňa. Zdalo sa, že sa jej pozerá do očí. Zdalo sa, že jej rozumie. Upokojil ju. A mnohým to prišlo úžasné.

Ale tá žena sa snažila dať svojmu životu zmysel s pomocou prístroja, ktorý nevedel nič o priebehu ľudského života. Robot predviedol úžasné divadlo. Sme zraniteľní. Ľudia prežívajú predstieranú empatiu, ako keby bola skutočná. Takže v momente, keď tá žena prežívala predstieranú empatiu, pomyslela som si: „Ten robot nevie byť empatický. Nečaká ho smrť. Nepozná život."

To ako sa žena upokojila vďaka spoločnosti robota, mi vôbec úžasné neprišlo; bol to jeden z najsilnejších, najzložitejších momentov mojej 15 ročnej práce. Ale keď som sa na to opäť pozrela, cítila som sa ako v mrazivom strede dokonalej búrky. Očakávame viac od technológií a menej jeden od druhého. A pýtam sa sama seba: „Prečo to dopadlo takto?"

A verím, že je to preto, lebo technológia nás najviac priťahuje tam, kde sme najzranitelnejší. A zraniteľní sme. Sme osamelí, ale máme strach z dôvernosti. A tak od sociálnych sietí až po spoločenské roboty, vytvárame technológie, ktoré nám dajú ilúziu spoločnosti bez požiadaviek priateľstva. Obraciame sa na technológiu, aby sme sa cítili spojení spôsobmi, ktoré môžeme pohodlne ovládať. Ale my až tak v pohode nie sme. Až tak ich ovládať nemôžeme.

V súčasnosti telefóny vo vreckách menia naše mysle a naše srdcia pretože nám ponúkajú 3 úžasné výhody. Jedna, môžeme upriamiť pozornosť na čo len chceme; dva, vždy budeme vypočutí; a tri, nikdy nebudeme musieť byť sami. A ten tretí dôvod-- že nikdy nebudeme musieť byť sami je rozhodujúci pri premene našej psychiky. Pretože v momente, keď sú ľudia sami, aj keď len na pár sekúnd, sú znepokojení, chytá ich panika, nepokojne sa mrvia, berú do rúk nejaké zariadenie. Len si predstavte rad pri pokladni alebo na červenej. Byť osamote sa zdá byť problémom, ktorý treba vyriešiť. A tak sa ho ľudia snažia riešiť tým, že sa pripoja. Ale v tomto prípade je pripojenie skôr symptómom ako liekom. Vyjadruje, ale nerieši problém, ktorý je pod povrchom. Ale ešte viac ako symptóm, neustále pripojenie mení spôsob, akým ľudia o sebe rozmýšľajú. Formuje nový druh bytia.

Najlepším opisom je: Zdieľam, teda som. Používame technológiu, aby sme sa definovali tým, že zdieľame naše myšlienky a pocity, ako k nám prichádzajú. Predtým to bolo: Mám nejaký pocit, chcem si zavolať. Teraz to je: Chcem mať nejaký pocit, potrebujem poslať smsku. Problém s týmto novým režimom „Zdieľam, teda som" je, že keď nemáme pripojenie, necítime sa byť sami sebou. Takmer sa ani nevnímame. A čo s tým spravíme? Pripojíme sa viac a viac. Lenže medzitým sa sami izolujeme.

Že ako sa dostanete od pripojenia k izolácii? Skončíte izolovaní, keď si nepestujete schopnosť byť osamote, byť oddelený a pozbierať sa. V samote sa sami nájdete, aby ste potom mohli osloviť iných ľudí a vytvoriť skutočné puto (pripojenie). Keď nie sme schopní byť osamote, obraciame sa na iných ľudí, aby sme sa necítili tak znepokojene, aby sme cítili, že sme nažive. Lenže takto nedokážeme oceniť to, akí sú. Je to iba akoby sme ich využívali ako náhradné diely, na podporu nášho krehkého ja. Začneme si myslieť, že byť stále pripojený nám pomôže, aby sme sa necítili byť sami. Ale to je riskantné, pretože pravdou je presný opak. Ak nedokážeme byť sami, budeme sa cítiť ešte viac osamelí. A ak nenaučíme naše deti byť samé, budú iba vedieť, ako byť osamelý.

Keď som rozprávala na TEDe v roku 1996 podávala správu o mojich štúdiách prvých virtuálnych komunít, povedala som: „Tí, ktorí trávia väčšinu života na obrazovke, získajú schopnosť sebareflexie." Chcela by som to teraz spomenúť: úvaha alebo skôr rozhovor o tom, kam súčasné používanie technológie môže smerovať, a čo nás to môže stáť. Sme zaslepení láskou k technológii. A bojíme sa ako mladí zaľúbenci, že priveľa rozprávania pokazí románik. Ale je čas rozprávať sa. Vyrastali sme s digitálnou technológiou, a tak ju všetci vnímame ako dospelú. Ale to nie je, je ešte v plienkach. Máme mnoho času, aby sme si rozmysleli, ako ju používame, ako ju budujeme. Nehovorím, že naše zariadenia máme nechať tak, len aby sme si viac uvedomovali náš vzťah k nim, k sebe navzájom a so sebou samým.

Vidím pár prvých krokov. Začnite brať samotu ako dobrú vec. Dajte jej priestor. Nájdite spôsob, ako ju predstaviť svojim deťom ako niečo hodnotné. Vytvore si doma posvätné miesta -- kuchyňa, obývačka -- a vyhláste ich za miesta na rozhovory. A rovnako v práci. V práci sme takí zamestnaní komunikovaním, že často nemáme čas zamyslieť sa, rozprávať sa o veciach, na ktorých skutočne záleží. Zmeňte to. Hlavne však všetci potrebujeme počúvať jeden druhého, aj tie nudné časti. Pretože práve vtedy, keď sa pomýlime, zaváhame alebo stratíme reč, odhaľujeme sa pred ostatnými.

Technológia sa snaží zmeniť definíciu ľudského spojenia -- ako sa jeden o druhého staráme, ako sa staráme sami o seba -- ale tiež nám dáva možnosť potvrdiť naše hodnoty a naše smerovanie. Myslím optimisticky. Máme všetko potrebné, aby sme začali. Máme jeden druhého. A máme najväčšiu šancu na úspech, keď si uvedomíme našu zraniteľnosť. Počúvame, keď technológia hovorí, že vezme niečo komplikované a sľúbi niečo jednoduchšie.

Takže v mojej práci počúvam, že život je ťažký, vzťahy sú plné rizík. A potom je tu technológia -- jednoduchšia, plná nádeje, optimistická, vždy mladá. Je to ako privolávanie nepriateľských vojsk. Reklamná kampaň sľubuje, že online a s avatarmi môžete „Mať konečne radi svojich priateľov, mať radi svoje telo, svoj život, online a s avatarmi." Lákajú nás na virtuálny vzťah, počítačové hry, ktoré vyzerajú ako svet, na myšlienku, že roboty...roboty budú jedného dňa našimi skutočnými spoločníkmi. Trávime večer na sociálnej sieti namiesto toho, aby sme išli do krčmy s kamarátmi.

Ale naše predstavy o náhradách nás vyšli draho. Teraz sa potrebujeme všetci sústrediť na mnoho, mnoho spôsobov, ktorými nás technológia môže zaviesť späť k našim skutočným životom, k našim vlastným telám, k našim spoločenstvám, k našej politike, k našej planéte. Potrebujú nás. Rozprávajme sa o tom, ako môžeme použiť digitálnu technológiu, technológiu našich snov, aby sme z tohto života spravili život, ktorý budeme milovať.

Ďakujem.

(Potlesk)