Rogier van der Heide: Prečo svetlo potrebuje temnotu

Na plátne je nádherný výrok, ktorý znie: "Svetlo vytvára atmosféru, svetlo vytvára pocit priestoru a svetlo je tiež výrazom štruktúry." Nuž, to nie je odo mňa. To je, samozrejme, od Le Corbusiera, slávneho architekta. A tu môžete vidieť, čo tým myslel na jednej z jeho nádherných budov -- kaplnku Notre Dame du Haut Ronchamp -- kde vytvára toto svetlo, ktoré mohol vytvoriť len preto, že je tam aj tma. Myslím, že toto je podstata tohto 18 minútového príspevku -- nie je dobrého osvetlenia, zdravého a pre naše dobro bez správnej temnoty.

Toto je ako by sme normálne osvetlili pracovisko. Máme normy a štandardy, ktoré nám vravia, že svetlá by mali mať toľko a toľko luxov a veľkú jednoliatosť. Takto vytvárame homogénne osvetlenie od jednej steny k druhej v pravidelnej sieti lámp. A to je o dosť iné od toho, čo som vám práve ukázal na Le Corbusierovi. Ak by sme tieto normy a štandardy aplikovali na Panteón v Ríme, nikdy by nevyzeral takto, lebo táto nádherná hra svetla ktorá sa tam odohráva sama o sebe, sa môže objaviť len preto, že je tam v budove zároveň temnota. A to isté viac menej povedal Santiago Calatrava, keď povedal: "Svetlo, dávam ho do mojich budov pre potešenie." A nemyslel tým potešenie z päť chodového menu porovnané s jednoduchým jedlom, ale myslel potešenie z kvality tej budovy pre ľudí. Myslel tým, že môžete vidieť oblohu a že môžete zažívať slnko. Vytvoril tie nádherné budovy, kde môžete pozerať na oblohu, a kde môžete zažívať slnko, ktoré zlepšuje život v postavenom prostredí, iba z relevancie svetla k jeho jasnosti a v jeho tieňoch.

Kam to všetko smeruje je, samozrejme, slnko. Tento obrázok slnka môže naznačovať, že slnko je niečo záporné a agresívne. Ale nemali by sme zabúdať, že všetka energia na tejto planéte pochádza vlastne zo slnka. A svetlo je len prejavom tejto energie. Slnko je dynamikou, zmenou farieb, slnko je krásou v našom prostredí, ako v tejto budove -- High Museum v Atlante, ktorú vytvoril Renzo Piano z Talianska, spolu s Arup Lighting, brilantným tímom dizajnérov osvetlenia, ktorý vytvoril veľmi jemnú moduláciu svetla cez priestor, v reakcii na to, čo robí slnko vonku, len pomocou všetkých tých nádherných svetlíkov v strope. Takže nepriamo môžete vidieť slnko. A čo spravili, je, že vytvorili integrálny element budovy na zlepšenie kvality priestoru, ktorý obklopuje návštevníkov múzea. Vytvorili túto clonu, ktorú tu môžete vidieť, ktorá zakrýva slnko, ale je otvorená pre to dobré svetlo z oblohy. A tu môžete vidieť ako vypracovali nádherný dizajnový proces s fyzickými modelmi, s kvantitatívnymi ako aj kvalitatívnymi metódami, aby prišli ku konečnému riešeniu, ktoré je skutočne integrované a úplne holistické s architektúrou. Dovolili si po ceste aj pár omylov. Ako môžte tu vidieť, je tam nejaké priame svetlo na podlahe, ale vedeli ľahko zistiť odkiaľ prichádza. A dovolili ľudom v tej budove skutočne si užívať slnko, tú dobrú časť slnka.

Užívať si slnko sa dá mnohými spôsobmi, samozrejme. Môže to byť takto, alebo takto, čo je trochu zvláštne, ale je to z roku 1963 -- pozorovanie zatmenia slnka v Spojených štátoch. A je tu priveľmi jasno, tak títo ľudia našli veľmi zaujímavé riešenie. Toto je, myslím, veľmi názorný výjav toho, čo sa snažím povedať -- že nádherná dynamika slnka, využitá v budove, vytvára kvalitu nášho vybudovaného prostredia, ktorá skutočne obohacuje naše životy. A je to všetko o temnote, tak ako je to o svetlosti, samozrejme, pretože inak nevidno tú dynamiku.

Na porovnanie k prvej kancelárii, ktorú som vám ukázal na začiatku prednášky, toto je známa kancelária - White Group. Konzultujú využite zelenej energie, alebo niečo také. A žijú tým čo kážu, lebo táto kancelária nemá žiadne elektrické osvetlenie. Má len na jednej strane toto veľké, veľké sklenené okno, ktoré pomáha slnku svietiť hlbšie do priestoru a vytvára tam nádhernú kvalitu a veľký dynamický rozsah. Takže môže byť veľmi šero tamto a vy si tam pracujete a môže byť veľmi jasno tamto; a vy si tam pracujete. Ľudské oko je pozoruhodne prispôsobivé všetkým tým rôznym osvetleniam, ktoré spolu vytvárajú prostredie, ktoré nikdy nie je nudné a fádne a preto nám pomáha obohacovať naše životy.

Dlžím vám krátke predstavenie tohto muža. Toto je Richard Kelly, ktorý sa narodil pred 100 rokmi, čo je dôvod, prečo ho tu mám, lebo je to niečo ako výročie. V 1930-tych rokoch Richard Kelly bol prvým, kto naozaj popísal metodológiu moderného dizajnu osvetlenia. A vymedzil tri pojmy, "fokusové žiarenie", "ambientná sveteľnosť" a "hra žiarivosti" cez veľmi odlišné myšlienky o svetle v architektúre, ktoré spolu vytvárajú tento nádherný zážitok.

Tak začnime fokusovým žiarením Myslel tým niečo ako toto -- kde svetlo dáva smer priestoru a pomáha vám orientovať sa. Alebo niečo takého, čo je svetelný dizajn, ktorý robil pre General Motors, pre stánok z autami. Vojdete do toho priestoru a cítite sa ako "Wow! To je tak impozantné," len kvôli tomu fokusovému bodu, tomu veľkému zdroju svetla v strede. Pre mňa je to niečo z divadla a k tomu sa dostanem ešte neskôr. Je to bodové svetlo na umelcovi, ktoré vám pomáha zamerať sa. Môže to byť aj svetlo, ktoré sa prediera cez oblaky a osvetlí pás krajiny, zvýraznujúc ho v porovnaní so stlmeným prostredím. Alebo v dnešných obchodoch, v obchodnom prostredí -- osvetlenie tovaru a vytvorenie prízvukov, ktoré vás orientujú.

Ambientná sveteľnosť je niečo úplne odlišné. Richard Kelly to videl ako niečo nekonečné, niečo bez fokusu, niečo, kde sa všetky detaily rozpíjajú v nekonečne. Vnímam to ako veľmi príjemný typ svetla, ktoré nám pomáha relaxovať a rozjímať. Mohlo by to byť niečo ako toto: Národné vedecké múzeum v Londýne, kde táto modrá objíma všetky výstavy a galérie v jednom veľkom geste.

A nakoniec, Kellyho postoj k hre žiarivosti. Niečo ako hra v panoráme Hong Kongu, alebo možno luster v opere, alebo v tomto divadle, ktorý je ozdobou, polevou na torte, niečo hravé, niečo, povedal by som, čo je len prídavkom do architektonického prostredia. Tieto tri rôzne elementy spolu tvoria svetelné prostredie, ktoré nám pomáha cítiť sa lepšie. A môžeme ich vytvoriť len z temnoty. Vysvetlím to podrobnejšie. A hádam, že to, čo Richard Kelly, tu vľavo, vysvetľoval Ludwigovi Mies Van der Rohe. Za nimi vidíte Seagramovu budovu, ktorá sa neskôr stala ikonou moderného svetelného dizajnu.

Vtedy, boli ešte ranné pokusy so svetelnou terapiou. Tu môžete vidieť fotku z Medicínskej knižnice Spojených štátov, kde sú ľudia na slnku, aby im bolo lepšie. Je to trochu iný príbeh, tento zdravotný aspekt svetla, ako ten čo vám dnes rozprávam. V dnešnej modernej medicíne, je skutočné porozumenie svetlu v takmer biochemickej rovine. A tá idea, keď sa pozeráme na veci, žlté svetlo nám najlepšie pomáha, na ktoré sme najcitlivejší. Ale náš cirkadiálny rytmus, čo sú rytmy, ktoré nám pomáhajú vstávať a spať a byť bdelí, uvoľnení a tak ďalej a tak ďalej, tie sú oveľa viac zamerané na modré svetlo. Upravovaním obsahu modrej v našom prostredí, môžeme pomôcť ľudom sa uvoľniť, alebo byť pozornýmí, zaspať, alebo zostať bdelými. A tak, možno v blízkej budúcnosti, svetlo môže pomôcť nemocniciam polepšiť ľudom skôr, uzdraviť ich rýchlejšie. Možno v lietadle tým môžeme prekonať ochorenie z posunu času. Možno v škole, môžeme pomôcť deťom lepšie sa učiť, lebo sa môžu viac koncentrovať na prácu. A viete si predstaviť oveľa viac uplatnení. Ale rád by som hovoril o kombinácii svetla a temnoty ako kvalite nášho života.

Svetlo je, samozrejme, pre sociálnu interakciu -- na tvorenie vzťahov so všetkým čo je okolo nás. Je to miesto, kde sa zhromažďujeme, keď si chceme niečo povedať. Je to všetko o tejto planéte. Ale keď sa na túto planétu pozriete v noci, vyzerá takto. A myslím, že to je najšokujúcejší obrázok v mojej prednáške. Lebo všetko to svetlo, ide k oblohe. Nikdy nedosiahne na zem, kam bolo zamýšľané. Nikdy nie je na prospech ľudí. Len kazí tmu. Na globálnej škále, to vyzerá takto. A je to dosť udivujúce, to čo tu vidíte -- koľko svetla ide do oblohy a nikdy nedosiahne na zem. Lebo keď sa pozrieme na Zem, ako by mala byť, bolo by to niečo ako tento veľmi inšpiratívny obraz, kde temnota je pre našu predstavivosť a rozjímanie a pomôcť nám spojiť sa so všetkým.

Svet sa ale mení a urbanizácia je veľkým motorom všetkého. Toto som vyfotil pred dvoma týždňami v Kantone a uvedomil som si, že pred 10timi rokmi, tam neboli žiadne z týchto budov. Bolo to oveľa menšie mesto a tá rýchlosť urbanizácie je neuveriteľná a enormná. A musíme pochopiť tieto základné otázky: Ako sa ľudia pohybujú skrz tieto nové urbanizované priestory? Ako zdieľajú svoju kultúru? Ako zvládneme veci ako mobilita? Ako nám v tom môže pomôcť svetlo? Lebo nové technológie, zdajú sa byť vo veľmi zaujímavej pozícii, aby pomohli s riešeniami v urbanizácii a poskytli nám lepšie prostredia.

Nie je to tak dávno, kedy naše osvetlenie bolo len z týchto druhov lámp. A samozrejme, mali sme halogenidové a fluorescentné lampy a také veci. Teraz máme LED, a tu vidíte najnovšiu a vidíte aká je úžasne malá. A to je presne to, čo nám poskytuje unikátnu možnosť, lebo táto malá, maličká veľkosť nám umožňuje dať svetlo presne tam, kde potrebujeme. A môžeme ho vynechať, kde ho nie je vôbec treba a kde môžeme zachovať tmu. Je to veľmi zaujímavý návrh, myslím, a nový spôsob osvetľovania v architektonickom prostredí, s naším blahom na mysli. Problémom je, že aj keď vám chcem vysvetliť ako to funguje -- ale môžem ich mať štyri na jednom prste, ale aj tak ich nebudete môcť vidieť. Tak som požiadal naše laboratórium, aby s tým niečo spravili a povedali: "Nuž, niečo s tým spravíme." Vytvorili pre mňa najväčšiu LED na svete, špeciálne pre TEDx Amsterdam.

A tu je. Je to úplne tá istá vec, ako vidíte tu -- len 200-krát väčšia. A veľmi rýchlo vám ukážem ako to funguje. Len na vysvetlenie. Každá dnes vyrobená LED svieti na modro. To nie je veľmi príjemné a upokojujúce. A preto, je LED zakrytá fosforovou čiapočkou. A fosfor je excitovaný modrou a robí svetlo bielym, teplým a príjemným. A keď k tomu potom pridáte šošovku, viete usmerniť svetlo a vyslať ho tam, kam potrebujete bez plytvania svetlom na oblohe alebo kdekoľvek. Takže viete zachovať temnotu a robiť svetlo. Len som vám to chcel ukázať, aby ste pochopili ako to funguje. Ďakujem.

Môžeme pokračovať. Takže musíme zvážiť spôsob akým osvetľujeme naše mestá. Musíme to premyslieť so svetlom ako štandardným riešením. Prečo sú tieto diaľnice neustále osvetlené? Je to naozaj potrebné? Nemôžeme byť viac vyberaví a vytvoriť lepšie prostredie, ktoré profituje z tmy? Nemôžeme byť jemnejší so svetlom? Ako tu -- toto je veľmi nízka úroveň svetla. Môžeme zaujať ľudí projektami osvetlenia ktoré tvoríme, aby sa s nimi naozaj chceli spojiť, ako tu? Alebo môžeme vytvoriť len súsošia, ktoré sú inšpirujúce keď sú tu a pri nás? A môžeme zachovať tmu? Lebo nájsť miesto ako toto na Zemi je naozaj veľmi veľmi ťažké. A nájsť hviezdnu oblohu ako táto je ešte ťažšie. Dokonca aj v oceánoch vytvárame veľa svetla, ktoré by sme mohli zakázať, aj kvôli zvieratám, aby sa im oveľa lepšie darilo. Je známe, že migrujúce vtáky, napríklad, sú veľmi dezorientované takýmito ťažobnými plošinami. A zistili sme, že keď svetlá zmeníme na zelené, vtáky nájdu správnu cestu. Nie sú ďalej vyrušované. A znova sa ukazuje, že je tu dôležitá spektrálna senzitivita.

Vo všetkých týchto príkladoch, myslím, by sme mali začať robiť svetlo z tmy a používať tmu ako plátno -- ako to robia vizuálni umelci, ako Edward Hopper v tomto obraze. Myslím, že je v ňom veľa napätia. Myslím, keď ho vidím, uvažujem, kto sú tí ľudia? Odkiaľ prišli? Kam idú? Čo sa práve stalo? Čo sa stane v ďalších piatich minútach? A stelesňuje to všetky tieto príbehy a to napätie len vďaka temnote a svetlu. Edward Hopper bol skutočný majster vo vytváraní príbehu prácou so svetlom a tmou. A z toho sa môžeme poučiť a vytvoriť zaujímavejšie a inšpirujúcejšie architektonické prostredia. Môžeme to urobiť v komerčnom priestore ako tento. Stále môžete ísť von a môžete si vychutnať najväčšiu šou v celom vesmíre, čo je, samozrejme, vesmír sám. Predkladám vám tento nádherný, informatívny pohľad na oblohu, hraničiaci od vnútorného mesta, kde môžete vidieť jednu dve hviezdy a nič iné, až k vidieckemu prostrediu, kde si užijete veľké a ohromujúce a nádherné predstavenie súhvezdí a hviezd.

V architektúre je to to isté. Oceňovaním temnoty keď dizajnujete svetlo vytvárate oveľa zaujímavejšie prostredia, ktoré skutočne obohacujú naše životy. Toto je najznámejší príklad, Tadao Ando-ov Kostol svetla. Ale myslím aj na kúpele vo Vals od Petera Zumthora, kde sa svetlo a tma, v jemných kombináciách, striedajú, aby zadefinovali priestor. Alebo londýnska stanica metra Southern od Richarda McCormacka, kde môžete naozaj vidieť oblohu, aj keď ste pod zemou.

Nakoniec zdôrazňujem, že veľa tejto inšpirácie vychádza z divadla. A myslím, že je fantastické, že dnes zažívame TEDx po prvý raz v divadle, lebo myslím, že dlžíme divadlu veľké poďakovanie. Nebolo by toľkej inšpirujúcej scénografie bez divadla. A myslím, že divadlo je miesto, ktoré skutočne obohacuje život svetlom.

Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)