Rodney Brooks hovorí, že roboty zaplavia naše životy

Dnes vám chcem porozprávať o tom, ako vidím prenikanie robotov do našich životov na viacerých úrovniach, cez viacero časových škál. A keď nahliadnem do budúcnosti, nedokážem si predstaviť svet, o 500 rokov, v ktorom by sme nemali robotov všade, pričom predpokladám -- napriek všetkým strašným predpovediam mnohých ľudí o našej budúcnosti -- predpokladám, že tu stále budeme, neviem si predstaviť svet neobývaný robotmi. A potom otázkou je, nuž, keď tu budú o 500 rokov, budú tu už skôr? Budú tu s nami o 50 rokov? Áno, myslím si, že to je dosť pravdepodobné -- bude tu všade mnoho robotov. Vlastne si myslím, že to bude oveľa skôr. Myslím, že sme viac menej na zlomovom bode, tesne predtým, ako sa roboty stanú bežnými, a myslím, že sme niekde okolo roku 1978 alebo 1980 v letopočte osobných počítačov, keď sa začína objavovať prvých pár robotov.

Počítače akosi vzišli z hier a hračiek. Prvý počítač, ktorý väčšina ľudí mala doma bol počítač na hranie Pongu, s vloženým malým mikroprocesorom, a potom s ostatnými hrami, ktoré prišli neskôr. A začíname pozorovať to isté s robotmi: LEGO Mindstorms, Furbies -- kto tu -- mal tu niekto Furbyho? Áno, predalo sa ich 38 miliónov po celom svete. Sú celkom bežné, a sú to malé drobné roboty, jednoduché roboty s nejakými senzormi. Trochu to vie spracovať podnety.

Napravo je iná robotická bábika, ktorú by ste mohli dostať pred pár rokmi. A takisto ako v prvých dňoch, keď bolo veľa akejsi amatérskej interakcie s počítačmi, teraz si môžete zaobstarať rôzne nástroje na "hackovanie", knihy "ako-na-hackovanie". A na ľavo je platforma z Evolučnej Robotiky, na ktorú položíte PC a programujete túto vec s grafickým rozhraním na túlanie sa po vašom dome a robenie rôznych vecí. A potom tu máme veci s vyššou cenou, typy robotických hračiek -- Aiba od Sony. A tam napravo, je tá, ktorú vyvinul vyvinul NEC, PaPeRo, ktorú si nemyslím, že vypustia na trh. Aj tak, tie druhy vecí sú tam vonku.

A vidíme, za posledné dva alebo tri roky, roboty, ktoré kosia trávniky, od Husqvarny dole, po Friendly Robotics na vrchu, Izraelskú spoločnosť. A potom v posledných 12 mesiacoch začíname vidieť, ako sa objavujú roboty na upratovanie. Hore prvý naľavo je veľmi pekný upratovací robot od spoločnosti nazvanej Dyson, v Spojenom kráľovstve. Bol však taký drahý -- 3,500 dolárov -- že sa nedostal na trh.

Ale dole naľavo vidíte Electrolux, ktorý je v predaji. Ďalší od Karcher. Toho dole napravo som postavil ja v mojom laboratóriu asi pred 10-timi rokmi, a konečne sme z neho spravili produkt. A dovoľte, aby som vám ho ukázal. Odložíme si to, ukážem vám to po prejave. Toto je robot, ktorý vám vyčistí dlážku, keď si vy vyjdete na nákupy. Najprv začne chodiť dookola v stále sa zväčšujúcich kruhoch. Ak do niečoho narazí -- vidíte to? Teraz začína nasledovať stenu, okolo mojich nôh, aby poumýval okolo mňa. Pozrime sa, poďme -- oh, kto ukradol moje ryžové vločky? Ukradli moje ryžové vločky, (Smiech) Nebojte sa, pokojne, pokojne, je to robot, je inteligentný. (Smiech) Vidíte, trojročné deti by sa tým neznepokojovali. Trápi to len dospelých. (Smiech) Iba tu dáme nejaké blbosti. (Smiech) Dobre. (Smiech) Neviem, či to vidíte -- takže, položím tam kôpku ryžových vločiek, položím pár drobných, pozrime sa, či to vyčistí. Áno, OK. Takže -- necháme si to na neskôr. (Potlesk)

Časť triku bolo budovanie lepšieho čistiaceho mechanizmu, vlastne; inteligencia vnútri bola dosť jednoduchá. A tak je to u mnohých robotov. My všetci, myslím, sme sa stali výpočtovými šovinistami, a myslíme si, že všetko závisí od výpočtov, ale stále záleží na zariadeniach. Tu je ďalší robot, PackBot, ktorého staviame niekoľko rokov. Je to robot na vojenský dozor, aby išiel na čele vojska, napríklad, aby sa pozeral do jaskýň. Ale museli sme ho urobiť celkom robustného, oveľa robustnejšieho ako robotov, ktorých staviame v našich laboratóriách. (Smiech) Vnútri tohto robota je počítač, kde beží Linux. Znesie preťaženie 400G. Robot má lokálnu inteligenciu: dokáže sa prevrátiť, môže sa dostať do komunikačného rozsahu, môže ísť sám po schodoch, a podobne. Dobre, takže tam vykonáva lokálnu navigáciu. Vojak mu prikáže, aby išiel hore, a on ide. To nebol kontrolovaný zostup. (Smiech) Teraz sa odvráti. A veľký prelom pre týchto robotov, skutočne, bol 11. september. Mali sme robotov vo World Trade Center neskoro v ten večer. Nemohli toho robiť veľa v tej hlavnej kope trosiek, veci boli jednoducho príliš ... nebolo tam čo robiť. Ale my sme išli do všetkých okolitých budov, ktoré boli evakuované, a hľadali sme tých, ktorí prežili, v budovách, do ktorých bolo príliš nebezpečné vstúpiť. Podme si ukázať toto video. Reportér: ... spoločníci na bojisku pomáhajú znižovať riziká boja. Nick Robertson má ten príbeh. Rodney Brooks: Môžeme mať ďaľšieho z týchto? OK, dobre. Takže, toto je desiatnik, ktorý videl robota pred dvoma týždňami. Posiela robotov do jaskýň, ktorý sa pozerá, čo sa deje. Robot je úplne samostatný. Najhoršie, čo sa stalo doposiaľ v jaskyni bolo, že jeden robot spadol z výšky desať metrov.

Takže pred rokom, vojsko Spojených štátov nemalo týchto robotov. Teraz sú v aktívnej službe v Afganistane každý deň. A to je jeden z dôvodov, prečo hovoria, že invázia robotov už prebieha. Tu je veľká zmena v tom, ako a kam sa uberá technológia. Ďakujem. A o niekoľko nasledujúcich mesiacov, posielame do výroby roboty na vykonávanie ropných vrtov, aby sme dostali tých niekoľko posledných rokov oleja zo zeme. Veľmi nehostinné prostredia, 150 stupňov Celzia, 10 000 PSI. Autonómne roboty idú dole a robia tento druh práce. Ale roboty ako tohto je trochu ťažké programovať. Ako budeme programovať naše roboty v budúcnosti, tak aby sa dali ľahšie používať? A chcel by som vám ukázať robota -- robota s menom Chris -- postav sa. Áno. Dobre. Poď sem. Teraz si všimnite, že si myslí, že roboty by mali byť trošku neohybné. On to tak nejako robí. Ale idem -- Chris Anderson: Ja som Brit. RB: Oh. (Smiech) (Potlesk) Idem ukázať tomuto robotovi úlohu. Je to veľmi zložitá úloha. Teraz si všimnite, prikývol, naznačil mi, že porozumel toku komunikácie. A keby som povedal niečo úplne bizarné pozrel by sa na mňa podozrievavo, a usmernil by konverzáciu. Takže teraz som doniesol pred neho toto. Pozrel by som do jeho očí, a videl, že jeho oči sa upierajú na vrchnák fľaše. A tu vykonávam túto úlohu, a on to kontroluje. Jeho oči sa pohybujú vzad a vpred, až po mňa, sledujú, na čo sa pozerám ja, takže zdieľame pozornosť. A tak vykonávam túto úlohu, a on sa pozerá, a pozerá na mňa aby vedel, čo sa bude odohrávať ďalej. A teraz mu podám fľašu, a my uvidíme, či môže vykonať úlohu. Môžeš to urobiť? (Smiech) OK. Je celkom dobrý. Áno. Dobrý, dobrý, dobrý. Neukázal som ti, ako to urobiť. Teraz uvidíme, či to môžeš dať naspäť dohromady. (Smiech) A on si myslí, že robot by mal byť naozaj pomalý. Dobrý robot, to je dobre.

Takže sme tu videli pár vecí. Videli sme, že keď spolupracujeme, snažíme sa niekomu ukázať ako niečo urobiť, nasmerujeme ich vizuálnu pozornosť. Iná vec nám vypovedá o ich vnútornom stave, či rozumie alebo nie, usmerňuje spoločenskú interakciu. Tam bola zdieľaná pozornosť, keď sme sa pozerali na tú istú vec, a rozpoznanie sme dávalo najavo, hlavne na konci. A my sa snažíme priniesť toto do našich laboratórnych robotov pretože si myslíme, že takto by ste chceli spolupracovať s robotmi v budúcnosti. Len som vám tu chcel ukázať jeden technický diagram. Najdôležitejšia vec na stavanie robota je, s ktorým môžete spoločensky interagovať, je jeho vizuálny systém pozorovania. Pretože venuje pozornosť tomu, čo vidí a s čím interaguje, a čomu rozumiete, čo robí. Takže vo videách, ktoré vám hneď ukážem, uvidíte vizuálny systém pozorovania na robotovi, ktorý má -- hľadá odtieň pleti v priestore HSV, takže spracováva celé, viete, spektrum farieb človeka. Hľadá vysoko saturované farby, na hračkách. A hľadá veci, ktoré sa v okolí pohybujú. A spolu ich váhuje v pozorovacom okne, a hľadá miesto s najvyšším ohodnotením -- miesto, kde sa dejú najzaujímavejšie veci. A tam sa upierajú jeho oči. A pozerá sa presne tam. V rovnakom čase, nejaké ďalšie veci: môžu rozhodnúť, že je osamelý a hľadať odtieň pleti, alebo rozhodnúť, že sa nudí a začne hľadať hračku na hranie. Takže sa zmenia tieto váhy.

A tu napravo, toto voláme Stevenev Spielbergov pamätný modul. Videli ste film Umelá inteligencia? Publikum: Áno.

RB: Áno, to bol veľmi zlý film, ale --

spomínate si, keď Haley Joel Osment, malý robot, sleduje modrú vílu po 2000 rokov, bez toho, aby z nej spustil oči? Nuž, tento sa toho vyvaruje, lebo toto je návykový Gaussian, ktorý sa stáva záporným, a intenzívnejším, keď sleduje jednu vec, Nudí sa, preto sa potom začne pozerať na niečo iné. Tak, keď ste to pochopili -- tu je robot, tu je Kismet, ktorá hľadá hračku. Môžete rozlíšiť, čo sleduje. Môžete určiť smer jeho pohľadu z očných gúľ, ktoré pokrývajú jeho kameru, a môžete uhádnuť, kedy sa vlastne pozerá na hračku. A má tu malú emocionálnu odozvu. (Smiech) Ale stále dáva pozor, či niečo významnejšie nepríde do jeho zorného poľa -- tak ako Cynthia Breazeal, staviteľka tohto robota -- sprava. Vidí ju, venuje jej pozornosť. Kismet má základný, trojdimenzionálny emocionálny priestor, priestor vektorov, podľa toho, kde sa emocionálne nachádza. A na rôznych miestach v tom priestore prejavuje -- môžeme zapnúť zvuk? Počujete to teraz, vy tam? Publikum: Áno.

Kismet: Naozaj si to myslíš? Naozaj si to myslíš? Naozaj si to myslíš?

RB: Takže vyjadruje emóciu prostredníctvom jeho tváre a prozódie v jeho hlase. A keď som sa zaoberal mojím robotom, Chris, ten robot, meral prozódiu v mojom hlase, a tak máme robota merajúceho prozódiu pre štyri základné odkazy, ktoré dávajú matky svojim deťom pre-lingvisticky. Tu naivné subjekty chvália robota,

Hlas: Milý robot. Ty si taký zlatý malý robot. (Smiech) A robot príslušne reaguje.

Hlas: ... veľmi dobre, Kismet. (Smiech)

Hlas: Pozri sa na môj úsmev.

RB: Smeje sa. Imituje úsmev. Toto sa stáva často. Toto sú naivné subjekty. Tu sme ich požiadali, aby získali pozornosť robota a ukázali sme im, kedy ju dosiahli.

Hlas: Hey, Kismet, ah, tu je.

RB: Takže si uvedomila, že má pozornosť robota. Hlas: Kismet, páči sa ti hračka? Oh.

RB: Teraz sme ich požiadali zakázať robotovi, a táto žena skutočne posunula robota do emocionálneho uhla.

Hlas: Nie. Nie. To neurobíš. Nie. (Smiech)

Hlas: Nevhodné. Nie. Nie. (Smiech)

RB: Nechám to tu.

Zhrnieme si to. Potom prejdeme na preberanie vedenia konverzácie. Keď s niekým hovoríme, hovoríme. Potom akosi zdvíhame obočie, pohybujeme očami, naznačujeme druhej osobe, že je na rade. A potom hovoria oni, a potom predáme štafetu naspäť a vpred medzi každého. Takže vložíme toto do robota. Máme dnu pár naivných subjektov, nepovedali sme im nič o robotovi, posadili sme ich pred robota a povedali, hovorte s robotom. Čo teraz nevedeli bolo, že robot im nerozumel ani slovo, a že robot nerozprával anglicky. Iba hovoril náhodné anglické hlásky. A chcem, aby ste pozorne sledovali, ako na začiatku, táto osoba, Ritchie, ktorý hovoril s robotom 25 minút -- (Smiech) -- hovori, "Chcem ti niečo ukázať." Chcem ti ukázať moje hodinky." A prináša hodinky do centra, do zorného poľa robota, ukazuje na ne, emocionálne ho podnecuje, a robot sa celkom úspešne pozerá na hodinky. Nevieme, či rozumel alebo nie, že ten robot -- Všimnite si, ako preberá konverzáciu. Ritchie: OK, chcem ti niečo ukázať. OK, toto sú hodinky, ktoré my dalo moje dievča. Robot: Oh, super. Ritchie: Áno, pozri, tiež majú v sebe modré svetielko. Skoro som ich tento týždeň stratil. (Smiech) RB: Takže s ním nadviazal očný kontakt, sledujúc jeho oči. Ritchie: Vidíš rovnakú vec? Robot: Áno, určite. RB: A úspešne majú tento typ komunikácie.

A tu je iný aspekt typu vecí, ktoré s Chrisom robíme. Toto je iný robot, Cog. Najprv nadviažu očný kontakt, a potom, keď sa Christie pozrie na túto hračku, robot odhadne smer jeho pohľadu a pozrie sa na tú istú vec ako ona. (Smiech) Takže uvidíme viac a viac tento typ robota počas nasledujúcich niekoľkých rokov v laboratóriách. Ale potom máme dve veľké otázky, dve veľké otázky, ktoré sa ma ľudia pýtajú: či robíme tieto roboty viac a viac podobnejšie človeku, akceptujeme ich, dáme -- budú vôbec potrebovať práva? A druhá otázka, ktorú mi dávajú ľudia je, prevezmú kontrolu? (Smiech) K prvej -- viete, toto je veľmi Hollywoodska téma s mnohými filmami. Pravdepodobne poznáte tieto postavy tu -- kde v každom z týchto prípadov, roboty chcú väčší rešpekt. Nuž, potrebujete vôbec preukázať robotom rešpekt? V konečnom dôsledku, sú to iba stroje. Ale myslím si, viete, musíme akceptovať, že aj my sme iba stroje. Po všetkom, to presne o nás hovorí moderná molekulárna biológia. Nevidíte to, ako Molekula A vyjde a zrazí sa s druhou molekulou. A pohybuje sa vpred hnaná rôznymi záťažami, a potom vstúpi duša a zakrúti tie molekuly, aby sa spojili. Všetko je mechanické, my sme mechanizmy. Ak my sme strojmi, potom prinajmenšom, by sme mali byť schopní stavať stroje z iného materiálu, ktorí sú tak živí ako sme my. Ale myslím, aby sme si to priznali, musíme sa vzdať našej špeciálnosti, v určitom zmysle. A museli sme ustúpiť našej špeciálnosti, pod paľbou vedy a technológie posledných päťsto rokov, prinajmenej. Pred 500 rokmi sme sa museli vzdať myšlienky že sme centrom vesmíru, keď Zem začala obchádzať okolo Slnka; pred 150 rokmi, s Darwinom, sme sa museli vzdať myšlienky, že sme odlišní od zvierat. A pre nás, viete si to predstaviť, je to stále ťažké. Viete, v poslednom čase, sa pohrávame s myšlienkou, že možno sme nemali ani vlastnú udalosť vzniku, tu na Zemi, čo sa ľuďom veľmi nepáčilo. A ľudský genóm povedal, možno máme len 35, 000 génov. A to bolo skutočne -- ľuďom sa to nepáčilo, máme viac génov. Neradi sa vzdávame našej špeciálnosti, takže, viete, myšlienka, že roboty by mohli mať city, alebo, že by mohli byť žijúcimi tvormi -- myslím, že bude pre nás ťažko akceptovať. Ale akceptujeme to budúcich 50 rokov alebo tak.

A druhá otázka je, budú nás chcieť stroje ovládnuť? A tu je štandardný scenár, že my tvoríme tieto veci, oni rastú, my ich vychováme, oni sa od nás veľa naučia, a potom sa začnú rozhodovať, že my sme dosť nudní, pomalí. Chcú prevziať kontrolu nad nami. A tí z vás, ktorí máte teenagerov, viete aké to je. (Smiech) Ale Hollywood to rozširuje na robotov. A otázka je, viete, postaví niekto omylom robota, ktorý preberie kontrolu nad nami? A to je ako s tým osamelým chlapcom v poslednej lavici, a viete, "Náhodou som postavil 747 (Boeing)" Nemyslím si, že sa to stane. A nemyslím si -- (Smiech) -- ja si nemyslím, že zámerne budeme stavať roboty, s ktorými sa budeme cítiť nepríjemne. Nuž -- viete, nebudú mať super zlého robota. Pred ním musí prísť stredne zlý robot, a pred ním nie tak zlý robot. (Smiech) A jednoducho nedopustíme, aby to išlo takým smerom. (Smiech) Takže si myslím, že to nechám tu: roboty prichádzajú, nemali by sme sa tým znepokojovať, bude to veľa zábavy, a ja dúfam, že všetci si túto cestu v nasledujúcich 50 rokoch užijete. (Potlesk)