Robert Ballard o skúmaní oceánov

Toto je prvá otázka. Naša krajina má dva výskumné programy. Jedným z nich je NASA s jej misiou skúmať veľkolepé diaľky, skúmať nebo, kam by sme všetci chceli ísť, ak by sme mali to šťastie. Vidíte, máme Sputnik, máme Saturn a aj ostatné prejavy vesmírneho výskumu. Je tu ale tiež ďalší program v ďalšej vládnej agentúre, a to výskum oceánov. Prebieha v NOAA, Národný úrad pre výskum oceánov a atmosféry. Moja otázka znie takto: „Prečo ignorujeme oceány?“ Toto je dôvod, respektíve nie dôvod, ale to, prečo kladiem takúto otázku. Ak si porovnáte ročný rozpočet NASA na výskum vesmíru, tak tento rozpočet na jeden rok by stačil na financovanie rozpočtu NOAA na výskum oceánov na 1600 rokov. Prečo? Prečo sa pozeráme hore? Je to kvôli tomu, že tam je nebo a tu dole peklo? Je to otázka kultúry? Prečo sa ľudia boja oceánu? Predpokladajú teda, že oceán je len tmavé a pochmúrne miesto, ktoré nemá čo ponúknuť?

Vezmem vás na 16-minútový výlet po 72 percentách našej planéty, takže sa pripútajte. Dobre, spoločne sa ideme ponoriť do môjho sveta. Pokúsim sa vysvetliť, dúfam však, že poviem nasledujúce body a radšej to spravím hneď teraz, ak by som na to zabudol, že všetko, čo vám idem prezentovať, nebolo v učebniciach, keď som chodil do školy. Predovšetkým to však nebolo ani v mojich univerzitných učebniciach. Som geofyzik a všetky knihy o vede o Zemi boli také, že keď som bol študent, musel som odpovedať zle, aby som dostal A. Zosmiešňovali sme pohyb kontinentov, resp. kontinentálny drift. Smiali sme sa na tom. Učili sme sa o geosynklinálnom cykle Marshalla Kaya, a to bola riadna blbosť. V dnešnom kontexte to bol kopec nezmyslov, ale bol to zákon geológie, vertikálna tektonika. Všetky veci, cez ktoré sa dostaneme v našom skúmaní a objavovaní oceánov boli väčšinou objavmi uskutočnenými náhodou, väčšinou náhodou. Niečo sme hľadali a našli sme niečo iné. Všetko to, o čom sa budeme rozprávať, predstavuje desatinu z jedného percenta zbežného pohľadu, pretože to je všetko, čo sme zatiaľ videli.

Mám tu jedno znázornenie. Toto je znázornenie toho, ako by to vyzeralo, keby ste odstránili všetku vodu. Dáva vám to klamlivý dojem toho, že ide o mapu. Nie je to mapa. V skutočnosti mám v kancelárii inú verziu a pýtam sa ľudí: „Prečo sú tu v tejto oblasti vrchy, ale v tejto nie sú žiadne?“ Oni odpovedajú: „Nuž, neviem.“ Hovoria: „Je to zóna lámania sa? Je to aktívna oblasť?“ Nie, nie, je to jediné miesto, kde bola nejaká loď. Väčšina južnej pologule je nepreskúmaná. V časoch kapitána Cooka sme tam dolu mali viac lodí ako teraz. Je to ohromné. Dobre, teraz sa ponoríme do 72 percent našej planéty, pretože je naozaj naivné myslieť si, že veľkonočný zajačik umiestnil všetky zdroje na kontinenty.

(Smiech)

Je to jednoducho smiešne. Neustále hráme hru s nulovým súčtom. Robíme to, že neustále si berieme niečo z niečoho ďalšieho. Verím v obohatenie ekonomiky a pritom na stole nechávame tak veľa, 72 percent planéty. Neskôr počas tejto prezentácie zdôrazním, že 50 percent USA leží pod hladinou mora. 50 percent našej krajiny, ktoré vlastníme a máme na ne všetku jurisdikciu, všetky práva robiť čokoľvek chceme, leží pod morom a máme lepšie mapy Marsu ako mapy týchto 50 percent. Prečo? Dobre, svoj výskum som začínal ťažko. Bolo to dávno. Moja prvá expedícia sa vlastne konala, keď som mal 17 rokov. Bolo to pred 49 rokmi. Spočítajte si to. Mám 66 rokov. Vybral som sa na more na lodi Scripps a takmer nás potopila obrovská vlna. Bol som príliš mladý nato, aby som, viete, myslel som si, že to bolo skvelé. Bol som bodysurfer a myslel som si: „Wow, to bola fantastická vlna!“ Takmer sme potopili loď, ale s pribúdajúcimi expedíciami som ostal fascinovaný. Počas posledných 49 rokov som uskutočnil asi 120, 121, stále na ne chodím, expedícií,

ale v tých raných dobách bol len jeden spôsob, ako som sa mohol dostať na dno, a to vliezť do ponorky, veľmi malej ponorky, a ísť dole až na dno. Ponáral som sa v celom rade rôznych hlbokomorských miniponoriek. V strojoch Alvin, Sea Cliff a Cyana a vo všetkých hlavných hlbokomorských miniponorkách, ktoré máme, a ktorých je asi osem. V skutočnosti, ak je dobrý deň, tak môžeme mať štyroch alebo piatich ľudí v priemernej hĺbke, možno štyroch alebo piatich ľudí z tých niekoľkých miliárd, ktoré tu sú. Je veľmi náročné dostať sa tam, ak to robíte fyzicky, ale ja som bol fascinovaný a po absolvovaní univerzity nastal zrod platňovej tektoniky a my sme si uvedomili, že najrozsiahlejší horský hrebeň na Zemi leží pod morom.

Stredooceánsky chrbát sa tiahne dokola ako švy na baseballovej loptičke. Toto je Mercatorovo zobrazenie, ale ak by ste ho umiestnili na ekvivalentné zobrazenie, uvideli by ste, že Stredooceánsky chrbát pokrýva 23 percent celkovej plochy Zeme. Takmer štvrtinu našej planéty tvorí jediný horský hrebeň a nešli sme naň skôr ako Neil Armstrong a Buzz Aldrin leteli na mesiac. Leteli sme teda na mesiac, hrali sme tam golf, a to predtým ako sme išli na najväčší krajinný prvok našej planéty. To, čo nás ako vedcov skúmajúcich Zem na tomto horskom hrebeni vtedy zaujímalo, nebola len jeho obrovská veľkosť, ktorá dominovala našej planéte, ale aj jeho úloha, ktorú zohráva pri vzniku vonkajšieho plášťa Zeme, pretože veľké litosférické dosky sa rozdeľujú pozdĺž osi Stredooceánskeho chrbta. Je to ako pri živých organizmoch, keď sa roztrhne, krváca mu rozžeravená krv, ktorá stúpa z astenosféry, aby sa rana zahojila, tvrdne a vytvára nové tkanivo a pohybuje sa smerom nabok.

Nikto však naozaj nezostúpil až tam dole, na skutočné miesto hranice tvorenia, ako ho voláme my, do Východoafrickej priekopovej prepadliny, až kým sme my siedmi v lete 1973/1974 v našich malých ponorkách neboli prvými ľudmi, ktorí sa tam dostali. Zostúpili sme do Východoafrickej priekopovej prepadliny, a to všetko je presné, až na jednu vec, bola tam tma ako v rohu. Je to tak, pretože fotóny sa nemôžu dostať až do priemernej hĺbky oceánu, ktorá je 3658 metrov. Vo Východoafrickej priekopovej prepadline je to 2743 metrov. Väčšina našej planéty nepociťuje teplo zo Slnka. Väčšina našej planéty sa nachádza vo večnej temnote. Práve preto hlboko v mori neprebieha fotosyntéza a bez nej neexistujú žiadne rastliny a výsledkom toho je, že v tomto podsvetí je len veľmi málo živočíchov. To sme si aspoň mysleli a tak sme sa v počiatkoch nášho bádania úplne zamerali na skúmanie hranice tvorenia a pozerali sme sa na vulkanické krajinné prvky, ktoré majú dĺžku celých 67592 kilometrov. Na celých týchto 67952 kilometroch sa nachádzajú desiatky tisíc aktívnych sopiek, desiatky tisíc. Pod morom je rádovo dvojnásobne viac aktívnych sopiek ako na súši. Je to mimoriadne aktívna oblasť. Nie je to len tmavé nudné miesto, ale naopak veľmi živé miesto a neustále sa cez trhliny otvára.

Vtedy sme sa však zaoberali konkrétnym vedeckým problémom. Nemohli sme pochopiť, prečo boli vrchy v stave napätia. V rámci teórie tektoniky litosférických dosiek sme vedeli, že ak na seba tieto dosky narazia, dávalo zmysel, že sa stlačia jedna do druhej, plášť by zhrubol a zdvihol sa. Práve preto na Mount Evereste nájdete mušle. Nejde o žiadnu potopu. Vytlačilo ich to až tam hore. Chápali sme vrchy v stave stláčania, ale nemohli sme pochopiť, prečo existovali vrchy v stave napätia, nemalo by to tak byť, až kým jeden z mojich kolegov povedal: „Pripadá mi to ako termálny pľuzgier a Stredooceánsky chrbát musí byť chladiaca krivka.“ Povedali sme: „Poďme to zistiť.“ Použili sme kopu tepelných sond. Všetko dávalo zmysel, až na to, že na osi chýbalo teplo. Chýbalo tam teplo. Bolo tam horúco, ale nie dosť horúco. Prišli sme teda s viacerými hypotézami, že dole sú malí zelení mužíčkovia, ktorí ho niekam odvádzajú. Dejú sa tam všetky tieto veci, ale jedinou logickou vecou bolo, že sa tam nachádzali horúce pramene. Musia tam byť teda podmorské horúce pramene.

Zorganizovali sme expedíciu na hľadanie tohto chýbajúceho tepla a išli sme pozdĺž tohto horského hrebeňa v oblasti okolo Galapágskej priekopovej prepadliny a to chýbajúce teplo sme našli. Bolo to úžasné. Išli sme k nim v našich miniponorkách. Chceli sme tam dat tepelnú sondu. Strčili sme ju dnu, pozreli sme sa na ňu a bola mimo stupnice. Náš kormidelník povedal skvelú poznámku: „To je ale horúce.“

(Smiech)

Potom sme si uvedomili, že naša sonda bola z rovnakého materiálu. Mohla sa roztaviť. Ukazuje sa však, že unikajúce teplo malo hodnotu 333 °C, dosť na roztavenie olova. Takto vyzerá naozajstný prameň na chrbte Juan de Fuca. Pozeráte sa na neuveriteľný píšťalový organ chemikálií, ktoré vychádzajú z oceána. Všetko, čo na tomto obrázku vidíte, má komerčnú hodnotu, meď, olovo, zinok a zlato. Veľkonočný zajačik teda na dno oceána uložil rôzne veci a v tomto horskom hrebeni máme obrovské ložiská ťažkých kovov. Robíme ohromné objavy rúd s komerčnou hodnotou pozdĺž celého horského chrbta, ale to, čo sme objavili, to všetko zatienilo. Objavili sme záplavu živých organizmov vo svete, kde by nemali existovať. Riftia hlbinná, ktorá meria 3 metre. Pamätám sa, ako som musel použiť vodku, moju vlastnú vodku, aby som ju zakonzervoval, pretože so sebou nenosíme formaldehyd. Išli sme tam a našli sme tieto fantastické oblasti výskytu lastúrnikov, ktoré boli na holej skale, veľké lastúrniky, a keď sme ich otvorili, vôbec ako lastúrniky nevyzerali. Keď sme ich rozrezali, vôbec nemali anatómiu lastúrnika. Nijaké ústa, nijaké črevá, žiadne tráviace ústrojenstvo. Ich telá boli úplne obsadené iným organizmom, baktériou, ktorá prišla na to, ako kopírovať fotosyntézu v temnote pomocou procesu, ktorý teraz nazývame chemosyntéza. Nič z toho nebolo v našich učebniciach, nič. Tento systém života sme nepoznali. Nepredvídali sme ho. Zakopli som oň, keď sme hľadali nejaké chýbajúce teplo.

Chceli sme tento proces urýchliť. Chceli sme opustiť tieto hlúpe výlety hore-dolu v ponorke. Priemerná hĺbka oceánu je 3658 metrov, dve a pol hodiny, kým sa ráno dostanete do práce. Dve a pol hodiny, kým sa dostanete domov. Päť hodín na cestu do práce. Tri hodiny času stráveného na dne s priemernou prejdenou vzdialenosťou 1,6 km.

(Smiech)

Na horskom hrebeni dlhom 67592 km. Skvelá istota zamestnania, ale nie tá správna cesta. Začal som teda navrhovať novú technológiu teleprezencie použitím robotických systémov, ktoré by ma nahradili, a tak by som nemusel v týchto strojoch sedieť celý čas. Začali sme ju zavádzať do našich prieskumov a s našimi novými robotickými technológiami sme pokračovali v robení pozoruhodných objavov. Bolo to opäť pri hľadaní niečoho iného, pri pohybe z jednej časti Stredooceánskeho chrbta na druhú časť. Vedci si nemuseli dávať pozor na čas a narazili na fantastické formy života. Stretli sa s novými tvormi, ktoré predtým nevideli, ale čo je dôležitejšie, tam dole objavili stavby, ktoré nevedeli pochopiť. Nedávali zmysel. Neboli nad magmatickým krbom. Vôbec by tam nemali byť. Nazvali sme ich Stratené Mesto.

Stratené Mesto bolo charakteristické týmito vápencovými útvarmi a bazénmi obrátenými dolu hlavou. Pozrite sa na to. Ako to spravíte? Je to voda dolu hlavou. Išli sme pod ňu a odčerpali sme z nej trochu. Zistili sme, že ma pH prostriedku na čistenie výleviek. Mala pH 11 a stále v sebe obsahovala chemosyntetické baktérie, ktoré v nej žili, v tomto extrémnom prostredí. Hydrotermílne prieduchy sa nachádzali v kyslom prostredí. Úplne na opačnom konci v zásaditom prostredí v pH 11 existoval život. Ten bol teda oveľa kreatívnejší, ako sme si vôbec kedy mysleli. Opäť išlo o náhodný objav. Len pred dvomi rokmi, keď som pracoval pri ostrove Santorini, kde sa ľudia opaľujú na plážach, bez toho, aby vedeli, že sme v blízkom kráteri našli pozoruhodné hydrotermálne systémy prieduchov a ďalšie formy života. Bolo to 3,2 km od miesta, kde sa ľudia opaľujú a vôbec sa nestarali o existenciu tohto systému. Opäť zastaneme na okraji vody.

Nedávno sme pri potápaní sa v Mexickom zálive našli bazény vody, ktoré tentokrát neboli dolu hlavou, ale rovno správnou časťou hore. Bingo! Myslíte si, že ste vo vzduchu, až kým okolo vás neprepláva ryba. Pozeráte sa na bazény soľného roztoku vytvoreného soľnými diapírmi. Blízko toho bol metán. Nikdy som nevidel metánové sopky. Namiesto chrlenia lávy chrlili veľké, veľké bubliny metánu a vytvárali tieto sopky. Boli tam prúdy, avšak nie prúdy lávy, ale prúdy bahna ktoré vychádzali zo Zeme. Predtým som nikdy nič také nevidel.

Ďalej je pod morom viac, ako len história prírody. Je to história ľudstva, náš objav Titanicu, uvedomenie si, že hlboké more je najväčšie múzeum na Zemi. Má v sebe viac histórie, ako všetky múzeá na pevnine dokopy, a predsa doň prenikáme až teraz a nachádzame zachovalý stav. V hĺbke 4878 metrov sme našli loď Bismarck. Potom sme našli loď Yorktown. Ľudia sa stále pýtajú: „Našli ste správnu loď?“ Na korme bol nápis Yorktown.

(Smiech)

Nedávno sme našli antické dejiny. Koľko námorníkov v antike malo zlý deň? Milión. Na tieto objavy narážame pozdĺž starovekých obchodných ciest na miestach, kde sa to nepredpokladalo. Tento vrak lode sa potopil 100 rokov pred n.l. Tento sa potopil pri prevoze vopred vyrobeného rímskeho chrámu Tento sa potopil v časoch Homéra v roku 750 pred n.l. V poslednom čase skúmame Čierne more, pretože tam nie je žiadny kyslík a je najväčším rezervoárom sírovodíka na Zemi. Vraky lodí sú dokonale zakonzervované. Všetky ich organické časti sú skvelo zakonzervované. Začíname ich odkrývať. Očakávame, že začneme vyťahovať telá vo vynikajúcom stave spolu s ich DNA. Pozrite sa na to, ako sú zachované. Vidieť dokonca značku tesára. Pozrite sa na stav týchto artefaktov. Stále vidíte, ako kvapká včelí vosk. Zapečatili ich akurát, keď sa potopili. Táto loď sa potopila pred 1500 rokmi.

Našťastie sme boli schopní presvedčiť Kongres. Začíname lobovať a minule sme ukradli loď americkému námorníctvu, Okeanos Explorer na jej misiu. Jej misia je najlepšia, aká len môže byť. Jej misia je ísť tam, kam na Zemi ešte nikto predtým nešiel. Včera som sa na ňu pozeral. Je v Seattli.

(Potlesk)

Bude online toto leto a začne svoju výskumnú cestu. Nemáme však poňatia, čo nájdeme, keď sa tam vyberieme s našou technológiou, ale určite to bude neznáma Amerika. Toto je časť USA, ktorá leží pod morom. Vlastníme všetky tie modré územia, a predsa, ako vravím, najmä západné poručnícke územie, nemáme ich mapy. Vôbec nemáme ich mapy. Máme mapy Venuše, ale nie mapy západného poručníckeho územia. Budeme postupovať tak, že vôbec netušíme, čo objavíme. Nemáme tušenie, čo zistíme. Odkryjeme starodávny vrak lode, fenický pri pobreží Brazílie alebo novú formáciu skál, nový život. Náš výskum budeme riadiť ako nemocnicu s pohotovosťou.

Širokopásmovou satelitnou linkou spojíme naše veliteľské centrum s budovou, ktorú staviame na Rhodeislandskej univerzite a ktorá sa volá Interspace Center. Odtiaľ bude riadenie výskumu vyzerať ako riadenie nukleárnej ponorky, modrý a zlatý tím, ktoré sa budú striedať a fungovať 24 hodín denne. Keď niečo objavíme, vo veliteľskom centre tento objav uvidia len o sekundu neskôr. Budeme pripojení cez Internet2, novou internetovou diaľnicou, vďaka ktorému bude Internet1 vyzerať ako špinavá cesta na informačnej diaľnici a budeme mať 10 gigabitovú linku. Pôjdeme do oblastí, o ktorých nemáme nijaké poznatky. Je to čisté miesto na našej planéte. V priebehu niekoľkých hodín ho zmapujeme a tieto mapy poskytneme významným univerzitám. Ukazuje sa, že 90 percent ľudí zaoberajúcich sa oceánografiou v tejto krajine sa sústreďuje na 12 univerzitách. Všetky používajú Internet2. Potom môžeme postaviť veliteľské centrum. Toto je centrum s diaľkovým ovládaním na Washingtonskej univerzite. Rozpráva sa s kormidelníkom. Je od neho vzdialená viac ako 8000 km, ale prevzala na seba velenie.

Krása toho celého je aj v tom, že tieto informácie potom môžeme poskytnúť deťom. Môžeme ich rozšíriť a ony môžu túto expedíciu sledovať. Odštartoval som jeden program. Kde si Jim? Jim Young, ktorý pomáhal tento program spustiť, ho nazval Projekt Jason. Nedávno sme spustili program spolu s Americkými klubmi chlapcov a dievčat, aby sme mohli použiť výskum a vzrušenie z bádania prenášaného naživo na ich motiváciu a nadchnutie a dali im to, na čo sú už pripravení. Dospelého by som nenechal, aby ovládal môjho robota. Nemajú dosť skúseností z hier. Dieťa bez akejkoľvek licencie však nechám, aby prevzalo riadenie nad kontrolou môjho stroja.

(Potlesk)

Je to preto, lebo chceme niečo vytvárať. Chceme vytvárať školské triedy zajtrajška. Máme tu tvrdú konkurenciu a potrebujeme ich motivovať a to všetko sa deje. Inžiniera alebo vedca môžete získať alebo stratiť už v ôsmej triede. Hra ešte neskončila. Končí v ôsmej triede, nie je to začiatok. Nesmieme byť pyšní len na naše univerzity. Musíme byť pyšní aj na naše stredné školy a ak budeme mať najlepšie stredné školy na svete, môžem vám povedať, že z tohto systému dostaneme najlepšie deti, pretože práve toto chceme. Práve toto chceme. Táto mladá dáma nesleduje futbalový ani basketbalový zápas. Sleduje naživo prenášaný výskum vzdialený tisícky kilometrov a len teraz si uvedomuje, čo vlastne vidí. Keď dokážete niekomu vyraziť dych, môžete to oznámiť. Do tejto mysle môžete vložiť tak veľa informácií. Vníma ich naplno.

(Potlesk)

Dúfam, že to bude budúca inžinierka alebo budúca vedkyňa v boji za pravdu. Moja posledná otázka znie: „Prečo sa nepozeráme na možnosť presťahovania sa na more?“ Prečo máme programy na vytvorenie obydlia na Marse a programy, ktoré sa zaoberajú kolonizáciou Mesiaca, ale nemáme program, v ktorom ide o hľadanie spôsobu kolonizácie našej vlastnej planéty? Technológiu máme poruke.

Veľmi pekne vám ďakujem.

(Potlesk)