Richard Wilkinson: Ako ekonomická nerovnosť škodí spoločnostiam

Všetci viete, že to čo sa chystám povedať je pravda. Myslím, že tušenie, že nerovnosť vedie k sporom a rozožiera spoločnosť tu bolo už pred Francúzskou revolúciou. Zmenilo sa to, že teraz sa môžeme pozrieť na dôkaz. môžeme porovnať spoločnosti, viac a menej rovné spoločnosti, a vidieť, čo nerovnosť robí. Rozoberiem s vami tieto dáta a potom vysvetlím, prečo existujú spojitosti, ktoré vám budem ukazovať.

Ale najprv sa pozrime na to, aká sme to banda mizerná. (Smiech) Začnem paradoxom. Toto zobrazuje strednú dĺžku života v závislosti na hrubom národnom príjme - aké bohaté sú krajiny v priemere. A vidíte krajiny napravo ako je Nórsko a USA, sú dvakrát tak bohaté ako Izrael, Grécko, Portugalsko naľavo. A to nemení nič na tom, aká je ich stredná dĺžka života. Nie je tam žiaden náznak vzájomného vzťahu. Ale keď sa pozrieme dovnútra spoločností, uvidíme pozoruhodné sociálne gradienty v zdraví prechádzajúce naprieč spoločnosťou. Toto je opäť stredná dĺžka života.

Toto sú malé oblasti v Anglicku a Walese - najchudobnejšie napravo, najbohatšie naľavo. Veľa rozdielov medzi chudobnými a zvyškom nás. Dokonca aj ľudia tesne pod vrcholom majú horšie zdravie ako ľudia na vrchole. Takže príjem znamená niečo veľmi dôležité v rámci našich spoločností, a nič medzi nimi. Vysvetlenie tohto paradoxu je také, že v rámci našich spoločností, sa pozeráme na relatívny príjem alebo spoločenské postavenie, spoločenský status - kde sme vo vzťahu jeden k druhému a na veľkosť rozdielov medzi nami. A v momente, ako získate túto predstavu, by ste mali uvažovať: čo sa stane, ak rozšírime rozdiely, alebo ich skrátime, zväčšíme alebo zmenšíme príjmové rozdiely?

A to vám ukážem. Nepoužívam hypotetické dáta. Požívam informácie z databázy Spojených národov - tie isté má Svetová banka - o rozsahu príjmových rozdielov v týchto bohatých rozvinutých trhových demokratických štátoch. Použili sme kritérium, pretože je ľahké na pochopenie a môžete si to stiahnuť, je to, o koľko je v každej krajine vrchných 20 % spoločnosti bohatších ako spodných 20 %. A v rovnejších krajinách naľavo - Japonsko, Fínsko, Nórsko, Švédsko - vidíte, že vrchných 20 % je asi tri a pól, štyri krát bohatších ako spodných 20 %. Ale na nerovnejšom konci - Veľká Británia, Portugalsko, USA, Singapur - sú rozdiely dvakrát tak veľké. Podľa tohto kritéria, sme dvakrát tak nerovní ako niektoré iné úspešné trhové demokratické štáty.

Teraz vám ukážem, čo to robí s našimi spoločnosťami. Zozbierali sme dáta o problémoch so spoločenskými gradientmi, také problémy, ktoré sa častejšie vyskytujú na spodku spoločenského rebríčka. Medzinárodne porovnateľné dáta o strednej dĺžke života, o výsledkoch detí v matematike a gramotnosti, o dojčenskej úmrtnosti, počte vrážd, o podiele obyvateľstva vo väzení, pôrodnosti teenagerov, stupňoch dôvery, nadváhe, mentálnych chorobách - ktoré pri štandardnej diagnostickej klasifikácii zahŕňajú drogovú a alkoholovú závislosť - a sociálnej mobilite. Všetky sme ich dali do jedného indexu. Všetky sú vážené rovnako. Krajina je tu niečo ako priemerné skóre v týchto veciach. A tu to vidíte vo vzťahu k miere nerovnosti, ktorú som vám ukázal, a ktorú budem pri týchto dátach používať stále dookola. Krajinám s väčšou nerovnosťou sa darí horšie vo všetkých druhoch týchto sociálnych problémoch. Je to neobyčajne blízky vzájomný vzťah. Ale ak sa pozriete na ten istý index zdravia a sociálnych problémov vo vzťahu k HDP na jedného obyvateľa, hrubému národnému príjmu, nič tam nie je, už žiaden vzájomný vzťah.

Trochu sme sa obávali, že ľudia si budú myslieť, že sme si vybrali problémy tak, aby sedeli na naše argumenty a proste si takto vytvorili dôkaz, takže sme napísali prácu aj do British Medical Journal o UNICEF indexe detskej starostlivosti. Obsahuje 40 rôznych zložiek, ktoré dali dokopy iní ľudia. Zahrňuje to, či sa deti môžu porozprávať so svojimi rodičmi, či majú doma knihy, ako je to s očkovaním, či sú v škole šikanované. Je tam všetko. Tu je to vo vzťahu k tej istej miere nerovnosti. Deťom sa darí horšie v nerovnejších spoločnostiach. Veľmi významný vzťah. Ale znova, ak sa pozriete na mieru detskej starostlivosti vo vzťahu k národnému dôchodku na osobu, nie je tam žiaden vzťah, žiaden náznak vzťahu.

Všetky dáta, ktoré som vám doteraz ukázal, hovoria to isté. Priemerný blahobyt našich spoločností už viac nezávisí na národnom dôchodku a ekonomickom raste. To je veľmi dôležité v chudobnejších krajinách, ale nie v bohatom rozvinutom svete. Ale rozdiely medzi nami a to, kde sa nachádzame vo vzťahu jeden k druhému, sú teraz omnoho dôležitejšie. Ukážem vám niekoľko samostatných kúskov nášho indexu. Tu je napríklad dôvera. Je to jednoducho podiel obyvateľstva, ktoré súhlasí s tým, že väčšine ľudí sa dá veriť. Údaje pochádzajú z prieskumu World Values Survey. Na nerovnejšom konci vidíte, že je tam asi 15 % obyvateľstva, ktoré má pocit, že môže druhým veriť. Ale v rovnejších spoločnostiach to stúpa až k 60 či 65 %. A ak sa pozriete na úrovne účasti na spoločenskom živote alebo sociálny kapitál, sú tam veľmi podobné vzťahy úzko spojené s nerovnosťou.

Všetku túto prácu sme urobili dvakrát. Najprv sme ju urobili v týchto bohatých, rozvinutých krajinách a potom ako samostatný test sme to všetko zopakovali na 50 amerických štátoch - pýtali sa presne tú istú otázku: Darí sa nerovnejším štátom menej vo všetkých týchto kritériách, alebo nie? Takže tu je dôvera zo všeobecného sociálneho prieskumu federálnej vlády vo vzťahu k nerovnosti. Veľmi podobný rozptyl naprieč podobnou škálou stupňov dôvery. Deje sa tu tá istá vec. V podstate sme zistili, že takmer hocičo, čo súvisí s dôverou medzinárodne, s ňou súvisí aj medzi 50 štátmi v samostatnom teste. Nehovoríme tu len o nejakej šťastnej náhode.

Toto je mentálna choroba. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) dala dokopy čísla použitím tých istých diagnostických rozhovorov na náhodnej vzorke obyvateľstva, aby sme si mohli porovnať frekvencie výskytu mentálnych chorôb v každej spoločnosti. Toto je percento obyvateľstva s nejakou mentálnou chorobou v predchádzajúcom roku. A postupuje to od asi 8 % až k trikrát toľko - celé spoločnosti s trikrát takým výskytom mentálnych chorôb ako u iných. A znova, úzko súvisiace s nerovnosťou.

Toto je násilie. Tieto červené bodky sú americké štáty a modré trojuholníky sú kanadské provincie. Ale pozrite sa na rozsah rozdielov. Ide to od 15 vrážd na milión až k 150. Toto je pomer obyvateľstva vo väzení. Je tam asi desaťnásobný rozdiel, medzi stranami stupnice. Ale postupuje to od asi 40 k 400 ľudí vo väzení. Tento vzťah nie je hnaný prevažne väčšou kriminalitou. Na niektorých miestach to k tomu patrí. Ale zväčša je to o prísnejšom trestaní, tvrdšom trestaní. A pre nerovnejšie spoločnosti je tiež pravdepodobnejšie, že si ponechajú trest smrti. Tu máme deti vyhodené zo stredných škôl. Opäť dosť veľké rozdiely. Neobyčajne škodlivé, keď sa bavíme o využívaní talentov obyvateľstva.

Toto je sociálna mobilita. V skutočnosti je to miera mobility založená na príjmoch. V podstate sa pýta: majú bohatí otcovia bohatých synov a chudobní otcovia chudobných synov, alebo medzi týmito dvoma nie je žiaden vzťah? A na nerovnejšom konci je otcov príjem omnoho dôležitejší - vo Veľkej Británii, USA. A v škandinávskych krajinách, je otcov príjem omnoho menej dôležitý. Je tam viac sociálnej mobility. A ako radi hovoríme - a viem, že tu je v publiku veľa Američanov - ak chcú Američania žiť americký sen, mali by sa presťahovať do Dánska.

(Smiech)

(Potlesk)

Ukázal som vám tu len pár vecí, ktoré sú kurzívou. Mohol som vám ukázať množstvo iných problémov. Všetko sú to problémy, ktoré sa zvyknú častejšie vyskytovať v spodných častiach sociálneho gradientu. Ale so sociálnymi gradientami je nespočetne veľa problémov, ktoré sú horšie v nerovných krajinách - nie len o trošku horšie, ale vyskytujú sa v rozmedzí 2 krát až 10 krát tak často. Pomyslite na výdaje, na ľudské náklady na toto.

Vrátim sa k tomuto grafu, ktorý som vám už ukázal skôr, kde to všetko spojíme a vyvodíme dva závery. Jeden je ten, že graf za grafom narážame na krajiny, ktorým sa darí horšie, bez ohľadu na výsledok, zdajú sa to byť tie nerovnejšie krajiny, a tie, ktorým sa darí viac sa zdajú byť severské krajiny a Japonsko. Takže teraz sa pozeráme na celkovú sociálnu dysfunkciu, ktorá sa vzťahuje k nerovnosti. Nejde len o jednu, či dve veci, ktoré sú zlé, je to viac vecí.

Ďalšia veľmi dôležitá vec, ktorú vám chcem ukázať na tomto grafe je to, že ak sa pozriete na spodok, Švédsko a Japonsko, sú to veľmi rozdielne krajiny vo všetkých možných ohľadoch. Postavenie žien, ako blízko sa držia k jadru rodiny, sú na úplne rozdielnych stranách čo sa týka bohatého rozvinutého sveta. Ale ďalší veľmi dôležitý rozdiel je to, ako si zabezpečujú svoju väčšiu rovnosť. Švédsko má obrovské rozdiely v platoch, a tieto rozdiely vyrovnáva pomocou daní, bežný sociálny štát, štedré príspevky a tak ďalej. Japonsko je ale iné. Existujú tam omnoho menšie rozdiely v platoch pred zdanením. Má nižšie dane. Je slabším sociálnym štátom. A v našej analýze amerických štátov, sme našli dosť podobný kontrast. Sú tam štáty, ktorým sa darí vďaka prerozdeľovaniu, niektorým štátom sa darí, pretože majú menšie rozdiely v príjmoch pred zdanením. Takže sme došli k záveru, že nezáleží veľmi na tom, ako zabezpečíte väčšiu rovnosť, pokiaľ ju nejak zabezpečíte.

Nehovorím o dokonalej rovnosti, hovorím o tom, čo existuje v bohatých rozvinutých trhových demokratických štátoch. Ďalšia veľmi prekvapivá časť tohto obrazu je to, že nie len chudobní sú postihnutí nerovnosťou. Zdá sa, že na výroku Johna Donneho "Žiaden človek nie je ostrov," je niečo pravdy. A v niekoľkých štúdiách je možné porovnať ako sa ľuďom darí vo viac a menej rovných krajinách na každej úrovni sociálnej hierarchie. Toto je len jeden príklad. Je to detská úmrtnosť. Švédi veľmi dobre klasifikovali mnoho úmrtí dojčiat podľa britského registra všeobecnej socioekonomickej klasifikácie. A ide o zastaranú klasifikáciu podľa povolaní otcov, takže slobodní rodičia sú osobitne. Ale tam, kde sa píše "nízka spoločenská trieda," to znamená neodborné manuálne povolania. V strede sa nachádzajú odborné manuálne povolania, potom juniorské nemanuálne, a stúpa to až k odborným zamestnaniam - doktori, právnici, riaditelia väčších spoločností.

Vidíte tam, že Švédsku sa darí viac ako Británii naprieč celou spoločenskou hierarchiou. Najväčšie rozdiely sú na spodku spoločnosti. Ale dokonca aj na vrchole sa zdá, že je výhodnejšie byť v rovnejšej spoločnosti. Ukázali sme to na asi piatich rôznych súboroch dát pokrývajúcich vzdelávacie výsledky a zdravie v Spojených Štátoch a medzinárodne. A zdá sa, že to je všeobecný obraz - že väčšia rovnosť robí najväčšie rozdiely na spodku, ale má výhody aj na vrchu.

Ale mal by som povedať pár slov k tomu, čo sa deje. Myslím, že sa pozerám a hovorím o psychosociálnych dopadoch nerovnosti. Má to viac do činenia s pocitmi nadradenosti a podradenosti, byť vážený a byť podhodnocovaný, rešpektovaný a nerešpektovaný. A pravdaže, pocity súťaženia o postavenie, ktoré z toho pramenia, poháňajú konzumný spôsob života v našich spoločnostiach. Taktiež to vedie k stavu neistoty. Viac sa obávame o to, ako nás súdia a vidia ostatní, či sme považovaní za atraktívnych, múdrych, a podobne. Sociálno-hodnotiace úsudky vzrastajú, strach z týchto sociálno-hodnotiacich úsudkov.

Je zaujímavé, že obdobná práca prebiehala v sociálnej psychológii: nejakí ľudia preskúmali 208 rôznych štúdií, v ktorých boli dobrovoľníci pozvaní do psychologického laboratória kde sa merali reakcie ich stresových hormónov pri vykonávaní stresových úloh. A v tejto revízii sa zaujímali o to, aký druh stresu najspoľahlivejšie zvýši hladiny kortizolu, hlavného stresového hormónu. A záver bol taký, že to bolo pri úlohách, ktoré obsahovali sociálno-hodnotiacu hrozbu - hrozby pre sebavedomie alebo spoločenské postavenie, v ktorých môžu iní negatívne zhodnotiť váš výkon. Takéto druhy stresu majú veľmi špecifický dopad na fyziológiu stresu.

Boli sme kritizovaní. Pravdaže, existujú ľudia, ktorí takéto veci nemajú radi a ľudia, ktorí to pokladajú za veľmi prekvapivé. Ale mal by som vám povedať, že keď nás ľudia kritizujú za to, že si dáta vyberáme, nikdy si ich cielene nevyberáme. Máme absolútne pravidlo, že ak má náš zdroj dát dáta pre jednu z krajín, na ktoré sa pozeráme, ide to do analýzy. Náš zdroj dát rozhoduje o tom, či sú to spoľahlivé dáta, nie my. Inak by to vnieslo zaujatosť.

A čo ostatné krajiny? Existuje 200 štúdií zdravia v závislosti na príjmoch a rovnosti v akademických recenzovaných časopisoch. Toto sa netýka len týchto krajín tu, skrývanie veľmi jednoduchej demonštrácie. Tie isté krajiny, tá istá miera nerovnosti, jeden problém za druhým. Prečo nekontrolujeme ďalšie faktory? Nuž, ukázali sme vám, že na HDP na obyvateľa nezáleží. A pravdaže, iní, ktorí používajú sofistikovanejšie metódy v literatúre, kontrolovali chudobu a vzdelanie a tak ďalej.

A čo príčinná súvislosť? Vzájomná súvislosť sama o sebe nedokazuje príčinnú súvislosť. Strávili sme dosť veľa času. A samozrejme, ľudia celkom dobre poznajú príčinné súvislosti v niektorých z týchto výstupov. Veľká zmena v našom chápaní hnacích prvkov chronického zdravia v bohatom rozvinutom svete je tá, ako vážne chronický stres zo spoločenských zdrojov ovplyvňuje imunitný systém, kardiovaskulárny systém. Alebo napríklad, dôvod prečo je násilie bežnejšie v nerovnejších spoločnostiach je ten, že ľudia sú citlivejší, keď sa na nich pozerá zvrchu.

Mal by som povedať, že aby sme sa s týmto mohli vysporiadať, musíme sa vysporiadať so záležitosťami po zdanení a pred zdanením. Musíme obmedziť príjem, bonusové príjmy na vrchole. Myslím si, že je potrebné, aby sa naši šéfovia zodpovedali svojim zamestnancom vo všetkých smeroch, akých sa dá. Myslím, že dnes by ste si so sebou mali domov odniesť to, že dokážeme zlepšiť skutočnú kvalitu ľudského života tým, že medzi nami zmenšíme rozdiely v príjmoch. Zrazu máme páku na psychosociálny blahobyt celých spoločností a to je úžasné.

Ďakujem.

(Potlesk)