Paul Romer: Prvé charterové mesto na svete?

V roku 2007 som sa rozhodol, že potrebujeme nový koncept uvažovania o ekonomickom vývoji. Našim novým cieľom by malo byť, aby každá rodina, ktorá premýšľa o tom, kde chce žiť a pracovať, mala možnosť vybrať si medzi aspoň hŕstkou rozličných miest, ktoré sa budú snažiť pritiahnuť čo najviac obyvateľov. Nateraz sme od tohto cieľa vzdialení. V rozvojových krajinách žijú miliardy ľudí, ktorí nemajú ani jedno mesto, ktoré by bolo ochotné ich privítať. Úžasná vec na mestách je, že stoja omnoho viac, než je potrebné na ich výstavbu. Takže môžeme svetu dodať desiatky, možno stovky nových miest.

Možno vám to znie absurdne, ak ste o nových mestách nikdy nepremýšľali. Ale len zameňte mesto za bytový dom. Predstavte si, že polovica ľudí, ktorí chcú byt, ho už majú a druhá polovica ešte nie. Môžete vyskúšať rozšíriť kapacitu prístavbou k všetkým existujúcim bytom. Ale viete na čo by ste narazili v už existujúcich bytoch a priľahlom okolí majú pravidlá, ktorými sa vyhýbajú nepohodliu a rušeniu prestavbou. Takže sa tieto prístavby robia veľmi ťažko. Ale môžete ísť na nové miesto, postaviť úplne nový bytový dom, pokiaľ pravidlá, ktoré tam zavediete, budú podporovať výstavbu a nebudú jej brániť. Tak som navrhol, aby vlády vytvorili nové reformované zóny, dosť veľké na mestá a pomenovali ich charterové mestá.

Neskôr som zistil, že v približne rovnakom čase, Javier and Octavio rozmýšľali nad reformou v Hondurase. Vedia, že každoročne 75 000 Hondurasanov odíde do Spojených štátov, a pýtali sa, čo by mohli spraviť, aby títo ľudia ostali a robili rovnaké veci v Hondurase. A raz Javier vraví Octaviovi: „Čo keby sme vzali kus našej prázdnej zeme - čo keby sme ju dali ambasáde - dali časť americkej ambasáde a časť kanadskej ambasáde - a potom, keď budú chcieť ľudia pracovať pod kanadskými či americkými zákonmi môžu sa tam zamestnať robiť všetko na území tých ambasád za čím by inak museli ísť do Kanady či Štátov?“

V lete v roku 2009, Honduras prešiel ťažkou ústavnou krízou. V najbližších voľbách, vyhral s veľkým náskokom Pepe Lobo sľubujúc reformu, ale i zmierenie. Požiadal Octavia, aby bol jeho veliacim dôstojníkom. V tom čase som si pripravoval svoju prednášku na TEDGlobal. Vylepšoval som, metódou pokus-omyl testoval, snažil vysvetliť komplikovaný koncept charterového mesta jednoduchým spôsobom. Dôležité sú pravidlá, ako napríklad tie, ktoré určujú, že nemôžete rušiť majiteľov bytov. Venujeme veľa pozornosti novým technológiám ale chce to technológie i pravidlá, aby sme dosiahli pokrok. A zvyčajne nám v pokroku bránia práve pravidlá.

Na jeseň 2010 poslal kamarát z Guatemaly Octaviovi odkaz na TEDTalk. On to ukázal Javierovi. Potom mi zavolali. Povedali: „Poďme to ukázať predstaviteľom našej krajiny.“ Tak sme sa v decembri stretli v Miami, v konferenčnej miestnosti. Snažil som sa vysvetliť, akú majú mestá hodnotu, o čo sú hodnotnejšie, než je ich cena. A použil som tento obrázok, aby som ukázal, koľko stojí pozemok na mieste ako New York. Všimnite si, že zem má hodnotu tisícok dolárov, v niektorých prípadoch, za meter štvorcový. Ale bola to dosť abstraktná diskusia a v určitom momente, keď vznikla pauza, Octavio vraví: „Paul, asi si radšej pozrieme TEDTalk.“

(smiech)

TEDTalk jednoduchými slovami vysvetlil, že charterové mesto je miesto, kde začnete s neobývanou zemou, charter určí, aké pravidlá sa tam budú používať a ľudia majú možnosť súhlasiť a žiť s týmito pravidlami alebo nie. Tak sa ma spýtal prezident Hondurasu, ktorý povedal, že tento projekt musíme uskutočniť, že je to dôležité, že to môže byť cesta vpred pre jeho krajinu. Požiadali ma, aby som šiel do Tegucigalpy a mal prednášku štvrtého a piateho januára. Tak som odprezentoval faktami nabitú prednášku, ktorá obsahovala obrázok ako tento, ktorým som sa snažil ukázať, že ak chcete vytvoriť v meste hodnoty, musíte vytvoriť niečo veľké. Toto je obrázok Denveru, obrys je nové letisko postavené v Denveri. Len samotné letisko zaberá viac než 100 kilometrov štvorcových. Snažil som sa presvedčiť Hondurasanov, že ak stavajú nové mesto, musia začať s plochou aspoň 1000 kilometrov štvorcových. To je viac než 250 tisíc akrov. Všetci s tým zdvorilo súhlasili. Tváre v publiku boli veľmi vážne a pozorné. Vedúci kongresu prišiel na pódium a vraví: „Profesor Romer, veľmi pekne vám ďakujeme za prednášku, ale asi si radšej pozrieme TEDTalk. Mám to so sebou na notebooku.“ Tak som si sadol a oni si pozreli TEDTalk.

Základom toho je, že nové mesto môže ponúknuť pre ľudí nové možnosti. Mesto, do ktorého môžu ísť, ktoré by bolo v Honurase, namiesto sto míľ vzdialenej krajiny na severe. A ponúka nové možnosti pre predstaviteľov krajiny. Pretože vláda tu v Hondurase by potrebovala pomoc od partnerských krajín, môže ťažiť z partnerských krajín, ktoré im pomôžu zaviesť pravidlá a ich presadzovanie, takže každý môže dôverovať, že v charterovom meste sa pravidlá budú presadzovať. Prezident Lobo porozumel, že istota presadzovania pravidiel, o ktorej som hovoril je spôsob, akým prilákať investorov, aby prišli a vybudovali mesto je to rovnako dôležité pre všetky strany v Hondurase, ktorý rokmi trpel strachom a nedôverou.

Šli sme sa pozrieť na vyhradenú plochu. Tento obrázok je odtiaľ. Pojme až tisíc kilometrov štvorcových. Krátko na to, devätnásteho januára, zmenil kongres voľbou ústavu, aby mali ústavný predpis, ktorý umožňuje špeciálne vývojové oblasti. V krajine, ktorá práve prešla krízou, bol pomer hlasov kongresu v prospech tejto ústavnej novely 124 k jednému. Všetky politické strany, všetky spoločenské frakcie to odobrili. Aby sa to stalo súčasťou ústavy, kongres to v skutočnosti musí schváliť dvakrát. Sedemnásteho februára to schválili znova v pomere 114 k jednému.

Hneď po hlasovaní, medzi 21. a 24. februárom, sa delegácia asi tridsiatich Hondurasanov vybrala na dve miesta na svete, ktoré sa najviac zaujímajú o biznis výstavby miest. Jedno je Južná Kórea. Toto je obrázok veľkého, nového mestského centra, ktoré sa stavia v Južnej Kórei - je väčšie než centrum v Bostone. Všetko, čo tu vidíte postavili za štyri roky, potom, čo štyri roky zháňali povolenia. Druhé miesto, ktoré sa zaujíma o výstavbu miest je Singapur. Už postavili dve mestá v Číne a pripravujú výstavbu tretieho.

Takže, ak na tým porozmýšľate, sme na tom takto. Majú miesto na výstavbu, premýšľajú o umiestnení druhého mesta. Dávajú dokopy právny systém, ktorí by umožnil príchod manažérov a tiež externý právny systém. Jedna krajina už ponúkla, aby jej Najvyšší súd bol odvolacím súdom pre novovytvorený súdny systém. Dizajnéri a stavbári miest sa o projekt veľmi zaujímajú. Prinesú so sebou aj časť financovania. Ale jedna vec, ktorú už majú istú, je kopec nájomcov. Mnohé podniky by radi prišli do Ameriky, zvlášť do miesta voľného obchodu, a je mnoho ľudí, ktorí by tam radi šli. Na svete je asi 700 miliónov ľudí, ktorí by sa radi natrvalo usadili na inom mieste.

Milión ľudí ročne opustí Latinskú Ameriku a ide do Spojených štátov. Mnoho z nich otcov, ktorí zanechávajú svoje rodiny, aby si našli prácu, niekedy slobodné matky, ktoré musia získať peniaze na jedlo či ošatenie pre svoje deti. Bohužiaľ, niekedy dokonca deti, ktoré sa snažia nájsť svojich rodičov, ktorých nevideli, v niektorých prípadoch aj dekádu.

Nuž, čo je to za nápad, rozmýšľať o budovaní úplne nového mesta v Hondurase? O stavbe desiatky takých miest, či stoviek takých miest po celom svete? Čo je to za nápad, trvať na tom, aby každá rodina mala na výber z viacerých miest, ktoré medzi sebou súťažia v lákaní nových obyvateľov? Toto je myšlienka hodná zdieľania. A moji priatelia z Hondurasu ma požiadali, aby som sa TED poďakoval.

(Potlesk)