Paul Bloom: Zdroje potešenia

Dnes budem hovoriť o potešeniach každodenného života. Ale chcem začať príbehom nezvyčajného a strašného muža. Ide o Hermanna Goeringa. Goering bol Hitlerov zástupca v 2. svetovej vojne, jeho budúci nástupca. A podobne ako Hitler aj Goering sa považoval za zberateľa umenia. Počas 2. svetovej vojny prechádzal Európou, pričom kradol, vymáhal a občas kupoval rôzne obrazy do svojej zbierky. A skutočne túžil po niečom od Vermeera. Hitler mal dva jeho obrazy, on nemal žiadny. Takže konečne našiel obchodníka s umením, Holanďana menom Han van Meegern, ktorý mu predal nádherného Vermeera za cenu, ktorá by dnes predstavovala 10 miliónov dolárov. A bol to jeho úplne najobľúbenejší obraz.

Vojna sa skončila, Goeringa zajali, súdili v Norimbergu a nakoniec odsúdili na smrť. Potom spojenecké jednotky preberali jeho zbierky, našli obrazy a vyhľadali ľudí, ktorí mu ich predali. A jedného dňa holandská polícia prišla do Amsterdamu a zatkla Van Meegerena. Obvinili ho z vlastizrady, ktorá sa trestá smrťou. Po šiestich týždňoch vo väzení sa Van Meegeren priznal. Nepriznal sa však ku vlastizrade. Povedal: „Nepredal som úžasné majstrovské dielo tomu nacistovi. Sám som ten obraz namaľoval, som falšovateľ.“ Ale nikto mu neveril. A on povedal: „Dokážem vám to. Prineste mi plátno a trochu farby, namaľujem vám oveľa lepšieho Vermeera, než čo som predal tomu nechutnému nacistovi. Okrem toho potrebujem alkohol a morfium, lebo iba tak viem pracovať.“ (smiech) Tak ho priviedli. Namaľoval krásneho Vermeera. A potom bolo obvinenie z vlastizrady zrušené. Obvinili ho iba z falšovania, dostal rok väzenia a zomrel ako holandský hrdina. O Van Meegerenovi by som toho mohol ešte veľa rozprávať, ale chcem sa vrátiť ku Goeringovi, ktorý je na tomto obrázku zachytený počas výsluchu v Norimbergu.

Podľa toho, čo sa hovorí, Goering bol strašný človek. Dokonca aj na nacistu to bol strašný človek. Jeho americkí vyšetrovatelia ho opisovali ako priateľského psychopata. Ale iste by ste pocítili ľútosť nad jeho reakciou, keď mu povedali, že jeho obľúbený obraz bol v skutočnosti falzifikát. Podľa autora jeho životopisu „Vyzeral, akoby po prvý raz zistil, že na svete existuje zlo.“ (smiech) A čoskoro nato sa zabil. Zistil predsa, že obraz, o ktorom si myslel, že je tento, bol v skutočnosti tamten. Vyzeral rovnako, ale mal iný pôvod, bolo to iné umelecké dielo.

A šokovaný nemal byť iba Goering. Keď už Van Meegerena postavili pred súd, spustil a nezastavil sa. A chvastal sa všetkými úžasnými veľdielami, ktoré on sám namaľoval, ale pripisovali ich iným umelcom. Konkrétne „Večera v Emauzách“, ktorá bola považovaná za Vermeerovu najkvalitnejšiu, najlepšiu prácu – ľudia z celého sveta sa na ňu prichádzali pozrieť – bola v skutočnosti napodobenina. Nebol to ten obraz, ale tamten obraz. A keď sa na to prišlo, stratil všetku svoju hodnotu a odstránili ho z múzea.

Prečo na tom záleží? Vy psychológovia, prečo na pôvode tak záleží? Prečo tak reagujeme na informáciu, odkiaľ niečo pochádza? Nuž, je na to odpoveď, ktorú by dali mnohí ľudia. Mnohí sociológovia ako Veblen a Wolfe by argumentovali, že pôvod berieme tak vážne, lebo sme snobi, pretože sme orientovaní na status. Okrem iného, ak chcete predviesť, akí ste bohatí alebo mocní, vždy je lepšie vlastniť originál než napodobeninu. Pretože originálov bude vždy menej než kópií. Nepochybujem, že to zohráva určitú rolu, ale dnes vás chcem presvedčiť o tom, že v hre je ešte aj niečo ďalšie. Chcem vás presvedčiť, že ľudia sú do istej miery od narodenia esencialisti. Tým chcem povedať, že na veci nereagujeme len podľa toho, ako ich vidíme, cítime či počujeme. Naša reakcia je podmienená skôr našimi presvedčeniami, ale čo skutočne sú, odkiaľ pochádzajú, z čoho sú a aká je ich skrytá povaha. Chcem naznačiť, že to platí nielen pre spôsob, akým sa o veciach zamýšľame, ale aj akým na veci reagujeme.

Takže tvrdím, že potešenie je hlboké – a to neplatí len pre vyššie formy potešenia, ako je umenie, ale aj zdanlivo jednoduché radosti sú ovplyvnené našimi predstavami o skrytých podstatách. Zoberme si napríklad jedlo. Zjedli by ste toto? Dobrá odpoveď je: „Podľa toho, čo to je.“ Niektorí z vás by to zjedli, keby to bolo bravčové, ale nie hovädzie. Niektorí by to zjedli, keby to bolo hovädzie, ale nie bravčové. Len málo z vás by to zjedlo, keby išlo o potkana alebo o človeka. Niektorí z vás by to zjedli, len keby to bolo zvláštne sfarbené tofu. Na tom nie je nič prekvapujúce.

Čo je však zaujímavejšie, to, ako vám to chutí, bude zásadne závisieť od toho, čo si myslíte, že jete. Jeden názorný príklad tohto bol spravený s malými deťmi. Ako prinútite deti, aby nielen jedli mrkvu a pili mlieko, ale aj sa viac tešili z jedenia mrkvy a pitia mlieka, teda aby si mysleli, že lepšie chutia? Je to jednoduché: poviete im, že sú z McDonalda. Veria, že jedlo z McDonalda je chutnejšie, takže ho aj vnímajú ako chutnejšie.

Ako dosiahnete, aby si dospelí ľudia skutočne vychutnali víno? Je to veľmi jednoduché: nalejete im ho z drahej fľašky. Dnes sú celé tucty, možno aj stovky štúdií, ktoré dokazujú, že ak ste presvedčení, že pijete niečo drahé, chutí vám to viac. Nedávno robili podobný test s neurofyziologickým zameraním. Robia ľuďom vyšetrenie magnetickou rezonanciou a kým tam ležia, cez trubičku popíjajú víno. Pred sebou na obrazovke vidia informácie o danom víne. Samozrejme, všetci pijú presne také isté víno. Ale ak veríte, že pijete niečo drahé, časti vášho mozgu spojené s potešením a odmenou sa rozsvietia ako vianočný stromček. Nejde len o to, že tvrdíte, že je to príjemnejšie, že sa vám to viac páči, skutočne to prežívate inak.

Alebo si zoberte sex. Tu sú podnety, ktoré som použil v niekoľkých svojich výskumoch. A ak ľuďom jednoducho ukážete tieto obrázky, povedia, že sú to celkom príťažliví ľudia. Ale to, akí atraktívni sa vám zdajú a ako sexuálne alebo romanticky vás naladia, rozhodne závisí od toho, na koho si myslíte, že sa pozeráte. Pravdepodobne si myslíte, že na ľavom obrázku je muž a vpravo je žena. Ak sa toto vaše presvedčenie ukáže byť nesprávne, bude to mať význam. (smiech) Bude mať význam, ak sa ukáže, že sú oveľa mladší alebo oveľa starší, než si myslíte. Bude to mať význam, ak zistíte, že osoba, na ktorú sa žiadostivo pozeráte, je v skutočnosti zamaskovaná verzia vášho syna alebo dcéry, vašej matky alebo otca. Vedomie o tom, že niekto je váš príbuzný, zvyčajne ubíja libido. Snáď jedno z najpovzbudivejších zistení psychológie potešenia je to, že dobre vyzerať znamená viac než len samotný fyzický vzhľad. Ak máte niekoho radi, vyzerá podľa vás lepšie. Preto si ľudia v šťastných manželstvách zvyknú myslieť, že ich manžel alebo manželka vyzerá oveľa lepšie, než si myslia všetci ostatní.

(smiech)

Mimoriadne dramatický príklad predstavuje neurologická porucha známa ako Capgrasov syndróm. Ide o poruchu, pri ktorej máte veľmi konkrétnu halucináciu. Ľudia trpiaci Capgrasovým syndrómom veria, že ľudia, ktorých milujú najviac na svete, boli nahradení svojimi dokonalými kópiami. Dôsledok tejto poruchy býva často tragický. Ľudia zavraždili svojich milovaných v presvedčení, že vraždia podvodníka. Ale existuje aspoň jeden prípad, kedy mal Capgrasov syndróm šťastný koniec. Bol zaznamenaný v roku 1931. „Štúdia spomína ženu s Capgrasovým syndrómom, ktorá sa sťažovala na svojho nedostatočne obdareného a sexuálne neschopného milenca.“ Ale to bolo predtým, než dostala Capgrasov syndróm. Potom „s radosťou oznámila, že zistila, že jej milenec má dvojníka, ktorý je bohatý, mužný, pekný a aristokratický.“ Samozrejme, bol to ten istý muž, ale ona ho videla inak.

Tretí príklad: zoberte si spotrebný tovar. Jeden z dôvodov, prečo sa vám niečo môže páčiť, je jeho využitie. Topánky si môžete obuť, s golfovými palicami si zahráte golf, požutá žuvačka vám je na nič. Ale každý z týchto troch predmetov má svoju hodnotu, ktorá siaha za hranice toho, na čo vám môže byť, a to na základe svojej histórie. Tieto golfové palice patrili Johnovi F. Kennedymu a boli vydražené za trištvrte milióna dolárov. Žuvačka, ktorú žula popová hviezda Britney Spears, sa predala za niekoľko stoviek dolárov. A v skutočnosti existuje veľmi prosperujúci trh s jedlom čiastočne zjedeným obľúbenými ľuďmi. (smiech) Topánky sú z týchto všetkých asi najcennejšie. Podľa nepotvrdenej správy ponúkol saudský milionár 10 miliónov dolárov za tento pár topánok. Boli to topánky hodené do Georgea Busha na tlačovej konferencii v Iraku pred niekoľkými rokmi.

(potlesk)

Nuž, táto príťažlivosť predmetov nefunguje len pri predmetoch známych osobností. Každý z nás, väčšina ľudí má vo svojom živote niečo, čo je doslova nenahraditeľné, pretože to má cenu vďaka svojej histórii – môže to byť snubný prsteň alebo prvé topánky vášho dieťaťa – a keby sa to stratilo, nemohli by ste to získať späť. Mohli by ste nájsť niečo, čo by sa na to podobalo, ale nezískali by ste naspäť ten istý predmet. Moji kolegovia George Newman, Gil Diesendruck a ja sme hľadali, aké faktory a aká minulosť sú významné pre predmety, ktoré majú ľudia radi. V jednom z experimentov sme požiadali ľudí, aby uviedli meno niekoho slávneho, koho zbožňujú, meno niekoho živého.

Jedna z odpovedí bola George Clooney. Potom sme sa ich spýtali: „Koľko by ste zaplatili za bundu Georgea Clooneyho?“ A odpoveďou bola dosť vysoká suma – viac, než by ste zaplatili za úplne novú bundu alebo bundu niekoho, koho nezbožňujete. Potom sme sa spýtali inej skupiny respondentov, ktorým sme dali iné obmedzenia a iné podmienky. Takže sme napríklad niektorým povedali: „Pozri, môžeš si tú bundu kúpiť, ale nikomu nesmieš povedať, že ju máš, a nesmieš ju ani predať niekomu inému.“ To hodnotu bundy znižuje, čo by znamenalo, že je to jeden z dôvodov, prečo sa nám páči. Ale to, čo naozaj zapôsobí, je povedať ľuďom: „Pozri, môžeš ju predať inému, môžeš sa ňou vychvaľovať, ale kým ju dostaneš do rúk, bude dôkladne vypratá.“ To spôsobí obrovský pokles hodnoty. Ako povedala moja manželka: „Vyprali ste z nej Clooneyho bacily.“

(smiech)

Vráťme sa teraz k umeniu. Veľmi by som chcel mať Chagalla. Milujem jeho obrazy. Keby mi niekto chcel na konci konferencie niečo venovať, mohli by ste mi kúpiť Chagalla. Ale nechcem duplikát, aj keď sám by som nepoznal rozdiel. Nie je to preto, respektíve nie je to len preto, že som snob a chcem sa vychvaľovať, že mám originál. Skôr je to preto, že chcem niečo, čo má určitú históriu. V prípade umeleckého diela je jeho história vskutku zvláštna. Filozof Denis Dutton vo svojej úžasnej knihe „The Art Instinct“ (umelecký inštinkt) tvrdí, že „Hodnota umeleckého diela tkvie v predpokladoch o ľudskom výkone skrývajúcom sa za jeho vznikom.“ A to by mohlo vysvetliť rozdiel medzi originálom a kópiou. Možno vyzerajú rovnako, ale každý má inú históriu. Originál je normálne produkt tvorivej práce, kópia nie. Myslím si, že tento prístup dokáže vysvetliť rozdiely v umeleckom vkuse rôznych ľudí.

Toto je dielo Jacksona Pollocka. Kto tu má rád jeho práce? Dobre. Pre koho z vás neznamenajú vôbec nič? Jednoducho sa im nepáčia. Nebudem tu vyhlasovať, kto má pravdu, ale urobím empirické vyhlásenie o ľudskej intuícii, ktoré znie, že ak sa vám páči dielo Jacksona Pollocka, máte skôr tendenciu – na rozdiel od ľudí, ktorým sa jeho dielo nepáči – veriť, že vytvoriť tieto diela je náročné, že si to žiada množstvo času a energie a tvorivej sily. Používam Jacksona Pollocka ako príklad naschvál, pretože je jedna mladá americká umelkyňa, ktorá maľuje výrazne v štýle Jacksona Pollocka, a jej diela mali hodnotu desiatok tisíc dolárov – z veľkej časti preto, že je to veľmi mladá umelkyňa.

Toto je Marla Olmstead, ktorá väčšinu svojej práce urobila vo veku troch rokov. Zaujímavé na Marle Olmstead je, že jej rodina spravila tú chybu, že do svojho domu pozvala televízny program 60 minút, aby si nafilmovali, ako maľuje. A potom im povedali, že jej otec ju učí. Keď sa to objavilo v televízii, hodnota jej umenia klesla na nulu. Fyzicky išlo o to isté umenie, ale jeho história sa zmenila.

Teraz som sa sústredil na vizuálne umenie, ale chcem ponúknuť dva príklady zo sveta hudby. Toto je Joshua Bell, veľmi slávny huslista. A reportér pre Washington Post Gene Weingarten sa rozhodol použiť ho v odvážnom experimente. Otázka znie: Ako by sa ľuďom páčil Joshua Bell a jeho hudba, keby nevedeli, že počúvajú Joshuu Bella? Takže presvedčil Joshuu Bella, aby svoje miliónové husle zobral na stanicu metra v Washingtone, D. C., postavil sa do rohu a zistil, koľko by zarobil. A tu je krátky videoklip. (husľová hudba) Za trištvrte hodiny zarobil 32 dolárov. Nie je to zlé. Ale nie je to ani dobré. Ak si chcete skutočne vychutnať hudbu Joshuu Bella, evidentne musíte vedieť, že počúvate Joshuu Bella. V skutočnosti zarobil o 20 dolárov viac, ale tie nepočítal. Pretože v jednej chvíli k nemu príde žena – vidíte to na konci videoklipu – pristúpi k nemu. Niekoľko týždňov predtým ho počula v Kongresovej knižnici na nejakom extravagantnom formálnom podujatí. Takže keď ho teraz vidí stáť na stanici metra, je úplne šokovaná. A je jej ho strašne ľúto. Siahne do kabelky a podá mu 20 dolárov.

(smiech)

(potlesk)

Druhý príklad zo sveta hudby je z modernistickej kompozície Johna Cagea s názvom „4'33"“. Ako mnohí z vás vedia, ide o skladbu, kde si klavirista sadne na lavičku, otvorí klavír a nečinne sedí štyri minúty a 33 sekúnd – to obdobie ticha. A ľudia majú na to rôzne názory. Ale to, na čo chcem upozorniť, je, že túto skladbu si môžete kúpiť na iTunes. (smiech) Za jeden dolár a 99 centov si môžete vypočuť to ticho, ktoré je iné než všetky ostatné podoby ticha.

(smiech)

Doteraz som rozprával o potešení, ale chcem pripomenúť, že všetko, čo som povedal, sa rovnako týka aj bolesti. A že spôsob, akým rozmýšľate o tom, čo prežívate, vaše presvedčenie o tom, čo je podstatou zážitku, má vplyv na to, ako veľmi vás to bolí. Jeden milý experiment spravili Kurt Gray a Dan Wegner. Pripojili harvardských študentov k prístroju vysielajúcemu elektrické šoky. A dali im sériu bolestivých elektrických šokov. Takže išlo o sériu piatich bolestivých šokov. Polovici povedali, že šoky im dáva niekto vo vedľajšej miestnosti, ale daná osoba nevie, že im dáva šoky. Nejde o žiadnu zlomyseľnosť, jednoducho stláča gombík. Prvý šok je zaznamenaný ako veľmi bolestivý. Druhý šok je na pocit menej bolestivý, lebo už ste si na to trochu zvykli. Tretí ešte menej, štvrtý, piaty. Bolesť sa zmenšuje. Druhej skupine povedali, že osoba vo vedľajšej miestnosti im dáva šoky naschvál – vie, že im dáva šoky. Prvý šok pekelne bolí. Druhý šok bolí presne tak isto aj tretí, aj štvrtý a piaty. Bolí to viac, keď veríte, že niekto vám spôsobuje bolesť naschvál.

Najextrémnejší príklad je tu ten, že v niektorých prípadoch sa bolesť za správnych okolností môže premeniť na potešenie. Ľudia majú túto neobyčajne zaujímavú vlastnosť, že často vyhľadávajú malé dávky bolesti v kontrolovaných podmienkach a tešia sa z toho – napríklad z jedenia feferónok alebo z jazdy na horskej dráhe. Pointu pekne zhrnul básnik John Milton, ktorý napísal: „Myseľ je miesto samo o sebe a sama dokáže spraviť z pekla nebo, z neba peklo.“

A s tým aj skončím. Ďakujem vám.

(potlesk)