Nicholas Christakis: Skrytý vplyv spoločenských sietí

Pre mňa začal tento príbeh už pred 15 rokmi, keď som pracoval ako doktor hospicovej starostlivosti na Univerzite v Chicagu. Staral som sa o umierajúcich ľudí a ich rodiny v južnej časti mesta Chicago a pozoroval som, čo sa s týmito pacientmi a ich rodinami v priebehu nevyliečiteľnej choroby dialo. Vo svojom laboratóriu som sa zaoberal tzv. vdovským efektom. Ide o veľmi starý pojem, ktorý sa v spoločenských vedách objavil už pred 150 rokmi a je tiež známy ako "úmrtie v dôsledku zlomeného srdca". To znamená, že keď zomriem, zdvojnásobí sa riziko smrti u mojej manželky, povedzme, už v prvom roku. Staral som sa najmä o jednu konkrétnu pacientku, ženu, ktorá umierala na demenciu. V tomto prípade, na rozdiel od tohto páru, sa o ženu starala jej dcéra. Tá bola zo starostlivosti o svoju matku vyčerpaná. A dcérin manžel bol zas chorý z jej vyčerpania. V jeden deň som sa vracal autom domov, keď mi zavolal priateľ tohto manžela. Volal mi, pretože mal depresiu z toho, čo sa dialo jeho priateľovi. Zavolal mi teda úplne neznámy chlapík, čím som si uvedomil, ako nás môžu ovplyvniť ľudia, z istej sociálnej vzdialenosti.

Vtedy som odrazu pochopil dve veľmi jednoduché veci. Po prvé to, že vdovský efekt sa netýka len manželských párov. A po druhé to, že sa dokonca netýka len párov ľudí. Začal som vnímať svet v úplne inom svetle: ako svet párov, ktoré sú navzájom prepojené. Uvedomil som si, že títo jedinci sa spájajú s ďalšími pármi vo svojej blízkosti do akýchsi štvoríc, pričom všetci títo ľudia sú v podstate prepojení aj v iných typoch vzťahov, ako manželia a snúbenci, priatelia či ďalšie typy zväzkov. Tieto spojenia sú veľmi rozsiahle a všetci sme navzájom prepletení širokou škálou spojení. Začal som sa teda pozerať na svet úplne novým spôsobom a bol som tým posadnutý. Bol som posadnutý myšlienkou, ako je možné, že sme všetci prepojení spoločenskými zväzkami, a tým, ako tieto vzťahy ovplyvňujú naše životy. Spoločenské siete sú tak spletité a nádherné, tak prepracované a zložité a natoľko všadeprítomné, že sa musíme pýtať samých seba, na aký účel vlastne slúžia. Prečo sme prepojení v spoločenských sieťach? Ako sa vytvárajú? Ako fungujú? A ako nás ovplyvňujú?

V súvislosti s tým bola témou môjho prvého výskumu nie smrť, ale obezita. Náhle začalo byť veľmi moderné hovoriť o tzv. epidémii obezity. Spoločne s mojím spolupracovníkom, Jamesom Fowlerom, sme sa teda začali zaoberať tým, či je obezita skutočne epidémiou a či sa môže prenášať z človeka na človeka tak, ako depresia u štyroch ľudí, o ktorých som hovoril predtým. Táto snímka zobrazuje naše prvé výsledky. Znázorňuje 2 200 ľudí v roku 2000. Každá bodka je jedna osoba. Veľkosť bodky sme pomerovo prispôsobili k veľkosti tela. To znamená, že väčšie bodky sú väčší ľudia. Okrem toho, ak je veľkosť tela, index BMI (index telesnej hmotnosti) u niektorej osoby vyšší než 30, a teda táto osoba je obézna, bodka je zafarbená na žlto. Ak sa teda pozriete na tento obrázok, okamžite si môžete všimnúť, že sú na ňom zhluky obéznych ľudí a zhluky ľudí bez obezity. Obrázok je však vizuálne veľmi komplexný. Nie je úplne zreteľné, čo sa na ňom deje. A hneď sa nám ponúka niekoľko otázok. Do akej miery sa bodky na ňom zhlukujú? Zhlukujú sa viac, než by to bolo v prípade obyčajnej náhody? Aké veľké sú tieto zhluky? Aký majú dosah? A, čo je najdôležitejšie, čo ich spôsobuje?

Urobili sme pár výpočtov a skúmali sme veľkosť zhlukov. Na osi Y vidíme, ako sa zvyšuje pravdepodobnosť obezity u človeka, ktorého spoločenské kontakty tvoria obézni ľudia. Os X zasa znázorňuje stupeň rozdielnosti medzi dvomi ľuďmi. Úplne vpravo vidíme fialový stĺpec, ktorý hovorí, že ak sú naši priatelia obézni, riziko, že budeme obézni aj my, je 45 % vyššie. Ďalší stĺpec, ten červený, zasa znamená, že ak sú obézni priatelia našich priateľov, riziko obezity u nás je 25 % vyššie. No a tamten ďalší znázorňuje, že ak je priateľ priateľa nášho priateľa, teda niekto, koho ani nepoznáme, obézny, riziko obezity u nás je 10 % vyššie. A až keď sa dostaneme k priateľom priateľov priateľov našich priateľom vidíme, že tam už neexistuje vzťah medzi veľkosťou tela tak vzdialenej osoby a našou vlastnou.

Čo teda môže spôsobovať vytváranie týchto zhlukov? Existujú minimálne tri možnosti. Po prvé, ak priberám ja, spôsobujem, že priberajú ľudia v mojej blízkosti. Je to akýsi spôsob indukcie, niečo, čo sa šíri z človeka na človeka. Druhou možnosťou, veľmi jednoznačnou, je homofília alebo dobré známe "vrana k vrane sadá", a teda vytváranie zväzkov na základe podobnej telesnej veľkosti. Poslednou možnosťou je tzv. pomýlenie, pretože ide o akési popletenie našej schopnosti rozoznať, čo sa deje. V tomto prípade neplatí, že ak priberám ja, spôsobujem priberanie ľudí okolo mňa, ani to, že vytváram zväzky s ľuďmi, ktorých telesná veľkosť je podobná mojej. Ide skôr o to, že ľudia majú väčšinou spoločné záujmy, ako napríklad klub zdravia, čím vlastne chudnú v rovnakom čase.

Počas skúmania týchto údajov sme k všetkým týmto situáciám našli aj dôkazy vrátane dôkazu indukcie. Zistili sme, že ak je váš priateľ obézny, zvyšuje sa riziko obezity u vás o 57 % v rovnakom časovom období. Existuje mnoho mechanizmov vedúcich k tomuto efektu. Jednou z možností je, že priateľ vám niečo povie, a teda nadobudne správanie, ktorým vás ovplyvní. Povie napríklad: "Poďme na koláč a na pivo", čo je strašná kombinácia. Ale vy si na ňu zvyknete a začnete priberať ako on. Ďalšia, zákernejšia, možnosť je, že vaši priatelia začnú priberať, čím sa začnú meniť vaše predstavy o prijateľnej telesnej veľkosti. V tomto prípade sa nešíri z človeka na človeka žiadny typ správania, ale skôr akási norma. Šíri sa myšlienka.

Nedávno mali novinári možnosť jeden deň sledovať náš výskum. V denníku New York Times sa potom objavil článok s názvom: "Lepia sa na vás kilá? Na vine sú vaši tuční priatelia." Zaujalo nás, že európski novinári to poňali inak. Napísali: "Vaši priatelia priberajú? Možno ste na vine vy." (Smiech) Myslím si, že tu veľmi dobre vidieť americký spôsob myslenia slúžiaci vo vlastný prospech, akýsi fenomén typu "ja za to nemôžem".

Aby teda bolo jasné: nemyslíme si, že naša práca by mala alebo mohla dokázať predsudky voči ľuďom takej či onakej telesnej veľkosti. Naša ďalšia otázka bola: Dalo by sa toto šírenie nejako znázorniť? A šíri sa vôbec priberanie z jednej osoby na druhú? Tento krok bol veľmi zložitý, pretože sme museli vziať do úvahy aj fakt, že štruktúra siete, stavba jednotlivých zväzkov sa mení v čase. Okrem toho, keďže obezita nie je epidémia šíriaca sa z jedného miesta, neexistuje žiaden "pacient číslo nula". Keby sme ho našli, vedeli by sme určiť, že obezita sa šíri smerom od neho. Ide však o epidemické ochorenie šíriace sa z viacerých miest. Mnoho ľudí totiž robí určité veci v rovnakom čase. Teraz vám ukážem asi 30-sekundovú video animáciu, na ktorej sme spolu s Jamesom pracovali 5 rokov. Takže, ešte raz: každá bodka znázorňuje jednu osobu. Každý zväzok medzi nimi je určitý vzťah. Teraz to celé uvedieme do pohybu, pričom zmeny budú nastávať denne po dobu asi 30 rokov.

Veľkosť bodiek sa bude zväčšovať. Uvidíte more žltých bodiek, ľudí, ktorí sa narodia či umrú, bodky, ktoré sa objavia a zmiznú. Zväzky sa budú formovať a zanikať. Manželstvá a rozvody, vznik a zánik priateľstiev. Udeje sa toho veľa: a to len počas 30 rokov znázorňujúcich obezitu ako epidemické ochorenie. Na konci uvidíte zhluky ľudí, ktorí sú a nie sú obézni, v rámci danej siete. Keď sa teraz na to pozriem, zmenil sa môj spôsob vnímania vecí, pretože táto spleť, táto sieť, sa mení v čase, má pamäť, hýbe sa, veci sa hýbu spolu s ňou a je určitým spôsobom konzistentná. Ľudia zomierajú, ale táto sieť nie, ona pretrváva. A to, že je pružná, jej umožňuje pretrvať v čase.

Začal som preto vnímať takéto typy spoločenských zväzkov ako živé veci, ako živé organizmy, ktoré môžme vložiť pod mikroskop a potom ich skúmať, analyzovať a snažiť sa im porozumieť. Na to sme použili rôzne metódy. Začali sme tiež skúmať všetky druhy ďalších fenoménov: fajčenie a pitie alkoholu, správanie sa pri voľbách, rozvodovosť, ktorá sa tiež môže šíriť, a altruizmus. A napokon sme sa zaoberali aj citmi. Keď človek niečo cíti, zvyčajne svoje pocity prejaví. Prečo prejavujeme city? Bolo by výhodné prežívať svoje pocity vo vnútri, ako napríklad hnev či šťastie. My však svoje pocity nie len zažívame, ale ich aj prejavujeme. A nielenže ich prejavujeme, ale druhí ich môžu rozpoznať, ba dokonca ich nielen rozpoznávajú, ale ich aj napodobňujú. Ide o akúsi emocionálnu nákazu medzi ľudskou populáciou. Táto funkcia pocitov umožňuje, že okrem ďalších účelov, na aké môžu slúžiť, sú zároveň aj istým primitívnym spôsobom komunikácie. Ak teda skutočne chceme pochopiť ľudské pocity, musíme sa na ne pozerať práve týmto spôsobom.

Sme zvyknutí vnímať pocity takýmto spôsobom, ale len v jednoduchom, krátkom časovom období. Napríklad, keď som mal nedávno túto prednášku v New Yorku, povedal som: "Poznáte to, idete metrom a osoba sediaca oproti vám sa na vás usmeje. Vy sa inštinktívne usmejete tiež." Všetci sa na mňa pozreli a povedali: "To v New Yorku nerobíme." (Smiech) A ja na to: "Všade inde na svete je to normálne ľudské správanie." Existuje veľmi inštinktívny spôsob, akým si medzi sebou prenášame svoje pocity. Emocionálna nákaza môže byť ešte väčšia, napríklad pri prerušovaných vyjadreniach hnevu, ako sú nepokoje či výtržnosti. Otázka, ktorú sme však chceli položiť, bola: Môžu sa pocity šíriť v čase menej prerušovaným spôsobom než sú nepokoje a zasiahnuť pri tom veľký počet ľudí, nie len tých dvoch, ktorí sa na seba usmievajú v metre? Možno pod povrchom existuje nejaký druh vzbury, ktorá nás celý čas poháňa. Možno sa spoločenskými sieťami občas preženú emocionálne vlny. Alebo sa na všetky pocity treba pozerať kolektívne, a nie na každý z nich jednotlivo.

Toto je jeden z prvých obrázkov, ktorý sme urobili, aby sme mohli skúmať tento fenomén. Znova znázorňuje spoločenskú sieť, ale tentokrát sme šťastných ľudí zafarbili na žlto, nešťastných na modro a na zeleno tých, ktorých pocity sú niekde uprostred. Ak sa pozriete na obrázok, hneď si všimnete zhluky šťastných a nešťastných ľudí, ktorí sa opäť šíria v troch rozdielnych stupňoch. Môžete tiež z neho vycítiť, že nešťastní ľudia majú v rámci siete inú štrukturálnu pozíciu. Sieť tvorí stredná časť a okraje a zdá sa, že nešťastní ľudia sú umiestnení na okrajoch. Ak by som mal použiť ďalšiu metaforu: predstavte si spoločenskú sieť ako nejaký druh početných ľudských vláken. Ja som prepojený s vami, vy s ňou a tak ďalej až do nekonečnej vzdialenosti - toto vlákno je vlastne ako staromódna americká prešívaná deka, ktorá ma na sebe záplaty, šťastné aj nešťastné. A to, či ste šťastní alebo nie z časti závisí aj od toho, na ktorej z tých záplat sa nachádzate.

(Smiech)

Práca s pocitmi, ktoré sú také podstatné, nás priviedla k myšlienke, že základné príčiny ľudských spoločenských sietí sú určitým spôsobom zakódované v našich génoch. Pretože kedykoľvek sú ľudské spoločenské zväzky zmapované, obrázok siete vždy vyzerá podobne ako tento. Ale oni v skutočnosti nevyzerajú takto. Prečo takto nevyzerajú? Prečo nevytvárame ľudské spoločenské siete, ktoré by vyzerali ako pravidelná štruktúra? Práve neobyčajné vzory ľudských spoločenských sietí, ich všadeprítomnosť a zjavný účel prinášajú otázky o tom, či sme sa vyvinuli s cieľom mať tieto sociálne zväzky, a či sme sa vyvinuli s cieľom vytvárať siete s určitou štruktúrou.

Ako prvé si všimnite...Teda, aby sme tomu rozumeli, najskôr musíme štruktúru danej siete trocha rozčleniť. Všimnite si, každá osoba v sieti má presne tú istú štrukturálnu pozíciu ako každá druhá osoba. Ale v skutočných sieťach tak tomu nie je. Tu je napríklad skutočná sieť vysokoškolských študentov z elitnej severovýchodnej univerzity. Teraz zvýrazním niekoľko bodiek. Keď sa pozriete na bodky, skúste porovnať bod B v ľavom hornom rohom s bodom D v pravom rohu. Z bodu B vychádzajú štyria priatelia, z bodu D vychádzajú šiesti priatelia. Títo dvaja jedinci majú teda rôzny počet priateľov. Ako všetci vieme, je to úplne normálne. Avšak nie všetky aspekty štruktúry spoločenských sietí sú také zjavné.

Porovnajme si bod B vľavo hore s bodom A vľavo dole. Obaja títo ľudia majú štyroch priateľov, ale priatelia jedinca A sa navzájom všetci poznajú, zatiaľ čo priatelia jedinca B nie. Čiže priateľ priateľa jedinca A je zároveň jeho vlastným priateľom, zatiaľ čo priateľ priateľa jedinca B už nie je jeho priateľom a v sieti je od neho vzdialenejší. Tento fenomén je známy ako prechodnosť v sieti. Nakoniec si porovnajme body C a D. C a D majú obaja po šesť priateľov. Ak by ste sa s nimi rozprávali a opýtali sa ich "Aký je váš spoločenský život?", povedali by vám "Mám šesť priateľov. To je moja spoločenská skúsenosť." Keď sa však na túto sieť pozrieme z vtáčej perspektívy, vidíme, že títo jedinci obývajú úplne odlišné spoločenské svety. Tento intuitívny pocit môžem vo vás vyvolať jedinou otázkou: Kým by ste boli radšej v prípade, keby sa sieťou šírila smrtiaca baktéria? Boli by ste radšej jedincom C alebo D? Radšej by ste boli jedincom D, ktorý je na okraji siete. A kým by ste boli radšej v prípade, keby sa sieťou šírila šťavnatá klebeta, samozrejme nie o vás? V tomto prípade by ste boli radšej jedincom C.

Rôzne pozície v rámci štruktúry majú teda rôzne implikácie pre náš život. Keď sme podobným spôsobom vykonali niekoľko experimentov, zistili sme, že 46 % rozdielností v počte priateľov sa dá vysvetliť našimi génmi. To však nie je prekvapujúce. Niektorí ľudia sa narodia plachí, iní zase spoločenskí, čo je normálne. Zistili sme však aj pár nie celkom očividných vecí. Napríklad, že 47 % obmien toho, či sa vaši priatelia navzájom poznajú, možno pripísať vašim génom. A teda fakt, či sa vaši priatelia navzájom poznajú, nezávisí len od ich ale aj od vašich génov. Myslíme si, že dôvodom je, že niektorí ľudia radi predstavujú navzájom svojich priateľov - viete, ktorí ste takí - a ďalší z vás ich zase držia oddelene a nepredstavujú ich navzájom. Tak si niektorí ľudia sceľujú siete okolo seba a vytvárajú z nich hustú pavučinu zväzkov, v ktorej sú pohodlne usadení. A napokon sme tiež zistili, že 30 % obmien toho, či sa ľudia nachádzajú v strede alebo na okraji siete, taktiež možno pripísať ich génom. Umiestnenie v strede alebo na okraji siete je teda čiastočne dedičné.

Aký je zmysel toho všetkého? Ako nám tieto poznatky pomáhajú lepšie pochopiť svet? Ako nám môžu pomôcť vysvetliť si niektoré problémy, ktoré nás v týchto dňoch ovplyvňujú? Chcel by som najmä vysloviť tvrdenie, že siete majú hodnotu. Sú akýmsi spoločenským kapitálom. Vynárajú sa vždy nové charakteristiky v dôsledku našej usadenosti v spoločenských sieťach, pričom tieto charakteristiky prebývajú nielen v samotných jedincoch, ale aj v štruktúre konkrétnych sietí. Zamyslite sa nad týmito dvomi bežnými predmetmi. Oba sú vyrobené z uhlíka. Avšak jeden má v sebe atómy uhlíka usporiadané jedným spôsobom, ten vľavo, a je to grafit, mäkký a tmavý. Ak ale zoberieme rovnaké atómy uhlíka a prepojíme ich iným spôsobom, dostaneme diamant, jasný a tvrdý. Samotné charakteristiky jemnosti, tvrdosti, tmavosti a jasnosti však nie sú vlastnosťami atómov uhlíka. Spočívajú vo vzájomných vzťahoch medzi atómami uhlíka alebo sú aspoň dôsledkom týchto vzájomných vzťahov. Podobným spôsobom závisí tvar spojenia medzi ľuďmi od skupín rôznych ľudských vlastností. Sú to ľudské vzťahy, ktoré robia celok väčším než súčet jeho častí. Nejde teda len o to, čo sa deje s konkrétnymi ľuďmi: či chudnú alebo priberajú, či sa stávajú bohatými alebo chudobnými, či sú šťastní alebo nešťastní – to všetko nás ovplyvňuje, ale dôležitá je aj samotná stavba zväzkov okolo nás.

Naše životné skúsenosti závisia od konkrétnej štruktúry sietí, ku ktorým patríme, a od všetkých druhov vecí, ktoré sa cez ne preháňajú a prúdia. Myslím si, že sa tak deje v dôsledku toho, že ľudské bytosti sa zoskupujú a vytvárajú akýsi superorganizmus. Tento superorganizmus je zbierkou jedincov preukazujúcich a odhaľujúcich určité správania a fenomény, ktoré nemožno skúmať na jedincoch, ale ich treba chápať a skúmať v súvislosti s celkom, ako je napríklad roj včiel, ktorý si hľadá nový úľ, alebo kŕdeľ vtákov unikajúci pred predátorom či kŕdeľ vtákov, ktorý spoločne využíva svoju múdrosť pri navigácii a hľadaní malého kúska zeme uprostred Tichého oceánu. Alebo ako svorka vlkov, ktorá spoločnými silami uloví väčšiu korisť. Superorganizmy majú vlastnosti, ktoré sa nedajú pochopiť štúdiom jednotlivcov. Myslím si, že pochopením spoločenských sietí a toho, ako vznikajú a fungujú, môžeme porozumieť nielen svojmu zdraviu či pocitom, ale aj všakovakým ďalším javom: kriminalite, vojnám, ekonomickým úkazom ako je fungovanie bánk, krach trhov, prijatie noviniek a šírenie zavedeného produktu.

Vezmime si to takto. Spoločenské siete vytvárame preto, lebo výhody spoločenského života prevyšujú jeho náklady. Keby som bol voči vám hrubý, poskytoval vám mylné informácie, spôsoboval vám smútok alebo vás nakazil smrteľným vírusom, prerušili by ste so mnou styky a sieť by sa rozpadla. Ak má teda spoločenská sieť vydržať a prežiť, musia sa ňou šíriť dobré a cenné veci. A naopak, spoločenské siete potrebujeme na to, aby sme nimi mohli šíriť dobré a cenné veci akými sú láska, dobrosrdečnosť, šťastie, altruizmus a ďalšie myšlienky. Keby sme si uvedomili, aké cenné sú spoločenské siete, trávili by sme oveľa viac času ich pestovaním a staraním sa o ne, pretože podľa môjho názoru sú spoločenské siete spojené najmä s láskavosťou. A myslím si, že svet práve teraz potrebuje viac a viac spojení.

Ďakujem.

(Potlesk)