Nathaniel Kahn: "Môj architekt"

O filmovaní som chcel povedať -- o tomto filme -- mysliac na niektoré zo skvelých prednášok, ktoré sme tu počuli, napríklad Michaela Moschena a niektoré prednášky o hudbe, že existuje rozprávačstvo a že hudba existuje v čase. Film takisto existuje v čase. Je to zážitok, ktorý by ste mali precítiť. Pri filmovaní som cítil, že veľa dokumentárnych filmov, ktoré som videl, bolo o učení sa, alebo o poznaní, boli moderované a motivované myšlienkami. Chcel som ale tento film podriadiť citom a sledovať ním moju cestu. Namiesto filmu poskladaného zo scén a rozprávačov teda stretávame pozdĺž cesty ľudí. Stretneme ich len raz. Nevrátia sa niekoľkokrát, takže to naozaj dokumentuje cestu. Je to ako život. Ak doňho vstúpite, nemôžete vystúpiť.

Chcem vám ukázať dva klipy. Prvý je taká zlátanina. Len tri krátke momenty, štyri krátke momenty s tromi ľuďmi, ktorí tu dnes večer sú. Nie je to o tom, ako sa vyskytujú vo filme, lebo sú súčasťou oveľa väčších scén. Nahrávajú si báječným spôsobom. Končí sa to krátkym klipom môjho otca, Lou, ktorý rozpráva o niečom, čo je mu veľmi drahé, o náhodách v živote. Podľa mňa cítil, že tie najväčšie veci v živote boli náhodami, asi vôbec neplánované. Po tých troch klipoch nasleduje scéna, s podľa mňa úplne najúžasnejšiou budovou - budova v Dhake v Bangladéši. Vybudoval tam parlament. Myslím, že sa vám tá budova bude páčiť, nikdy nebola videná. Bola fotografovaná, ale nikdy nebola nafilmovaná. Boli sme tam prvým filmovým štábom.

Keď uvidíte tú výnimočnú budovu, berte do úvahy niekoľko faktov. Bola vybudovaná celá ručne. Myslím, že zohnali žeriav len minulý rok. Celá bola vybudovaná ručne z bambusového lešenia. Ľudia nosili koše s betónom na hlavách, a vyprázdňovali ich do foriem. Je to hlavné mesto krajiny a výstavba trvala 23 rokov, na čo sú tam ľudia zjavne veľmi hrdí. Trvalo to tak dlho ako Taj Mahal. Bohužiaľ pridlho, aby to Lou videl dokončené. Zomrel v 1974-tom. Budova bola dokončená v roku 1983. Výstavba pokračovala veľa rokov po jeho smrti. Myslite na to, keď tú budovu uvidíte, že nie vždy uvidíme dokončené to, o čo sa v živote tak veľmi usilujeme.

To ma naozaj zaskočilo na mojom otcovi, ako veril v to, že nejako robiac toto všetko, dávajúc, ako dával, že niečo dobré z toho vzíde, dokonca aj počas vojny - vtedy tam prebiehala vojna s Pakistanom. Výstavba bola úplne zastavená, ale on pokračoval, pretože cítil, že: "Keď sa vojna skončí, budú túto budovu potrebovať." Takže ukážem dva klipy. Pustite pásku. (Potlesk)

Richard Saul Wurman: Pamätám si, čo rozprával v Penn. Prišiel som domov a povedal svojmu otcovi a matke, "Práve som stretol muža, čo nemá moc na práci, je celkom škaredý so smiešnym hlasom, je učiteľom v škole. Ešte ste o ňom nikdy nepočuli, ale dnešok si zapamätajte, budete raz o ňom ešte počuť, pretože je skutočne výnimočný muž."

Frank Gehry: Počul som, že mal nejaký románik s Ingrid Bergman. Je to pravda?

Nathaniel Kahn: Ak mal, bol veľmi šťastným mužom.

(Smiech)

NK: Naozaj si to počul?

FG: Áno, keď bol v Ríme.

Moshe Safdie: On bol skutočný nomád. Vieš, keď som ho poznal, keď som bol v kancelárii, prišiel z cesty, bol v kancelárii dva alebo tri dni, a potom sa zbalil a šiel. Zvykol byť v kancelárii do tretej rána pracujúc s nami, mal v sebe niečo nomádske. Jeho smrť na stanici bola tragická, ale zhodovala sa s jeho životom. Často si myslím, že umriem v lietadle alebo na letisku alebo počas behu bez akejkoľvek identifikácie. Nosím so sebou asi v spomienke na to, ako umrel. Bol však nomádom od srdca.

Louis Kahn: Akou náhodou sú naše existencie a nakoľko ovplyvnené okolnosťami.

Muž: My sme raňajší robotníci, ktorí sem vždy prídu a užívajú si prechádzku, mestskú krásu a atmosféru a toto je najkrajšie miesto v Bangladéši. Sme na to hrdí.

NK: Ste na to hrdí?

Muž: Áno, je to národný obraz Bangladéša.

NK: Viete niečo o architektovi?

Muž: Architektovi? Počul som o ňom. On je [nejasné] architekt.

NK: No vlastne som tu, lebo som architektov syn, bol mojim otcom.

Muž: Ó! Otec je Luis Farrakhan?

NK: Áno. Nie, nie Louis Farrakhan, Louis Kahn.

Muž: Louis Kahn, áno!

(Smiech)

Muž: Váš otec je nažive?

NK: Nie, je mŕtvy už 25 rokov.

Veľmi rád vás vítam späť.

NK: Ďakujem.

NK: On to nikdy nevidel dokončené. Nie, nikdy to nevidel.

Shamsul Wares: Bolo takmer nemožné, budovať pre krajinu, akou je tá naša. Pred 50-timi rokmi tu okrem ryžových polí nebolo nič a odkedy sme ho sem pozvali, cítil, že má zodpovednosť. Chcel tu byť Mojžišom, dal nám demokraciu. Nie je politikom, ale týmto spôsobom nám dal demokraciu, z ktorej môžeme povstať. Je to preto tak dôležité. Nezaujímalo ho, koľko peňazí táto krajina má alebo či by bol vôbec schopný túto budovu dokončiť, ale akosi ju bol schopný urobiť, vybudovať ju tu. Je to najväčší projekt, aký kedy dal najchudobnejšej krajine na svete.

NK: Stálo ho to život.

SW: Áno, zaplatil. Zaplatil za to životom, a preto je významný a my si ho budeme pamätať. Bol však tiež človekom, jeho neschopnosť pre rodinný život je nevyhnutná vlastnosť výnimočných ľudí. Myslím si, že jeho syn tomu porozumie a nebude mu mať za zlé, alebo mať pocit zanedbania. On dbal veľmi odlišným spôsobom, no porozumenie si vyžaduje veľa času. V spoločenskom živote bol ako dieťa, vôbec nedospel. Nevedel povedať nie a pretože nevedel povedať nie, máme dnes túto budovu. Porozumieš mu len týmto spôsobom. Neexistuje nijaká iná skratka, nijaký iný spôsob, ako ho naozaj pochopiť. Myslím si ale - dal nám túto budovu a my naňho stále spomíname, pretože nám dal lásku. Možno tebe nemohol dať ten správny druh lásky, ale pre nás, dal tým ľuďom ten správny druh lásky, to je dôležité. Musíš to chápať. On mal obrovské množstvo lásky, on miloval každého. Pretože miloval každého, niekedy nevidel tých najbližších, a to je nevyhnutné u mužov jeho veľkosti.

(Potlesk)