Naomi Klein: Závislí na riskovaní

Prednedávnom som urobila niečo, čo som neurobila nikdy predtým. Strávila som týždeň na mori na výskumnej lodi. Nie som žiadny vedec, ale sprevádzala som pozoruhodný vedecký tím z University of South Florida ktorý sledoval putovanie ropy BP v Mexickom zálive. Mimochodom, toto je naša loď. Vedci, s ktorými som bola, neštudovali účinok ropy a disperzantov na veľké veci -- vtáky, korytnačky, delfíny a podobné okúzľujúce veci. Skúmajú skutočne maličké veci, ktoré sú požierané trochu väčšími vecami, ktoré nakoniec budú zjedené veľkými vecami. A zisťujú, že aj stopové množstvá ropy a disperzantov môžu byť vysoko toxické pre fytoplanktón, čo je veľmi zlá správa, pretože na ňom závisí veľa živého. Takže narozdiel od toho čo sme počuli pred pár mesiacmi o tom ako 75 percent tej ropy nejako magicky zmizlo a nemuseli sme sa s ňou viac trápiť, pohroma ďalej pokračuje. Stále postupuje smerom nahor potravinovým reťazcom. Toto by nás nemalo prekvapiť. Rachel Carson -- krstná mama moderného enviromentalizmu -- nás varovala presne pred týmto v roku 1962. Poukázala na to, že "muží pri kormidle" -- ako ich nazvala -- ktorí kobercovo bombardovali mestá a polia toxickými insekticídmi ako DDT, sa len snažili zabiť malé veci, hmyz, nie vtáky. Ale zabudli na toto: fakt, že vtáky sa živia larvami, že drozdy zjedia veľa dážďoviek, ktoré sú v súčasnosti preplnené DDT. A tak sa drozdie vajíčka nevyliahli, spevavé vtáky hromadne vymierali, mestá stíchli. Z toho titul "Tichá jar" ("Silent Spring"). Snažila som sa prísť na to, čo ma stále ťahá späť do Mexického zálivu, pretože som Kanaďanka, a pokiaľ viem, nevedie tam ani moja rodinná história. A myslím že tým dôvodom je, že mám pocit akoby sme sa úplne nevyrovnali s významom tejto katastrofy, s tým čo to znamenalo vidieť dieru vyhĺbenú do nášho sveta, s tým čo to znamenalo sledovať tryskajúce vnútornosti Zeme v priamom prenose 24 hodín denne celé mesiace. Po tom čo sme si tak dlho hovorili, že naše nástroje a technológia dokážu ovládať prírodu, sme zrazu stáli tvárou v tvár našej slabosti, s nedostatkom kontroly, keď ropa vytryskla každého pokusu o jej skrotenie -- zakrytie, zasypanie a, najpamätihodejšia, odpadková strela -- skvelý nápad vystreliť staré pneumatiky a golfové loptičky do diery v zemi. Ale ešte zarážajúcejšia než zúrivá sila prúdiaca z tej studne, bola nedbalosť s akou bola táto sila rozpútaná -- ľahkomyseľnosť, nedostatok plánovania, ktoré charakterizovali celú operáciu od vŕtania až po odstraňovanie škôd. Ak je niečo, čo tento pokus o ťažbu vo vode vyjasnil, tak to, že naša kultúra sa stala príliš ochotnou hazardovať s vecami ktoré sú vzácne a nenahraditeľné -- a robiť to bez záložného plánu, bez únikovej stratégie. A BP bolo za posledných pár rokov sotva našou prvou skúsenosťou v tomto smere. Naši vodcovia sa vrhajú do vojen a rozprávajú si rozprávky o oslavách a uvítacích sprievodoch, potom nasledujú roky smrtiacej redukcie škôd, Frankensteinov obliehania a útokov a potláčania vzbúr, a opäť, žiadna úniková stratégia. Naši finanční mágovia sa bežne stávajú obeťou podobnej prehnanej sebaistoty, presviedčajúc samých seba že posledná bublina je nový typ trhu -- typ, ktorý nikdy neklesá. A keď to nevyhnutne nastane, tí najlepší a najbystrejší siahnu po finančnom ekvivalente odpadkovej strely -- v tomto prípade, vhodenie obrovského množstva veľmi potrebných verejných peňazí do úplne iného typu diery. Ako v prípade BP, diera sa zapláta, aspoň načas, ale nie predtým než si vyžiada obrovskú cenu. Musíme prísť na to prečo dovoľujeme aby sa to dialo, pretože sme uprostred niečoho čo môže byť najdrahším hazardom zo všetkých: rozhodnutie o tom čo urobiť alebo neurobiť so zmenou klímy. Ako viete veľké množstvo času sa v tejto krajine a po celom svete trávi debatou o klíme. Na otázke "Čo ak sa vedci z IPCC mýlia?" Na otázke "Čo ak sa vedci z IPCC mýlia?" Ale omnoho relevantnejšia otázka -- ako hovorí fyzička z MIT Evelyn Fox Keller -- je, "Čo ak tí vedci majú pravdu?" Keď je v stávke tak mnoho, kríza klímy zjavne vyžaduje konať v súlade s princípom opatrnosti -- teórie, ktorá hovorí, že keď ľudské zdravie a životné prostredie sú vážne ohrozené a keď potenciálne škody sú nenapraviteľné, nemôžeme si dovoliť čakať na dokonalú vedeckú istotu. Je lepšie chybovať na strane opatrnosti. Navyše, bremeno dôkazu, že činnosť je bezpečná by nemalo byť kladené na verejnosť ktorá by bola poškodená, ale na priemysle, ktorý môže na činnosťi získať. Ale klimatická politika v bohatom svete -- v tej miere do akej vôbec existuje -- nie je založená na opatrnosti, ale na analýze príjmov a výdavkov -- hľadajúc smer o ktorom si ekonómovia myslia že bude mať najmenší dopad na náš HDP. Takže, radšej než sa pýtať, ako by radila opatrnosť, čo môžeme čo najskôr urobiť, aby sme sa vyhli potenciálnej katastrofe, pýtame sa bizarné otázky ako: "Ako najdlhšie môžeme čakať než začneme podstatne znižovať emisie? Môžeme to odložiť do roku 2020, 2030, 2050?" Alebo sa pýtame, "O koľko môžeme nechať planétu otepliť sa, a stále to prežiť? Môžu to byť dva stupne, tri stupne, alebo -- kam práve smerujeme -- štyri stupne Celzia?" A mimochodom, predpoklad že môžeme s istotou ovládať neuveriteľne zložitý klimatický systém Zeme ako keby mala termostat ohrievať alebo ochladzovať planétu na vhodnú teplotu -- trochu na štýl Zlatovlásky (rozprávka Zlatovláska a tri medvede) -- to je číra fantázia, ktorá nepochádza od klimatológov, ale od ekonómov, ktorí sa snažia aplikovať svoje mechanistické myslenie na vedu. Skutočnosť je taká, že jednoducho nevieme kedy bude oteplenie ktoré vytvárame my beznádejne prekonané efektami spätnej väzby. Takže opäť, prečo takto šialene riskujeme s tým najcennejším? Môže vám napadať množstvo vysvetlení, ako napríklad chamtivosť. Toto je obľúbené vysvetlenie, a skrýva sa v ňom mnoho pravdy. Pretože veľký risk, ako všetci vieme, prináša aj veľký zisk. Iné vysvetlenie bezohľadnosti, ktoré často počujete je arogancia. A chamtivosť a arogancia sú vzájomne previazané čo sa týka bezohľadnosti. Napríklad, ak ste 35-ročný bankár ktorý zarába 100-krát viac než neurochirurg, tak potrebujete historku, potrebujete príbeh ktorý tento nepomer vysvetlí. A vlastne ani nemáte veľa možností. Buď ste veľmi dobrý podvodník, a prechádza vám to -- obohrali ste systém -- alebo ste génius, akého svet nevidel. Obe z týchto možností -- génius a podvodník -- spôsobia, že budete príliš sebaistý a tým pádom aj náchylnejší ešte viac riskovať v budúcnosti. Okrem toho, Tony Hayward, niekdajší riaditeľ BP, mal na stole plaketu, na ktorej stál tento inšpirujúci slogan: "O čo by si sa pokúsil ak by si vedel že nemôžeš neuspieť?" Toto je celkom populárna plaketa, a vy ste dav ambicióznych ľudí, takže sa stavím že niektorí z vás ju majú. Nehanbite sa za to. Vytesniť strach zo zlyhania zo svojej mysli môže byť veľmi užitočné ak trénujete na triatlon alebo sa pripravujete na TEDTalk, ale ja osobne si myslím, že ľudia ktorí majú moc zničiť našu ekonomiku a vydrancovať životné prostredie by radšej mali mať na stene obraz Ikara pretože -- možno nie tento konkrétny -- ale chcem aby neustále mysleli na možnosť neúspechu. Takže máme chamtivosť, máme prehnanú sebaistotu / aroganciu, ale keďže tu sme na TEDWomen, zvážme ešte jeden faktor ktorý by mohol trochu prispievať ku spoločenskej bezohľadnosti. Nebudem tento bod príliš rozvíjať, ale štúdie ukazujú, že ako investori sú ženy omnoho menej náchylné nezodpovedne riskovať než muži, práve preto že, ako sme už počuli, nemajú tendenciu trpieť prehnanou sebaistotou tak ako muži. Takže sa ukazuje že mať nižší plat a menej chvály má svoje výhody -- aspoň pre spoločnosť. Druhou stránkou veci je, že neustále počúvať že ste nadaní, vyvolení a stvorení vládnuť má značné spoločenské nevýhody. A tento problém - nazvime ho nebezpečia privilegovanosti -- nás, myslím, prináša bližšie ku koreňu našej kolektívnej bezohľadnosti. Pretože každý z nás -- aspoň na globalizovanom severe -- muži aj ženy, aspoň trochu podlieha tomuto odkazu. O tomto hovorím. Či už im aktívne veríme alebo ich vedome odmietame, naša kultúra zostáva v zovretí určitých archetypálnych príbehov o našej nadradenosti nad inými a nad prírodou. Príbeh o novo-objavenej hranici a o dobývajúcom priekopníkovi, príbeh o sľúbenom osude, príbeh o apokalypse a spasení. A keď získate pocit že tieto príbehy zapadajú prachom, a že sme sa cez ne preniesli, objavia sa na najzvláštnejších miestach. Napríklad, narazila som na túto reklamu pred ženskými záchodmi na letisku v Kansas City. Je na nový odolný mobil od Motoroly a áno, skutočne hovorí "Dajte matke prírode facku." A neukazujem to len aby som sa navážala do Motoroly -- to je len bonus. Ukazujem to pretože -- nie sú sponzorom, však? -- pretože, svojím spôsobom je to hlúpa verzia nášho základného príbehu. Fackujeme matku prírodu a vyhrávame. Vždy vyhrávame, pretože vládnuť prírode je náš osud. Ale toto nie je jediná rozprávka, ktorú si o prírode rozprávame. Existuje ešte jedna, rovnako dôležitá, o tom ako je tá istá matka príroda tak opatrujúca a tak odolná, že z nej nikdy neubudne, nech urobíme čokoľvek. Vypočujme si slová ktoré použil Tony Hayward. "Mexický záliv je veľmi veľký oceán. Množstvo ropy a disperzantov, ktoré do neho vylievame je maličké v porovnaní s celkovým objemom vody." Inými slovami, oceán je veľký; zvládne to. Tento skrytý predpoklad neobmedzenosti, nám umožňuje bezohľadne riskovať. Pretože toto je náš skutočný super-príbeh: Akokoľvek to pokašleme, vždy nám niečo zostane -- viac vody, viac zeme, viac nevyužitých zdrojov. Nová bublina nahradí starú. Príde nová technológia a vyrieši všetky problémy, ktoré sme spôsobili tou predchádzajúcou. Svojím spôsobom, toto je príbeh osídlenia Amerík, údajne nevyčerpateľné pohraničie do ktorého utiekli Európania. A taktiež je to príbeh moderného kapitalizmu. Pretože to bolo bohatstvo tejto zeme, čo umožnilo zrod nášho ekonomického systému, ktorý nemôže prežiť bez neustáleho rastu a nekonečnej zásoby nových pohraničí. Problém je že tento príbeh nikdy nebol pravdivý. Zem vždy mala hranice, len boli za mimo náš dohľad. A teraz narážame na tieto hranice na mnohých frontoch. Verím, že to vieme, napriek tomu sa nachádzame uväznení v tejto rozprávačskej slučke. Nielen že ich stále nanovo rozprávame tie isté ošúchané príbehy, ale teraz to robíme tak horúčkovito a nahnevane že to, úprimne, hraničí s nevkusom. Ako inak vysvetliť pozíciu v ktorej je Sarah Palin? Na jednej strane nás vyzýva aby sme "kopali čo to dá" pretože Boh vložil tieto suroviny do zeme preto, aby sme ich využili, a na druhej strane, vo svojej populárnej TV show vyzdvihuje nedotknutú krásu divočiny na Aljaške. Tento rozpoltený odkaz je rovnako upokojujúci ako je šialený. Ignorujte ten plížiaci sa strach, že sme konečne narazili. Stále nemáme žiadne hranice. Vždy budeme mať ďalšie pohraničie. Takže sa prestaňte obávať a pokračujte v nákupoch. Bodaj by to bolo len o Sarah Palin a jej reality show V enviromentálnych kruhoch často počujeme, miesto aby sme sa sústredili na použivanie obnoviteľných zdrojov, pokračujeme ako doposiaľ. Toto zhodnotenie je bohuzial príliš optimistické. Pravdou je, že už sme vyčerpali tak mnoho ľahko dostupných fosílnych palív že už sme sa dostali do omnoho riskantnejšej éry, éry extrémnej energie. To znamená ťažbu ropy v najhlbšej vode, vrátane ľadových arktických morí, kde odstraňovanie následkov môže byť jednoducho nemožné. Znamená to veľkoplošné hydraulické dobývanie plynu a rozsiahlu povrchovú ťažbu uhlia, akú sme doposiaľ nevideli. A aj najkontroverznejším spôsobom, teda z dechtových pieskov. Vždy som prekvapená ako málo ľudí mimo Kanady vie o Albertských dechtových pieskoch, u ktorých sa tento rok očakáva, že sa stanú primárnym zdrojom ropy dovezenej do USA. Stojí za to venovať chvíľku pochopeniu tohto procesu, pretože verím, že hovorí o bezohľadnosti a ceste po ktorej kráčame ako máločo iné. Tu sa dechtové piesky nachádzajú, pod jedným z posledných úžasných severských lesov. Ropa nie je tekutá, nemôže proste vyvŕtať dieru a vypumpovať ju. Ropa z dechtových pieskov je pevná zmiešaná s pôdou. Takže ak sa k nej chcete dostať, musíte sa najskôr zbaviť stromov. Potom strhnete hornú vrstvu pôdy a dostanete sa k ropnému piesku. Tento proces vyžaduje obrovské množstvo vody, ktorá je potom napumpovaná do veľkých toxických kalových nádrží. To je veľmi zlá správa pre miestnych pôvodných obyvateľov, ktorí žijú dolu po prúde, a ktorí hlásia alarmujúce zvýšenie počtu prípadov rakoviny. Keď sa pozriete na tieto obrázky, tak je ťažké pochopiť rozsah tejto operácie, ktorú už je možné vidieť z vesmíru a mohla by narásť na oblasť o veľkosti Anglicka. Zistila som že pomáha, keď sa človek pozrie na vozidlá ktoré sa používajú na presun zeme, najväčšie aké boli kedy postavené. Tamto dole pri kolese je človek. Chcem povedať, že toto nie je ropný vrt, nie je to ani baňa. Je to sťahovanie krajiny z kože. Rozsiahle, živé kraje sú vyplienené, zanechané jednofarebne šedivé. Mala by som sa priznať, že pokiaľ ide o mňa, tak toto by bolo zverstvo aj keby to nevyprodukovalo ani jedinú časticu uhlíka. Ale pravdou je, že v priemere vyprodukuje premena tohoto svinstva na surovú ropu približne trikrát viac skleníkových plynov než výroba konvenčnej ropy v Kanade. Ako inak to popísať, že formu masového šialenstva? Práve keď vieme, že sa musíme učiť žiť na povrchu našej planéty, z energie slnka, vetra a vĺn, horúčkovito kopeme, aby sme sa dostali k najšpinavšiemu svinstvu aké si možno predstaviť. Sem nás dostal náš príbeh o nekonečnom raste, k tejto čiernej diery v centre mojej krajiny -- k miestu takej planetárnej bolesti, že sa naň, podobne ako na gejzír BP, človek nedokáže pozerať dlho. Ako nám ukázali Jared Diamond a iní, takto civilizácie páchajú samovraždu, zošliapnutím plynu presne v ten moment kedy by mali brzdiť. Problém je, že náš super-príbeh má aj na toto odpoveď. Na poslednú chvíľu budeme zachránení, ako v každom Hollywoodskom filme, presne ako vo filme Nanebovzatie (Rapture). Ale samozrejme, naším sekulárnym náboženstvom je technológia. Možno ste si všimli stále viac titulkov ako tieto. Myšlienka za touto formou geoinžinierstva, ako sa tomu hovorí, je, že ako sa planéta ohrieva, môžeme strieľať sulfáty a hliníkové častice do stratosféry, aby odrazili časť slnečných lúčov späť do vesmíru a tak ochladili planétu. Najšialenejší plán -- a toto si nevymýšľam -- by umiestnil niečo ako záhradnú hadicu do výšky 18 a pol míle na oblohu, kde by ju nadnášali balóny a rozprašovala by dioxid síry. Takže, riešiť problém znečistenia ešte väčším znečistením. Môžete to považovať za ultimátnu "odpadkovú strelu". Všetci seriózni vedci, ktorí sa zúčastňujú takéhoto výskumu zdôrazňujú, že tieto techniky nie sú vôbec otestované. Nevedia či budú fungovať a netušia aké hrozivé vedľajšie účinky by mohli mať. Napriek tomu, už len zmienka o geoinžinierstve je v istých kruhoch vítaná -- hlavne v mediálnych kruhoch -- s úľavou, ktorá má nádych eufórie. Našli sme únikový východ. Máme nové pohraničie. A čo je najdôležitejšie, vôbec nemusíme meniť náš životný štýl. Pre niektorých ľudí je spasiteľom chlapík vo vlajúcom rúchu. Pre iných je to chlapík so záhradnou hadicou. Potrebujeme nové príbehy ako soľ. Potrebujeme príbehy, v ktorých vystupuje iný typ hrdinov a tí podstupujú iný druh rizika -- rizika, ktoré priamo konfrontuje bezohľadnosť, ktorí praktizujú princíp opatrnosti, aj keď to znamená priame konanie -- ako stovky mladých ľudí, ktorých zatknú keď blokujú špinavé elektrárne alebo bojujú proti ťažbe uhlia odstraňovaním vrcholov hôr. Potrebujeme príbehy, ktoré nahradia lineárne rozprávanie o nekonečnom raste kruhovým rozprávaním, ktoré nám bude pripomínať, že ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva, že toto je náš jediný domov, že neexistuje žiadny únikový východ. Hovorte tomu karma, hovorte tomu fyzika, akcia a reakcia, hovorte tomu opatrnosť: princíp, ktorý nám pripomína, že život je príliš vzácny na to aby sme ho riskovali pre akýkoľvek zisk. Ďakujem. (Potlesk)