Matthieu Ricard hovorí o zvykoch prinášajúcich štastie

Je to, hádam, výsledok globalizácie, že môžete nájsť plechovky z kokakoly na Evereste a budhistického mnícha v Monterey. (Smiech) Prišiel som len pred dvoma dňami z Himaláji na vaše milé pozvanie. Takže by som vás tiež rád pozval, aspoň na chvíľku, do samotných Himaláji a ukázal vám miesto, kde meditujúci ako ja, začali na Pasteurovom inštitúte ako molekulárni biológovia a našli svoju cestu do hôr.

Toto sú len niektoré snímky, ktoré som mal šťastie nafotiť a kde som mal šťastie byť. Toto je vrch Kailaš vo Východnom Tibete - úžasné prostredie. Toto je z krajiny Marlboro. (Smiech) Toto je tyrkysové jazero. Meditujúca osoba. Toto je najhorúcejší deň v roku niekde vo Východnom Tibete prvého augusta. A predošlú noc sme kempovali a moji tibetskí priatelia povedali, "Budeme spať vonku." A ja som povedal: "Prečo? Veď máme dosť miesta v stane." Oni na to: "Áno, ale veď je leto." (Smiech)

Takže teraz budeme rozprávať o šťastí. Keďže som Francúz, musím povedať, že veľa francúzskych intelektuálov si myslí, že šťastie nie je vôbec zaujímavé. (Smiech) Ja som práve dopísal esej o šťastí a už sme tu mali kontroverziu. Ktosi napísal článok, v ktorom povedal, nevnucuj nám špinavú robotu šťastia. (Smiech) "Nezaujíma nás byť šťastnými. Potrebujeme žiť s vášňou. Páčia sa nám zdary i nezdary, ktoré život prináša. Páči sa nám utrpenie, pretože je to taký dobrý pocit, keď sa na chvíľu zastaví." (Smiech)

To je to, čo vidím, keď sa dívam z balkóna svojej pustovne v Himalájach. Má zhruba dva krát tri metre a vy všetci ste kedykoľvek vítaní. (Smiech)

Teraz poďme k otázke šťastia alebo pohody. Najskôr, viete, napriek tomu, čo hovoria francúzski intelektuáli, vyzerá to tak, že nikto sa ráno neprebudí s myšlienkou: "Môžem trpieť celý deň?" (Smiech) Čo znamená, že akosi - vedome alebo nevedome, priamo alebo nepriamo, krátkodobo alebo dlhodobo, čokoľvek robíme, v čokoľvek dúfame, o čomkoľvek snívame - akosi súvisí s hlbokou, silnou túžbou po pohode alebo šťastí. Ako povedal Pascal, dokonca aj ten, kto sa obesí, akosi hľadá koniec utrpenia - nenájde iný spôsob. Avšak, ak nahliadnete do literatúry, východnej a západnej, môžete nájsť neskutočnú rôznorodosť definícií šťastia. Niektorí ľudia povedia, ja som iba veril v to, že si zapamätám minulosť, predstavím budúcnosť a nikdy nie prítomnosť. Niektorí ľudia hovoria, že šťastie je práve teraz - je to vlastnosť týkajúca sa sviežosti terajšieho momentu. A to viedlo Henri Bergsona, francúzskeho filozofa, aby povedal: "Všetci veľkí myslitelia ľudstva ponechali šťastie vo vákuu, preto, aby ho mohli definovať - každý po svojom."

Nuž, to by bolo v poriadku, keby to bol druhoradý životný záujem. Avšak, ak je to čosi, čo stanoví kvalitu každého okamihu v našom živote, tak potom by sme snáď mali vedieť, čo je to, mali by sme mať o tom jasnejšiu predstavu. A zrejme kvôli tomu, že nevieme, čo je jeho dôvodom, často, hoci hľadáme šťastie, vyzerá to tak, že sa mu staviame chrbtom. Hoci sa chceme vyhnúť utrpeniu, zdá sa akoby sme k nemu bežali. A to tiež môže pochádzať z duševných nepokojov.

Jeden z najčastejších je štastie a pôžitok. Avšak, ak sa dívate na charakteristiky týchto dvoch, pôžitok závisí od času, od objektu, od miesta. Je to niečo čo - mení podstatu. Vynikajúci čokoládový koláč: prvýkrát podávaný je výborný, druhýkrát podávaný, už nám natoľko nechutí a nakoniec sa nám znechutí. (Smiech) Taká je podstata vecí. Zunujú sa nám. Zvykol som byť fanúšikom Bacha. Viete, zvykol som si ho hrať na gitare. Môžem si ho vypočuť dva, tri, päťkrát. Ak by som ho mal počúvať 24 hodín v kuse, mohlo by to byť veľmi únavné. Ak je vám veľká zima, priblížite sa k ohňu, je to ale skvelý pocit. Potom, po nejakej chvíli pristúpite o kúsok a potom vás to začne páliť. Spoznávate to teda za pomoci skúsenosti. A taktiež, opäť, môže sa to - tiež, je to niečo, čo vytvárate vy - nie je to niečo, čo vyžaruje navonok. Vy môžete pociťovať intenzívny pôžitok a iní okolo vás môžu veľmi trpieť.

Takže, čo je teda šťastie? Štastie je pravdaže také všeobecné slovo, takže, nazvyme ho "pohodou". Myslím si, že najlepšou definíciou z budhistického hľadiska je, že pohoda nie je len prostým príjemným pocitom. Jedná sa o hlboký zmysel vyrovnanosti a naplnenia, stav, ktorý v skutočnosti preniká do všetkých emocionálnych stavov a tvorí ich základ, ako aj všetky radosti a starosti, ktoré prichádzajú do nášho života. Možno, že je to pre vás prekvapujúce. Môžeme mať takýto typ pohody, kým sme smutní? Do určitej miery, prečo nie? Pretože hovoríme o inej úrovni.

Pozrite sa na vlny prichádzajúce na pobrežie. Keď sa nachádzate na dne vlny, narazíte na dno. Narazíte na tvrdý kameň. Keď surfujete na vrchole, ste v povznesenej nálade. Takže idete z povznesenia do depresie - neexistuje žiadna hĺbka. Ak sa dívate na šíre more, môže tam byť prekrásny, pokojný oceán ako zrkadlo. Môžu tam byť búrky, avšak hĺbka oceánu je stále rovnaká, nezmenená. Ako je to možné? Môže to byť iba stav bytia, nie len letmá emócia, dojem. Dokonca potešenie - to môže byť zdrojom radosti. Avšak, tiež existuje nekalá radosť - môžete sa radovať z cudzieho utrpenia.

Takže, ako máme postupovať v našom hľadaní šťastia? Veľmi často sa dívame okolo. Myslíme si, že ak by sme mohli nazhromaždiť to či ono, všetky podmienky, niečo, čo nazveme "Všetko, aby sme boli šťastní - mať všetko, aby sme boli šťastní." Táto samotná veta už odhaľuje začiatok deštrukcie štastia. Mať všetko. Ak nám niečo ujde, nastane kolaps. A tiež, vtedy keď nám veci nevychádzajú, tak sa veľmi snažíme upraviť to vonkajšie, avšak naša kontrola nad vonkajším svetom je limitovaná, dočasná a často iluzórna. Pozrime sa na vnútorné podmienky. Nie sú silnejšie? Nie je to práve myseľ, ktorá prekladá vonkajšiu podmienku na šťastie alebo utrpenie? A nie je to silnejšie? Na základe skúsenosti vieme, že môžeme byť, čo nazývame, "v malom raji" a zároveň byť v ňom úplne nešťastní.

Dalajláma bol raz v Portugalsku a v tom čase sa tam všade budovalo. Raz večer povedal, "Pozrite sa, robíte toľké veci, ale nebolo by tiež pekné vybudovať niečo vo vnútri?" A povedal, "Ibaže - aj keď máte byt špičkovej technológie na stom poschodí supermodernej a príjemnej budovy, ak ste hlboko neštastní vo svojom vnútri, jediné, čo budete hľadať, je okno, z ktorého vyskočiť." Na druhú stranu, vieme, že mnohí ľudia, ktorí sa nachádzajú vo veľmi ťažkých okolnostiach, si dokážu udržať pokoj, vnútornú silu, vnútornú slobodu, sebaistotu. Ak sú vnútorné podmienky silnejšie - isteže, vonkajšie podmienky nás ovplyvňujú a je to skvelé žiť dlhšie, zdravšie, mať prístup k informáciam, vzdelaniu, mať možnosť cestovať, mať slobodu. To je vysoko žiadúce. Avšak, to nie je všetko. To sú vedľajšie, nápomocné podmienky. Skúsenosť, ktorá vysvetľuje všetko, sa nachádza vo vnútri mysle. Keď sa pýtame samých seba, ako vypestovať podmienky pre šťastie, vnútorné podmienky a ktoré sú tie, ktoré narušia šťastie. Takže, toto si vyžiada nejakú skúsenosť.

Musíme vedieť sami od seba, že existujú určité stavy mysle prospešné tomuto rozkvetu, tejto pohode, ktoré Gréci nazývali eudaimonia, rozkvet. Existujú však aj také, ktoré sú nepriaznivé voči tejto pohode. Ak sa dívame z našej vlastnej skúsenosti - hnev, nenávisť, závisť, arogancia, obsesná túžba, silná lakomosť - tie nás nenechajú v takom dobrom stave po tom, čo sme si ich zakúsili. A taktiež, sú nežiadúce pre radosť iných. Mali by sme vziať do úvahy, že čím viac nám tieto napadajú našu myseľ, ako reťazová reakcia, tým viac sa cítime mizerne, viac sa trápime. Na druhej strane, každý v hlbke duše vie, že čin nesebeckej veľkorysosti, či už na diaľku, bez toho, aby niekto o tom vedel - môže zachrániť život dieťaťu, urobiť niekoho šťastným. Nepotrebujeme uznanie. Nepotrebujeme žiadnu povďačnosť. Len samotný fakt, že sa to urobí, naplní akýsi zmysel hlbokej vnútornej vyrovnanosti. A my by sme stále chceli byť v takom stave.

Takže, je teda možné, aby sme zmenili naše spôsoby bytia, aby sme si pretransformovali našu myseľ? Nie sú tie negatívne emócie alebo deštruktívne emócie vlastné našej podstate mysle? Je možná zmena, čo sa týka našich emócií, našich charakteristík, našich nálad? Na to si ale musíme položiť otázku, aká je podstata našej mysle? A ak sa dívame zo skúsenostného hľadiska, existuje primárna vlastnosť vedomia, to je samotný fakt byť kognitívny, byť si vedomý. Uvedomenie je ako zrkadlo, ktoré umožní všetkým podobám zobraziť sa. V zrkadle môžete mať škaredé tváre, prekrásne tváre. Zrkadlo to umožní, avšak zrkadlo sa týmito podobami nenakazí, nezmodifikuje a ani nezmení. Taktiež, za každou jednou myšlienkou sa nachádza prosté vedomie, rýdze uvedomenie si. Taká je podstata. Nemôže byť vnútorne nakazená nenávisťou alebo závisťou, pretože, keby to tak vždy bolo - ako farbivo, ktoré by preniklo do celej látky - potom by sa stále niekde našlo. Vieme, že nie stále sme nahnevani, závistliví, štedrí.

A preto, že základnou látkou vedomia je táto rýdza kognitívna vlastnosť, ktorá ho odlišuje od kameňa, existuje možnosť zmeny, nakoľko všetky emócie sú letmé. Toto je základ pre tréning mysle. Tréning mysle sa zakladá na idei, že dva opačné mentálne faktory nemôžu nastať naraz. Môžete prejsť od lásky k nenávisti. Avšak nemôžete to urobiť naraz voči rovnakému objektu, voči tej istej osobe, nemôžete chcieť uškodiť a urobiť dobre. Taktiež, pri rovnakom geste nemôžete jednak niekomu potriasť ruku a zároveň ho udrieť. Takže, existujú prirodzené protilátky na emócie, ktoré sú deštruktívne, čo sa týka našej vnútornej pohody. Takýto je postup. Radovanie sa v porovnaní so závisťou. Pocit vnútornej slobody, ktorý je protikladom intenzívneho lakomstva a obsesie. Benevolencia, oddanosť k dobrote namiesto nenávisti. Ale isteže, každá emócia by potom potrebovala svojskú protilátku.

Iný spôsob spočíva v nájdení všeobecnej protilátky pre všetky emócie a to tak, že sa upriamime na samotnú podstatu. Zvyčajne, keď cítime, že nás niečo znepokojuje, cítime nenávisť alebo ak sme na niekoho nazlostení, alebo ak sme s niečim posadnutí, myseľ sa stále vracia k tomu objektu. Zakaždým, keď sa myseľ vracia k danému objektu, utvrdzuje posadnutosť alebo mrzutosť. Jedná sa teda o seba zachovávajúci proces. Na čo teraz máme sústrediť našu pozornosť, je vnútrajšok - a to namiesto vonkajška. Pozrime sa na samotný hnev. Vyzerá veľmi hrozivo, ako vzdúvajúci sa oblak monzúna alebo búrky. Ale, myslíme si, že sa môžeme posadiť na oblak - ak tam dôjdeme, je to len opar. Podobne, ak sa dívame na ideu hnevu, aj tá zmizne práve tak, ako námraza pod ranným slnkom. Ak to urobíte znova a znova, sklon, tendencie na opätovné vzplanutie hnevu budú v menšom a menšom rozsahu, vždy keď ho odstránite. A aj keď by sa mal objaviť, len preletí mysľou, tak ako vták, ktorý prelieta oblohou bez toho, aby zanechal o sebe stopu. Toto je princíp tréningu mysle.

Zaberá to čas, pretože - zabralo to čas, kým sa všetky tieto defekty našej mysle, tendencie vytvorili - takže to teda tiež potrvá, kým odídu. Ale to je jediný spôsob. Transformácia mysle - to je ten pravý zmysel meditácie. Znamená to oboznámenie sa s novým spôsobom bytia, s novým spôsobom vnímania vecí, ktorý je viac adekvátny realite, so vzájomnou závislosťou, s tokom a kontinuálnou transformáciou, ktorými sú naše bytie a naše vedomie.

Takže, rozhranie s kognitívnou vedou, keďže k tomu máme dospieť a predpokladám, že to bolo aj témou - musíme sa v krátkom čase zaoberať - s mozgovou plasticitou. Malo sa za to, že mozog je viac-menej fixný. Malo sa za to, až do posledných 20 rokov, že všetky nominálne spojenia - či už číselné alebo kvantitatívne - sú viac menej ustálené dosiahnutím veku dospelosti. Nedávno sa zistilo, že sa to dá značne zmeniť. Huslista, ako sme počuli, ktorý vložil do cvičenia 10 000 hodín, oblasť v jeho mozgu, ktorá kontroluje pohyby prstov sa zmení značne, zvyšujúc posilnenie synaptických spojení. Takže, je to možné uskutočniť aj s ľudskými vlastnosťami? S láskyplnou oddanosťou, s trpezlivosťou, s otvorenosťou?

To je to, čo veľké meditujúce osobnosti robili. Niektorí z nich, ktorí prišli do laboratórií v Madisone, Wisconsine alebo v Berkeley, vložili 20 až 40 000 hodín do meditácie. Odchádzajú na tri roky do kľudného prostredia, kde meditujú 12 hodín denne. A potom, zvyšok svojho života, to budú robiť tri alebo štyri hodiny denne. Oni sú skutočnými olympíjskými šampiónmi tréningu mysle. (Smiech) Toto je miesto, kde meditujúce osoby žijú - môžete vidieť, že je to vcelku inšpirujúce. Tu s 256 elektródami. (Smiech)

Takže, čo teda zistili? No predsa tú istú vec. Vedecké embargo - ak sa vôbec kedysi predložilo "Prírode", dúfajme, že to bude akceptované. Zaoberá sa otázkou stavu súcitu, neobmedzeného súcitu. Poprosili sme meditujúcich, ktorí sa tomu venujú už roky a roky a roky, aby sa dostali do stavu mysle, kde neexistuje nič iné len láskyplná oddanosť, úplná dostupnosť k vnímajúcemu bytiu. Isteže, počas tréningu to robíme s objektami. Myslíme na ľudí, ktorí trpia, myslíme na ľudí, ktorých milujeme, avšak v danom momente, to môže byť stav, do ktorého všetko preniká. Tu je predbežný výsledok, ktorý môžem ukázať, pretože už bol ukázaný. Zvonová krivka zobrazuje 150 členov kontrolnej skupiny a na čo sa dívame je rozdiel medzi pravým a ľavým frontálnym lalokom. Veľmi stručne, ľudia, ktorí majú väčšiu aktivitu na pravej strane prefrontálneho kortexu trpia väčšou depresiou, sú viac utiahnutí do seba. Nepopisujú veľa pozitívneho vplyvu. Naopak to je na ľavej strane: väčšia tendencia k altruizmu, k šťastiu, k vyjadreniu sa, zvedavosti a tak ďalej. Takže, pre ľudí existuje základná čiara. A tá sa tiež môže zmeniť. Ak sa dívate na komédiu, prejdete na ľavú stranu. Ak sa tešíte z niečoho, pôjdete viac do ľavej strany. Ak zápasíte s depresiou, pôjdete do pravej strany. Tu, -0,5 je plná štandardná odchýlka meditujúcej osoby, ktorá medituje nad súcitom. To je čosi úplne mimo zvonovej krivky.

Takže, nemám čas zachádzať do všetkých rôznych vedeckých výsledkov. Dúfajme, že prídu. Ale zistilo sa, že - to je po troch a pol hodinách v fMRI, je to tak, ako keby ste vyšli z kozmickej lode. Taktiež sa preukázalo v iných laboratóriách -- napríklad v laboratóriu Paula Ekmana v Berkeley, že niektoré meditujúce osoby sú tiež schopné kontrolovať svoje emocionálne reakcie viac než sa očakávalo. Ako napríklad experimenty, ktoré zastrašia. Ak posadíte chlapíka na stoličku so všetkými takými typmi prístrojov, ktoré merajú vašu fyziológiu a je tam bomba, ktorá vybuchne, je to taká inštiktívna reakcia, že v priebehu 20 rokov ešte nikdy nevideli nikoho, kto by nevyskočil. Niektoré meditujúci, bez toho, aby sa to snažili zastaviť, ale jednoducho tým, že sú úplne otvorení, mysliac si, že ten výbuch nebude závažnou udalosťou, niečo ako padajúca hviezda, nemôžu sa vôbec pohnúť.

Podstatou toho všetkého nie je z toho urobiť akýsi cirkus ukazujúci výnimočné existencie, ktoré skáču alebo tak. Tiež treba povedať, že tréning mysle má zmysel. Nie je doplnkovým vitamínom na dušu. Je to niečo, čo určí kvalitu každého okamihu v našich životoch. Sme pripravení investovať 15 rokov do vzdelania. Milujeme džoging, fitnes. Robíme rozličné veci, aby sme zostali krásnymi. Ale, investujeme prekvapivo málo času do toho, čo znamená najviac - spôsob, akým naše mysle pracujú - čo je, opäť, definitívna vec, ktorá rozhodne o kvalite našej skúsenosti.

Náš súcit sa má prejaviť v skutkoch. To je to, čo sa snažíme urobiť na rôzných miestach. Len tento jeden príklad stojí veľa úsilia. Táto pani s kostnou tuberkulózou, nechaná v stane osamote, zomrie s jej jedinou dcérou. O rok neskôr, sa má takto. Rôzne školy a kliniky, ktoré sme vytvorili v Tibete.

A ja vás teraz nechám v spoločnosti krásy týchto pohľadov, ktoré hovoria o šťastí viac, než by som kedy vedel povedať. A skákajúci mnísi z Tibetu. (Smiech) Lietajúci mnísi. Ďakujem veľmi pekne.