Matt Ridley: Keď nápady súložia

Keď som tu na Oxforde študoval v 70. rokoch, budúcnosť sveta bola bezútešná. Populačná explózia bola nezastaviteľná. Celosvetový hladomor bol neodvratný. Epidémia rakoviny, spôsobená chemikáliami v životnom prostredí, mala skrátiť dĺžku nášho života. Na lesy padal kyslý dážď. Púšte narastali z roka na rok o viac než kilometer. Ropa sa míňala. A nukleárna zima s nami mala skoncovať. Nič z toho sa však nestalo. (Smiech) A napodiv, ak sa pozrieme na to, čo sa za môjho života naozaj stalo, zistíme, že priemerný príjem na jedného priemerného obyvateľa planéty sa, po prispôsobení inflačnému vývoju, strojnásobil. Dĺžka života sa od môjho narodenia zvýšila o 30 %. Úmrtnosť detí sa znížila o dve tretiny. Produkcia potravín na jedného človeka sa zvýšila o tretinu. A pri tom všetkom sa počet ľudí zdvojnásobil.

Ako sme to dosiahli – či už to pokladáme za dobré alebo zlé. Ako sme to dosiahli? Ako to, že sme jediným druhom, ktorému sa darí tým viac, čím viac sa rozmnoží? Veľkosť bodky na tomto diagrame predstavuje veľkosť populácie. A jeho úroveň zas HDP na obyvateľa. Myslím, že odpoveď dostaneme, ak si uvedomíme, ako ľudské bytosti dávajú dokopy svoje mozgy a umožňujú tak kombinovanie a premiešavanie nápadov, ich spájanie a kríženie. Inými slovami, musíme si uvedomiť, ako nápady súložia.

Predstavte si, ako sme sa od výroby takýchto predmetov dostali k výrobe takýchto. Oba z nich sú skutočné predmety. Jedným je pästný klin z paleolitu spred 500 000 rokov, aký vyrábal Homo erectus. Druhým je, samozrejme, počítačová myš. Je nezvyčajné, že oba z nich majú zhodnú veľkosť a tvar. Pokúsil som sa zistiť, ktorý je väčší, ale to je takmer nemožné. A to preto, že sú oba vyformované pre ľudskú ruku. Oba sú technológiami. Napokon, ich podobnosť ani nie je tak zaujímavá. Prezrádza nám, že boli oba vytvorené tak, aby sa hodili do ľudskej ruky. Mňa však zaujímajú odlišnosti. Pretože predmet vľavo sa vyrábal s nepatrnými zmenami dizajnu viac ako jeden milión rokov, v rozpätí pred 1 500 000 – 500 000 rokmi. Homo erectus vyrábal ten istý nástroj cez 30 000 generácií. Samozrejme, objavili sa nejaké zmeny, ale nástroje v tom období sa menili pomalšie ako kostry ľudí. Neexistoval pokrok, ani inovácia. Je to neuveriteľný jav, ale je pravdivý. Pritom, ten predmet vpravo je zastaraný už po piatich rokoch. A existuje aj ďalší rozdiel, a to, že predmet vľavo je vyrobený z jedného materiálu. Predmet vpravo je vyrobený kombináciou rozličných materiálov od kremíka až po kovy, plasty a podobne. A ešte k tomu je kombináciou rozličných nápadov, nápadu plastu, lasera, nápadu tranzistorov. Všetko to sa v tejto technológií skombinovalo.

A práve táto kombinácia, táto narastajúca technológia je to, čo ma fascinuje. Myslím si totiž, že je tajomstvom k porozumeniu toho, čo sa vo svete deje. Aj moje telo je nahromadením nápadov, nápadu kožných buniek, mozgových buniek a buniek pečene. Všetko to sa spojilo. Ako evolúcia robí toto hromadenie, túto kombinatoriku? Využíva sexuálnu reprodukciu. Ak sa objavia dve rozličné mutácie u živočíchov jedného bezpohlavného druhu, tu označené zelenou a červenou, jeden z nich musí byť lepší ako druhý. Jeden vyhynie, aby ten druhý prežil. Ale ak pôjde o druh s pohlavím, potom môže istý jedinec zdediť obe mutácie z rôznych línií rodokmeňa. Pohlavný styk teda umožňuje jedincovi čerpať z genetických vylepšení celého svojho druhu. Nie je obmedzený len na svoj rodokmeň.

A akým spôsobom sa dosahuje taký účinok v kultúrnom vývoji, aký má sex v biologickom vývoji? Myslím, že odpoveďou je výmenný obchod, zvyk vymieňať jednu vec za druhú. Je to jedinečná ľudská črta. Žiadny živočích to nerobí. Dá sa to naučiť v laboratóriách, aby medzi sebou čo-to vymenili. Samozrejme, u zvierat existuje vzájomnosť. Ale výmena jedného predmetu za druhý sa nikdy nestane. Podľa Adama Smitha: "Nikto zatiaľ nevidel psa, ktorý by spravil férový výmenný obchod kosti s iným psom." (Smiech) Kultúru bez výmenného obchodu mať môžete. Môžete mať akúsi bezpohlavnú kultúru. Šimpanzy, kosatky dravé a takéto živočíchy, ony majú kultúru. Navzájom sa učia tradície, ktoré odovzdávajú rodičia svojim potomkom. V tomto prípade sa učia šimpanzy navzájom to, ako roztvoriť orechy kameňmi. Rozdiel je ale v tom, že tieto kultúry sa nikdy nerozrastajú, nerastú, nezhromažďujú sa a nikdy sa nekombinujú. A to je preto, že niet akéhosi pohlavného styku, niet výmeny nápadov. Skupinky šimpanzov majú odlišné kultúry. Medzi nimi neprebieha výmena nápadov.

Prečo teda výmenný obchod zvyšuje životnú úroveň? Odpoveď poskytol v roku 1817 David Ricardo. A toto je jeho príbeh vo verzii z doby kamennej, aj keď on ho vyrozprával v spojitosti s obchodom medzi krajinami. Adam vyrobí za 4 hodiny 1 šíp a za 3 hodiny 1 sekeru. Oz vyrobí za 1 hodinu 1 šíp a za 2 hodiny 1 sekeru. Oz je teda od Adama lepší vo výrobe šípov aj sekier. On Adama nepotrebuje. Môže si vyrábať vlastné šípy a sekery. Teda, nie celkom, pretože keď porozmýšľate, ak Oz vyrobí 2 šípy a Adam 2 sekery a potom urobia obchod, obaja z nich ušetria hodinu práce. A čím viac sa toho budú držať, tým väčšia pravda to bude. Pretože čím viac to budú robiť, tým lepšie pôjde Adamovi výroba sekier a Ozovi výroba šípov. Zisk z výmeny tovarov bude teda stále narastať. A toto je jednou z krás výmenného obchodu, že vlastne vytvára hybnú silu pre väčšiu špecializáciu, ktorá potom vytvára hybnú silu pre viac výmeny a tak ďalej. Adam aj Oz obaja ušetrili jednu hodinu. Toto je prosperita, šetrenie časom uspokojovaním potrieb.

Spýtajte sa samých seba, koľko času by ste museli pracovať, aby ste si zaobstarali jednu hodinu svetla na čítanie dnes večer. Ak by ste museli začať od nuly, povedzme, že pôjdete na vidiek. Nájdete ovcu. Zabijete ju. Získate z nej tuk. Uškvaríte ho. Vyrobíte si sviečku a podobne. Ako dlho Vám to bude trvať? Dosť dlho. Ako dlho musíte dnes v skutočnosti pracovať, aby ste si zarobili na hodinu svetla na čítanie, ak žijete v Británii a máte priemerný plat? Odpoveď znie, že asi pol sekundy. V roku 1950 by ste museli pracovať osem sekúnd priemernej mzdy, aby ste si zaobstarali toľko svetla. A to je sedem a pol sekundy blahobytu, ktorý ste získali. Teda, od roku 1950. Pretože to je sedem a pol sekundy, keď môžete robiť niečo iné. Alebo si môžete zaobstarať ďalší tovar alebo službu. A v roku 1800 by trvalo 15 minút, aby ste si z priemernej mzdy zarobili na hodinu svetla. V roku 1800 by ste boli museli pracovať šesť hodín, aby ste si zarobili na sviečku, ktorá by horela hodinu. Inými slovami, priemerne zarábajúci priemerný človek si v roku 1800 nemohol dovoliť sviečku.

Vráťme sa k obrázku s pästným klinom a myšou a položme si otázku: "Kto a pre koho ich vyrobil?" Pästný klin si vyrobil niekto pre seba. Bol sebestačný. Dnes to voláme chudoba. Ale predmet vpravo vyrobili iní ľudia pre mňa. Koľko ľudí? Desiatky? Stovky? Tisíce? Myslím, že sú to až milióny. Pretože musíme započítať muža, ktorý vypestoval kávu, ktorú uvarili pre muža, ktorý na vrtnej plošine ťažil ropu, z ktorej sa mali vyrobiť plasty a tak ďalej. Oni všetci pracovali pre mňa, aby mi vyrobili myš. Takto funguje spoločnosť. Toto sme ako živočíšny druh dosiahli.

V dávnych vekoch, keď bol človek bohatý, ľudia pre neho pracovali doslova. Iba tak ste mohli byť boháčom, museli ste ich zamestnať. Pre Ľudovíta XIV. pracovalo veľké množstvo ľudí. Vyrobili preňho tie smiešne kostýmy, aký je tento. (Smiech) A robili mu tie smiešne účesy. Mal 498 ľudí, ktorí preňho pripravovali večeru každý deň. Ale aj moderný turista, ktorý prechádza Versailleským palácom a pozerá sa na obrazy Ľudovíta XIV., má 498 ľudí, ktorí preňho pripravujú večeru. Sú to ľudia v bistrách, kaviarňach, reštauráciách a obchodoch po celom Paríži. Oni všetci sú pripravení Vás v priebehu hodiny obslúžiť vynikajúcim jedlom, ktoré je pravdepodobne kvalitnejšie, aké Ľudovít XIV. kedy mal. Toto je to, čo sme dosiahli, pretože všetci pracujeme jeden pre druhého. Sme schopní využiť špecializáciu a výmenný obchod, aby sme si navzájom zvýšili životnú úroveň.

Samozrejme, sú zvieratá, ktoré pracujú pre seba navzájom. Typickým príkladom sú mravce: robotníci pracujú pre kráľovné a naopak. Je však veľký rozdiel v tom, že to sa deje iba v rámci určitej kolónie. Neexistuje vzájomná spolupráca medzi kolóniami. A to pre reprodukčnú deľbu práce. Teda, špecializujú sa vzhľadom na rozmnožovanie. To má na starosti kráľovná. Náš druh to veľmi nemá rád. Je to jediná vec, ktorú chceme vykonávať všetci pre seba – rozmnožovanie. (Smiech) Dokonca ani my v Anglicku nenechávame rozmnožovanie na kráľovnú.

(Potlesk)

Kedy teda tento zvyk vznikol? A ako dlho už pretrváva? Čo vlastne znamená? Myslím, že jeho najstaršou verziou je asi rodová deľba práce. Na to však nemám žiaden dôkaz. Vyzerá to však tak, že ako prvé sme začali pracovať muž pre ženu a žena pre muža. Dnes v každom spoločenstve lovcov a zberačov existuje deľba práce podľa zháňania potravy celkovo medzi mužmi lovcami a ženami zberačkami. Nie vždy je to tak jednoduché. Ale rozlišujú sa špecializované role mužov a žien. Krásne na tomto systéme je, že je výhodný pre obe strany. Táto žena vie, v tomto prípade kmeňa Hadza – že vykopáva korene, aby ich s mužmi vymenila za mäso – vie, že ak sa chce dostať k mäsu, stačí vykopať niekoľko koreňov nazvyš a vymeniť ich za mäso. A nemusí sa namáhať, aby sa pokúsila uloviť sviňu. A muž zas vie, že sa kopaniu nemusí venovať, ak chce mať korene. Stačí, ak sa ubezpečí, že ulovená sviňa bude dosť veľká, aby sa o ňu podelil. Tak si obe strany navzájom zvyšujú životnú úroveň prostredníctvom rodovej deľby práce.

Kedy sa to začalo? To nevieme, ale je možné, že to neandertálci nerobili. Síce vo veľkej miere spolupracovali. Síce boli veľmi inteligentní. Ku koncu bol ich mozog v priemere väčší ako je môj alebo kohokoľvek z Vás v tejto miestnosti. Boli vynaliezaví. Svojich mŕtvych pochovávali. Pravdepodobne mali jazyk, pretože dnes vieme, že mali rovnaký gén FOXP2 ako my. Gén, ktorý objavili tu v Oxforde. A zdá sa, že mali jazykové zručnosti. Boli to geniálni ľudia. Nechcem ich urážať. Ale nemáme dôkaz rodovej deľby práce. Nemáme dôkaz, že sa ženy venovali zberu. Zdá sa, že ženy spolupracovali s mužmi pri love. A ďalšia vec, pre ktorú neexistuje dôkaz, je výmenný obchod medzi skupinami. Pretože predmety, ktoré sa dajú nájsť medzi neandertálskymi pozostatkami, vyrobené nástroje, sú vždy z miestnych materiálov. Napríklad na Kaukaze môžete nájsť nálezisko s miestnymi nástrojmi neandertálcov. Vždy sú vyrobené z miestneho rohovca. V tom istom údolí sú ľudské pozostatky z rovnakej doby, spred 30 000 rokov. Niektoré sú z miestneho rohovca, ale väčšina, mnohé sú vyrobené z obsidiánu, pochádzajúceho ďaleko odtiaľ. A keď ľudia začali takto prenášať predmety, dokazuje to, že si ich skupiny vymieňali.

Obchodovanie je desaťkrát tak staré ako poľnohospodárstvo. Ľudia na to zabúdajú. Obchod považujú za moderný vynález. Výmenný obchod medzi skupinami ľudí prebieha už stovky tisícov rokov. A prvý dôkaz toho sa objavuje v Afrike pred 80 – 120 000 rokmi, kedy pozorujeme, že obsidián a jaspis sa presúvali v Etiópii na veľké vzdialenosti. Rovnako pozorujeme mušle – ako to zistil tím vedcov tu v Oxforde –, ako putujú 200 km zo Stredozemného mora cez Alžírsko do vnútrozemia. To dokazuje, že už vtedy ľudia začali s výmenným obchodom medzi skupinami. A to napokon viedlo k špecializácii.

Ako to vieme, že putovanie na veľké vzdialenosti znamená obchod, nie migráciu? Stačí, ak sa pozrieme na moderných aborigénov, lovcov a zberačov, ktorí ťažili kameň pre sekery na mieste zvanom Mt. Isa, patriacom do vlastníctva kmeňa Kalkadoon. Oni sekery vymenili u svojich susedov za ostne tŕňoviek. A tak sa dostali kamenné sekery do veľkej časti Austrálie. Putovanie nástrojov na veľké vzdialenosti je teda znakom obchodu, nie migrácie.

Čo sa stane, ak ľuďom znemožníte výmenný obchod, schopnosť vymieňať a špecializovať sa? Odpoveď znie, že tým dokážete technologický rozvoj nielen spomaliť, ale môžete aj zaradiť spiatočku. Príklad z Tasmánie. Keď hladina morí stúpla a Tasmánia sa pred 10 000 rokmi stala ostrovom, ľudia tam nepocítili iba spomalenie vývoja, v porovnaní s ľuďmi na pevnine, ale zažili vlastne regresiu. Vzdali sa schopnosti vyrábať nástroje z kosti, rybárske náčinie a šaty, pretože počet obyvateľov, zhruba 4 000 ľudí, nebol dostatočne veľký na to, aby sa zachovali špecializované zručnosti potrebné na udržanie technológie, ktorú mali. To akoby všetkých z nás vysadili na opustený ostrov. Koľko z vecí, ktoré máme vo vreckách, by sme naďalej dokázali vyrábať aj po 10 000 rokoch? Nestalo sa to však na Ohňovej zemi, na podobnom ostrove s podobnou populáciou. Dôvod je ten, že Ohňová zem je od Južnej Ameriky oddelená oveľa užším prielivom. A cez prieliv sa udržiaval obchodný styk počas tých 10 000 rokov. Tasmánčania boli izolovaní.

Vráťme sa k tomuto obrázku a spýtajme sa nielen to, kto a pre koho predmet spravil, ale aj to, kto vedel, ako ho vyrobiť? V prípade kamennej sekery, človek, ktorý ju vyrobil, vedel, ako na to. Ale kto vie, ako vyrobiť počítačovú myš? Nikto. Doslova nikto. Nikto na tejto planéte nevie, ako vyrobiť počítačovú myš. A myslím to vážne. Riaditeľ firmy na výrobu počítačových myší to nevie. On vie iba, ako viezť firmu. Človek pri výrobnej linke to nevie, pretože netuší, ako urobiť ropný vrt, aby sa dostal k rope, z ktorej sa vyrobí plast a tak ďalej. Všetci poznáme iba kúsky, ale nikto nepozná celok.

Samozrejme, citujem zo slávnej eseje Leonarda Reada, ekonóma 50. rokov, známej ako "Ja, ceruzka", v ktorej píše o tom, ako sa ceruzka vyrába a ako nikto nevie, ako ju vlastne vyrobiť, pretože tí, ktorí ju skladajú, nevedia ťažiť grafit. A nevedia ani ťažiť drevo a podobné veci. Ako ľudská spoločnosť sme teda prostredníctvom výmenného obchodu a špecializácie vytvorili schopnosť vyrábať veci, ktorým ani nerozumieme. Je to iné, ako v prípade jazyka. V jazyku musíme medzi sebou odovzdávať myšlienky a nápady, ktorým rozumieme. Ale v technológii dokážeme vyrábať veci, ktoré prekonávajú naše schopnosti.

Kapacitu ľudskej mysle sme prekročili do pozoruhodnej miery. Mimochodom, práve to je jedným z dôvodov, prečo ma nezaujíma debata o IQ, o tom, či niektoré skupiny ľudí majú vyššie IQ ako iní. Je to celkom nepodstatné. Pre spoločnosť je podstatné to, ako ľudia zdieľajú svoje myšlienky a nápady a ako spolupracujú. Nie to, akí sú jej jednotlivci bystrí. Vytvorili sme teda niečo, čo voláme kolektívny mozog. My sme iba uzliny v sieti. Sme neuróny v tomto mozgu. A je to výmena myšlienok, spájanie a kríženie nápadov medzi nimi, čo vedie k technologickému rozvoju, postupne, kúsok po kúsku. Akokoľvek strašné veci by sa udiali. A v budúcnosti, tým, že postupujeme vpred, samozrejme, zažijeme príšerné veci. Vypuknú vojny, ekonomické krízy, prírodné katastrofy. Som si celkom istý, že v tomto storočí sa udejú hrozné veci. Ale som si istý aj tým, že vďaka kontaktom, ktoré ľudia vytvárajú, a vďaka možnosti spájať a krížiť nápady ako nikdy predtým, som si istý, že technológia bude robiť pokroky a s ňou aj životná úroveň. Pretože prostredníctvom cloud computingu, prostredníctvom crowd sourcingu a prostredníctvom sveta zdola-hore, aký sme vytvorili, nie sme už iba elita, ale už každý dokáže mať vlastné nápady, spájať a krížiť ich. Celkom určite tak urýchľujeme mieru inovácie.

Ďakujem.

(Potlesk)