Martin Rees sa pýta: "Je toto naše konečné storočie?"

Ak si náhodne vyberiete 10 000 ľudí, tak 9 999 z nich má čosi spoločné: ich pracovné záujmy ležia buď na povrchu Zeme alebo tesne nad ním. Ten jeden zvyšný je astronóm a ja patrím k tomu podivnému druhu. (Smiech) Moja reč bude mať dve časti. Najprv budem hovoriť ako astronóm, a potom ako znepokojený príslušník ľudskej rasy. Začnime však najprv pripomenutím toho, čo ukázal už Darwin, že sme výsledkom štyroch miliárd rokov evolúcie. V astronómii a kozmológii sa pokúšame ísť späť, pred Darwinov jednoduchý začiatok, s cieľom umiestniť Zem v kozmických súvislostiach.

Dovoľte mi prebehnúť pár obrázkov. Toto je impakt na kométe, ktorý sa odohral minulý týždeň. Keby tam poslali nukleárnu bombu, bolo by to omnoho pôsobivejšie než to, čo sa naozaj udialo minulý pondelok. No a toto je další projekt pre NASA. Toto je Mars z Európskej sondy Mars Expres na Nový rok. Toto je predstava umelca, z ktorej sa stala skutočnosť potom, keď na Titáne, obrovskom mesiaci Saturna, pristál padák. Pristál na povrchu. Toto je obrázok zachytený počas zostupu. To vyzerá ako pobrežie. Je to ako skutočné, no oceán je z kvapalného metánu -- teplota mínus 170 stupňov Celzia. Keď pôjdeme mimo nášho slnečného systému, zistíme, že hviezdy nie sú blikajúce svetelné body. Každá z nich je ako Slnko so suitou planét obiehajúcich okolo nej a dokonca môžme vidieť miesta, kde sa hviezdy tvoria, ako Orlia hmlovina. Vidíme aj umierajúce hviezdy. Za šesť miliárd rokov bude Slnko vyzerať takto. Niektoré hviezdy umierajú spektakulárne vo výbuchu supernovy a zanechávajú po sebe pozostatky, ako tu.

Na ešte väčšej škále vidíme celé hviezdne galaxie. Vidíme celé ekosystémy, v ktorých je plyn recyklovaný. A podľa kozmológie, sú tieto galaxie len atómy vo veľkom merítku vesmíru. Tento obrázok ukazuje kúsok oblohy tak malý, že by bolo treba vziať 100 takých kúskov na pokrytie Mesiaca v splne na oblohe. Cez malý teleskop by to vyzeralo dosť prázdne, no tu vidíte stovky malých, slabých šmúh. Každá je galaxiou, rovnakou ako naša alebo Androméda, a vyzerá tak malou a slabou, preto lebo jej svetlu trvalo dostať sa k nám 10 miliárd rokov. hviezdy v týchto galaxiách pravdepodobne nemajú okolo seba planéty. Šanca na život je tam mizivá -- nebolo dosť času na nukleárnu fúziu vo hviezdach, ktorá by vyrobila kremík a uhlík a železo, stavebné bloky planét a života. Veríme, že toto všetko je dielom Big Bangu -- horúceho, hustého skupenstva. Ako sa však ten amorfný Big Bang zmenil na náš komplexný vesmír?

Ukážem vám filmovú simuláciu, bežiacu 16 na desiatu krát rýchlejšie ako skutočný čas, ktorá ukazuje kúsok vesmíru, kde expanzie ukazujú ako sa to stalo. Vidíte, že ako dole narastá čas v giga-rokoch, štruktúry sa vyvíjajú, gravitácia zásobuje malé, husté nehomogenity a štruktúry sa vyvíjajú. Skončíme po 13 miliardach rokov s niečím, čo sa dosť podobá na náš vlastný vesmír. A teraz môžme porovnať simulované vesmíry, ako tento -- na konci svojej reči vám ukážem lepšiu simuláciu -- s tým, čo na oblohe naozaj vidíme. Nuž, môžme síce sledovať objekty späť v čase do skorších období Big Bangu no stále nevieme čo tresklo a prečo to tresklo.

Toto je výzva pre vedu 21. storočia. Keby mala moja výskumná skupina logo, mohol by ním byť tento obrázok tu: ouroboros, kde vľavo vidíte mikrosvet -- kvantový svet -- a vpravo veľkoškálový vesmír planét, hviezd a galaxií. Vieme, že náš vesmír je prepojený -- spojenia medzi ľavým a pravým. Každodenný svet je určovaný atómami, tým, ako sa spolu spájajú, aby vytvorili molekuly. Hviezdy získavajú palivo zo vzájomných reakcií jadier atómov. A ako sme zistili pred pár rokmi, galaxie držia pokope vďaka gravitačnej príťažlivosti tzv. tmavej hmoty: častíc v obrovských oblakoch, ktoré sú dokonca omnoho menšie ako atómové jadro. Radi by sme sa však dozvedeli čosi o spojení, symbolicky zobrazenom úplne navrchu. Mikrosvet kvanta je pochopený. Na pravej strane vládne gravitácia. To vysvetlil Einstein. Nedokončenou úlohou pre vedu 21. storočia je vzájomne prepojiť vesmír a mikrosvet zjednocujúcou teóriou -- symbolizovanou, takpovediac gastronomicky, v hornej časti obrázku. (Smiech) A pokiaľ nemáme to spojenie, nemôžme pochopiť úplný začiatok nášho vesmíru, pretože keď náš vesmír samotný bol vo veľkosti atómu, mohli kvantové efekty zatriasť všetkým.

Preto potrebujeme teóriu, ktorá zjednotí veľmi veľké s veľmi malým, zatiaľ ju však ešte nemáme. Mimochodom, jedna myšlienka -- a teraz musím povedať, že ďalej budem nebezpečne špekulovať -- -- je, že náš Big Bang nebol jediným. Jedna myšlienka je, že náš trojrozmerný vesmír mohol vzniknúť vo viacrozmernom priestore, presne tak, ako si môžte predstaviť tieto hárky papiera. Môžte si predstaviť mravcov na jednom z nich, ktorí si myslia, že to je dvojrozmerný vesmír a vôbec si neuvedomujú inú populáciu mravcov na druhom hárku. Môže však existovať ďalší vesmír, vzdialený len milimeter od toho nášho, no my si ho vôbec neuvedomujeme, pretože ten milimeter je meraný v nejakom štvrtom priestorovom rozmere, no my sme uväznený v našich troch. A tak veríme, že fyzikálna realita môže byť omnoho bohatšia, než to, čo normálne nazývame našim vesmírom -- dôsledkom nášho Big Bangu. A tu je ďalší obrázok. Vpravo dole je časť nášho vesmíru, ktorá je na horizonte, nie však mimo neho, no dokonca i ten je len jednou bublinou v nejakej rozsiahlejšej realite. Mnoho ľudí sa domnieva, že hneď ako sme prešli od viery v jednu slnečnú sústavu k viere v miliardy slnečných sústav, od jedenej galaxie k mnohým galaxiám, musíme prejsť od jedného Veľkého tresku k množstvu Veľkých treskov. Môžbyť tieto početné Veľké tresky vykazujú ohromnú variáciu vlastností.

No, vráťme sa však späť k tomuto obrázku. Jednu výzvu symbolizuje to, čo je navrchu obrázku, no to, čo je naspodu symbolizuje ďalšiu výzvu vede. Chcete nielen spojiť veľmi veľké a veľmi malé, no aj pochopiť to, čo je veľmi zložité. A najzložitejšie veci sme my sami, uprostred medzi atómami a hviezdami Závisíme na hviezdach, vytvárajúcich atómy, z ktorých sme utvorený. Závisíme na chémii, ktorá určuje našu komplexnú štruktúru. Samozrejme, že v porovnaní s atómami musíme byť veľký, aby sme mohli mať vrstvu po vrstve svoju komplexnú štruktúru. A určite musíme byť malí v porovnaní s hviezdami a planétami -- inak by nás gravitácia rozdrvila. A skutočne sme uprostred. Museli by sme zobrať toľko ľudských tiel, aby sme vytvorili Slnko, ako je atómov v každom z nás. Geometrickým stredom medzi hmotnosťou protónu a hmotnosťou Slnka je hmotnosť 50 kg, čo znamená, že hmotnosť každého prítomného je menšia, než dvojnásobok tejto veličiny. No, určite väčšiny z vás. Veda o tom zložitom je pravdepodobne najväčšou výzvou zo všetkých, väčšou než to veľmi malé vľavo, i to veľmi veľké vpravo. A je to táto veda, ktorá osvetľuje nielen naše chápanie biologického sveta, no aj jeho transformáciu, rýchlejšiu, než kedykoľvek predtý. A viac, než len to, prináša i nové druhy zmeny.

A teraz prejdem na druhú časť svojej reči a k spomenutej knihe "Our Final Century" Keby som nebol skromným Britom. Uviedol by som, že tá kniha je moja a dodal by som, že je dostupná v papierovej väzbe.

(Smiech)

V Amerike sa kniha volala "Our Final Hour", pretože Američania milujú okamžité potešenie.

(Smiech)

No, mojou témou je fakt, že v tomto storočí veda nielenže zmenila svet rýchlejšie než kedykoľvek predtým, no urobila to novým, odlišným spôsobom. Cielené liečivá, genetická modifikácia, umelá inteligencia, možno dokonca implantáty do našich mozgov, môžu zmeniť samotnú ľudskú podstatu. A podstata ľudí, ich stavba tela a charakter, sa nezmenili tisícročia. Všetko sa to môže zmeniť v tomto storočí. Táto skutočnosť je čímsi novým v našej histórii. Vplyv ľudstva na globálne prostredie -- skleníkové oteplovanie, masové vymieranie a tak ďalej -- sú tak isto nepredvídateľné. Toto všetko robí z tohto storočia výzvu. Bio- a kybertechnológie sú šetrné k životnému prostrediu v tom, že ponúkajú úžasné perspektívy, keď v ničom inom, tak aspoň v znižovaní tlaku na energiu a zdroje. No budú mať aj odvrátenú tvár. V našom prepojenom svete, stačí jeden fanatik, alebo nejaký podivín s myslením tvorcov počítačových vírov, a nové technológie mu umožnia odštartovať nejakú katastrofu. Vlastne, katastrofa môže jednoducho nastať ako dôsledok technickej nehody -- chyba miesto teroru. Dokonca aj malá pravdepodobnosť katastrofy je neprijateľná, pretože keď sa lavína raz spustí, môže mať globálny dopad.

Skutočne, Bill Joy pred niekoľkými rokmi napísal článok vyjadrujúci znepokojenie nad tým, že nás roboti nahradia, atď. Nebudem to všetko ďalej rozoberať, ale je zaujímavé, že mal jednoduché riešenie. Nazval ho drobnozrnným zrieknutím sa. Chcel upustiť od nebezpečných odvetví vedy a pokračovať v tých dobrých. Nuž, je to absurdne naivné z dvoch dôvodov. V prvom rade, akýkoľvek vedecký objav má blahodárne, no súčasne aj hrozivé dôsledky. No a potom, keď vedci spravia nejaký objav, zvyčajne nemajú ani potuchy, aké z neho vyplynú aplikácie. Toto všetko znamená, že musíme prijať hrozby, ak chceme využívať dobrodenie vedy. Musíme prijať riziká. Myslím, že sa musíme vrátiť späť k tomu, čo sa udialo v povojnovom období, v dobe po Druhej svetovej vojne, keď atómoví vedci, ktorí sa najprv zúčastňovali na výrobe atómovej bomby, v mnohých prípadoch robili neskôr čo mohli, aby varovali svet pred jej hrozbami.

A boli k tomu inšpirovaní nie mladým Einsteinom, ktorý vykonal obrovskú prácu v relativite, ale Einsteinom starým, ikonou z plagátov a tričiek, ktorý neuspel vo svojom úsilí zjednotiť fyzikálne zákony. Bolo to predčasné. Avšak Einstein bol morálnym kompasom -- inšpiráciou vedcom, ktorí sa zaujímali o kontrolu zbrojenia. Pravdepodobne najvýznamnejšou žijúcou osobou je niekto, koho mám tú česť poznať -- Joe Rothblatt. Ako môžete vidieť, má rovnako neusporiadanú kanceláriu. Má 96 rokov a zakladal Pugwashké hnutie. Presvedčil Einsteina na jeho posledný čin, podpis známeho memoranda Bertranda Russella. Predstavuje príklad znepokojeného vedca. Myslím si, že vedu treba využívať optimálne, vyberať, ktoré dvere otvoriť a ktoré ponechať zatvorené, potrebujeme dnešných nasledovníkov ľudí ako Joseph Rothblatt.

Potrebujeme nielen burcujúcich fyzikov, ale tiež biológov, počítačových expertov a ekológov. A myslím, že akademici a nezávislí podnikatelia majú zvláštnu povinnosť, pretože sú slobodnejší než ľudia v štátnej službe alebo zamestnanci spoločností, vystavení komerčnému tlaku. Napísal som svoju knihu "Our Final Century" ako vedec, len ako všeobecný vedec. Myslím si však, že existuje čosi, čo ponúka kozmológovi špeciálnu perspektívu a to niečo je povedomie dlhotrvajúcej budúcnosti. Poznatky o strašne dlhom období evolučnej minulosti sú teraz súčasťou bežnej kultúry -- pravda, okrem American Bible Belt, ale aj tak -- (Smiech) ale aj tak si väčšina ľudí, dokonca aj tých, čo chápu evolúciu, neuvedomuje, že pred nami je ešte dlhšie obdobie.

Slnko svieti štyri a pol miliardy rokov, no bude trvať ďalších šesť miliárd rokov, kým sa mu minie palivo. Na tomto schématickom obrázku, svojho druhu nadčasovom, sme v polovici cesty. A bude trvať ďalších šesť miliárd rokov než sa to stane a vyparia sa akékoľvek zvyšky života na Zemi. Existuje nezmyselná predstava, že ľudia budú pritom, že zažijú zánik Slnka, ale akýkoľvek život a inteligencia, ktoré budú potom existovať budú sa od nás líšiť tak, ako sa my lišime od baktérie. Rozvoj inteligencie a komplexnosti neustále napreduje tu, na Zemi a pravdepodobne i mimo nej. Sme teda stále ešte len v počiatočnom štádiu vývoja komplexnosti na našej Zemi i mimo nej. Keď si celú dobu života na Zemi predstavíte ako jediný rok, povedzme od januára, keď život vznikol až po december, potom 21. storočie by bolo štvrtinou sekundy v Juni -- malilinký zlomok roka. Ale dokonca i v tomto koncentrovanom kozmickom pohľade, je naše sotročie veľmi, veľmi špeciálne. Je prvým, keď ľudstvo môže zmeniť samé seba a svoju domovskú planétu.

Ako som uviedol už skôr, nebudú to ľudia, čo budú svedkami zániku Slnka, ale tvory tak odlišné od nás, ako sme my odlišní od baktérií. Keď Einstein v roku 1955 zomrel, bola táto kresba od Herblocka vo Washington Post pozoruhodnou poctou jeho globálnemu postaveniu. Pamätná tabuľa hlása: "Tu žil Albert Einstein". Rád by som skončil symbolom, akým to naozaj bývalo, inšpirovaným týmto obrázkom. Poznáme ho už 40 rokov: krehká krása krajiny, oceánu a oblakov, kontrastujúca so sterilným mesačným povrchom, na ktorom astronauti zanechali svoje stopy. Predpokladajme však, že nejakí mimozemšťania pozorovali z diaľky našu matnú, modrú bodočku vo vesmire, nielen posledných 40 rokov, ale počas celých 4,5 miliárd rokov existencie Zeme. Čo by videli? V priebehu skoro celého toho nepredstaviteľne dlhého času, by sa vzhľad Zeme menil len veľmi pozvoľne. Jedinou náhlou celosvetovou zmenou by boli hlavne dopady asteroidov alebo výbuchy supervulkánov. Mimo týchto krátkych pohrôm, sa nič nedialo náhle.

Kontinenty sa posúvali dookola. Ľadová pokrývka narastala a zmenšovala sa. Objavili sa potomkovia nových druhov, vyvíjali sa a zanikali. Ale zrazu v malilinkom úseku histórie Zeme, v jej poslednej milióntine, niekoľko tisíc rokov, sa vzor vegetácie menil omnoho rýchlejšie, ako predtým. To signalizovalo počiatok poľnohospodárstva. Zmena sa zrýchľovala, ako ľudská populácia rástla. Potom nastali iné udalosti a dokonca ešte rýchlejšie. V priebehu len 50 rokov -- čo je len jedna stotina jednej milióntiny veku Zeme -- začalo rásť množstvo oxidu uhličitého v atmosfére a to hrozivo rýchlo.

Planéta sa stala intenzívnym zdrojom rádiových vĺn -- celkový výstup zo všetkých televízií a mobilov a radarov. A ešte niečo sa prihodilo. Kovové telesá -- hoci veľmi malé, najviac niekoľko ton -- prenikli na obežnú dráhu okolo Zeme. Niektoré sa dostali k mesiacom a planétam. Druh pokročilých mimozemšťanov, ktorý pozoruje náš Slnečný systém z diaľky, môže spoľahlivo predpovedať konečný osud Zeme v nasledujúcich šesť miliardach rokov. Ale mohol predpovedať tento bezprecedentný vrchol v čase kratšom ako polovica života Zeme? Tieto ľudstvom indukované zmeny, zaberajúce celkovo menej ako milióntinu uplynulej doby života a zdanlivo nadobúdajúce únikovú rýchlosť? Svedkami čoho všetkého sa môžu títo hypotetickí mimozemšťania stať v nasledujúcich sto rokoch, ak budú pokračovať vo svojom pozorovaní? Uzavrie predčasne nejaký záchvat budúcnosť Zeme? Alebo sa biosféra stabilizuje? Alebo budú niektoré z kovových objektov vypúšťaných zo Zeme zakladať nové oázy post-ľudského života niekde inde?

Veda, tak ako ju robil mladý Einstein, bude pokračovať, pokiaľ bude trvať naša civilizácia. No pre prežitie civilizácie budeme potrebovať múdrosť starého Einsteina -- humánnosť, globálnosť a predvídavosť. A nech sa čokoľvek prihodí v tomto jednoznačne rozhodujúcom storočí, bude to rezonovať vo vzdialenej budúcnosti a snáď aj ďaleko mimo Zem, tak ďaleko mimo Zem, ako je to zobrazené tu. Ďakujem Vám.

(Potlesk)