Mark Pagel: Ako jazyk pretvára ľudstvo

Každý z vás má tú najsilnejšiu, najnebezpečnejšiu, a najprevratnejšiu vlastnosť ktorú prirodzený výber kedy spôsobil. Je to časť nervovej zvukovej technológie na elektronické pretváranie ľudských myslí. Rozprávam o vašej reči, samozrejme, lebo vám umožňuje vsadiť myšlienku z vášho mozgu priamo do mysle niekoho iného, a oni sa môžu pokúsiť urobiť to isté aj vám, bez toho, aby hocktorý z vás musel vykonať chirurgický zákrok. Namiesto toho, keď rozprávate, vlastne používate formu telemetrie ktorá nie je až tak odlišná od diaľkového ovládača vášho televízora. Ide len o to, že zatiaľ čo sa ten ovládač spolieha na impulzy infračerveného svetla, vaša reč sa spolieha na impulzy, na oddelené impulzy zvuku.

A tak isto ako stále používate váš ovládač aby ste zmenili vnútorné nastavenia vášho televízora, aby sa hodil k vašej nálade, používate svoj jazyk aby ste menili nastavenie vo vnútri niečej hlavy aby sa hodili k vašim záujmom. Jazyky sú rozprávajúce gény, ktoré dostávajú to, čo chcú. Len si predstavte ten pocit udivenia dieťaťa, keď po prvý krát zistí, že len vyrieknutím zvuku, môže spôsobiť pohyb vecí cez miestnosť, akoby mágiou, a dokonca ich možno môže dostať aj do vlastných úst.

Podvratná sila reči bola rozpoznávaná počas rokov cez cenzúru, cez knihy, ktoré nesmiete čítať, frázy, ktoré nesmiete používať a slová, ktoré nemôžete vysloviť. V podstate, Babylonská Veža v príbehu Biblie je bájkou a varovaním o sile reči. Podľa tohto príbehu, sa ľudia z dávnych dôb stali namyslenými, mysliac si že použitím ich reči na spoluprácu, môžu postaviť vežu, ktorá ich vynesie až k nebesám. Tak Boh, rozzúrený týmto pokusom uzurpovať jeho moc, zničil túto vežu, a potom, aby sa uistil že nikdy nebude znovu postavená, rozdelil ľudí tým, že im dal rozličné reči -- zmiatol ich tým, že im dal iné reči. A toto vedie k úžasnej irónii toho, že naše reči jestvujú preto, aby nám znemožnili komunikáciu. Ešte aj dnes vieme, že sú slová, ktoré nesmieme používať, frázy ktoré nesmieme vysloviť, lebo ak tak urobíme, môžeme byť pokutovaní, uväznení, alebo dokonca zabití. A toto všetko kvôli bublinke vzduchu, vychádzajúcej z našich úst.

Celý tento rozruch kvôli jedinej našej vlastnosti nám ukazuje, že tu je niečo čo stojí za vysvetlenie. A to ako a prečo sa táto pozoruhodná vlastnosť vyvinula, a prečo sa vyvinula iba u nášho živočíšneho druhu? Je trochu prekvapivé, že na to, aby sme dostali odpoveď na túto otázku, musíme ísť až k použitiu nástrojov šimpanzov. Tieto šimpanzy používajú nástroje, a to je pre nás znakom ich inteligencie. Ale ak sú naozaj inteligentné, prečo používajú paličku na vyberanie termitov zo zeme namiesto použitia lopaty? Ak by naozaj boli inteligentné, prečo by rozbíjali orechy kameňom? Prečo len tak nezájdu do obchodu a nekúpia si balíček orechov ktoré pre ne už niekto rozlúskol? Prečo nie? Teda, to je to, čo robíme my.

A ten dôvod, prečo to šimpanzy nerobia je, že im chýba to, čo psychológovia a antropológovia nazývajú sociálnym učením. Chýba im schopnosť sa učiť od iných kopírovaním a napodobňovaním, alebo len pozorovaním. Výsledkom je, že sa nemôžu zlepšovať pomocou nápadov iných, alebo sa učiť z chýb iných -- ťažiť z múdrosti ostatných. A tak len robia tú istú vec stále dokola a dokola. Mohli by sme ísť na milión rokov preč a vrátiť sa a tieto šimpanzy by stále robili to isté s tou istou paličkou na termity a rovnakými kameňmi na lúskanie orechov.

Môže to znieť arogantne, alebo príliš namyslene. Ako to teda vieme? Vieme to preto, že toto je presne to, čo robili naši predkovia, Homo erectus. Vzpriamené ľudoopy sa vyvinuli na afrických savanách približne dva milióny rokov dozadu, a robili tieto ohromné pästné kliny ktoré skvelo sedeli do dlane. Ale ak sa pozrieme na fosílne záznamy, vidíme, že vyrábali rovnaké pästné kliny stále dokola a dokola milión rokov. Môžete to pozorovať cez celý fosílny záznam. Ak sa snažíme domyslieť si, ako dlho Homo erectus žili, aké dlhé bol ich generačné pôsobenie, je to okolo 40,000 generácií od rodičov k potomstvu, a iných pozorujúcich jedincov pri ktorých sa tieto pästné kliny nemenili. Dokonca nie je jasné ani to, či naši genetickí blízki - Neandertálci mali sociálne učenie. Iste, ich nástroje boli komplikovanejšie, ako nástroje Homo erectus ale tiež preukazovali veľmi málo zmien počas celých približne 300,000 rokov, čo tieto živočíšne druhy, Neandertálci, žili v Eurázií.

Dobre, takže, posolstvo tohto je, že narozdiel od starého príslovia, "opica vidí, opica urobí," je prekvapením že všetky ostatné druhy zvierat to urobiť nedokážu -- aspoň nie veľmi. Aj tento obrázok má podozrivú stopu po manipulácií -- je to niečo z Barnum & Bailey cirkusu.

Ale, na porovnanie, my sa môžeme učiť. My sa môžeme učiť pozorovaním iných ľudí, kopírovaním alebo imitovaním toho, čo oni dokážu urobiť. Potom si môžeme zvoliť z množstva možností tú najlepšiu. Môžeme ťažiť z nápadov ostatných. Môžeme ďalej stavať na ich múdrosti. Výsledkom je, že naše nápady sa hromadia, a naša technológia napreduje. Táto rastúca kultúrna adaptácia, ako antropológovia nazývajú toto hromadenie nápadov, je zodpovedné za všetko okolo vás vo vašich rušných a kolektívny každodenných životoch. Svet sa zmenil v každom smere ktorý sme mohli vidieť už 1000 alebo 2000 rokov dozadu. Toto všetko sa deje kvôli rastúcej kultúrnej adaptácií. Stoličky, na ktorých sedíte, osvetlenie v tejto sále. môj mikrofón, iPady a iPody ktoré so sebou nosíte, to všetko je výsledkom rastúcej kultúrnej adaptácie.

Pre mnohých komentátorov, rastúca kultúrna adaptácia, alebo sociálne učenie, je koniec práce, koniec príbehu. Náš druh vie veci vyrábať, a tým pádom sme prosperovali v tom, v čom žiaden iný druh nie. Dokážeme vytvárať "veci života" -- ako som povedal, všetky veci okolo nás. Avšak, ukázalo sa, že tých 200,000 rokov dozadu, keď sa náš živočíšny druh prvýkrát objavil a získal sociálne učenie, to bol vlastne začiatok nášho príbehu, nie jeho koniec. Získaním sociálneho učenia sme vytvorili sociálnu a evolučnú dilemu, ktorej výsledkom je, že nie len určuje ďalší smer psychológie, ale ďalší smer celého sveta. A hlavne nám povie, prečo máme jazyk.

Dôvodom, prečo táto dilema vznikla je, že sme zistili, že sociálne učenie je vlastne vizuálna krádež. Ak sa ja môžem učiť pozorovaním teba, môžem ti ukradnúť tvoje najlepšie nápady a teda ťažiť z tvojho úsilia, bez vloženia vlastnej energie a času do rozvoja tvojej práce. Ak sa môžem pozerať, na akú návnadu chytíš rybu, alebo ak sa môžem prizerať, ako otesávaš svoj pästný klin, aby si ho vylepšil, alebo ak ťa budem tajne sledovať až k miestu, kde zbieraš hríby, môžem ťažiť z tvojich vedomostí, múdrosti a zručnosti, a možno dokonca chytiť tú rybu ešte pred tebou. Sociálne učenie je vizuálna krádež. A každý druh, ktorý ho získal, to nabáda k skrývaniu najlepších nápadov, pre prípad že by ich niekto chcel ukradnúť.

Pred 200,000 rokmi sa náš druh stretol s touto kritickou situáciou. Máme vlastne iba dve možnosti na vyrovnanie sa s konfliktmi, ktoré so sebou prináša vizuálna krádež. Jednou z týchto možností bolo stiahnutie sa naspäť do malých rodinných skupiniek. Tým pádom by výhody našich nápadov a múdrosti prechádzali len na našich príbuzných. Ak by sme si túto možnosť vybrali, tých 200,000 rokov dozadu, asi by sme stále žili ako Neandertálci, keď sme po prvý raz prišli do Európy pred 40,000 rokmi. To preto, lebo v malých skupinkách je menej nápadov a menej inovácií. Taktiež, malé skupinky sú náchylnejšie na nehody a nešťastie. Ak by sme sa teda pustili tou cestou, naša evolučná krivka by viedla do lesov -- a bola by veľmi krátka.

Ďalšia možnosť, ktorú sme si mohli vybrať, bola vytvoriť si systém komunikácie ktorý by nám umožnil zdieľať naše nápady a porovnávať ich s ostatnými. Vybrať si túto možnosť by znamenalo, že oveľa väčšie množstvo získaných informácií a múdrosti by bolo prístupné každému jednému jedincovi, ktorý by kedy vzišiel z hociktorej rodiny, alebo čisto len samotnému jedincovi. Nuž, vybrali sme si túto druhú možnosť, a jazyk je jej výsledkom.

Jazyk sa vyvinul, aby vyriešil problém vizuálnej krádeže. Jazyk je časťou sociálnej technológie na vylepšovanie výhod kooperácie -- na dosiahnutie dohôd, na robenie obchodov a na zladenie našich aktivít. Môžete vidieť, že vo vyvíjajúcej sa spoločnosti, ktorá si osvojovala jazyk, nemať jazyk bolo ako byť vtákom bez krídel. Tak, ako sa krídla otvárajú prúdu vzduchu, aby vtáky mohli vzlietnuť, jazyk nám otvára prúd kooperácie, aby mohli "vzlietnuť" ľudia. Berieme to úplne ako samozrejmosť, lebo sme druh, ktorý sa cíti úplne ako doma, pri používaní jazyka.

Ale musíte si uvedomiť, že aj tie najjednoduchšie úkony výmeny, ktoré vykonávame, sú úplne závislé od našej reči. Aby som vám ukázal prečo, pozrime sa na dva príklady z dávnych dôb našej evolúcie. Predstavme si, že ste veľmi dobrí vo vyrábaní hrotov šípov, ale ste beznádejný pri výrobe drevenej časti šípu, na ktorej sú upevnené letky. Poznáte dvoch ďalších ľudí, ktorí vyrábajú skvelé drevené časti, ale nedokážu vyrobiť hroty. Takže, čo urobíte je -- jeden z týchto ľudí ešte nemá celkom vyvinutú schopnosť reči. A povedzme, že ten druhý má dobré rečové schopnosti.

Takže jedného dňa vezmete svoju kopu hrotov, pôjdete za tým, ktorý nevie rozprávať, položíte pred neho vaše hroty, dúfajúc, že pochopí, že ich chcete vymeniť za celé šípy. On sa pozrie na kopu hrotov, a mysliac si, že je to dar ich zodvihne, usmeje sa a odkráča preč. Prenasledujete toho chlapa, šibrinkujúc rukami. Nasleduje bitka, a on vás bodne jedným z vašich vlastných hrotov. Dobre, teraz si znovu prehrajme túto scénu, avšak s tým človekom, ktorý ovláda schopnosť reči. Položíte pred neho svoje hroty, a poviete, "Rád by som ich vymenil za už hotové šípy. 50 na 50." Ten druhý povie, "Fajn. To vyzerá dobre. Môže byť." Vybavené.

Keď už raz máme jazyk, môžeme spojiť naše nápady a spolupracovať aby sme napredovali tak, ako sme nemohli predtým, kým sme ho nemali. To je dôvod, prečo náš druh prosperuje na celom svete, kým zvyšok zvierat sedí za mrežami v ZOO, a chradne. To je dôvod, prečo my staviame raketoplány a katedrály, kým zvyšok sveta strká paličky do zeme, aby vyťahoval termity. Pri tomto pohľade na jazyk a jeho hodnotu pri riešení problému vizuálnej krádeže je pravdou, že každý živočíšny druh, ktorý ho získa, by mal vykazovať prudký nárast kreativity a napredovania. To je presne to, čo nám ukazujú archeologické záznamy.

Ak sa pozrieme na našich predkov, Neandertálcov a Homo erectus, našich priamych predkov, vzťahujú sa len na malé časti sveta. Ale keď sa zjavil náš druh, 200,000 rokov dozadu, len chvíľu po tom sme sa rýchlo dostali von z Afriky a rozliezli sa do celého sveta, obývajúc takmer každé miesto na Zemi. Zatiaľ čo iné druhy sú obmedzené miestami, na ktoré sa geneticky prispôsobili, vďaka sociálnemu učeniu a reči, môžeme MY meniť prostredie, podľa našich potrieb. Teda, napredujeme spôsobom, akým ešte žiadne iné zviera nenapredovalo. Jazyk naozaj je tou najmocnejšou črtou, ktorá sa kedy vyvinula. Je to tá najcennejšia vlastnosť, ktorú máme, na premenu nových pozemkov a prostriedkov do mnohých ľudí a ich génov, ktorú prirodzená selekcia kedy vytvorila.

Jazyk naozaj je rečou našich génov. Avšak, keď už sme mali vyvinutú schopnosť reči, urobili sme niečo zvláštne, dokonca bizarné. Ako sme sa rozutekali do rôznych kútov sveta, vytvorili sme si tisícky rozličných jazykov. Momentálne existuje okolo 7 až 8 tisíc rozličných jazykov na Zemi. Môžete si povedať, že je to prirodzené. Ako sa my od seba odchyľujeme, odchyľujú sa aj naše jazyky. Ale skutočnou hádankou a iróniou je, že najväčšia hustota rôznosti jazykov na Zemi je na miestach, kde ľudia žijú najbližšie pri sebe.

Ak sa pozrieme na ostrov Papua Nová Guinea, môžeme tam nájsť od 800 do 1,000 rôznych ľudských jazykov, rozličných ľudských rečí, ktoré sa používajú len na tom jedinom ostrove. Na tomto ostrove sú miesta, kde sa môžete stretnúť s novou rečou každých 3 až 5 kilometrov. Nech to znie akokoľvek udivujúco, raz som stretol muža z Papuy, a spýtal sa ho, či je to naozaj pravda. On odvetil, "Oh, nie. Sú ešte omnoho bližšie než to." A je to pravda; na tom ostrove sú miesta, kde môžete počuť celkom nový jazyk aj po každom kilometri. Toto sa môže stať na mnohých odľahlých ostrovoch Oceánie.

Vyzerá to teda, že používame náš jazyk nie len na spoluprácu, ale aj na vytváranie okruhov našich spolupracujúcich skupín; a na vytváranie identít, alebo na ochranu našich vedomostí, múdrostí a schopností pred odpočúvaním zvonka. Vieme to, lebo študujeme rôzne jazykové skupiny a spájame ich s ich kultúrou, a teda vidíme, že rozličné jazyky spomaľujú prechod nápadov medzi skupinami. Spomaľujú prechod technológií. Dokonca spomaľujú tok génov. Nuž, nemôžem hovoriť za vás, ale predpokladám, že nikto z nás nemá sex s človekom, s ktorým sa nemôže porozprávať. (Smiech) Musíme však čeliť dôkazom, ktoré sme počuli o tom, že sme mohli okúsiť akési odpudivé génové koketovanie s Neandertálcami a Denisovanmi.

(Smiech)

Máme túto tendenciu, túto na prvý pohľad prirodzenú tendenciu k izolácií; k nechávaniu si vecí pre seba, neuvážlivo naráža do nášho moderného sveta. Tento skvelý obrázok nie je mapa sveta. Je to mapa spojení Facebookových priateľov. Ak načrtnete tieto priateľské spojenia podľa zemepisnej dĺžky a šírky, skutočne to vytvorí mapu sveta. Náš moderný svet komunikuje so sebou samým a navzájom oveľa viac než kedykoľvek predtým. A táto komunikácia, toto prepojenie celého sveta, táto globalizácia, prináša záťaž. Tieto rozličné jazyky vytvárajú bariéru, ako sme mohli vidieť, pre presun tovaru, nápadov, technológie a vedomostí. Vytvárajú bariéru pre spoluprácu.

Nikde inde to nevidieť tak dobre, ako v Európskej Únií, kde je 27 členských štátov, a 23 úradných jazykov. Európska Únia míňa vyše miliardu eur ročne, aby všetko prekladala do týchto 23och jazykov. To je niečo okolo 1,45 miliardy dolárov, čisto pre prekladateľské účely. Zamyslite sa nad absurditou tejto situácie: Ak by 27 jednotlivcov z týchto 27ich členských štátov zasadli za jeden stôl, rozprávajúc ich 23oma jazykmi, jednoduchá matematika vám povie, že potrebujete celý regiment 253 prekladateľov, aby vyplnili všetky možné kombinácie prekladania. Európska Únia má stálych zamestnancov, a to približne 2,500 prekladateľov. A iba roku 2007 -- a som si istý, že existujú ešte iné, presnejšie a novšie záznamy -- niečo okolo 1,3 milióna stránok bolo preložených len do angličtiny.

Ak teda jazyk naozaj je riešením problému vizuálnej krádeže, ak jazyk naozaj je prostredníkom našej spolupráce, technológiou, ktorú náš druh vytvoril, aby zabezpečil plynulý prechod výmeny nápadov v našom modernom svete, čelíme otázke. Tou otázkou je, či si v tomto modernom globalizovanom svete naozaj môžeme dovoliť mať všetky tieto rozličné jazyky.

Aby som to uviedol na správnu mieru, príroda nepozná iné okolnosti, v ktorých by účelne koexistovalo viacero rovnocenných čŕt. Jedna vždy vedie tú druhú do záhuby. Môžeme to vidieť v tomto neúprosnom pochode v ústrety štandardizácii. Je množstvo spôsobov na meranie vecí -- na váženie a meranie ich dĺžky -- ale metrický systém vyhráva. Je množstvo spôsobov ako merať čas, ale bizarný šesťdesiatkový systém, známy ako hodiny, minúty a sekundy, je univerzálny takmer na celom svete. Je mnoho, mnoho spôsobov na napaľovanie CDčok alebo DVDčok, ale tie všetky sa tiež štandardizujú. Určite vám zišlo na myseľ ešte veľa ďalších, s ktorými sa stretávate v každodennom živote.

Náš moderný svet čelí dileme. Je to dilema, že tento Číňan, ktorého rečou hovorí viac ľudí na svete než hociktorou inou rečou, sedí za touto tabuľou, a prekladá čínske frázy do angličtiny. Toto zvyšuje možnosť, že svet, v ktorom chceme presadzovať spoluprácu a vzájomnú výmenu, a že vo svete, ktorý je viac závislý na spolupráci než kedykoľvek predtým, aby sme udržali a zlepšili úroveň našej prosperity, jeho činy nám ukazujú, že môže byť nevyhnutné čeliť možnosti, že naším osudom je stať sa jedným svetom s jednou rečou.

Ďakujem!

(Potlesk)

Matt Ridley: Mark, mám jednu otázku. Svante zistil, že gén FOXP2, ktorý má spojitosť so schopnosťou reči, bol v rovnakej forme ako je v nás, aj v Neandertálcoch. Vieme, ako by sme mohli poraziť Neandertálcov, ak by tiež mali schopnosť reči?

Mark Pagel: Veľmi dobrá otázka. Mnohí z vás zrejme poznajú tento gén FOXP2, ktorý je spojený s kontrolným centrom reči. Dôvod, prečo si nemyslím, že to poukazuje na to, že Neandertálci mali svoj jazyk je -- jednoduchá analógia: Autá Ferrari majú motory. Moje auto má motor, ale nie je to Ferrari. Jednoduchou odpoveďou je, že gény samy o sebe neurčujú výsledok tak komplikovanej veci ako je reč. To, čo vieme povedať o FOXP2 a Neandertálcoch je, že možno mohli mať dobrú motorickú kontrolu v oblasti úst -- kto vie. To nám však nehovorí, že mali schopnosť reči.

MR: Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)