Lucianne Walkowiczová: Hľadanie plánet okolo iných hviezd

Planetárne sústavy mimo toho nášho sú ako vzdialené mestá, ktorých svetlo vidíme trblietať sa, ale po ich uliciach nemôžeme chodiť. Študovaním týchto trblietavých svetiel sa však môžeme dozvedieť, ako hviezdy a planéty na seba navzájom pôsobia, aby formovali svoj vlastný ekosystém a vytvorili biotopy, ktoré sa dajú prispôsobiť pre život.

Do tohto obrázku siluety Tokia som ukryla dáta z najnovšieho vesmírneho teleskopu misie Kepler, ktorý je na love planét. Vidíte ich? Máme to tu. Je to len maličká časť oblohy, na ktorú teleskop Kepler uprene pozerá a kde hľadá planéty tak, že meria svetlo z viac ako 150 000 hviezd, a to zo všetkých naraz, každú hodinu a veľmi precízne.

To, čo hľadáme, je malé stlmenie svetla, ktoré je spôsobené tým, že planéta prechádza popred jednu z týchto hviezd a blokuje časť svetla hviezdy, ktoré tak k nám nedorazí. Len počas dvoch rokov prevádzky sme našli viac ako 1200 potenciálnych nových planetárnych sústav okolo iných hviezd. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, počas predchádzajúcich dvoch dekád hľadania sme pred misiou Kepler poznali len okolo 400 planét.

Keď sa pozrieme na tieto malé poklesy svetla, môžeme určiť množstvo vecí. Môžeme preto určiť, že tam je planéta, ale aj to, aká veľká je tá planéta a ako je ďaleko od svojej materskej hviezdy. Táto vzdialenosť je naozaj dôležitá, pretože nám hovorí, koľko svetla celkovo prijíma. Vzdialenosť a vedomosti o množstve svetla sú dôležité, lebo je to ako keď vy alebo ja sedíme okolo táborového ohňa. Chcete byť pri ohni tak blízko, aby vám bolo teplo, ale nie tak blízko, aby ste sa škvarili alebo zhoreli.

O materskej hviezde sa toho však dá dozvedieť viac, ako len to, koľko svetla celkovo prijímate. Poviem vám prečo. Toto je naša hviezda. Je to naše Slnko. Tu je zobrazené vo viditeľnom svetle. Je to svetlo, ktoré môžete vidieť svojim vlastným ľudským okom. Všimnete si, že vyzerá celkom ako tradičná žltá guľa, to Slnko, ktoré všetci kreslíme, keď sme deťmi. Všimnete si však niečo iné, a to, že tvár Slnka má pehy. Tieto pehy sa nazývajú slnečné škvrny a sú len jedným z prejavov magnetického poľa Slnka. Takisto spôsobujú, že svetlo z našej hviezdy sa mení a pomocou teleskopu Kepler to môžeme veľmi, veľmi presne merať a sledovať ich účinky.

Sú však len špičkou ľadovca. Ak by sme mali UV alebo röntgenové oči, skutočne by sme videli dynamické a dramatické účinky magnetickej aktivity nášho Slnka. Podobné veci sa dejú aj na ostatných hviezdach. Len si pomyslite, že aj vtedy, keď je vonku zamračené, tieto udalosti po celý čas prebiehajú na oblohe nad vami. Keď sa chceme dozvedieť, či je planéta obývateľná a či ju možno prispôsobiť pre život, nechceme vedieť len to, koľko svetla celkovo prijíma a aká je teplá, ale chceme vedieť niečo aj o jej vesmírnom počasí, o tomto vysokoenergetickom žiarení, UV a röntgenovom žiarení, ktoré vytvára jej hviezda a ktoré ju zalievajú v tomto kúpeli vysokoenergetického žiarenia..

Na planéty okolo iných hviezd sa teda naozaj nemôžeme pozerať v rovnakých detailoch, s akými sa môžeme pozerať na planéty v našej vlastnej slnečnej sústave. Tu sú Venuša, Zem a Mars, tri planéty v našej vlastnej slnečnej sústave, ktoré majú približne rovnakú veľkosť, ale z ktorých len jedna je naozaj dobrým miestom pre život. Medzitým však môžeme merať svetlo z našich hviezd a učiť sa o tomto vzťahu medzi planétami a ich materskými hviezdami, aby sme našli stopy o tom, ktoré planéty by mohli byť dobrým miestom na hľadanie života vo vesmíre.

Teleskop Kepler nenájde planétu okolo každej jednej hviezdy, na ktorú sa pozerá, ale naozaj každé meranie, ktoré robí, je vzácne, pretože nás učí o vzťahoch medzi hviezdami a planétami a o tom, že je to naozaj svetlo hviezd, ktoré pripraví pôdu pre vytvorenie života vo vesmíre. Hoci je to teleskop Kepler, prístroj, ktorý sa uprene pozerá do diaľok, sme to my, život, kto hľadá.

Ďakujem.

(Potlesk)