Liza Donnelly: Humorným kreslením k zmene

(„Kde to všetko začína.") (smiech)

Bála som sa ženstva. („Strach") Nie že by som sa teraz nebála, ale naučila som sa to predstierať. Naučila som sa byť flexibilná. V skutočnosti som vymyslela zopár zaujímavých pomôcok, ktoré mi pomohli vysporiadať sa s týmto strachom. Dovoľte mi, aby som Vám to vysvetlila. Keď sa vrátim späť do 50-tych a 60-tych rokov, keď som vyrastala, od malých slečien sa očakávalo, že budú milé a pozorné, pekné, jemné a tiché. A my sme mali zapadnúť do týchto šablón, ktoré boli zastreté akýmsi tieňom. Skutočne nebolo celkom jasné, akými by sme mali byť.

(„Nemôžem sa rozhodnúť, čím budem keď vyrastiem - dobré dievča alebo štetka".) (smiech)

Všade okolo nás bolo veľa príkladov. Mali sme naše mamy, tety, sesternice, sestry a, samozrejme, všade prítomné masmédiá bombardujúce nás obrázkami a slovami, ktoré nám radili, akými by sme mali byť. Moja mama však bola iná. Bola ženou v domácnosti, ale my dve sme nechodievali spolu von a nerobievali sme tie typicky babské veci. A mama mi nekupovala ružové oblečenie. Namiesto toho vedela, čo potrebujem, a kúpila mi knihu s kreslenými vtipmi. A ja som ju okamžite celú zhltla. A tak som kreslila a kreslila a odkedy som zistila, že humor je v mojej rodine prípustný, mohla som kresliť, robiť to, čo som chcela nemusela som nič predstierať, rozprávať - bola som veľmi hanblivá - a dovolili mi to. Prebudili vo mne karikaturistku. Keď sme mladí, nie vždy si uvedomujeme - vieme, že sú isté pravidlá, ale nie vždy si to uvedomujeme - nevieme si ich správne vysvetliť, hoci ich máme vštepované od narodenia, a tak nám hovoria, aká je najdôležitejšia farba na svete. (RUŽOVÁ) Hovoria nám, ako by sme mali vyzerať. („Áno, je to veľké. Tak ako vy.") (smiech) Hovoria nám, čo by sme si mali obliekať, („Musíme sa teraz obliekať takto?") (smiech) aký by sme mali mať účes („Chcem vyzerať ako Sarah Palin, ale nechcem byť ako ona.") (smiech) a ako sa správať.

Pravidlá, o ktorých tu hovorím, sú neustále riadené kultúrou. Opravujú naše správanie. A ich prvotnými ochrancami sú ženy, pretože my sme nositeľkami tradície. Odovzdávame ju z generácie na generáciu. Nielen to. Vždy máme ten neurčitý pocit, že sa od nás niečo očakáva. Okrem toho sa tieto pravidlá neustále menia. („Mám obavu, že nemám obavu.") (smiech) Nevieme, čo sa deje polovicu času, čo nás stavia do veľmi krehkej pozície.

(„PRAVIDLÁ - ako sa obliekať, správať sa, hovoriť, kráčať. Doplňte ďalšie.") (smiech)

Ak sa Vám tieto pravidlá nepáčia, a mnohým z nás nie - Viem, že mne sa nepáčili a stále sa mi nepáčia, hoci ich z polovice dodržiavam, tak, že si to nie celkom uvedomujem - aký by bol lepší spôsob, ako ich zmeniť humorom? Humor vychádza z tradícií spoločnosti. Zoberie si za tému to, čo poznáme a prekrúti to. Zoberie si za tému pravidlá správania a obliekania a zmení ich neočakávaným spôsobom, a to vyvolá smiech. Čo keby sme dali dohromady ženy a humor? Myslím, že môže nastať zmena. Pretože ženy sú nohami pevne na zemi, a keďže poznáme tak dobre tradície, môžeme vniesť do tejto diskusie iné svetlo.

Začala som kresliť v strede veľkého chaosu. Vyrastala som neďaleko odtiaľto vo Washingtone D.C. počas hnutia za občianske práva, atentátov, vypočúvaní vo Watergate a neskôr feministického hnutia. A myslím, že som kreslila preto, aby som zachytila to, čo sa deje. Taktiež moja rodina bola v chaose. A ja som kreslila, aby som dala dokopy moju rodinu, („Zostávam so sebou kvôli mojim rodičom.") (smiech) aby som dala dokopy moju rodinu smiechom. Nefungovalo to. Moji rodičia sa rozviedli a sestru zatkli. Ale ja som si našla svoje miesto. Zistila som, že nemusím nosiť vysoké podpätky, nemusím si obliekať ružové veci, a pritom môžem mať pocit, že zapadám.

Potom keď som bola trochu staršia, v mojich dvadsiatych rokoch, uvedomila som si, že nie je veľa žien - karikaturistiek. Tak som si povedala, že by som možno ja mohla prelomiť ten malý sklenený strop v karikatúrach. Tak som to aj urobila. Stala som sa karikaturistkou. Potom asi v mojich štyridsiatych rokoch som začala rozmýšľať: „Prečo niečo neurobím?" Vždy som milovala politické karikatúry, tak prečo by som nemohla urobiť niečo s obsahom mojich karikatúr, aby som prinútila ľudí zamyslieť sa nad hlúpymi pravidlami, ktoré dodržiavame, a zasmiať sa nad nim?

Môj pohľad je predovšetkým - („Lichotivá diplomacia: Čierna naozaj zvýrazňuje vaše oči.") (smiech) - môj pohľad je predovšetkým americký. Nemôžem si pomôcť. Žijem tu. Aj keď som veľa cestovala, stále rozmýšľam ako americká žena. Ale viem, že pravidlá, o ktorých rozprávam, sú univerzálne, pravdaže, každá kultúra má svoje vlastné kódexy správania, obliekania sa a tradícii, ale každá žena sa musí pasovať s tými istými vecami ako my tu v Amerike. Preto máme my, ženy, - pretože my sme tu, my poznáme tradíciu - máme úžasný nadhľad.

Mojou prácou v poslednej dobe je spolupráca s medzinárodnými karikaturistami, z čoho mám veľkú radosť. Vďaka tomu ešte viac oceňujem silu karikatúr dostať sa k pravde, dostať sa k problému rýchlo a stručne. A nielen to, umožňujú dostať sa k čitateľovi nielen intelektom, ale aj srdcom. Moja práca mi tiež umožnila spolupracovať so ženami karikaturistkami z celého sveta - z krajín ako Saudská Arábia, Irán, Turecko, Argentína, Francúzsko. Sedeli sme spolu a smiali sme sa, rozprávali sme sa a zdieľali sme spoločné problémy. Tieto ženy veľmi tvrdo pracujú, aby bolo počuť ich hlas v niekedy veľmi zložitých podmienkach. Ale ja sa cítim poctená, že môžem s nimi pracovať.

Rozprávame sa o tom, aké sú ženy silno vnímavé vďaka svojej krehkej pozícii a úlohe zachovávateliek tradícii, čím získavame obrovský potenciál na to, aby sme boli aktérkami tejto zmeny. A ja si myslím a skutočne verím, že môžeme zmeniť túto skutočnosť smiechom.

Ďakujem

(Potlesk)