Kiran Bir Sethi učí deti preberať vedenie

"Nákazlivý" je dobré slovo. Dokonca aj v čase H1N1 mám toto slovo rada. Smiech je nákazlivý. Zanietenie je nákazlivé. Inšpirácia je nákazlivá. Počuli sme niekoľko pozoruhodných príbehov od pozoruhodných rečníkov. Pre mňa osobne bolo na nich nákazlivé to, že boli infikované bacilom, ktorý nazývam bacil "Ja môžem".

Otázne teda je, prečo iba oni? V krajine s viac ako miliardou ľudí, prečo iba toľkí? Je to šťastie? Je to náhoda? Nemôžeme sa systematicky a vedome nakaziť všetci? V nasledovných 8 minútach by som sa s vami rada podelila o môj príbeh. Ja som sa nakazila, keď som mala 17 rokov, keď som ako študentka vysokej školy dizajnu narazila na dospelých, ktorí uverili mojim myšlienkam, kládli predo mňa výzvy a vypili so mnou mnoho šálok čaju. Prekvapilo ma, aký nádherný pocit som z toho mala, a aký nákazlivý ten pocit bol. Tiež som si uvedomila, že som sa mala nakaziť už v siedmych rokoch.

Keď som teda pred 10 rokmi založila školu Riverside, stalo sa z nej laboratórium - laboratórium na tvorbu prototypov a dolaďovanie procesu, ktorý by vedome infikoval ľudskú myseľ bacilom "Ja môžem". A zistila som, že ak je učenie zasadené do kontextu skutočného života, že ako náhle zmažete hranice medzi školou a životom, potom deti prechádzajú fázami - uvedomenie - kedy zmenu vidia, umožnenie - kedy sa sami zmenia, zmocnenie - kedy zmenu sami realizujú. Malo to priamy dopad na zvýšenie blahobytu žiakov. Deti sa stali oveľa schopnejšie, a menej bezmocné. Všetko toto sú však bežné veci.

Preto mi dovoľte ukázať vám v krátkosti, ako to vyzerá v praxi na Riverside. Trochu o pozadí: keď sa moji piataci učili o detských právach, primäla som ich k tomu, aby osem hodín šúľali vonné tyčinky agarbatti, aby si zažili, čo to znamená byť detským pracovníkom. To úplne zmenilo ich vnímanie. Teraz uvidíte ich cestu, a ich absolútne presvedčenie, že môžu ísť a zmeniť svet. (Hudba)

Tu vyrábajú tie tyčinky. Po dvoch hodinách, keď už nevládali na chrbát, boli zmenení. A hneď, ako k tomu došlo, vyšli do ulíc mesta a začali všetkých presviedčať, že detskú prácu jednoducho treba zrušiť. Pozrite sa na Ragava, na ten moment, keď zmení výraz tváre, pretože zrazu pochopil, že bol schopný zmeniť názor tohto človeka. K takémuto niečomu by v triede nedošlo. Takže, keď Ragav nadobudol túto skúsenosť, prešiel od "učiteľka mi povedala" k "toto robím ja". A to je práve ten posun v myslení k "Ja môžem". Je to proces, ktorý možno živiť a rozvíjať.

Mali sme však rodičov, ktorí hovorili, "OK, to, že z našich detí robíte dobrých ľudí je v poriadku, ale čo s matematikou, vedami a angličtinou? Ukážte nám známky." To sme aj spravili. Dáta boli jednoznačné. Keď deťom dáte moc, nedarí sa im len dobre, ale veľmi dobre, dokonca až výborne, ako vidíte v tomto národnom porovnávacom hodnotení, ktorého sa zúčastnilo 2 000 škôl v Indii. Deti z Riverside výsledkami predčili 10 najprestížnejších škôl v Indii v matematike, angličtine aj vedách.

Takže, fungovalo to. Prišiel čas uplatniť to aj mimo Riverside. 15. augusta 2007, na deň nezávislosti Indie sa deti z Riverside rozhodli nakaziť Ahmedabád. Teraz už nešlo o školu Riverside. Išlo o všetky deti. Boli sme teda bez hanby. Vošli sme do kancelárií mestskej samosprávy, polície, novín a firiem a pýtali sme sa: "Kedy sa mienite zobudiť a uvedomiť si potenciál, ktorý sa skrýva v každom dieťati? Kedy zahrniete deti do života mesta? V podstate, kedy otvoríte svoje srdce a mysle deťom?"

No a ako na to reagovalo mesto? Od roku 2007 každý druhý mesiac mesto zatvára premávku na najrušnejších uliciach a premieňa ich na ihriská pre deti a detstvo ako také. Bolo tu mesto, ktoré svojim deťom hovorilo "Môžeš". Jeden pohľad na nákazu v Ahmedabáde. Video: (v hindštine) Najrušnejšie ulice sa uzatvorili. Pomáhala nám pri tom dopravná polícia a mestská samospráva. Ulice zaplavili deti. Jazdia na skateboardoch. Hrajú pouličné hry. Hrajú sa, úplná sloboda, pre všetky deti. (Hudba)

Atul Karwal: Aproach je organizácia, ktorá už dávnejšie robila veci pre deti. Plánujeme to rozšíriť aj na ďalšie mestské časti. (Hudba)

Kiran Bir Sethi: Mesto dá k dispozícii voľný čas. V Ahmedabáde nájdete prvý detský prechod - zebru na svete.

Geet Sethi: Keď mesto dáva deťom, v budúcnosti budú deti dávať späť mestu. (Hudba)

KBS: Vďaku tomu je Ahmedabád známy ako prvé k deťom prívetivé mesto v Indii.

Vidíte teda, ako sa to vyvíja. Najprv 200 detí v Riverside. Potom 30 000 detí v Ahmedabáde, a počet stále rastie. Teraz nastal čas infikovať Indiu. Takže 15. augusta, znovu na Deň nezávislosti v roku 2009 sme úplne rovnakým postupom dali 100 000 deťom moc povedať "Ja môžem". Ako? Vytvorili sme jednoduchú súpravu nástrojov, preložili sme ju do ôsmich jazykov a oslovili sme 32.000 škôl. V podstate sme dali deťom veľmi jednoduchú úlohu. Povedali sme: Zoberte si jeden nápad, čokoľvek, čo vás trápi, vyberte si jeden týždeň, a zmeňte miliardu životov.

A oni to spravili. Rôzne príbehy o zmenách prichádzali z celej Indie, od Nagalandu na východe, až po Jhunjhunu na západe, od Sikkimu na severe až po Krishnagiri na juhu. Deti prichádzali na riešenia celej škály rôznych problémov. Od samoty, cez opravy výmoľov na uliciach, až po alkoholizmus. 32 detí zastavilo 16 detských manželstiev v Rajastháne. Bolo to niečo úchvatné. Znovu sa potvrdilo, že keď dospelí veria deťom a povedia im "Môžeš - je to v tvojich silách", tak to deti aj spravia. Nákaza v Indii. Toto je v Rajastáne, v jednej odľahlej dedine.

"Naši rodičia sú negramotní a my ich chceme naučiť čítať a písať" KBS: Prvý krát, zhromaždenie a hra na ulici vo vidieckej škole - neslýchané - deti hovoria svojim rodičom prečo je gramotnosť dôležitá. Všimnite si, čo hovoria ich rodičia.

"Tento program je výborný. Je to úžasný pocit, že nás naše deti učia čítať a písať."

"Som veľmi šťastná, že moji študenti spravili túto kampaň. V budúcnosti už NIKDY nebudem pochybovať o schopnostiach mojich študentov. Vidíte, oni to dokázali!"

KBS: Škola v chudinskej štvrti v Hyderabáde "Toto je dom 581.

Zbierku musíme začať od domu 555!"

KBS: Dievčatá a chlapci v Hyderabáde vychádzajú von, je to ťažké, ale oni to dokázali.

"Aj napriek tomu, že sú takí mladí, spravili veľmi dobrú prácu. Najprv vyčistili spoločnosť, následne Hyderabád a čoskoro to bude celá India."

Žena: Pre mňa to bolo ako zjavenie. Neprekvapuje ma, že s v nich toho toľko skrýva.

Dievča: Ďakujem dámy a páni. V našej dražbe máme pre vás niekoľko nádherných obrazov, na podporu veľmi dobrého cieľa. Peniaze od vás použijeme na nákup prístrojov pre nedoslýchavých. Dámy a páni ste pripravení? Publikum: Áno! Dievča: Ste pripravení? Publikum: Áno! Dievča: Ste pripravení? Publikum: Áno!

KBS: Takže Charta za súcit začína práve tu. Pouličné hry, dražby, petície. Oni naozaj menili životy. Bolo to neuveriteľné. Ako môžeme voči tomuto ostať aj naďalej imúnni? Ako môžeme zostať imúnny voči takému zanieteniu, energii a nadšeniu? Viem, že je to zrejmé, ale musím skončiť najsilnejším symbolom zmeny - Gándhidžim. Pred 70 rokmi stačil jeden muž aby nakazil celý národ silou motta "My môžeme".

Koho budeme potrebovať dnes na to, aby rozšíril nákazu zo 100 000 detí na 200 miliónov detí v Indii? Pokiaľ viem, v preambule je stále napísané "My, ľud Indie", je tak? Ak teda nie my, tak kto? Ak teda nie teraz, tak kedy? Ako som povedala, nákazlivý je dobré slovo. Ďakujem. (Potlesk)