Kiran Bedi: Policajná riaditeľka, ktorá priniesla zmenu

Poviem vám príbeh. Je to indický príbeh o indickej žene a jej ceste. Začnem s mojimi rodičmi. Som dielom tejto idealistickej matky a otca. Narodila som sa v päťdesiatych rokoch. Päťdesiate a 60. roky nepatrili v Indii dievčatám, ale chlapcom. Patrili chlapcom, ktorý sa zapoja do obchodu a zdedia biznis po svojich rodičoch. Z dievčat vychovávali bábiky, aby sa dobre vydali. Moja rodina bola v našom meste -- a takmer v celej krajine -- jedinečná. Boli sme štyria súrodenci, nielen ja, a našťastie žiadny bratia. Boli sme štyri sestry a žiadni chlapci. Moji rodičia boli z dobre zabezpečenej rodiny, ktorá vlastní pozemky. Môj otec vzdoroval svojmu starému otcovi, ktorý ho takmer vydedil, pretože sa rozhodol, že všetky jeho dcéry dostanú vzdelanie. Poslal nás do jednej z najlepších škôl v meste a dal nám najlepšie vzdelanie. Ako som povedala, keď sa narodíme, nevyberáme si rodičov. A keď ideme do školy, nevyberáme si školu. Deti si školu nevyberajú, chodia do tej, ktorú im vybrali rodičia. To bolo obdobie, ktoré ma silne formovalo. Takto som vyrastala a tak vyrastali aj moje tri sestry. Môj otec v tých časoch vravieval, "Moje štyri dcéry budú v štyroch kútoch zeme." Neviem, či to myslel vážne, ale stalo sa to. Ja jediná som zostala v Indii. Jedna je Britka, ďalšia Američanka a ďalšia Kanaďanka. My štyri sme v štyroch kútoch zeme.

Rodičia boli mojím vzorom a žila som podľa dvoch vecí, ktoré mi povedali. Prvá, ktorú povedali : "Život je stále v pohybe, buď ideš nahor alebo padáš." A druhá vec, ktorá sa mi vryla do srdca, a ktorá sa stala filozofiou môjho života, ktorá to všetko spôsobila, je, v živote sa ti stane sto vecí, dobrých aj zlých. Z tých 100 je 90 tvojím výtvorom. Sú dobré. Sú tvojím výtvorom. Teš sa z nich. Ak sú zlé, sú tvojím výtvorom. Pouč sa z nich. 10 je daných prírodou a ty nemôžeš urobiť nič. Je to napríklad smrť príbuzného alebo cyklón, alebo hurikán, alebo zemetrasenie. Nemôžeš s tým nič urobiť. Musíš len na tú situáciu nejako odpovedať. Ale tá odpoveď vychádza z tých 90 bodov. Som výsledkom tejto filozofie 90 na 10, a tiež toho, že život je stále v pohybe, a takto som vyrastala -- vážila som si, čo som mala. Som výsledkom príležitostí, zriedkavých príležitostí v 50. a 60. rokoch, ktoré dievčatá nedostávali. A bola som si vedomá toho, že mi rodičia dávali niečo výnimočné. Pretože všetky moje kamarátky zo školy boli vychovávané ako bábiky, aby ich dobre vydali s bohatým venom, zatiaľ čo ja som šla do školy s tenisovou raketou a mala som kopu mimoškolských aktivít. Toto som vám musela povedať. Prečo to bolo pre mňa základom.

A toto prišlo potom. Vstúpila som do Indickej policajnej služby ako tvrdá žena, žena s neporaziteľnou výdržou, ktorú som získala na tenise. Vstúpila som do polície. Vtedy do polície zavádzali nový systém. Pre mňa znamenala polícia moc napravovať, moc predchádzať a moc zisťovať. To bolo niečo nové v definícii polície v Indii -- moc predchádzať. Pretože obvykle v nej bola len moc zisťovať, prípadne ešte moc trestať. Ale ja som si povedala nie, je tam aj moc predchádzať, pretože to som sa naučila, keď som vyrastala: ako môžem predchádzať tým 10 a postarať sa, aby ich nebolo viac ako 10? Toto som vložila do svojej služby a tým som sa odlišovala od mužov. Nechcela som pracovať inak ako muži, ale moja práca bola iná, pretože ja som bola iná. Znovu som definovala koncepty polície v Indii. Vezmem vás na dve cesty, moju cestu v polícii a moju cestu vo väzení. To čo vidíte, je titulok "Premiérovo auto zadržané." Bolo to prvýkrát, keď dostal premiér Indie pokutu za parkovanie. (Smiech) Bolo to prvýkrát v Indii a hovorím vám, je to poslednýkrát, čo o tom počujete. Už sa to nikdy nestane, vtedy to bolo prvý a posledný raz. Musela som to spraviť, pretože som bola síce citlivá, súcitila som s ostatnými, ale bola som veľmi citlivá voči nespravodlivosti, a bola som za spravodlivosť. To bol dôvod, prečo som ako žena vstúpila do polície. Mala som aj iné možnosti, ale tie som si nevybrala.

Budem pokračovať. Táto časť bude o tvrdej polícii a rovnoprávnosti. Bolo o mne známe, že som žena, ktorá nebude počúvať. A tak ma posielali na všetky miesta, ktoré ostatní odmietali. Bola som pridelená do väzenia ako policajný dôstojník. Obyčajne policajní dôstojníci nechcú ísť do väzenia. Poslali ma tam, aby ma tam zahrabali, keďže tam nebudú žiadne autá významných ľudí, ktorým by som dávala pokuty za parkovanie. Tak ju tam zašijeme. Bola som pridelená do väzenia. Bol to brloh plný zločincov. Bolo to zlé. Bolo tam 10 000 väzňov, z nich len 400 žien -- 10 000 -- 9000 a ešte 600 bolo mužov, teroristov, násilníkov, zlodejov, zločincov -- niektorých z nich som do väzenia poslala ja ako policajný dôstojník. A takto som sa s nimi vysporiadala. Keď som tam prvý deň vošla, nevedela som, ako sa mám na nich pozrieť. Povedala som, "Modlíte sa?" Pozrela som sa na nich a povedala, "Modlíte sa?" Videli vo mne mladú, nízku ženu v hnedom obleku. Povedala som, "Modlíte sa?" Oni nepovedali nič. Spýtala som sa, "Modlíte sa? Chcete sa modliť?" Povedali, "Áno." Povedala som, "Dobre, poďme sa modliť." Modlila som sa za nich a veci sa začali meniť. Tu je zobrazené vzdelávanie vo väzení.

Priatelia, takéto niečo sa ešte nestalo, všetci väzni sa vzdelávali. Začalo to s podporou komunity. Vláda nemala žiadne prostriedky. Bola to jedna z najväčších dobrovoľníckych akcií vo väzení na svete. Spustili sme to vo väzení v Dillí. Vidíte jeden príklad väzňa, ako vyučuje triedu. Sú tam stovky tried. Od deviatej do jedenástej je každý väzeň zapojený do vzdelávacieho programu -- v tom istom väzení, o ktorom si mysleli, že ma doňho zavrú a na všetko sa zabudne. Premenila som to na ashram (náboženská pustovňa, pozn.prek.) -- z väzenia na ashram pomocou vzdelávania. To je veľká zmena. To bol začiatok zmeny. Učiteľmi boli väzni. Učiteľmi boli dobrovoľníci. Knihy nám darovali školy. Nábytok bol darovaný. Všetko nám darovali, pretože na vzdelávanie vo väzení sme nemali žiadne prostriedky. Ak by som to neurobila, bolo by tam peklo.

Toto je druhá zmena, ktorú som zaviedla. Chcem vám ukázať niektoré chvíle mojej cesty, ktoré pravdepodobne nikde inde neuvidíte. Po prvé, nikde neuvidíte tieto čísla. A po druhé, ani tento koncept. Toto je meditačný program vnútri väznice pre viac ako tisíc väzňov. 1000 väzňov, ktorí sedia a meditujú. Bol to jeden z najodvážnejších krokov, ktoré som ako riaditeľka väzenia urobila. A týmto sa to posunulo dopredu. Ak o tom chcete vedieť viac, choďte a pozrite si film "Doing Time Doing Vipassana." Budete o tom počuť a budete to milovať. Napíšte mi na KiranBedi.com a ja vám odpoviem. Ukážem vám ďalší obrázok. Vzala som rovnaký koncept. Prečo som priniesla do indického väzenia meditáciu? Pretože zločin je výsledok narušenej mysle. Toto narušenie mysle potrebujeme ovládnuť, a nie kázaním, ani príkazmi, ani čítaním, ale vstúpením do svojej mysle. To isté som presadzovala aj v polícii, pretože policajti sú taktiež väzňami svojich myslí, a majú pocit, že tu sme my a tam oni, a ľudia nechcú spolupracovať. Toto fungovalo.

Toto je schránka na pripomienky. Tento koncept som zaviedla, aby sme vypočuli sťažnosti a mrzutosti. Bola to kúzelná schránka. Bola to citlivá schránka. Takto väzeň namaľoval, ako sa vo väzení cíti. Ak vidíte niekoho v moderom -- áno, tento muž -- bol väzňom a učiteľom. Ako vidíte, všetci majú čo robiť, nemrhá sa tam časom.

Dovoľte mi dokončiť pár myšlienkami. V súčasnosti som v hnutiach, v hnutiach zaoberajúcich sa vzdelávaním zanedbávaných detí, ktorých sú tisíce -- v Indii sa všetko počíta v tisícoch. Ďalej je tu protikorupčné hnutie v Indii. To je nezanedbateľný spôsob, akým sme my, malá skupina aktivistov, pripravili listinu ombudsmana pre vládu Indie. Priatelia, ešte o tom budete veľa počuť. Je to hnutie, ktoré vediem, a toto hnutie je mojou ambíciou v živote.

Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk) Ďakujem. Ďakujem vám veľmi pekne. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.