Ken Kamler: Medicínsky zázrak na Evereste

Okey. Počuli sme veľa ľudí hovoriť na tejto konferencií o sile ľudskej mysle. A ja by som dnes chcel spraviť to, že vám ukážem živý príklad toho, ako možno túto silu uvolniť v prípade keď sa niekto nachádza na pokraji prežitia, ako môže vôľa prežiť, vzbudiť túto silu v človeku. Toto je udalosť, ktorá sa odohral na Mt. Evereste. Bola to najhoršia katastrofa v histórií Everestu. A keď sa to stalo, bol som jediný lekár na tej hore. Prevediem vás teda tým príbehom a uvidíme, aké to je, keď niekto naozaj vzbudí v sebe vôľu prežiť.

Okey. Toto je Mt. Everest. Je 8 850 metrov vysoký. Bol som tam šesťkrát, štyrikrár som pracoval s National Geographic, na meraní tektonických platní. Dvakrát som išiel s NASA a pracoval s diaľkovými snímacími zariadeniami. Bolo to počas mojej štvrtej cesty na Everest keď ponad horou preletela kométa. Hyakutake. Vtedy nám Sherpovia povedali, že je to veľmi zlé znamenie a mali by sme mu načúvať. Everest je extrémne prostredie. Na vrchole je iba tretinové množstvo kyslíku v porovnaní s úrovňou hladiny mora. Blízko vrcholu môže byť teplota 40 stupňov pod nulou. Vietor môže mať rýchlosť 30 až 60 kilometrov za hodinu. Pocitová teplota je v takom prípade nižšia ako počas letného dňa na Marse. Spomínam si na jeden prípad, keď som bol blízko vrchola. Načiahol som sa do mojej spodnej bundy, aby som sa napil z flaše na vodu, vo vnútri mojej spodnej bundy, no zistil som len to, že voda bola už zamrznutá na kameň. To vám dáva predstavu o tom, aké nemilosrdné podmienky sú v blízkosti vrcholu.

Okey. Toto je cesta hore Everestom. Začína v základnom tábore, vo výške 5334 metrov. Tábor jedna, o 600 metrov vyššie. Tábor dva, ďaľších 600 výškových metrov, ktorý sa nazýva Západný ľadovcový kar. Tábor tri je na úrovni Lhotse, čo je štvrtá najvyššia hora na svete, no i tak je zatienená Everestom. A tábor štyri, ktorý je najvýšši z táborov. Ten je ale stále ešte vzdialený 900 metrov od vrcholu. Toto je pohľad na základný tábor. Je postavený na ľadovci vo výške viac ako 5000 metrov nad morom. Je to najvyššie miesto kam môžete doviesť svojich yakov pred tým, ako z nich zložíte náklad. A toto zložili pre mňa. Mal som štyroch yakov naložených lekárskymi zásobami, ktoré sú uložené v stane. A tu sa snažím usporiadať si veci.

Toto bola naša expedícia. Bola to výprava National Geographic, ale bola organizovaná Explorers klubom. Na hore boli vtedy ďaľšie tri expedície, Americký tým, tým z Nového Zélandu a IMAX tím. Po dvoch mesiacoch príprav, sme postavili naše tábory po celej ceste hore.

Toto je pohľad na ľadopád zdola. Prvých 600 metrov lezenia zo základného tábora. A tu je fotka v ľadopáde. Je to vodopád, ale zamrznutý, no veľmi pomaly sa hýbe a vlastne sa mení každý deň. Keď ste v ňom, ste ako myš v labyrinte: ani len nevidíte cez vrch. Toto je neďaľeko vrchu ľadopádu. Chcete ním preliezť počas noci, keď je ľad zmrznutý. Vtedy je menej pravdepodovné, že sa na vás zosype. Tu sú niektorí lezci, ktorí dosahujú vrchol ľadopádu práve pri východe slnka. Toto som ja ako prechádzam trhlinu. Prechádzame na hliníkových rebríkoch s pripevnenými bezpečnostnými lanami. To je ďaľšia trhlina. Niektoré z týchto vecí sú hlboké aj 10 poschodí alebo viac a jeden z mojich spolulezcov vraví, že dôvod prečo lezieme v noci je ten, že ak by sme videli spodok toho, ponad čo lezieme, nikdy by sme to nerobili.

Okey. Toto je tábor jedna. Je to prvé rovné miesto, ktoré môžete dosiahnuť po tom, ako výjdete na vrch ľadopádu. A odtiaľ lezieme do tábora dva, ktorý je vlastne určitým výstupkom. Toto sú horolezci zdolávajúci stenu Lhotse, hory smerom k táboru tri. Sú na upevnených lanách. Pád na tomto mieste, ak by ste neboli naviazaný, by bol dlhý 1500 metrov smerom dole. Toto je pohľad z tábora tri. Stenu Lhotse môžete vidieť z profilu. Má sklon približne 45 stupňv. Trvá dva dni vyliezť ju. Takže tábor umiestnite v polovičke cesty.

Ak ste si všimli, tak vrchol Everestu je čierny. Nie je na ňom žiaden ľad. To je spôsobené tým, že Everest je tak vysoko, že je v tryskovom prúdení a vetry neustále obrusujú stenu, takže žiaden sneh nemá šancu sa tam nahromadiť. To čo vyzerá ako oblak za okrajom vrchola je v skutorčnosti sneh odfukovaný z vrchu.

Toto je na ceste z tábora tri do tábora štyri, pohybujúc sa cez oblaky. A toto je tábor štyri. V momente ako sa dostanete do táboru štyri, máte možno tak 24 hodín, aby ste sa rozhodli či idete na vrchol, alebo nie. Každý je na kyslíku. Vaše zásoby sú obmedzené a buď musíte ísť hore, alebo dole, rozhodnutie treba spraviť veľmi rýchlo. Tu je na fotke Rob Hall. Bol vodcom tímu z Nového Zélandu Toto je rádio, ktoré použil neskôr, aby zavolal svojej žene, o čom vám porozprávam. Toto sú nejakí lezci, ktorí čakajú na výstup k vrcholu. Sú hore v tábore štyri a môžete vidieť ako vietor fučí z vrcholu. Toto nie je dobré počasie na výstup, takže horolezci iba čakajú a dúfajú že vietor utíchne. A skutočne vietor tú noc ustal. Veľmi sa upokojil. Úplne prestalo fúkať. Vyzerá to na veľmi dobrú šancu na výstup. Takže tu sú nejakí lezci začínajúci výstup k vrcholu na niečom, čo sa volá triangulárna stena. Je to prvá časť výstupu. Zdoláva sa za tmy, nakoľko je menej strmý ako to, čo nasleduje a môžte získať pár hodín svetla ak túto časť zdoláte potme.

Takže prihodilo sa toto. Lezci sa dostali na juhovýchodný hrebeň. Tento obrázok je pohľad na juhovýchodný hrebeň. Vrchol by sa nachádzal v popredí. Z tohto miesto to je na vrchol okolo 500 metrov v 30 stupňovom stúpaní. No ten rok sa stalo to, že sa náhle a neočakávane zdvihol vietor. Prihnala sa búrka ktorú nikto nepredvídal. Môžete tu vidieť zúrivý vietor odvievajúci sneh z vrcholu. A na hrebeni vrcholu boli lezci.

Toto je fotka mňa v tej oblasti urobená rok predtým a vidíte že mám nasadenú kyslíkovú masku s rebreatherom. Kyslíkovú hadicu mám pripojenú tu. Na tomto lezcovi môžeťe vidieť, že máme dve kyslíkové bomby v batohu, malé titániové bomby, ktoré sú veľmi ľahké. Nenesieme toho o moc viac. Toto je všetko čo máte. Na hrebeni ste vystavení napospas živlom.

Okey. Toto je obrázok odfotený na samotnom vrcholovom hrebeni. Tento je z cesty k vrcholu, na tom 500 metrovom mostíku. Všetci lezci lezú v tomto mieste neistení z toho dôvodu, že sklon na obe strany je tak strmý, že ak by ste boli k niekomu priviazaní, a spadli by ste, stiahli by ste ich všetkých so sebou. Takže každý lezie samostatne. Nie je to zdaleká rovná cesta. Je veľmi náročná na lezenie a vždy je tam riziko, pádu na jednu, alebo druhú stranu. Ak padnete doľava, budete padať 2 500 metrov do Nepálu. Ak padnete doprava, budete padať 3 500 metrov do Tibetu. Takže je pravdepodobne lepšie spadnúť do Tibetu lebo budete žiť dlhšie. (Smiech) Tak či tak, budete padať po celý zvyšok svojho života.

Okey. Títo lezci boli nedaľeko vcholu, pozdĺž vrcholového hrebeňa ktorý vidíte tu hore a ja som bol tu dole v tábore tri. Moja expedícia bola dole v tábore tri, zatiaľ čo títo chlapi boli tam hore v búrke. Búrka bola taká silná že sme museli ležať. Kompletne oblečení, plne vybavení ležať na podlahe stanu aby sme zabránili tomu že ho vietor sfúkne z hory. Bol to najhorší vietor aký som kedy videl. A lezci hore na hrebeni boli omnoho vyššie, o 600 metrov vyššie a boli úplne vystavení živlom. Boli sme v rádiovom kontakte s niektorými z nich.

Toto je obrázok odfotený pozdĺž vrcholového hrebeňa. Rob Hall, počuli sme ho cez rádio, bol tam hore, na tomto mieste v búrke spolu s Dougom Hansenom. A počuli sme, že Rob bol okey, ale Doug bol príliš slabý na to aby zišiel dole. Bol vyčerpaný a Rob zostával s ním. V búrke sme dostali aj ďalšie zlé správy, že Beck Weathers, ďaľší lezec, skoboval v snehu a že je mŕtvy. Stále zostávalo 18 lezcov, o stave ktorých sme nemali správy. Boli stratení. Na hore vládol totálny zmätok. Všetky správy boli mätúce. Väčšina z nich si protirečila. Skutočne sme nemali poňatia čo sa dialo počas tej búrky. Len sme sa chúlili v našich stanoch v tábore tri.

Naši dvaja najlepší lezci, Todd Burleson a Pete Athans, sa rozhodli, že pôjdu hore a pokúsia sa zachrániť koho budú môcť napriek tomu, že vonku bola zúrivá búrka. Pokúšali sa rádiom odoslať správu Robovi Hallovi, ktorý bol špičkový lezec uviaznutý, viac menej, so slabým lezcom hore nedaleko vrchola. Očakával som od nich, že Robovi povedia "Vydrž. Ideme na pomoc." V skutočnosti však povedali: "Nechaj tak Douga a sám zíď dole. Nie je žiadna šanca na jeho záchranu, a tak sa pokús v tomto momente zachrániť aspoň seba." A Rob dostal tú správu, ale jeho odpoveď bola "Obidvaja počúvame." Todd a Pete vyliezli k vrcholovému hrebeňu, tu hore a bol to výjav úplného chaosu tam hore. Ale spravili čo mohli, aby stabilizovali ľudí. Ja som im dával rady rádiom z tábora tri a poslali sme dole tých lezcov, ktorí to mohli zvládnuť vlastnými silami. Tích, ktorí nemohli, sme sa rozhodli nechať hore v tábore štyri. Takže lezci schádzali dolu touto cestou.

Toto je odfotené z tábora tri, kde som bol ja. A všetci prešli okolo mňa, takže som sa mohol na nich pozrieť a zistiť, čo pre nich môžem urobiť. V skutočnosti toho nebolo moc, lebo tábor tri je len malý zárez v ľade uprostred 45 stupňového stúpania. Mimo stanu sa máte ledva kde postaviť. Je tam hrozná zima. Je to 7 300 metrov nad morom. Jediné zásoby čo som mal v tej výške, boli dve plastové vrecká so striekačkami predplnenými liekmi proti bolesti a steroidmi.

Takže, ako lezci chodili okolo mňa, hodnotil som či sú, alebo nie sú v stave aby pokračovali ďaľej dolu. Tým, ktorí nemysleli až tak jasne alebo nemali dostatočnú koordináciu, som dával injekcie steroidov, čím som sa pokúsil dopriať im chvíľku jasnej mysle a koordinácie, počas ktorej by potom mohli pokračovať v ceste dole horou. Je to tak neobvyklé pracovať tak vysoko, že niekedy som im dokonca dával injekcie priamo cez ich oblečenie. Bolo príliš ťažké manévrovať tam hore ihlou akýmkoľvek spôsobom.

Zatiaľ čo som sa o nich staral, obdržali sme ďaľšie novinky o Robovi Hallovi. Nebola šanca vyliezť dostatočne vysoko aby sme ho zachránili. Volal, aby nám oznámil, že už zostal sám. Doug podľa všetkého zomrel niekde vyššie na kopci. Ale Rob bol teraz príliš slabý na to, aby sám zišiel dole a s takým zúrivým vetrom a v takej výške bol mimo dosahu záchrany a on to vedel. V tom momente požiadal o rádiové spojenie so svojou ženou. Niesol rádio. Jeho žena bola doma na Novom Zélande, v siedmom mesiaci tehotenstva s ich prvým dieťaťom. A Rob požiadal, aby bol k nej prepojený. Stalo sa tak. A Rob a jeho žena sa rozprávali poslednýkrát. Vybrali meno pre ich bábo. Rob potom ukončil spojenie a to bolo naposledy, čo sme ho počuli.

Bol som nútený liečiť mnohých, ktiricky chorých pacientov vo výške 7 300 metrov, čo bolo nemožné. Nakoniec sme teda spravili to, že sme obete zobrali dole, do výšky 6 400 metrov, kde bolo pre mňa jednoduchšie ošetrovať ich. Toto bola moja zdravotnícka výbava. Je to krabica naplnená zdravotníckymi zásobami. Toto som si zobral na horu. Dole som mal viac zásob, ktoré som si vyžiadal doniesť hore do nižšieho tábora. A toto je scéna v nižšom tábore.

Tí čo prežili, prichádzali jeden za druhým. Niektorí z nich boli hypotermickí, niektorí mali omrzliny, niektorí oboje. Robili sme to, že sme sa snažili zahriať ich najlepšie ako sme mohli, dať im kyslík a pokúsiť sa ich vzkriesiť, čo je vo výške 6 400 metrov skutočne náročné, keď stan mrzne. Toto sú niektoré zo silných omrzlín na nohách, silné omrzliny na nose. Tento lezec trpel snežou slepotou.

Ako som sa tak staral o týchto lezcov, zažili sme niečo úplne výnimočné. Z ničoho nič, Beck Weathers, o ktorom sme mali už správy že je mŕtvy, dokrivkal do stanu, vošiel dnu presne ako múmia. Očakával som, že bude pomätený, ale v skutočnosti vošiel do stanu a povedal mi: "Ahoj Ken. Kam by som si mohol sadnúť?" A potom povedal: "Prijímaš pacientov aj z mojej zdravotnej poisťovne?" (Smiech) Skutočne to povedal. (Smiech) Bol teda úplne pri zmysloch, ale mal veľmi vážne omrzliny. Môžete vidieť, že jeho ruka je úplne biela a jeho tvár, jeho nos sú spálené. Najprv tkanivo zbledne, potom keď je kompletne znekrotizované zčernie a potom odpadáva. To je posledné štádium, ako jazva.

Ako som sa staral o Becka, porozprával mi čo sa dialo hore. Vravel, že sa stratil v búrke, skolaboval do snehu a iba tam ležal, neschopný sa pohnúť. Nejakí lezci išli okolo a pozreli sa na neho a on počul ako vravia, "Je mŕtvy." Ale Beck nebol mŕtvy, on to počul, ale bol úplne neschopný pohybu. Bol v akomsi katatonickom stave, keď mohol vnímať svoje okolie, ale nemohol ani len žmurknúť, aby dal najavo že žije. Lezci ho teda nechali tak a Beck tam ležal deň, noc a ďaľší deň v snehu. A potom sám sebe povedal, "Nechcem umrieť, mám rodinu ku ktorej sa chcem vrátiť." A myšlienky na jeho rodinu, jeho deti a jeho ženu, vygenerovali v ňom dostatok energie, dostatok motívacie, že sa naozaj postavil. Po tom, čo ležal v snehu tak dlhú dobu, sa postavil a našiel si cestu späť do tábora. A Beck mi povedal ten príbeh veľmi potichu, no bol som ním úplne ohromený. Nedokázal som si predstaviť nikoho ležať v snehu tak dlhú dobu a potom sa postaviť. Zjavne zvrátil nezvratnú hypotermiu. A ja môžem iba špekulovať, ako sa mu to podarilo.

Takže, čo by sme videli, keby by sme mali Becka pripojeného na SPECT sken, niečo čo by mohlo zmerať funkciu mozgu? Iba veľmi jednoducho, tri časti mozgu: predný lalok, kde sú sústredené vaša pozornosť a koncentrácia, máte spánkový lalok, kde sa formujú obrazy a udržiavajú spomienky a zadnú časť mozgu, ktorá obsahuje mozoček, ktorý kontoluje pohyb a mozgový kmeň, kde máte základné fyziologické funkcie ako tep srdca a dýchanie.

Zoberme si teda prierez mozgu a predstavme si, že Beck bol pripojený k SPECT skenu. Toto meria dynamický tok krvi a tým aj tok energie v mozgu. Takže, tu máme prednú kôru žiariacu na červeno. Toto je vcelku rovnomerne rozložený sken. Máte strednú oblasť, kde by mohol byť spánkový lalok, tuto a zadná časť, kde sú základné fyziologické funkcie je vzadu.

Toto je približne normálny sken, ukazujúci rovnomerné rozloženie energie. Teraz prejdite k tomuto a vidíte, ako veľmi sa predné časti rozsvecujú. Toto by mohlo byť to, čo Beck zažíval, keď si uvedomil, že je v nebezpečí. Sústredí všetku svoju pozornosť na to, aby sa dostal z problémov. Tieto časti mozgu utíchajú. V tomto momente nemyslí na svoju rodinu, alebo kohokoľvek iného a snaží sa poriadne silno. Pokúša sa prinútiť svalstvo k pohybu a dostať sa z toho. Okey. Tu ale stráca silu. Jeho energia sa mu míňa. Je príliš veľká zima. Nemôže udržať svoj metabolický oheň v chode. A, vidíte, nie je tu už žiadna červená. Jeho mozog začal utíchať. Tu je skolabovaný v snehu. Všetko je tiché. Všade je veľmi málo červenej. Zadná strana sa vypína. Umiera.

Presuňte sa na daľší sken, ale, v Beckovom prípade, môžete vidieť, že stredná časť jeho mozgu sa začína opäť rozsvecovať. Začína rozmýšlať o svojej rodine. Začína vidieť obrazy, ktoré ho motivujú k tomu, aby vstal. Vytvára energiu v tejto oblasti pomocou myšlienky. A toto je spôsob akým ide premeniť myšlienku späť na akciu. Táto časť jeho mozgu sa nazýva anterior cingulate gyrus. Je to oblasť, v ktorej podľa domnienky mnoho neurológov sídli centrum vôle. Toto je miesto kde ľudia robia rozhodnutia, kde vytvárajú silu vôle. A môžete vidieť, že tam tečie energia zo strednej časti mozgu, kde má obrazy svojej rodiny, do tejto oblasti, ktorá poháňa jeho vôľu.

Okey. Toto stále silnie a silnie až do bodu kde sa to skutočne mení na motivačný faktor. V tej oblasti vytvorí dostatok energie, aby po dni, noci a dni, motivoval sám seba na to aby vstal. A tu môžete vidieť, že začína dostávať viace energie do predného laloku. Začína zaostrovať. Dokáže sa teraz koncentrovať. Rozmýšľa nad tým, čo musí urobiť aby sa zachránil. Takže táto energia bola prenesená hore do prednej časti jeho mozgu a tu to začína utíchať, ale využíva túto energiu na rozmýšľanie nad tým, čo musí robiť, aby sa rozhýbal. A potom sa táto energia šíri po jeho myšlienkovej oblasti. Teraz nemyslí na svoju rodinu a motivuje sám seba. Toto je zadná časť, kde sa pripravujú jeho svaly na pohyb, a kde sa chystá pohnúť sám sebou. Jeho srdce a pľúca sa chystajú zrýchliť. Domnievam sa, že toto by sa dialo, keby sme boli schopní urobiť SPECT sken na Beckovi počas jeho eposu o prežití.

Tak tu sa starám o Becka vo výške 6400 metrov a cítil som, že to, čo robím je úplne triviálne v porovnaní s tým čo urobil on sám pre seba. Ukazuje vám to, čo dokáže sila mysle. Bol kriticky chorý. Boli tam ďaľší kriticky chorí pacienti. Našťastie sa nám podarilo získať helikoptéru na záchranu týchto mužov. Helikoptéra priletela do výšky 6400 metrov a vykonala záchranu helikoptérou v najvyššej polohe v histórií. Bola schopná pristáť na ľade, zobrať Becka a ostatných zachránených, jedného po druhom preč a dostať ich na kliniku v Kathmandu dokonca skôr ako sme my vôbec zišli do základného tábora.

Toto je scéna v základnom tábore v jednom z táborov, kde niektorí z lezcov stratili život. A mali sme tam spomienkovú bohoslužbu o pár dní neskôr. Toto sú šerpovia zapalujúci borievkové vetvičky. Veria že dym z borievky je posvätný. A naokolo, na vysokých skalách, stáli horolezci a rozprávali o kolegoch ktorí prišli o život tam hore, neďaleko vrchola, a aby rozprávali priamo k nim, obrátili sa k hore. Boli tam stratení piati horolezci. Boli to Scott Fischer, Rob Hall, Andy Harris, Doug Hansen, a Yasuko Namba. A ešte jeden horolezec mal umrieť toho dňa, ale nestalo sa tak a to bol Beck Weathers. Bol schopný prežiť lebo bol schopný vygenerovať tak neuveriteľnú silu vôle, bol schopný použiť všetku silu svojho vedomia na to aby sa zachránil.

Toto sú Tibetské modlitebné vlajočky. Títo šerpovia veria, že ak napíšete svoje modlitby na tieto vlajočky, správa bude vynesená hore k bohom a v tom roku, bola vypočutá Beckova správa.

Ďakujem. (Potlesk)