Znovuoživenie newyorských riek -- pomocou ustríc!

Vášnivo sa zaujímam o americkú krajinu a ako jej fyzická štruktúra, od slávneho údolia Central Valley v Kalifornii po podložie Manhattanu, formuje naše dejiny a naše vlastnosti. Jedna vec je jasná. Len za posledných 100 rokov, v našej vlasti -- a toto je rozšírená mapa Ameriky -- v našej vlasti systematicky uhladzujeme a homogenizujeme krajinu až zabúdame na náš vzťah k rastlinám a živočíchom, ktoré s nami žijú, a na hlinu pod našimi nohami. Príspevok mojej práce spočíva doslova v opätovnom premyslení týchto vzťahov a v ich fyzickom znovuobnovení. Tento graf predstavuje, čím sa teraz zaoberáme na zastavanom území. Je to vlastne súhra stúpajúcej ľudskej populácie, prudko klesajúcej diverzity, a samozrejme aj stúpajúcej hladiny morí a klimatických zmien.

Keď rozmýšľam o dizajne, rozmýšľam o pokuse prepracovať a znovu spojiť línie na tomto grafe nejakým produktívnejším spôsobom. Táto šípka nám naznačuje, kde sa práve nachádzame, pokúšam sa nejakým spôsobom spojiť tieto veľmi rozdielne oblasti - urbanizmus a ekológiu, a nejak ich prepojiť novým a vzrušujúcim spôsobom. Éra veľkej infraštruktúry je za nami. Myslím tým takéto monofunkčné, nákladné riešenia to skutočne nerozriešia. Potrebujeme nové nástroje a prístupy. Podobne ani architektonické nápady, ako je tento typ objektu bez kontextu, nie je -- prepáčte, je to dosť krikľavé -- skutočne nie je prístup, aký potrebujeme. Potrebujeme nové príbehy, nových hrdinov a nové nástroje.

Teraz vám chcem predstaviť svojho nového hrdinu v globálnej klimatickej vojne, a to ustricu virgínsku. Aj keď je to veľmi malý tvor a veľmi nenáročný, je to neuveriteľné stvorenie, pretože sa dokáže zhlukovať do týchto obrovských útesových štruktúr, môže rásť, môžete ju chovať, a ak som nespomenula, je dosť chutná. Ustrica teda bola základom pre manifestačný projekt urbanistického dizajnu, ktorý som vytvorila v newyorskom prístave a nazvala ho "ustrico-tektúra". Základnou myšlienkou ustrico-tektúry je zapriahnutie biologických schopností mušlí, morskej trávy a ustríc -- druhov, ktoré v prístave žijú -- a súčasne zapriahnuť schopnosti ľudí, ktorí tu žijú, s cieľom vykonať zmeny práve teraz.

Tu je mapa môjho mesta, New York City, znázorňujúca záplavové územie červenou. V krúžku je miesto, o ktorom budem hovoriť, Gowanus Canal a Governors Island. Táto mapa znázorňuje modrou územie pod vodou a všetko žlté je vyvýšenina. Aj intuitívne môžete z tejto mapy vidieť, že prístav sa prehĺbil a zarovnal a zmenil z bohatej 3-dimenzionálnej mozaiky na ploché bahnisko za niekoľko rokov. Iný pohľad na samotný Gowanus Canal. Gowanus v súčasnosti obzvlášť smrdí -- pripúšťam. Sú problémy s pretekaním odpadných vôd a s kontamináciou, ale tvrdím, že takmer každé mesto má také isté problémy, a sú to problémy, ktorým všetci čelíme. Tu je mapa tých problémov, znázorňujúca kontamináciu žltou a zelenou, obnovenej prostredníctvom nového toku po vlne búrok a vzostupe hladiny mora. Mali sme sa teda naozaj čím zaoberať.

Na začiatku projektu bola jednou z hlavných myšlienok obzrieť sa do minulosti a pokúsiť sa pochopiť, čo tu bolo predtým. Na tejto mape vidíte neuveriteľnú geografickú stopu reťazca ostrovov, ktoré boli v prístave a medzi nimi slané močiare a pláže, ktoré boli prirodzeným tlmičom vĺn pred vyššie položenými usadlosťami. Tiež sme zistili, že v tom čase ste mohli jesť ustrice veľké ako tanier, a to v samotnom Gowanus Canal. Náš koncept je skutočne takýmto konceptom "naspäť do budúcnosti" využívajúci dômyselnosť takéhoto rozloženia pevniny. Nápad má dve kľúčové fázy. Jednou je vybudovanie nových ekologických väzieb, útesu v prístave, ktorý by potom chránil nové usporiadanie vo vnútrozemí a v Gowanuse. Pretože ak máme čistejšiu a pomalšiu vodu, možno si predstaviť nový spôsob spolužitia s vodou.

Projekt sa teda zaoberá týmito troma kľúčovými bodmi, podľa môjho názoru novým a vzrušujúcim spôsobom. Vrátime sa späť k našej hrdinskej ustrici. Je to toto neuveriteľne zaujímavé zviera. Prijíma riasy a detrit na jednom konci a po prechode týmito krásnymi, čarovnými tráviacimi orgánmi vychádza na druhom konci čistejšia voda. Jedna ustrica dokáže denne prefiltrovať až takmer 200 litrov vody. Ustricové útesy pokrývali asi štvrtinu prístavu a boli schopné prefiltrovať vodu v prístave behom niekoľkých dní. Boli základom našej kultúry a ekonomiky. V zásade bol New York postavený na lovcoch ustríc a naše ulice boli doslova postavené na schránkach ustríc. Na tomto obrázku je vozík s ustricami, ktorý bol taký bežný, ako je dnes vozík s hot-dogmi. Takže teraz ťaháme za ten kratší koniec. (Smiech) Nakoniec, ustrice sa dokážu zmenšiť a nahromadiť jedna na druhej a vytvoriť takéto úžasné prírodné útesy. Skutočne sa stávajú prirodzenými tlmičmi vĺn. A stávajú sa podkladom pre akýkoľvek prístavný ekosystém. Mnoho, mnoho druhov na nich závisí.

Inšpirovali nás teda ustrice, ale inšpiroval nás aj ich životný cyklus. Z oplodneného vajíčka sa vyvinú larvy, ktoré sa vznášajú vo vode, a sú pripravené prisadnúť na iné ustrice, na dospelé samce alebo samice, v priebehu niekoľkých týždňov. Využili sme ich životný cyklus na našom merítku a pojali Gowanus ako obrovskú liaheň ustríc, kedy by sa ustrice chovali v Gowanuse a potom by sa presunuli v larválnom štádiu a uchytili na útese Bayridge Reef. Základnou myšlienkou bolo znovuobnoviť a zregenerovať ekologické vzťahy, aby prebiehala regenerácia, čistenie a prostredie bolo produktívne.

Ako útes funguje? Je to veľmi, veľmi jednoduché. Základným konceptom je, že klimatické zmeny nie sú niečo -- odpoveď nám nespadne z Mesiaca. S cenovkou 20 miliárd dolárov by sme sa jednoducho mali dať do práce s tým, čo máme, a čo nás čaká. Tento obrázok znázorňuje piliere v mori pospájané tkaným rozstrapkaným lanom. Čo je rozstrapkané lano, pýtate sa? Je to presne to; je to veľmi lacná vec, ktorú dostať v železiarstve. Takže by sme mohli dokonca usporiadať dobročinnú akciu, aby sme mohli začať s naším novým projektom. (Smiech) V štúdiu sme sa namiesto kreslenia začali učiť pliesť. Koncept bol naozaj spliesť toto lano dokopy a vyvinúť novú infraštruktúru ako podklad pre rast ustríc. Na tomto diagrame vidíte, ako rastie z infraštruktúrnej podoby do nového urbanistického priestoru. A ten rastie dramaticky spolu s hrozbou klimatických zmien.

Vytvára to tento, podľa mňa, neuveriteľne zaujímavý nový obojživelný verejný priestor, kde si dokážete predstaviť prácu, dokážete predstaviť nový spôsob rekreácie. Nakoniec sme si uvedomili, že vytvárame nový modro-zelený vodný park pre ďalšie vlhké storočie -- obojživelný park, ak chcete. Obujte si nepremokavé topánky. Dokážete si predstaviť potápanie v týchto miestach. Na tomto obrázku sú stredoškolskí študenti, potápači, s ktorými sme spolupracovali. Je možné si teda predstaviť nový spôsob života a nový vzťah k vode, a tiež spojenie rekreačných a vedeckých monitorovacích programov.

Ďalšie nové slovíčko pre nový svet: Je to slovo "flupsy". Je to skratka z anglického plávajúceho systému. Toto skvelé, ľahko dostupné zariadenie je v podstate plávajúci raft s liahňou ustríc na spodku. Voda je v tomto rafte vírená. Vidíte na boku osem komôr, v ktorých sú kŕmené mladé ustrice. Miesto 10 ustríc tak máme 10 000 ustríc. Mláďatá sú potom vypúšťané. Tu je budúcnosť Gowanusu s raftami s ustricami na pobreží -- "flupzifikácia" Gowanusu. Nové slovo. A tiež chov ustríc pre komunitu pozdĺž jeho brehov. A nakoniec, aká zábava by to bola pozerať na rafty a povzbudzovať larvy ustríc na ich ceste dole na útes.

Stále sa ma pýtajú na dve veci o tomto projekte. Jedna je: prečo sa to nedeje teraz? A druhá: kedy budeme môcť jesť ustrice? Odpoveď je: ešte nie, ešte pracujú. Ale podľa našich výpočtov si myslíme, že do roku 2050, by ste mohli ponoriť svoje zuby do ustrice z Gowanusu.

Pre zhrnutie, toto je iba jeden prierez časti mesta, ale mojím snom a nádejou je, že keď sa vrátite do svojich miest, môžeme začať spoločne pracovať a spolupracovať na pretvorení a úprave nového urbánneho priestoru pre udržateľnejšiu, obývateľnejšiu a chutnejšiu budúcnosť.

Ďakujem.

(Potlesk)