JR a jeho TED Prize prianie: Využite umenie k zmene sveta

Pred dvoma týždňami som bol vo svojom byte v Paríži, keď mi zazvonil telefón a ja počujem, "Hej, JR, vyhral si TED Prize 2011. Musíš si priať niečo, čo pomôže zachrániť svet." Bol som stratený. Nemohol som zachrániť svet; nikto nemôže. Svet je v prdeli. Veď tu máte diktátorov ovládajúcich svet, populácia narastá o milióny, v mori už nie sú žiadne ryby, severný pól sa roztápa, a ako povedal posledný výherca TED Prize, všetci tučnieme. (Smiech) Možno s výnimkou Francúzov. Ale to je jedno. Takže som jej zavolal späť a povedal, "Pozri, Amy, povedz ľuďom z TEDu, že tam proste neprídem. Ja pre záchranu sveta nič urobiť nemôžem." Ona na to, "Hej, JR, tvoje prianie nemá zachrániť svet, má ho zmeniť." "Oh, dobre." (Smiech) "To je super." Chcem tým povedať, že technológia, politika, biznis svet menia -- nie vždy dobrým smerom, ale menia. A čo umenie? Mohlo by umenie zmeniť svet?

Začal som, keď som mal 15. A v tom čase som nemyslel na zmenu sveta; Robil som graffiti -- všade som písal svoje meno, používal som mesto ako plátno. Chodil som po parížskych tuneloch, s priateľmi po strechách. Každý výjazd bol exkurziou, dobrodružstvom. Bolo to ako nechávať na spoločnosti našu stopu, ktorá hovorila, "Bol som tu," na streche budovy.

Takže keď som raz v metre našiel lacný fotoaparát, začal som tieto dobrodružstvá s priateľmi dokumentovať a potom som z nich robil fotokópie -- naozaj maličké fotografie, asi takéto. Takže takto som ich v 17 rokoch začal vylepovať. A urobil som svoju prvú expo de rue, čo je chodníková galéria. A orámoval som ich farbou, aby si ich nebolo možné zmýliť s reklamou. Mesto je najlepšou galériou, akú môžete chcieť. Nikdy som si nemusel urobiť knihu a prezentovať ju galérii a nechať ich rozhodnúť o tom, či je moja práca dostatočne pekná, aby ju mohli ukázať ľuďom. Overil som si to priamo na verejnosti na uliciach.

Takže to je Paríž. Menil som -- v závislosti na miestach kam som šiel -- názov výstavy. To je na Champs-Elysees. Na to som bol dosť hrdý. Pretože som mal len 18 a bol som priamo tam na Champs-Elysees. Potom, keď fotka zmizla, rám tam zostal.

(Smiech)

November 2005: ulice sú v plameňoch. Obrovská vlna nepokojov prepukla do prvých projektov Paríža. Všetci boli nalepení na televíziu, sledovali znepokojujúce, desivé zábery, ktoré boli urobené na okraji štvrte. Tie decká, bez kontroly, hádzali Molotovové kokteily, napádali policajtov a požiarnikov, rabovali v obchodoch všetko, čo sa dalo. Takto nebezpeční kriminálnici a zlodeji ničili svoje vlastné prostredie.

A potom som to zbadal -- je to vôbec možné? -- moja fotka na stene odhalená horiacim autom -- lepil som ju pred rokom -- ilegálne -- stále tam. Chcem tým povedať, že to boli tváre mojich priateľov. Poznám tých chalanov. Nie sú to žiadni anjeli, ale ani žiadne monštrá. Takže to bolo trochu divné, vidieť tie zábery a tie oči, ktoré na mňa zízali z televízie.

Takže som sa tam vrátil s 28 mm objektívom. To bol jediný, ktorý som v tom čase mal. No s takýmto objektívom ste museli od človeka stáť tak 25 cm. Takže ste to mohli robiť, len ak vám dôverovali. Takže som urobil štyri portréty ľudí z Le Bosquet. Tvárili sa strašidelne, aby si zahrali svoje vlastné karikatúry. A potom som vylepil obrovské plagáty všade v buržoáznych častiach Paríža s menom, vekom, dokonca číslom domu týchto chalanov. O rok neskôr bola výstava vystavená pred parížskou radnicou. A vychádzame z vytvorených záberov, ktoré boli ukradnuté a prekrútené médiami, ktoré sa teraz hrdo ujímajú svojho vlastného imidžu. Vtedy som si uvedomil silu papiera a lepidla. Takže dokáže umenie zmeniť svet?

O rok neskôr som počúval všetok ten rozruch okolo konfliktu na Blízkom východe. Verte mi, v tom čase sa odkazovali len na izraelsko-palestínsky konflikt. Takže s mojim kamarátom Marcom sme sa tam rozhodli ísť a pozrieť sa na skutočných Palestínčanov a skutočných Izraelov. Sú až tak odlišní? Keď sme tam dorazili, šli sme rovno na ulicu, začali sa všade s ľuďmi rozprávať, a uvedomili sme si, že veci sú trochu odlišné od toho, čo sme počuli v médiách. Tak sme sa rozhodli, že urobíme portréty Palestínčanov a Izraelov ako robia tie isté práce -- taxikár, právnik, kuchár. Poprosili sme ich nech sa na znak odhodlania nejak tvária. Nie úsmev -- ten o vás skutočne nepovie, kto ste a čo cítite. Všetci súhlasili s tým, že budú vylepení jeden vedľa druhého. Rozhodol som sa vylepiť ich v ôsmich izraelských a palestínskych mestách a na oboch stranách múru. Spustili sme najväčšiu ilegálnu výstavu aká kedy bola. Projekt sme nazvali Face 2 Face (Tvárou v tvár).

Experti hovorili, "V žiadnom prípade. Ľudia to neprijmú. Armáda vás zastrelí a Hamas vás unesie." My na to, "Dobre, poďme to skúsiť a dostať sa tak ďaleko, ako sa bude dať." Milujem ako sa ma ľudia pýtajú, "Aká veľká bude moja fotografia?" "Bude tak veľká ako váš dom." Keď sme vylepovali na múr, robili sme to na palestínskej strane. Takže sme tam prišli len s rebríkmi a zistili sme, že nie sú dosť vysoké. A tak palestínsky chlapík hovorí, "Pokojne. Počkajte. Nájdem pre vás nejaké riešenie." Odišiel do Kostola Zrodenia a priniesol starý rebrík, ktorý bol tak starý, že mohol byť pri tom, keď sa Ježiš narodil. (Smiech) Face 2 Face sme urobili len so šiestimi kamarátmi, dvoma rebríkmi, dvoma štetcami, prenajatým autom, fotoaparátom a 20 000 štvorcovými stopami papiera. Všelijako nám pomáhali všelijaké profesie.

Dobre, napríklad, to je Palestína. Teraz sme v Ramallah. Lepíme portréty -- oba portréty na ulici na preľudnenom trhovisku. Ľudia okolo nás prechádzajú a začínajú sa pýtať, "Čo to tu robíte?" "Oh, robíme taký umelecký projekt a umiestňujeme tu Izraelov a Palestínčanov, ktorí robia tú istú prácu. A títo dvaja sú v skutočnosti taxikári." A potom vždy nasledovalo ticho. "Chcete tým povedať, že tu lepíte izraelské tváre -- ktoré tu robia grimasy?" "No, áno, áno, to je súčasť projektu." A potom som vždy od toho odbočil a spýtal sa ich, "Tak a vedeli by ste mi povedať kto je kto?" A väčšina z nich nevedela.

(Potlesk)

Lepili sme dokonca aj na izraelské vojenské veže a nič sa nestalo. Keď lepíte plagát, je to len papier a lepidlo. Ľudia ho môžu roztrhať, popísať, alebo sa na neho vymočiť -- niektoré z nich sú na to príliš vysoko, súhlasím -- ale ľudia na ulici, oni sú kurátori. Dážď a vietor ich aj tak zničia. Nemajú tam zostať navždy. Ale presne po štyroch rokoch väčšina týchto fotografií tam stále je. Face 2 Face ukázalo, že to, čo sme pokladali za nemožné, bolo možné -- a viete čo, dokonca ľahké. Neposúvali sme hranice, len sme ukázali, že sme ďalej než by si niekto myslel.

Na Blízkom východe som svoju prácu zažil na miestach, kde nie je veľa múzeí. Takže takýto pouličný spôsob bol dosť zaujímavý. Rozhodol som sa týmto smerom pokračovať a ísť na miesta, kde nie sú žiadne múzeá. Keď idete do týchto rozvojových spoločností, ženy sú pilierom ich komunity, ale muži sú stále tí, ktorí ovládajú ulice. Takže sme boli inšpirovaní k vytvoreniu projektu, kde by si muži uctili ženy tak že by vylepili ich fotografie. Tento projekt som nazval Ženy sú hrdinky. Keď som počúval všetky tie príbehy z miest z rôznych kontinentov, kde som bol, nie vždy som dokázal pochopiť zložité okolnosti ich konfliktu, len som pozoroval. Niekedy tam neboli žiadne slová, žiadne vety, len slzy. Len som ich odfotil a vylepil.

Projekt Ženy sú hrdinky ma vzal okolo sveta. Do väčšiny miest, kam som šiel, som sa rozhodol ísť, pretože som o nich počul z médií. Takže napríklad, v júni 2008, som v Paríži pozeral televíziu, a dopočul som sa o tej strašnej veci, ktorá sa stala v Rio de Janeiro, v jednom slame s názvom Providencia. Tri deti -- boli to traja študenti -- boli zadržiavané armádou, pretože si neniesli zošity. A armáda ich vzala a miesto toho, aby ich priviedla na policajnú stanicu, doniesla ich do nepriateľského slamu, kde ich rozsekali na kúsky. Bol som šokovaný. Celá Brazília bola šokovaná. Počul som, že to bola jeden z najnásilnejších slamov, kvôli najväčšiemu drogovému kartelu, ktorý ho ovláda. Tak som sa tam rozhodol ísť.

Keď som dorazil -- tak som nemal žiadnu zmluvu s nejakou NGO. Na tom mieste žiadna nebola -- žiadna cestovná agentúra, žiadna NGO, nič -- žiadni svedkovia. Tak sme sa tam len tak prechádzali a stretli sme jednu ženu, ktorej som ukázal moju knihu. A ona na to, "Viete čo? Túžime po kultúre. Potrebujeme tu kultúru." Takže som sa vybral vonku a začal som s deťmi. Len som odfotil pár detí a na ďalší deň som mal plagáty, ktoré sme vylepili. Deň na to som sa vrátil a už boli roztrhané. Ale to je v poriadku. Chcel som, aby pocítili, že toto umenie patrí im.

Potom som na ďalší deň usporiadal stretnutie na hlavnom námestí a prišli tam nejaké ženy. Všetky boli spojené s tými troma zabitými deťmi. Bola tam matka, babka, najlepšia kamarátka. Všetky chceli ten príbeh vykričať. Po tomto dni mi každý zo slamu dal zelenú. Urobil som viac fotografií a odštartovali sme projekt. Drogoví králi mali trochu starosti kvôli tomu, že sme tam filmovali, takže som im povedal, "Viete čo? Nezaujíma ma filmovanie násilia a zbraní. Toho vidíte dosť v médiách. Ja chcem ukázať ten úžasný život. A vlastne posledných pár dní ho okolo seba vídam." Takže to bolo fakt symbolické vylepenie, pretože bolo prvé, z tých čo sme urobili, ktoré ste nemohli vidieť z mesta. A tam boli zadržané tie tri deti, a to je babka jedného z nich. A na tých schodoch vždy stoja drogoví priekupníci a je tam veľa prestreliek. Všetci tam projektu porozumeli. A potom sme vylepovali všade -- po celom kopci.

(Potlesk)

Zaujímavé bolo to, že média sa tam nemohli dostať. Mali ste to vidieť. Museli nás filmovať z obrovskej vzdialenosti z helikoptéry a mali poriadne dlhé objektívy a tak sme sa potom mohli vidieť v televízii ako lepíme. A dali tam aj číslo: "Prosím, zavolajte na toto číslo ak viete, čo sa deje v Providencii." My sme len urobili projekt a potom odišli, takže média nič nevedeli. Takže ako sa dozvieme o projekte? A tak museli ísť hľadať tie ženy a nechať si to vysvetliť od nich. Tak vytvoríte most medzi médiami a anonymnými ženami.

Pokračovali sme v cestovaní. Boli sme v Afrike, Sudáne, Sierra Leone, Libérii, Kenyi. Vo vojnou spustošených miestach ako je Monrovia ľudia chodia priamo k vám. Chcem tým povedať, že chcú vedieť, čo máte v úmysle. Stále sa ma pýtali, "Aký je účel vášho projektu? Ste NGO? Ste z médií?" Umenie. Len robím umenie. Niektorí ľudia sa pýtali, "Prečo je to čiernobiele? Vo Francúzsku nemáte farby?" (Smiech) Alebo vám povedia, "Sú všetci títo ľudia mŕtvi?" Niektorí, čo projektu porozumeli, ho vysvetľovali ostatným. A počul som ako niekto hovorí mužovi, ktorý nechápal, "Vieš, si tu už niekoľko hodín a snažíš sa to pochopiť, diskutuješ s kamarátmi. Po celý ten čas si nepomyslel na to, čo budeš zajtra jesť. To je umenie." Myslím, že je to ľudská zvedavosť, čo ich motivuje pridať sa do projektov. A potom sa to stane niečím viac. Stane sa to túžbou, potrebou. Na tomto moste to je Monrovia, bývalý rebelský vojak nám pomohol vylepiť portrét ženy, ktorá bola možno počas vojny znásilnená. Ženy sú vždy prvé, ktoré to schytajú počas konfliktu.

Toto je Kibera, Kenya, jeden z najväčších slumov v Afrike. Možno ste videli zábery z povolebných násilí, ktoré tam prebehli v roku 2008. Tentokrát sme pokryli strechy domov, ale nepoužili sme papier, pretože papier neochráni pred tým, aby dážď natiekol do domu -- vinyl áno. Potom sa umenie stáva užitočným. Takže si ho ľudia nechajú. Viete, čo milujem je napríklad to, keď tu vidíte to najväčšie oko, vo vnútri je toľko veľa domov. A pred pár mesiacmi som tam bol -- fotografie tam stále sú -- ale chýbal kúsok oka. Tak som sa ľudí spýtal, čo sa stalo. "Oh, ten chlapík sa presťahoval." (Smiech) Keď boli strechy pokryté, jedna žena zavtipkovala, "Teraz nás Boh môže vidieť." Keď sa teraz pozrieš na Kiberu, pozerá sa späť na teba.

Dobre, India. Predtým ako začnem, len aby ste vedeli, vždy keď niekam ideme, nemáme cestovnú agentúru, takže zriadime také akože komandá -- sme skupinka kamarátov, ktorá tam príde a snažíme sa lepiť na steny. Ale sú miesta, kde na steny proste lepiť nemôžete. V Indii bolo proste nemožné niečo vylepiť. Počul som, že z kultúrnych a právnych dôvodov, by nás zatkli pri prvom lepení. Takže sme sa rozhodli vylepiť bielu, bielu na steny. Tak si predstavte bielych chlapíkov ako lepia biely papier. Takže k nám chodili ľudia a pýtali sa, "Hej, čo to robíte?" "Oh, viete, len umenie." "Umenie?" Pravdaže boli zmätení. Ale viete ako má India množstvo prachu na uliciach a čím viac prachu sa zvíri, na bielom papieri to takmer vidíte, ale je tam ešte taká lepkavá časť ako keď otočíte nálepku. Takže čím viac prachu máte, tým viac je vidno fotografiu. Takže počas najbližších dní sme len chodili po ulici a fotografie sa samé zjavili. (Potlesk) Ďakujem. Takže sme tentokrát neboli chytení.

Každý projekt, to je film zo Ženy sú hrdinky. (Hudba) Dobre. Pre každý projekt robíme film. A väčšina toho, čo vidíte, je trailer k projektu "Ženy sú hrdinky" -- jeho obrázky, fotografie, urobené jedna za druhou. A fotografia dokonca cestuje aj s nami. (Smiech) (Potlesk) Snáď uvidíte film a pochopíte rozsah projektu a to, čo ľudia cítili, keď tie fotografie videli. Pretože to je toho veľká súčasť. Každá fotografia má niekoľko vrstiev. Za každým obrázkom je príbeh.

Ženy sú hrdinky vytvorilo novú dynamiku v každej z týchto komunít a ženy si túto dynamiku ponechali aj po tom, čo sme odišli. Napríklad, urobili sme knihy -- nie na predaj -- ktoré všetky komunity dostali. Ale aby ich dostali, museli si ich nechať podpísať jednou zo žien. Urobili sme to vo väčšine miest. Pravidelne sa vraciame. A tak napríklad v Providencii, v slame, máme operačné centrum. V Kibere každý rok pokryjeme viac striech. Pretože pravdaže, keď sme odišli, ľudia, ktorí boli na kraji projektu povedali, "Hej a čo moja strecha?" Takže sme sa rozhodli o rok prísť a pokračovať v projekte.

Veľmi dôležitá vec pre mňa je to, že nepoužívam žiadnych sponzorov. Takže nemám žiadnu zodpovednosť voči niekomu len voči sebe a témam. (Potlesk) A to je pre mňa v práci jedna z najdôležitejších vecí. Myslím, že dnes rovnako dôležitý ako výsledok je spôsob, akým veci robíte. A to vždy bola istá časť práce. A zaujímavá je tá tenká hranica, ktorú mám medzi obrázkami a reklamou. Posledných niekoľko týždňov sme vyliepali v Los Angeles v rámci ďalšieho projektu. A bol som dokonca pozvaný k tomu, aby som pokryl múzeum MOCA. Ale včera im zavolalo mesto a povedalo, "Pozrite, budeme to musieť zrušiť. Pretože to môže byť chápané ako reklama, a tak kvôli právnym záležitostiam to musí byť zrušené." Ale povedzte mi, reklama na čo?

Ľudia na fotografiách boli hrdí na to, že sa mohli zúčastniť na projekte a že mali svoje fotografie v komunite. Ale v podstate ma požiadali o sľub. Požiadali ma, "Prosím, nech náš príbeh cestuje s tebou." Tak som to urobil. To je Paríž. To je Rio. Na každom mieste sme vybudovali výstavy s príbehom, a príbeh cestoval. Rozumiete celému rozsahu projektu. To je Londýn. New York. A dnes sú s vami v Long Beach.

Dobre, nedávno som odštartoval verejný projekt, kde už nepoužívam svoje práce. Používam práce Man Ray, Helen Levitt, Giacomelli, práce iných ľudí. Dnes nezáleží na tom, či je to vaša fotografia alebo nie. Dôležité je to, čo robíte s obrázkami, výpoveď akú to po vylepení má. Takže napríklad, ja som vylepil fotografiu minaretu vo Švajčiarsku pár týždňov po tom, čo schválili zákon zakazujúci minarety v krajine. (Potlesk) To je obrázok troch mužov s plynovými maskami, ktorý bol pôvodne urobený v Černobyle a potom vylepený v južnom Taliansku, kde mafia niekedy zahrabe pod zem nepotrebný odpad.

V niektorých ohľadoch umenie svet zmeniť môže. Umenie nie je určené k tomu, aby zmenilo svet, aby menilo praktické veci, ale aby menilo ľudské vnímanie. Umenie dokáže zmeniť spôsob, akým svet vidíme. Umenie dokáže vytvárať analógiu. Vlastne fakt, že umenie nedokáže veci meniť z neho robí neutrálne miesto pre výmenu názorov a diskusiu a tým vám umožňuje meniť svet. Pri mojej práci sa stretávam s dvoma druhmi reakcií. Ľudia hovoria, "Oh, prečo nejdeš do Iraku alebo Afganistanu. Tam by to bolo naozaj užitočné." Alebo, "Ako môžeme pomôcť." Predpokladám, že patríte do tej druhej kategórie a to je dobré, pretože pre tento projekt vás požiadam, aby ste urobili fotografie a vylepili ich.

Takže moje prianie je: (napodobenie bubnov) (Smiech) Prajem si, aby ste sa postavili za to, na čom vám záleží tak, že sa zapojíte do globálneho umeleckého projektu a spolu zmeníme svet. A projekt začína práve teraz. Áno, všetci v miestnosti. Každý kto sleduje. Chcel som, aby toto prianie skutočne začalo teraz. Takže vec, do ktorej ste zanietení, osoba ktorej príbeh chcete povedať, alebo aj vlastné fotografie -- povedzte mi, čo zastávate. Vezmite fotografie, portréty a nahrajte ich -- dám vám všetky detaily -- a pošlem vám späť váš plagát. Pridajte sa po skupinách a odhaľte svetu veci. Všetky informácie sú na webovej stránke: insideoutproject.net ktorý štartuje dnes.

To čo vidíme, mení to, kým sme. Keď spolupracujeme, výsledná vec je omnoho viac než len súhrnom častí. Takže dúfam, že spolu vytvoríme niečo, čo si svet zapamätá. A začína to práve teraz a závisí na vás.

Ďakujem.

(Potlesk)

Ďakujem.

(Potlesk)