Joshua Walters: O tom byť dostatočné bláznivý

Moje meno je Joshua Walters. Som umelec.

(robí beatbox)

(smiech)

(potlesk)

Okrem toho, že som umelec, som taktiež diagnostikovaný bipolárnou poruchou. Považujem to za pozitívne, pretože čím bláznivejší som na javisku, tým zábavnejší som. V San Franciscu, keď mi bolo 16, som mal prielomovú maniakálnu chvíľku, keď som myslel, že som Ježiš. Možno si myslite, že to bolo desivé, ale pravdou je, že niet takého množstva drog, ktoré by vás dostali tak "vysoko", ako keď si myslite, že ste Ježiš.

(smiech)

Poslali ma teda na miesto, na psychiatrickú liečebňu, a tam si každý robí svoje one-man show. (Smiech) Nemajú tam také publikum ako tu, ktoré by bolo dôvodom ich nácviku. Proste len tak nacvičujú. Jedného dňa sa sem možno dostanú. Keď som sa odtiaľ dostal von, bol som diagnostikovaný, a psychiater mi dal lieky. "Okej Josh, prečo ti nedáme nejaké -- prečo ti nedáme povedzme Zyprexa. Okej? Hmmm? Prinajmenšom to mám napísane na pere." (smiech) Niektorí z vás sú z oboru, to vidím. "Cítim" váš hrmot. Prvá polovica mojej strednej školy bola o zápasení s bláznivými epizódami a ta druhá, tú som prespal v dôsledku toľkého množstva liekov čo mi dávali. Druhá polovica bola v podstate jedno dlhé zdriemnutie si v laviciach školy. Keď som sa odtiaľ dostal, mal som na výber. Mohol som naďalej popierať moju mentálnu chorobu, alebo brať veci také aké sú.

(trúbenie)

Práve prebieha snaha o zmenu, ktorá "vykresľuje" mentálnu chorobu ako niečo pozitívne -- prinajmenšom tu jej hypomanickú časť. Ak neviete, čo hypománia je, tak je to ako motor bez kontroly, možno Ferrari motor, bez bŕzd. Veľa dnešných prednášajúcich, a veľa z vás v publiku, má tu svoju kreatívnu hranicu, ak viete o čom hovorím. Ste hnaní spraviť niečo, čo vám niekto vraví, že je nemožné.

Je tu jedna kniha od Johna Gartnera. John Gartner napísal knihu "Hypomanická Hranica" v ktorej Christopher Columbus, Ted Turner a Steve Jobs a všetky tie obchodné mozgy majú túto výhodu v súťaži. Trochu iná kniha bola napísaná nedávno, v polovici 90-tých rokov, nazvaná " Dotknutý ohňom" od Kay Redfield Jamison, v ktorej bolo nahliadnuté na tu kreatívnu čast Mozarta, Beethovena a Van Gogha, hoci všetci títo mali svoje bláznivé depresie, ktorými trpeli. Niektorí z nich spáchali samovraždu. Takže to nebola len dobrá stránka choroby.

Poslednú dobu, bol v tomto smere zaznamenaný pokrok. V New York Times o tom bol článok v septembri 2010, v ktorom bolo napísane: "Tak akurát bláznivý" Byť tak akurát bláznivým investorom hľadajúcim podnikateľov, ktorý má tento druh spektra -- viete čo tým myslím -- nie úplne bipolárny, ale byť v tom spektre -- kde na jednej strane, si myslíte, že ste Ježiš, a zase na druhej, že vám možno zarobia kopec peňazí. (Smiech) Vaša voľba.Vaša voľba. A každý z nás je niekde v strede. Každý tam niekde je.

Takže možno, viete, neexistuje nič také ako byť blázon, a byť diagnostikovaný touto duševnou chorobou neznamená, že ste blázon. Ale možno to len znamená, že ste viac citliví, na to čo väčšina ľudí nemôže vidieť alebo cítiť. Možnože nikto nie je skutočne bláznivý. Každý je len trochu bláznivý. Ako veľmi, to závisí kde sa pohybujte v tom spektre. Ako veľmi taktiež závisí aké máte šťastie.

Vďaka.

(Potlesk)