Jose Antonio Abreu o deťoch, ktoré zmenila hudba

Chris Anderson: Vypočujme si teraz výnimočný prejav, ktorý sme zachytili pred pár týždňami.

(Hudba)

Jose Antonio Abreu: Drahí priatelia, dámy a páni, Dnes som veľmi šťastný, že som prevzal cenu TED-u v mene všetkých významných učiteľov hudby, umelcov a vyučujúcich z Venezuely, ktorí ma 35 rokov nezištne a verne sprevádzali pri zakladaní a rozvíjaní celonárodného systému mládežníckych a detských orchestrov a zborov vo Venezuele.

Odmalička, od veľmi útleho veku, som túžil byť hudobníkom a vďaka Bohu, podarilo sa mi to. Moji učitelia, rodina a ľudia z okolia ma v tom dostatočne podporovali. Celý svoj život som sníval o tom, aby sa všetkým venezuelským deťom dostalo rovnakej príležitosti ako mne. Z tejto túžby sa mi v hĺbke srdca zrodila myšlienka umožniť ľuďom v mojej krajine, žiť hudbou intenzívnejšie a hlbšie v reálnom živote.

Už od prvého nácviku som tušil jasnú budúcnosť tohto programu. Pretože nácvik znamenal pre mňa veľkú výzvu. Venovali mi 50 stojanov, ktoré na tom nácviku malo používať 100 chlapcov. Keď som prišiel na nácvik, bolo tam len 11 detí, a povedal som si: "Skončím s tým programom alebo skúsim preň nadchnúť viac detí?" Rozhodol som sa s tým popasovať a ešte v ten večer som tým jedenástim deťom sľúbil, že sa náš orchester zaradí medzi popredné orchestre sveta. Pred dvoma mesiacmi som si na ten sľub spomenul, keď istý významný anglický kritik uverejnil v London Times článok, v ktorom sa zamýšľal nad otázkou, kto sa stane víťazom Svetového pohára orchestrov. Zmienil sa o štyroch veľkých svetových orchestroch a piatym bol Venezuelský mládežnícky symfonický orchester. Dnes možno povedať, že umenie v Latinskej Amerike už viac nie je výsadou elít, ale stalo sa spoločenským právom, právom všetkých ľudí.

Dieťa: Nie sú tu žiadne rozdiely medzi vrstvami, nezáleží na farbe pleti alebo na peniazoch. Jednoducho, ak máte talent, ak vás to napĺňa a ak to chcete robiť, môžete sa pridať a robiť s nami hudbu.

JA: Počas nedávneho turné venezuelského Mládežníckeho orchestra Simona Bolivara po Spojených štátoch a Európe sme si všimli, ako naša hudba hlboko nadchla mladé publikum, ako sa deti a mladí náhlili k pódiu, aby dostali saká od našich hudobníkov, ako sa niekedy až polhodinu trvajúce ovácie v stoji zdali byť nekonečné, a ako ľudia po koncerte vyšli na ulicu, aby s jasotom pozdravili našu mládež. To neznamenalo len umelecký úspech, ale aj hlboké citové sympatie verejnosti najrozvinutejších krajín sveta k hudobne nadanej mládeži z Latinskej Ameriky, ako v prípade Venezuely, keď mladí hudobníci odovzdali obecenstvu odkaz hudby, vitality, energie, nadšenia a sily.

Vo svojej podstate sú orchester a zbor oveľa viac než len umelecké telesá. Sú príkladom a školou spoločenského života, pretože spievať a hrať v kolektíve znamená byť v úzkom kontakte s ostatnými a približovať sa spoločne k dokonalosti a veľkoleposti dodržiavaním prísnej disciplíny organizácie a koordinácie, s cieľom nájsť harmonické prepojenie hlasov a nástrojov. Takto si medzi sebou vytvárajú pocit solidarity a súdržnosti, pestujú sebaúctu a prehlbujú etické a estetické hodnoty, súvisiace s hudbou vo všetkých jej významoch. Preto je hudba nesmierne dôležitá pri vzbudzovaní citlivosti, pri upevňovaní hodnôt a pri výučbe mladých, aby vedeli učiť ďalšie deti.

Dieťa: Po všetkom tom čase, ktorý tu človek strávi, je hudba život. Nič iné. Hudba je život.

JA: Každé dieťa a tínedžer v El Sistema má svoj príbeh, a na všetkých mi veľmi záleží a veľa pre mňa znamenajú. Spomeniem prípad Edicsona Ruiza, chlapca z jednej farnosti v Karakase, ktorý s veľkým oduševnením chodieval na hodiny kontrabasu v Mládežníckom orchestri svätého Augustína. Vlastným úsilím a s podporou matky, celej rodiny a okolia sa stal hlavným členom kontrabasovej sekcie Berlínskej filharmónie. Máme aj ďalší známy prípad - Gustava Dudamela. Ako chlapec začínal v detskom orchestri vo svojom rodnom meste, v Barquisimete. Tu rástol ako huslista a dirigent. Stal sa dirigentom venezuelských juniorských orchestrov a dnes diriguje najlepšie orchestre na svete. Je hudobným riaditeľom filharmónie v Los Angeles, ale je stále aj hlavný vedúci venezuelských juniorských orchestrov. Bol dirigentom Gothenburgského symfonického orchestra a je vynikajúcim príkladom pre mladých hudobníkov v Latinskej Amerike a na celom svete.

Štruktúra siete El Sistema je založená na novej a flexibilnej forme vedenia, ktorá sa prispôsobuje podmienkam každej obce a regiónu a dnes ju vo Venezuele navštevuje až do 300 000 detí z nižšej a strednej vrstvy. Je to program sociálnej záchrany a hlbokej kultúrnej premeny, zriadený pre celú venezuelskú verejnosť. El Sistema nevidí žiadne rozdiely medzi členmi, no osobitý dôraz kladie na zraniteľné a ohrozené sociálne skupiny.

Pôsobenie El Sistema možno sledovať v troch základných kruhoch: v osobnom/spoločenskom kruhu, v kruhu rodiny a v komunite. V osobnom/spoločenskom kruhu deti v orchestroch a zboroch rozvíjajú svoju intelektuálnu a citovú stránku. Hudba sa stáva zdrojom nových rozmerov ľudskej bytosti, a tak povznáša ducha a nabáda človeka naplno rozvíjať svoju osobnosť. Takže z citového a intelektuálneho hľadiska človek na tom veľa získa, nadobudne schopnosť viesť, učí seba i druhých zásadovosti, rozvíja zmysel pre povinnosť a zodpovednosť, štedrosť a ochotu venovať sa ostatným a ako jednotlivec prispieva k dosiahnutiu cieľov kolektívu. To všetko vedie k rozvíjaniu sebaúcty a sebadôvery.

Matka Tereza z Kalkaty trvala na niečom, čo na mňa vždy veľmi zapôsobilo: najbiednejšou a najtragickejšou vecou na chudobe nie je nedostatok chleba či chýbajúca strecha nad hlavou, ale pocit nebyť nikým, nič neznamenať, strata identity, strata úcty v spoločnosti. Cez osobný rozlet v orchestri a zbore dieťa nadobúda váženú identitu a stáva sa vzorom pre svoju rodinu a okolie. V škole sa vďaka tomu tiež zlepšuje, pretože ho to učí zodpovednosti, vytrvalosti a dochvíľnosti, čo sa mu v škole veľmi zíde.

V rodine rodičia dieťa bezvýhradne podporujú. Dieťa sa stáva vzorom pre oboch svojich rodičov, a to je pre chudobné dieťa veľmi dôležité. Keď dieťa pocíti, že jeho rodine mu na ňom záleží, začne hľadať nové spôsoby, ako sa zlepšovať a dúfa v lepší život pre seba a svoju komunitu. Rovnako dúfa v zlepšenie sociálnej a ekonomickej situácie svojej rodiny. To všetko tvorí konštruktívnu a stúpajúcu spoločenskú dynamiku. Drvivá väčšina našich detí patrí, ako som spomenul, k najzraniteľnejším vrstvám venezuelského obyvateľstva. To v nich prebúdza túžbu snívať nové sny, ísť za novými cieľmi, a chopiť sa mnohých príležitostí, ktoré hudba ponúka.

A nakoniec, v rámci komunity, sa orchestre osvedčili ako kreatívne miesta kultúry, zdroje výmeny skúseností a nových ideí. Vďaka svojej spontánnosti hudba nie je výsadou istých vrstiev, ale dedičstvom celej spoločnosti. Je to dôvod, prečo dieťa hrá doma na husle, zatiaľ čo otec tesár je v práci. Je to dôvod, prečo dievčatko hrá doma na klarinet, kým jej matka robí domáce práce. Myšlienkou je zapojiť rodiny s hrdosťou a radosťou do činností orchestrov a zborov, ktoré ich deti navštevujú. Veľký duchovný svet, ktorý hudba sama vytvára, ktorý je v nej ukrytý, nakoniec prekoná materiálnu chudobu. Od chvíle, keď sa dieťa začne učiť hrať na hudobný nástroj, už viac nie je chudobné. Dieťa neustále napreduje s cieľom dosiahnuť úroveň profesionálneho hudobníka a neskôr sa stane plnohodnotným členom spoločnosti. Hudba je pravdaže najlepšia prevencia prostitúcie, násilia, zlozvykov, a všetkého potupného v živote dieťaťa.

Historik Arnold Toynbee pred pár rokmi povedal, že svet sa zmieta v obrovskej duchovnej kríze. Nie hospodárskej či sociálnej, ale duchovnej. Podľa mňa len umenie a náboženstvo môžu pomôcť preklenúť takúto krízu a dať ľudstvu správne odpovede na naše najhlbšie túžby a historicky významné otázky našej doby. Vzdelanie, syntéza múdrosti a poznatkov, je prostriedkom úsilia o dokonalejšiu, uvedomelejšiu, šľachetnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť.

So zanietením a oduševnením vzdávame TED-u hlbokú úctu za mimoriadnu ľudskosť a zásady, za otvorené a štedré šírenie mladých hodnôt. Dúfame, že TED môže zásadne a v plnom rozsahu prispieť k nastoleniu novej éry vo výučbe hudby, v ktorej sa sociálne, komunálne, duchovné, opodstatnené ciele dieťaťa a adolescenta stanú symbolom a métou rozsiahleho sociálneho poslania. Spoločnosť tak nebude viac slúžiť umeniu, rovnako oveľa menej monopolu elít, ale namiesto toho bude umenie slúžiť spoločnosti, tým najslabším, deťom, chorým, zraniteľným a tým, ktorí prahnú po spravodlivosti cez ducha svojej ľudskej prirodzenosti a pozdvihnutie ich dôstojnosti.

(Hudba)

(Potlesk)

CA: Presunieme sa teraz naživo do Karakasu. Presunieme sa teraz naživo do Karakasu, aby sme si vypočuli želanie, s akým sa na TED obracia majster Abreu.

JA: Takto znie moje želanie ceny TED-u: Želám si, aby ste pomohli vytvoriť a dokumentovať špeciálny učebný program pre 50 nadaných mladých hudobníkov zanietených pre umenie a sociálnu spravodlivosť a odhodlaných priniesť El Sistema do Spojených štátov a iných krajín. Veľmi pekne ďakujem.

(Potlesk)