Jonathan Klein - Fotky, ktoré zmenili svet

V mojom odbore veríme, že obrazy vedia zmeniť svet. Dobre, sme naivní a horliví. Pravda je taká, že vieme, že obrázky ako také svet nezmenia. Ale tiež vieme, že od počiatku fotografie, obrázky vyvolávali v ľuďoch reakcie a práve tieto reakcie viedli ku zmenám.

Začnime teda so skupinou obrázkov. Bol by som veľmi prekvapený, keby ste nespoznali mnohé alebo väčšinu z nich. Najlepšie sa dajú opísať ako ikonické. Také ikonické, že sú možno až klišé. V skutočnosti, sú také známe, že ich môžete spoznať aj v mierne zmenenej podobe.

(Smiech)

Ale myslím, že hľadáme niečo viac. Hľadáme niečo viac. Hľadáme obrázky, ktoré vrhnú nekompromisné svetlo na dôležité problémy. Obrázky, ktoré prekonávajú hranice, prekonávajú náboženstvá. Obrázky, ktoré nás donútia postaviť sa a niečo urobiť. Inými slovami, ktoré nás donútia konať. Tento obrázok ste všetci videli. Zmenil našu predstavu o fyzickom svete. Nikdy predtým sme našu planétu nevideli z takého pohľadu. Mnohí ľudia pripisujú zrod environmentálneho hnutia práve momentu, keď sme našu planétu videli takto po prvýkrát. Aká je malá a krehká.

40 rokov neskôr si naša spoločnosť, viac než väčšina ostatných, uvedomuje ničivú silu, ktorou vie náš druh zasiahnuť svet okolo nás. A konečne sa zdá, že s tým niečo robíme. Táto ničivá sila má mnohé podoby. Napríklad tieto fotky, ktoré urobil Brent Stirton v Kongu. Tieto gorily boli zavraždené, niekto by dokonca povedal, že boli ukrižované. Nie je teda prekvapujúce, že vyvolali národné pobúrenie. Nedávno sme znovu tragicky pocítili ničivú silu prírody pri nedávnom zemetrasení na Haiti.

Myslím si však, že ďaleko horšia je ničivá sila človeka voči inému človeku. Samuel Pisar, ktorý prežil Osvienčim, povedal a citujem: "Holokaust nás naučil, že príroda," je i vo svojich najkrutejších okamihoch, neškodná v porovnaní s človekom, keď stratil svoj morálny kompas a svoj rozum."

Tu je ďalšie ukrižovanie. Hrozné zábery z Abu Ghraib, ako aj z Guantanama mali silný dopad. Zverejnenie týchto fotiek, nie fotky samotné, prinútili vládu zmeniť svoj prístup. Niektorí tvrdia, že práve tieto fotky, viac než čokoľvek iné, podnietili povstanie v Iraku. Navyše navždy zosadili okupujúce sily z trónu morálnej nadradenosti.

Vráťme sa o kúsok späť. V 60-tych a 70-tych rokoch televízia denne prinášala vojnu vo Vietname do obývačiek Američanov. Nové zábery postavili ľudí tvárou v tvár obetiam vojny. Dievčatko spálené napalmom, študent, ktorého zabila Národná garda na pôde Kent State University v Oháju počas protestu. Tieto obrázky sa stali hlasom protestu.

Obrazy majú schopnosť vrhnúť svetlo na podozrenie, nevedomosť a predovšetkým, už som o tom veľakrát hovoril, ale ukážem vám len jeden obrázok - problém s HIV/AIDS. V 80-tych rokoch bolo stigmatizovanie ľudí s touto chorobou neprekonateľnou prekážkou tomu, aby sa o nej vôbec hovorilo a aby sa podnikli nejaké kroky. Keď sa v roku 1987 najslávnejšia žena na svete, Princezná z Walesu, dotkla dieťaťa nakazeného HIV/AIDS, jej jednoduchý čin znamenal veľa, najmä v Európe, aby zastavil túto stigmatizáciu. Ona poznala silu obrazu viac než ktokoľvek iný.

Takže keď vidíme veľmi silný obraz, máme možnosť voľby. Môžme odvrátiť zrak, alebo začať konať. Našťastie, keď sa v roku 1998 tieto fotky objavili v časopise Guardian, sústredili veľa pozornosti a napokon aj veľa peňazí na pomoc hladujúcim v Sudáne. Zmenili tieto obrazy svet? Nie, ale mali naň silný dopad. Obrázky nás často nútia premýšľať o našich presvedčeniach a našej vzájomnej zodpovednosti. Všetci sme videli tieto obrazy po zásahu hurikánu Katrina a myslím si, že na milióny ľudí mali veľmi silný účinok. Myslím si, že je veľmi nepravdepodobné, že ich Američania nemali na mysli, keď išli v Novembri 2008 voliť.

Nanešťastie, niektoré veľmi dôležité obrázky sú pokladané za príliš názorné a šokujúce, aby sme ich videli. Ukážem vám jednu fotku, Urobil ju Eugene Richards a je to fotka veterána vojny v Iraku, z jedinečnej, nikdy nepublikovanej zbierky, s názvom Vojna je osobná. Ale obrázky nemusia byť šokujúce, aby nám pripomenuli, že vojna je tragická. John Moore urobil túto fotku na Arlingtonskom cintoríne. Po všetkých tých napätých konfliktných momentoch, vo všetkých konfliktných zónach na svete, existuje jedna fotka z oveľa tichšieho miesta, ktorá ma stále máta. Oveľa viac než ostatné.

Ansel Adams povedal, a v tom s ním nesúhlasím, "Fotograf fotku nielen urobí, on ju vytvorí." Podľa môjho názoru to nie je fotograf, kto fotku vytvára, ste to vy všetci. Každý z nás si k obrázku prinesie vlastné hodnoty, vlastnú vieru a výsledkom toho je, že v nás tieto obrazy rezonujú. Moja spoločnosť vlastní 70 miliónov obrázkov. Ja mám v mojej kancelárii len jeden. Toto je on. Dúfam, že najbližšie keď uvidíte nejaký obrázok, ktorý vo vás niečo zapáli, budete lepšie chápať prečo. Hovorím k tomuto publiku a viem, že niečo urobíte.

Vďaka všetkým fotografom.

Potlesk.