John Hunter o Hre na svetový mier

Som veľmi šťastný, že som tu. Cítim sa taký šťastný. Veľmi na mňa zapôsobila prívetivosť, ktorú mi tu prejavili. Zavolal som svojej žene Leslie a povedal jej: „Vieš, je tu tak veľa dobrých ľudí, ktorí sa snažia robiť tak veľa dobra. Je to akoby som pristál v kolónii anjelov.“ Skutočne to tak cítim. Ale poďme k veci -- čas beží.

Som učiteľom na verejnej škole a chcem sa s vami podeliť o príbeh mojej vedúcej. Volá sa Pam Moranová a žije v Albemarle County vo Virgínii, na úpätí pohoria Blue Ridge. Je to veľmi technicky založená vedúca. Používa interaktívne tabule, bloguje, tweetuje, používa Facebook a robí všetky tieto technické veci. Je technologickou a výchovnou vedúcou, ale v jej kancelárii je starý, drevený, počasím poškodený kuchynský stôl, z ktorého sa odlupuje zelený farba a trochu sa kýve. A preto som sa jej opýtal: „Pam, si taká moderná a pokroková osoba. Prečo je v tvojej kancelárii tento starý stôl?“

Povedala mi: „Vieš, vyrastala som v juhozápadnej Virgínii, vo vidieckej časti Virgínie s jeho uhoľnými baňami a farmami, a tento stôl bol v kuchyni môjho starého otca. Keď sme sa vracali zvonku, on sa vracal z orania a ostatnej práce a okolo tohto stola sme sedeli každú noc. A ako som tak rástla, počula som toľko vedomostí a tak veľa preniknutia do podstaty veci a tak veľa múdrosti vzišlo spoza tohto stola, že som ho začala volať stôl múdrosti. Keď zomrel, vzala som si tento stôl a priniesla si ho do svojej kancelárie a ten mi ho pripomína. Pripomína mi, čo sa niekedy deje v prázdnom priestore okolo nás.“ Projekt, o ktorom vám porozprávam, sa nazýva Hra na svetový mier a je to v podstate tiež prázdny priestor a rád o tom premýšľam ako o stole múdrosti 21. storočia, naozaj.

Všetko to začalo v roku 1977. Bol som mladý a stále ma vyhadzovali z vysokej školy. Moji rodičia boli veľmi trpezliví, ale v tu dobu som striedavo prebýval v Indii pri hľadaní tajomna. Pamätám sa, ako som sa naposledy vrátil z Indie v mojom dlhom bielom vlajúcom rúchu a s veľkou bradou a okuliarmi, aké mal John Lennon a otcovi som povedal: „Otec, myslím, že som práve našiel duchovné osvietenie.“ On odvetil: „Nuž, teraz je ešte niečo, čo potrebuješ nájsť.“ Spýtal som sa: „Čo je to, otec?“ „Práca“ (Smiech) Prosili ma teda, aby som získal titul v nejakom odbore. Tak som teda získal titul a ukázalo sa, že to bude vzdelávanie. Bol to experimentálny vzdelávací program. Mohla to byť stomatológia, ale bolo v ňom slovo „experimentálny“ a tak to bolo to, za čím som mal ísť.

Prišiel som na pracovný pohovor na Oddelenie Richmondských verejných škôl vo Virgínii, v jej hlavnom meste, kúpil som si trojdielny oblek, čo bol môj ústupok konvenciám, nechal som si dlhú bradu, afro a topánky na zvýšenom opätku, keďže vtedy boli sedemdesiate roky a vošiel som dnu, posadil som sa a absolvoval pohovor. Myslím, že potrebovali učiteľov, pretože riaditeľka, volala sa Anna Arová, povedala, že som dostal prácu učiteľa nadaných detí. Bol som šokovaný a ohromený. Vstal som a povedal: „Nuž, ďakujem, ale čo mám robiť?“ (Smiech) Vzdelávanie nadaných detí vtedy naozaj nebolo až tak veľmi uchytené. Skutočne preň nebolo mnoho materiálov alebo iných použiteľných vecí. Povedal som: „Čo mám robiť?“ Jej odpoveď ma šokovala a ohromila. Jej odpoveď stanovila smer celej mojej kariére, ktorá potom mala prísť. Povedala: „Čo chcete robiť?“ Tá otázka vyčistila priestor. Neexistovala žiadna programová smernica, žiadny manuál, ktorého sa treba držať, žiadne štandardy vzdelávania nadaných detí v tomto smere. Uvoľnila toľko priestoru, že som sa odvtedy usiloval uvoľniť priestor pre svojich študentov, prázdny priestor, pomocou ktorého mohli vytvárať zmysel pomocou ich vlastného chápania.

Stalo sa to v roku 1978. Následne som učil som ešte mnohých rokoch a môj priateľ ma predstavil mladému filmárovi. Volá sa Chris Farina. Chris Farina je tu dnes na vlastné náklady. Chris, mohol by si vstať, aby ťa ostatní mohli vidieť? Je to mladý, vizionársky filmár, ktorý natočil film. (Potlesk) Tento film sa volá „Svetový mier a ďalšie úspechy štvrtákov“. Navrhol mi natočiť tento film a má skvelý názov. Navrhol mi natočiť tento film a ja som povedal: „Super, možno to bude na miestnej televíznej stanici a môžeme pozdraviť priateľov.“ Film to však dotiahol ďaleko. Je síce zadlžený, ale Chrisovi sa podarilo vlastnou obetavosťou dostať tento film na premietanie. Natočili sme teda film a ukazuje sa, že je to viac, ako len príbeh o mne, viac ako len príbeh o jednom učiteľovi. Je to príbeh, ktorý je odkazom pre učenie a učiteľov a je nádherný.

Je zvláštne, že keď ten film sledujem, z jeho pozerania mám desivú predstavu, videl som sám seba doslova zmiznúť. To, čo som videl, boli moji učitelia, ktorí cezo mňa vychádzali. Videl som svojho učiteľa geometrie na strednej škole, pána Rucella a jeho pokrivený úsmev pod fúzmi, ktoré vyzerali ako riadidlá bicykla. Je to úsmev, ktorý používam. Je to jeho úsmev. Videl som iskriace oči Jan Polovej. Neiskrili hnevom, ale iskrili láskou, silnou láskou k jej študentom. Občas mám tákéto iskrenie. Videl som slečnu Ethel J. Banksovú, ktorá na základnej škole nosila každý deň perly a topánky na vysokých podpätkoch. Viete, mala ten pohľad starej učiteľky. Poznáte ho. (Smiech) „Už vôbec nehovorím o vás za mojím chrbtom, pretože mám oči aj vzadu.“ (Smiech) Poznáte takú učiteľku? Nepoužíval som ten pohľad často, ale mám ho vo svojom repertoári. Slečna Banksová bola pre mňa skvelou učiteľkou.

Potom som videl svojich rodičov, mojich prvých učiteľov. Videl som môjho otca, veľmi vynaliezavého človeka s priestorovým myslením. Napravo to je môj brat Malcolm a moja mama, ktorá ma učila v štvrtej triede na segregovaných školách vo Virgínii a ktorá bola mojou inšpiráciou. Skutočne, keď sledujem tento film, tiež používam gesto, ktoré robí, nejako takto, mám pocit, akoby som bol pokračovaním jej gesta. Som jedno z jej učiteľských gest. Bolo skvelé, že som na základnej škole učil svoju dcéru Madeline. Gesto mojej matky tak pokračuje naprieč mnohými generáciami. Je to úžasný pocit, mať takúto rodinu. Stojím tu teda na pleciach mnohých ľudí. Nie som tu sám. Na tomto pódiu teraz stojí mnoho ľudí.

Teraz však vráťme spať k Hre na svetový mier, o ktorej by som chcel hovoriť. Začalo to takto. Je to doska z preglejky s rozmermi 120 x 150 cm v škole v centre mesta v roku 1978. Pre študentov som vymýšľal hodinu o Afrike. Všetky problémy sveta vložíme sem a pomyslel som si: „Nech ich vyriešia.“ Nechcel som prednášku alebo len obyčajné čítanie z knihy. Chcel som, aby sa do toho ponorili a nadobudli pocit, že sa učia vlastnými telami. Pomyslel som si teda: „Radi sa hrajú. Spravím niečo.“ Nepovedal som však slovo interaktívne. V roku 1978 sme tento termín nemali, ale išlo o niečo interaktívne. Spravili sme hru a tá sa odvtedy vyvinula na konštrukciu z plexiskla s rozmermi 120 x 120 x 120 cm. Má štyri plexisklové vrstvy.

Nachádza sa tam vrstva vesmíru s čiernymi dierami, satelitmi, výskumnými satelitmi a ťažbou surovín na asteroidoch. Je tam úroveň atmosféry s oblakmi, ktoré sú veľkými kusmi vaty, ktoré posúvame dokola a teritoriálne vzdušné priestory a letectvo, úroveň pevniny a mora a na nej tisícky herných figúrok. Dokonca je tu aj podmorská úroveň s ponorkami a podmorskou ťažbou surovín. Na hracom pláne sú štyri krajiny. Deti si vymyslia názvy týchto krajín. Niektoré krajiny sú bohaté a niektoré sú chudobné. Majú rôzne aktíva, obchodné aj vojenské a každý krajina má vládu. Je tu jej predseda, minister zahraničných vecí, minister obrany finančný riaditeľ a kontrolór. Predsedu vlády vyberám na základe svojho vzťahu k nim. Ponúknem im túto funkciu, ktorú môžu odmietnuť a potom si vyberú svoju vlastnú vládu. Je tam Svetová banka, obchodníci so zbraňami a Organizácia spojených národov. Je tam aj bohyňa počasia, ktorá kontroluje náhodný akciový trh a náhodné počasie.

(Smiech)

To nie je všetko. Je tam aj 13-stránkový krízový dokument s 50 vzájomne prepojenými problémami. Ak sa teda zmení jedna vec, zmení sa úplne všetko. Vhodím ich do tohto komplexného systému a oni mi veria, pretože máme medzi sebou hlboký a bohatý vzťah. A tak so všetkými týmito krízami, máme tu, pozrime sa na to, napätie týkajúce sa etník a menšín, máme tu úniky chemikálii a rádioaktivity, šírenie nukleárnych zbraní. Sú tu ropné škvrny, ekologické katastrofy, spory o práva na vodu, odštiepenecké republiky, hladomor, ohrozené druhy a globálne otepľovanie. Ak je tu Al Gore: „Pošlem k vám svojich štvrtákov z Agnor-Hurtovej a Venableho školy, pretože globálne otepľovanie vyriešili za týždeň.“ (Smiech) (Potlesk) „Vyriešili ho dokonca niekoľkokrát.“

(Smiech)

V hre mám aj sabotéra, jedno dieťa, je to v podstate problémový človek, a do hry som tohto problémového človeka vložil preto, lebo na povrchu sa snažia zachrániť svet a svoju pozíciu v hre, ale tiež sa v nej snažia všetko podkopať. Robia to tajne pomocou dezinformácií, viaczmyselností a vedľajších vecí a snažia sa, aby všetci premýšľali ešte hlbšie. Je tu sabotér a tiež sme čítali časti knihy majstra Sun-c' „Umenie vojny“. Rozumejú jej štvrtáci, deväťročné deti a používajú ju nato, aby pochopili, ako neísť, tak ako to najprv robili, cestami, ktoré vedú k moci a skaze, cestou k vojne. Učia sa prehliadať krátkozraké reakcie a impulzívne myslenie, a myslieť dlhodobo, s ohľadom na dôsledky.

Je tu Stewart Brand a jedna z myšlienok pre túto hru pochádza od neho z článku o mierových silách v katalógu Coevolution Quarterly A v hre žiaci niekedy skutočne vytvoria mierové sily. Ja len sledujem čas. Iba objasňujem veci a len pomáham. Hru hrajú žiaci. Len čo začnú hrať, nemám šancu vytvárať akýkoľvek postup. Podelím sa teda s vami.

(Video) Chlapec: Hra na svetový mier je vážna. Skutočne sa niečo učíte, napríklad ako sa starať o svet. Pozrite, pán Hunter to robí, pretože hovorí, že jeho generácia toho veľa pokazila a snaží sa nám povedať, ako tento problém napraviť.

John Hunter: Ponúkol som im ... (Potlesk) Nemôžem im vlastne nič povedať, lebo odpoveď nepoznám a hneď to rovno uznám: „Neviem.“ Pretože odpoveď nepoznám, musia odpoveď vydolovať samy. Takisto sa im aj ospravedlňujem. Hovorím: „Prepáčte, chlapci a dievčatá, ale pravda je taká, že sme vám tento svet zanechali v takom hroznom stave a dúfame, že ho pre nás môžete opraviť a možno vám táto hra pomôže zistiť, ako to spraviť.“ Ide o úprimné ospravedlnenie a oni ho berú veľmi vážne.

Možno premýšľate o tom, ako všetka táto komplexnosť vyzerá. Nuž, keď hra začne, uvidíte toto.

(Video) JH: Dobre, teraz prejdeme k vyjednávaniam. Štart. (Džavot)

JH: Moja otázka na vás znie: „Kto riadi tú triedu?“ Je to vážna otázka: „Kto ju skutočne riadi?“ Časom som sa naučil kontrolu nad hodinou postúpiť žiakom. Je tu dôvera, porozumenie a nadšenie pre ideál, a jednoducho nemusím robiť, čo som si ako začínajúci učiteľ myslel, že je treba robiť, teda kontrolovať všetky rozhovory a reakcie v triede. Je to nemožné. Ich kolektívna múdrosť je oveľa väčšia ako moja a otvorene to pripúšťam. V skratke sa s vami podelím o niektoré príbehy toho, aké čarovné veci sa tu odohrali.

V tejto hre sme mali malé dievča a bola ministerkou obrany najchudobnejšieho národa. Ako ministerka obrany mala tankové zbory, letectvo, atď. Bola hneď vedľa veľmi bohatého suseda, ktorý mal množstvo ropy a zrazu bez provokácií, napriek príkazom svojho predsedu vlády, napadla ropné polia svojho suseda. Napochodovala do rezerv ropných polí, obkľúčila ich bez toho, aby vypálila čo len jeden výstrel a zabezpečila a držala ich. Jej sused nebol schopný vykonať akékoľvek vojenské operácie, pretože boli odrezaní od svojich zásob paliva.

Všetci sme sa na ňu hnevali: „Prečo to robíš? Je to Hra na svetový mier. Čo je s tebou?“ (Smiech) Bolo to malé, deväťročné dievča, držala svoje figúrky a povedala: „Viem, čo robím.“ Povedala to svojim priateľkám. Ide o určitý prelom. Naučili sme sa z toho, že naozaj nikdy nechcete skrížiť cestu 9-ročnému dievčaťu s tankami. (Smiech) Sú to najťažší protivníci. Boli sme veľmi nahnevaní. Myslel som si, že ako učiteľ som zlyhal. Prečo by to robila?

O pár dní som to však zistil. Sú tu kolá, keď v rámci tímu vyjednávame, je to vlastne celá fáza vyjednávania so všetkými tímami a všetky tímy urobia ťah, potom sa vrátime k vyjednávaniam a takto stále dokola, takže každé kolo je jeden hrací deň. Po niekoľkých hracích dňoch všetko vyšlo najavo a zistili sme, že táto väčšia krajina plánovala vojenskú ofenzívu, ktorá mala vyústiť do vlády nad svetom. Keby mali svoje zásoby paliva, spravili by to. To dievča bolo schopné vidieť vektory, tendenčné línie a úmysly dlho predtým ako ktokoľvek z nás, pochopiť, čo sa stane a urobila filozofické rozhodnutie o útoku v mierovej hre.

Využila malú vojnu, aby zabránila väčšej a tak sme sa zastavili a mali sme veľmi dobrú filozofickú diskusiu o tom, či to bolo správne, správne s podmienkou alebo nesprávne. V týchto situáciách ide o spôsob myslenia, ktoré im vštepujeme. Nemohol som to navrhnúť tak, aby som to učil. Objavilo sa to spontánne z ich kolektívnej múdrosti.

(Potlesk)

Tu je ďalší príklad. Stala sa obdivuhodná vec. V hre máme list. Ak ste vojenský veliteľ a vediete vojakov do vojny -- malé plastové hračky na hernom pláne -- a prídete o nich, vložím do hry list. Musíte napísať list ich rodičom, fiktívnym rodičom vašich fiktívnych vojakov, v ktorom im vysvetlíte, čo sa stalo a vyjadríte sústrasť. Predtým, ako sa rozhodnete bojovať, musíte trochu viac premýšľať. Nastala teda takáto situácia. Bolo to minulé leto v Agnor-Hurtovej škole v okrese Albemarle. Jeden z našich vojenských veliteľov vstal a išiel prečítať list, keď jedno z ďalších detí povedalo: „Pán Hunter, požiadajme... tamtoho rodiča.“ Bola tam vtedy jedna matka a len tak sedela vzadu. „Požiadajme tú mamu, aby ten list prečítala. Bude to reálnejšie, keď ho prečíta ona.“ Tak sme to teda spravili. Požiadali sme ju o to a ona list statočne vzala do rúk. „Samozrejme.“ Začala čítať. Prečítala jednu vetu. Prečítala dve vety. Pri tretej vete sa rozplakala. Plakal som aj ja. Všetci chápali, že keď niekoho stratíme, víťazi sa zlomyseľne netešia. Všetci prehrávame. Bola to úžasná príhoda a úžasné pochopenie.

Ukážem vám, čo o tom hovorí môj priateľ David. Prešiel mnohými bitkami.

(Video) David: Naozaj sme mali dosť toho, ako sa ľudia napádajú. Myslím tým to, že sme väčšinou šťastní, ale teraz sa cítim naozaj zvláštne, lebo zažívam to isté, čo raz povedal Sun-c'. Raz povedal: „Tí, ktorí idú do boja a vyhrajú, sa budú chcieť vrátiť a tí, ktorí v boji prehrajú sa budú chcieť vrátiť a vyhrať.“ Vyhrával som v bitkách a tak idem do ďalších a ďalších. Myslím si, že je to trochu zvláštne zažívať to, čo povedal Sun-c'.

JH: Strasie ma vždy, keď to vidím. Toto je druh angažovanosti, ku ktorému chcete, aby došlo a ja to nemôžem navrhnúť, naplánovať a ani otestovať. Je to evidentné zhodnotenie. Vieme, že ide o autentické zhodnotenie učenia. Máme množstvo údajov, ale myslím, že niekedy ideme až za samotné údaje so skutočnou pravdou o tom, čo sa deje.

Podelím sa ešte o tretiu príhodu. Je o mojom priateľovi Brennanovi. Hru sme hrali po jednom sedení po škole počas mnohých týždňov, asi siedmych a v podstate sme vyriešili všetkých 50 vzájomne prepojených kritických situácií. Hru je možné vyhrať tak, že sa všetkých 50 problémov vyrieši a hodnota aktív každej krajiny musí byť vyššia ako na začiatku. Niektorí sú chudobní, niektorí bohatí. Ide o miliardy. Prezident Svetovej banky bol tretiak a povedal: „Koľko núl má bilión? Musím to správne vypočítať.“ V tej hre stanovoval fiškálnu politiku pre stredoškolákov, ktorí hrali s ním.

Tím, ktorý bol najchudobnejší, sa stal ešte chudobnejším. Neexistoval spôsob, ako by mohli vyhrať. Blížili sme sa k štvrtej hodine popoludní, času, keď končíme. Ostávala asi len minúta a v miestnosti zavládlo zúfalstvo. Pomyslel som si, že ako učiteľ zlyhávam. Mal som to spraviť tak, aby mohli vyhrať. Nemali by takto pohorieť. Sklamal som ich. Cítil som sa tak zle a deprimovane. Brennan zrazu prišiel k mojej stoličke, zobral zvonček, ktorým dávam znamenie na zmenu alebo opätovné zasadanie vlád, vrátil sa späť na svoje miesto a zazvonil ním. Všetci sa rozbehli k jeho stoličke. Bolo tam veľa vreskotu, kriku, deti mávali svojimi fasciklami. Dostávajú tieto fascikle plné tajných dokumentov. Gestikulovali a behali dokola. Nevedel som, čo robia. Nad svojou triedou som stratil kontrolu. Vchádza riaditeľka, vyhodia ma z práce. Rodičia sa pozerali cez okno.

Brennan beží naspäť na svoje miesto. Všetci bežia na svoje miesta. Opäť zazvoní a povie: „Všetky...“ Na hodinách zostáva 12 sekúnd. „Všetky naše národy spojili svoje finančné prostriedky dokopy a máme 600 miliárd dolárov. Ponúkneme ich ako dar tejto chudobnej krajine. Ak ich prijmú, zvýši hodnotu ich aktív a hru môžeme vyhrať. Prijímate ich?“ Na hodinách zostávajú 3 sekundy. Všetci pozerajú na predsedu vlády tejto krajiny a on povie: „Áno.“ Hru vyhrali. Spontánny súcit, ktorý sa nedal naplánovať a ktorý bol neočakávaný a nepredvídateľný.

Každá hra, ktorú hráme, je iná. Niektoré hry sú viac o sociálnych problémoch, iné sú viac o ekonomických otázkach, iné sú o viac o vojne, ale nepokúšam sa im poprieť skutočnosť, že sme ľudia. Dovolím im, aby tam šli a na vlastnej koži sa bezbolestne naučili, ako nerobiť to, čo považujú za zlé a zistia, čo je správne úplne sami. Z tejto hry som sa naučil veľa, ale povedal by som, že ak by si len mohli z tejto hry vziať nástroj na kritické myslenie alebo nástroj na kreatívne myslenie, a investovať do niečoho dobrého v prospech sveta, tak by nás mohli zachrániť všetkých. Ak by to len bolo možné

a v mene všetkých mojich učiteľov, na ktorých pleciach stojím, vám ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.

(Potlesk)