Jessica Jackley: Chudoba, peniaze -- a láska

Na príbehoch, ktoré rozprávame jeden o druhom, veľmi záleží. Na príbehoch, ktoré si my rozprávame o našich vlastných životoch, záleží. Ale najmä to, akú úlohu hráme v príbehoch toho druhého, je nesmierne dôležité. Mala som šesť rokov, keď som prvý raz počula príbehy o chudobných. Nepovedali mi ich samotní chudobní, ale moja učiteľka v nedeľnej škole a Ježiš, prostredníctvom mojej učiteľky. Pamätám si, ako som sa naučila, že ľudia, ktorí sú chudobní, potrebujú niečo materiálne -- jedlo, oblečenie, prístrešok -- to, čo nemajú. A tiež ma naučili, popritom, že je mojou prácou -- trieda plná päť a šesť ročných detí -- že je našou prácou pomôcť. To je to čo od nás žiadal Ježiš. A potom povedal, "Čo urobíte pre jedného z mojich najmenších, urobíte pre mňa." Celkom ma to vzalo. Bola som odhodlaná byť užitočná pre svet. Myslím, že všetci máme ten pocit. A tiež bolo zaujímavé, že Boh potrebuje pomoc. To bola pre mňa novinka, a cítila som, že je veľmi dôležité zapojiť sa.

Ale velmi čoskoro som sa dozvedela, že Ježiš tiež povedal, teraz parafrázujem, chudobní budú vždy s nami. To ma sklamalo a zmiatlo. Bolo to akoby som dostala domácu úlohu, ktorú musim urobiť, chcem urobiť, ale bez ohľadu na to, čo urobím, nepodarí sa mi to. Bola som zmätená, trochu rozčarovaná a nahnevaná, ako keby som niečo zle pochopila. Bola som ohromená. A po prvý raz som sa začala báť tejto skupiny ľudí a cítiť niečo zlé voči ním všetkým. V hlave som si ich predstavovala ako dlhý zástup ľudí, ktorí nikdy neodídu, ktorí budú vždy tu. Vždy odo mňa budú žiadať pomoc a veci, čo som robila rada, ale nevedela som, ako to má pomôcť. A nevedela som, čo sa stane, keď už nebudem mať čo dať, hlavne keď sa tento problém nikdy nevyrieši. V nasledujúcich rokoch príbehy, ktoré som počula o chudobných, neboli o nič lepšie. Napríklad, videla som obrazy smútku a utrpenia. Počula som o zlých veciach, ktoré sa dejú chudobným. Počula som o chorobách. Počula som o vojne. Vždy k tomu nejako patrili. A vo všeobecnosti, som si pri nich predstavovala, že žijú vo svete svoje životy zmáhané utrpením a smútkom, zničení a bez nádeje.

Po čase sa to u mňa vyvinulo do stavu, ktorý je u mnohých z nás, a ktorý sa na základe týchto myšlienok dal čakať, že som sa začala cítiť zle zakaždým, keď som o nich počula. Cítila som sa vinná tým, že oproti nim som relatívne bohatá, tým, že som neurobila viac, aby som veci zlepšila. Dokonca som sa za to istým spôsobom aj hanbila. A tak som sa prirodzene začala od nich dištancovať. Prestala som počúvať ich príbehy tak pozorne ako predtým. A prestala som očakávať, že sa veci naozaj zmenia. Stále som dávala. Zvonka som stále vyzerala ako zainteresovaná. Dávala som im svoj čas aj peniaze. Dávala som im, keď boli riešenia ich problémov na predaj. Jedna šálka kávy môže zachrániť život dieťaťa. Kto tomu môže protirečiť? Dávala som vtedy, keď som bola zatlačená do rohu, dávala som, keď sa negatívne pocity tak nahromadili, že som im musela niečo dať, aby sa uľavilo môjmu trápeniu, nie trápeniu niekoho iného. Aby som povedala pravdu, dávala som preto, a nie kvôli skutočnej nádeji a ochote pomôcť a zo štedrosti. Stalo sa to pre mňa transakciou, druhom obchodu. S niečím som obchodovala. Kupovala som si svoje právo pokračovať vo svojom dni a netrápiť sa s týmito zlými správami. Myslím, že spôsob, ako sa s tým niekedy vyrovnávame, môže zbavit telesnosti ľudí, jednotlincov tam vo svete. Alebo sa to môže stať produktom, čo tiež naháňa strach. A tak som to robila takto, tak ako mnohí z nás, kupujeme si náš odstup, kupujeme si naše právo pokračovať v našom dni. Táto výmena môže ovplyvniť, ako vnímame veci, ktoré chceme najviac. Môže sa dostať do našej túžby naozaj niečo znamenať v živote niekoho druhého, niekoho milovať.

Vďakabohu, pred niekoľkými rokmi sa pre mňa veci zmenili, pretože som počula hovoriť tohto muža, Dr. Muhammada Yunusa. Viem, že mnohí v tejto miestnosti presne viete, kto je, ale kratšia verzia príbehu pre tých, ktorí ho nepočuli, Dr. Yunus získal Nobelovu cenu za mier pred niekoľkými rokmi za svoju priekopnícku prácu v moderným mikrofinanciách. Počula som ho rozprávať tri roky predtým. Ale v podstate, mikrofinančníctvo -- ak je to pre vás tiež nový termín -- sú finančné služby pre chudobných. Predstavte si všetky veci, ktoré dostanete v banke a predstavte si všetky tie produkty a služby šité na mieru potrebám niekoho, kto žije z pár dolárov na deň. Dr. Yunus šíril tento príbeh, vysvetil, čo to je, a čo dosiahol s jeho Grameen Bankou. Tiež rozprával o mikropôžičkách, čo je malinká pôžička, ktorá môže niekomu pomôcť naštartovať alebo rozšíriť živnosť. Keď som ho počula rozprávať, bolo to úžasné z viacerých dôvodov. Prvé a najdôležitejšie, prišla som na túto novú metódu, ako zmeniť svet, ktorá mi ukázala, ako sa ku niekomu správať, ako dávať, deliť sa o to, čo mám, spôsobom, ktorý nebol čudný a necítila som sa kvôli tomu zle. To bolo vzrušujúce. Ale oveľa dôležitejšie, rozprával príbehy o chudobných, ktoré boli úplne iné, ako príbehy, ktoré som počula predtým. Keď rozprával o tých ľuďoch, ich chudoba bola len poznámka na okraji. Hovoril o silných, šikovných, ťažko pracujúcich podnikateľoch, ktorí každé ráno vstanú a pracujú na tom, aby zlepšili svoje životy a životy svojich rodín. Všetko, čo potrebovali, aby to mohli robiť rýchlejšie a lepšie, bolo trochu kapitálu. To bol pre mňa udivujúci nový pohľad na vec.

A tak silno to mnou pohlo, je ťažké vyjadriť, ako veľmi ma to ovplyvnilo, ale bola som tak pohnutá, že som o niekoľko týždňov odišla z práce a presťahovala sa do východnej Afriky, aby som videla na vlastné oči, o čom to je. Prvýkrát po dlhom čase som chcela stretnúť tých ľudí, chcela som pomôcť týmto podnikateľom a vidieť na vlastné oči, ako žijú. Strávila som tri mesiace v Keni, Ugande a Tanzánii a rozprávala som sa s podnikateľmi, ktorí dostali 100 dolárov, aby naštartovali alebo rozšírili svoju živnosť. A počas týchto interakcií som sa po prvý raz skamarátila s niektorými ľuďmi z tej veľkej neurčitej skupiny, ktorá mala byť niekde ďaleko. Skamarátila som sa s nimi a spoznala som ich osobné príbehy. A zas a znova, ako som sa s nimi rozprávala a trávila s nimi čas, počúvala som príbehy o zmene v ich životoch a o úžasných malých detailoch tej zmeny.

Počúvala som pastierov kôz, ktorí použili peniaze, ktoré dostali, na nákup ďalších kôz. Dráha ich podnikania sa zmenila. Zarobili trochu viac peňazí. Ich životný štandard sa zmenil a zlepšil. Mohli vo svojich životoch urobiť naozaj zaujímavé malé zmeny, napríklad poslať svoje deti do školy. Mohli si dovoliť kúpiť siete na komáre. Možno si mohli dovoliť kúpiť zámok na dvere a cítiť sa bezpečne. Možno si mohli dať do čaju cukor a ponúknuť mi ho, keď som ich prišla navštíviť, a mohli byť na to hrdí. Všetky tieto nádherné malé detaily, aj keby som sa rozprávala s dvadsiatimi pastiermi, a aj to sa stávalo -- tieto nádherné detaily zmien v živote mali pre nich ohromný význam. To sa ma naozaj dotklo. Bolo pokorujúce uvidieť po prvýkrát, naozaj pochopiť, že aj keby som vzala čarovnú paličku a všetko napravila, zrejme by som veľa vecí urobila zle. Pretože najlepším spôsobom pre ľudí ako zmeniť ich životy, je pre nich mať kontrolu a urobiť to spôsobom, ktorý je podľa nich nejlepší. To som si uvedomila a bolo to veľmi pokorujúce.

Každopádne, kým som tam bola, stala sa ďalšia zaujímavá vec sa stala. Nikdy ma nepoprosili o dotáciu, čo som tak trochu čakala. Je tu chudoba, ty dáš peniaze, aby si pomohla. Nikto ma o to nepoprosil. Vlastne nikto nechcel, aby som sa kvôli nim cítila zle. Jediné, čo chceli, bolo, aby mohli robiť viac toho, čo už robili, a budovať svoje schopnosti. Takže čo som z času na čas počula, bolo, že chceli pôžičku -- a to znelo veľmi rozumne a naozaj vzrušujúco. Mimochodom, na škole som študovala filozofiu a poéziu, takže keď som prišla do východnej Afriky, nevedela som, aký je rozdiel medzi ziskami a príjmami. Mala som len nejasnú predstavu o tom, že peniaze môžu pomôcť. A môj úvod do podnikania bol cez tieto malé 100 dolárové infúzie kapitálu. Naučila som sa, čo je to zisk, príjem aj výnosnosť od farmárov, od krajčírok, od pastierov kôz. Potom som sa o túto myšlienku nových príbehov biznisu a nádeje podelila s mojou rodinou a priateľmi. Povedali sme si, že môžno by sme vedeli zohnať peniaze, ktoré potrebovali, aby mohli pokračovať vo svojích živnostiach, a dať im ich ako pôžičku, a z tejto myšlienky vzišla Kiva.

O pár mesiacov neskôr som sa vrátila do Ugandy s digitálnym foťákom a s jednoduchou webstránkou, ktorú sme vytvorili s mojim partnerom Matthewom, nafotila som sedem mojich nových priateľov, uverejnila som na stránke ich príbehy, tieto príbehy podnikania, rozposlala som ich priateľom a rodine s poznámkou: "Myslíme, že je to legálne. Ešte sa nám neodpovedali zo SECu, ale chcete sa na tomto podieľať, ponúknuť peniaze, ktoré potrebujú?" Peniaze prišli v podstate za noc. Poslali sme ich do Ugandy. A v nasledujúcich šietich mesiacoch sa stala úžasná vec, podnikatelia dostali peniaze, ich živnosti sa rozrástli a boli schopní uživiť sa sami a zmeniť dráhu svojho života. V októbri 2005, po tom, čo bolo vyplatených prvých sedem pôžičiek, sme Matt a ja vymazali slovo beta zo stránky. Povedali sme si: "Náš malý experiment bol úspešný. Začnime naostro." To bolo oficiálne spustenie. V ten prvý rok, od októbra 2005 do októbra 2006, Kiva pomohla pôžičkami vo výške 500 000 dolárov. Druhý rok to bolo 15 miliónov. Tretí rok to stúplo na približne 40. Štvrtý rok sme boli blízko stovky. A dnes, po menej ako piatich rokoch, Kiva pomohla pôžičkami vo výške viac ako 150 miliónov dolárov, v malých 25 dolárových kúskoch, od veriteľov a podnikateľov, ktorých bolo viac ako milión v 200 krajinách.

Takže tu je Kiva dnes. A hoci sa o tých číslach a štatistikách dobre rozpráva a sú zaujímavé, pre mňa je Kiva o príbehoch. Je o prerozprávaní príbehu o chudobných, a o dávaní sebe samému príležitosť zapojiť sa, pričom ich dôstojnosť ostane neporušená a rozvinie sa vzťah založený na partnerstve, a nie vzťah založený na tradičnej ´darca - obdarovaný´ bizardnosti. Tento vzťah môže podporiť rešpekt a nádej a tento optimizmus nás môže posunúť dopredu. Takže dúfam, že nielenže budú peniaze naďalej prúdiť cez Kivu -- čo je bezpochyby pozitívna a zmysluplná vec -- ale dúfam, že Kiva môže zotrieť tie hranice medzi bohatými a chudobnými, ktorých sme sa naučili vidieť vo svete, toto nesprávne rozdeľovanie na dve skupiny, na nás a ich, na mať a nemať. Dúfam, že Kiva pomôže zotrieť tieto hranice. Pretože keď sa tak stane, budeme môcť slobodnejšie reagovať otvorenejším, spravodlivejším a kreatívnejším spôsobom, a tak sa spájať a navzájom si pomáhať.

Predstavte si, ako sa cítite, keď vidíte niekoho žobrať na ulici a vy sa k nemu blížite. Predstavte si, ako sa cítite. A teraz si predstavte ten rozdiel, keď vidíte niekoho s príbehom o podnikaní a tvrdej práci, kto vám chce porozprávať o tom, čo ho živí. Usmievajú sa a chcú vám porozprávať o tom, čo dokázali. Predstavte si, že sa rozprávate s niekým, komu pod rukami rastú a rozkvitajú veci, s niekým, kto využíva svoje talenty a robí niečo produktívne, s niekým, kto vybudoval svoju živnosť od základov, s niekým, kto je obklopený hojnosťou, nie nedostatkom, s niekým, kto prispieva k tej hojnosti, s niekým, kto má plné ruky a ponúka niečo, nie prázdne dlane, ktoré vás žiadajú, aby ste im niečo dali. Predstavte si, že by ste počuli nečakaný príbeh o niekom, kto každé ráno vstane a veľmi, veľmi ťažko pracuje, aby zlepšil svoj život. Tieto príbehy môžu zmeniť to, čo si o sebe myslíme. A ak môžeme podporiť spoločnosť, aby zmenila svoj názor na týchto ľudí a zapojila sa do ich príbehu tým, že im požičajú trochu peňazí, potom môžeme zvýšiť našu dôveru v jeden druhého a v potenciál každého z nás.

Pre mňa je Kiva iba začiatok. A aj keď sa teším na to, čo príde, je užitočné ohliadnuť sa a zistiť, čo som sa doteraz naučila. Po prvé, ako som spomínala, podnikanie bola pre mňa novinka. Dlžníci, s ktorými som sa v posledných rokoch spoznala, ma naučili, čo je podnikanie. Myslím, že jeho podstatou je rozhodnutie, že chcete mať lepší život. Vidíte príležitosť a rozhodnete sa ju skúsiť uchopiť. V skratke, je to rozhodnúť sa, že zajtrajšok môže byť lepší ako dnešok, a ísť si za tým. Druhá vec, ktorú som sa naučila, je, že pôžičky veľmi zaujímavým spôsobom spájajú ľudí. Nie sú darom. Možno to neznie rozdielne. Ale v skutočnosti, keď niekomu niečo dáte, oni vám povedia, "Vďaka" a dáme vám vedieť, to je jedna vec. Ale keď im požičiate peniaze a oni pomaly postupne splácajú, máte výhovorku pokračovať v kontakte. Táto pokračujúca pozornosť, starostlivosť je naozaj veľmi dôležitá pre budovanie rôznych typov vzťahov. A potom po tretie, z toho, čo som počula od podnikateľov, ktorých som spoznala, keď je všetko ostatné rovnaké, a vy dostanete možnosť mať peniaze na to, čo potrebujete, alebo peniaze a podporu a povzbudenie od svetovej komunity, ľudia si vždy vyberú komunitu a peniaze. Je to oveľa zmysluplnejšia kombinácia, oveľa silnejšia kombinácia.

S tou myšlienkou v hlave ma tá udalosť priviedla k veciam, na ktorých teraz pracujem. Teraz, keď som na toto naladená, vidím podnikateľov všade. A jedna vec, ktorú som videla, je, že na svete existuje už množstvo podporných komunít. So sociálnymi sieťami rastie počet ľudí, ktorých máme okolo seba v našich podporných komunitách, obrovskou rýchlosťou. A tak ako som nad tým uvažovala, pýtala som sa: ako sa môžeme zapojiť do týchto komunít, aby sme podporili ešte viac podnikateľských myšlienok a podporili každého z nás, aby bol zajtrajšok lepší ako dnešok? Skúmala som, ako to prebieha v Spojených štátoch, a objavilo sa niekoľko malých zaujímavých informácií. Prvým je, ako môžete predpokladať, že mnoho malých podnikov v USA a na celom svete stále potrebuje peniaze, aby rástli a robili viac toho, čo robia, alebo len potrebujú peniaze počas ťažkého mesiaca. Každopádne vždy je niekde nablízku potreba zdrojov. Ďalšou vecou, ktorá vyšla najavo, je, že tieto zdroje obyčajne nepochádzajú z miest, ktoré by ste čakali -- banky, investorov, iných organizácií a podporných štruktúr -- pochádzajú od rodiny a priateľov. Niektorí štatistici hovoria, že až 85 percent financií malých podnikov pochádza od rodiny a priateľov. To je okolo 130 miliárd dolárov ročne. To je veľa. A po tretie, keď prebieha tento proces zbierania peňazí od rodiny a priateľov, je to veľmi nepríjemné, ľudia nevedia, koľko si majú pýtať, ako sa majú pýtať, čo sľúbiť, že vrátia, hoci majú tie najlepšie zámery a chcú poďakovať ľuďom, ktorí ich podporujú.

Takže aby sme spútali silu týchto podporných komunít novým spôsobom a aby sme umožnili podnikateľom rozhodnúť sa sami za seba, ako by mala vyzerať tá výmena peňazí, čo vyhovuje im a ľuďom okolo nich, tento týždeň sme potichu sputili Profounder. Je to verejná platforma pre financovanie malých podnikov cez investície od ich rodiny a priateľov. A sú to investície, nie dary, nie pôžičky, ale investície, ktoré majú dynamickú návratnosť. Takže tá miera účasti na príbehu stúpa a klesá. Jednoducho, je to urob si sám nástroj pre malé podniky na získanie financií. Spravíte to tak, že pôjdete na stránku, vytvoríte si profil, zadáte podmienky investovania veľmi jednoduchým spôsobom. Je to naozaj, naozaj jednoduché použiť pre mňa ako aj pre hocikoho iného. Umožňujeme podnikateľom rozdeliť si percentá svojho zisku. Môžu vyzbierať až milión dolárov od neohraničeného počtu neakreditovaných, nesofistikovaných investorov -- od každodenných ľudí -- a postupne ich vracať za takých podmienok, aké si určia. Pretože investori sa rozhodnú zapojiť sa na základe tých podmienok, a môžu si splátky vyberať v hotovosti alebo sa môžu rozhodnúť darovať ich neziskovej organizácii. Takže môžu dostať hovotosť alebo začať niečo ďalšie ako investor. Dúfam, že tento prostriedok ukáže každému, kto má myšlienku, cestu, ktorou ísť a robiť, čo len chcú, a že okolo nich zhromaždí ľudí, ľudí, ktorí ich poznajú najlepšie, ktorí ich milujú a chcú ich podporovať, že ich zhromaždí, aby sa toto mohlo stať.

Takže na tom pracujem teraz. A na záver chcem len povedať, že toto sú len nástroje. Profounder je ešte v začiatkoch, ale je zrejmé, je jasné, že je to len veslo, len nástroj. Čo naozaj potrebujeme, je, aby ľuďom na tom záležalo, aby to používali, tak ako im záležalo na iných, keď využili Kivu, aby sa zapojili. Dobrou správou je, že si nemyslím, že by som tu mala stáť a presviedčať vás, aby ste sa starali. Nejdem sa o to ani pokúsiť. Nemyslím si, hoci to často počujeme, počúvame o etických a morálnych dôvodoch, o náboženských dôvodoch, "Pre toto ťa staranie sa a dávanie urobí šťastnejším." Nemyslím si, že nás o tom treba presviedčať. Myslím, že to vieme. Dokonca si myslím, že si to uvedomujeme tak veľmi, že v skutočnosti sa staráme tak veľmi, že nás to, čo nás obyčajne odradí, je, že sa bojíme pokúsiť sa a bojíme sa pokaziť to, pretože chceme tak veľmi pomôcť jeden druhému, chceme niečo znamenať v životoch tých druhých.

Myslím, že čo dnes môžem urobiť, najlepšia vec, akú vám môžem dať -- dala som vám svoj príbeh, čo je to najlepšie, čo môžem urobiť. Pripomínam nám, že sa staráme. Myslím, že to už všetci vieme. Vieme, že pre nás je láska dosť nezlomná na to, aby sme išli a pokúsili sa. Len chvíľočku.

(Potlesk)

Vďaka.

(Potlesk)

Vďaka.

(Potlesk)

Najlepším spôsobom, ako sa inširovať v tom snažení je zastaviť sa a vypočuť si príbeh niekoho iného. A som vďačná, že to môžem robiť tu na TEDe. A som vďačná, že vždy keď tak urobím, je garantované, že ma to inšpiruje, že som inšpirovaná osobou, ktorú počúvam. A čím viac počúvam, tým viac verím v ten ľudský potenciál robiť vo svete úžasné veci a v ten môj potenciál možno tomu pomôcť. A to -- zabudnite na nástroje, zabudnite na celý ten kolotoč okolo zdrojov -- to je ľahké. Dôverovať jeden druhému, byť si naozaj istý, keď ste dotlačený až na kraj, že každý z nás môže robiť vo svete úžasné veci, to je to, čo robí z našich príbehov príbehy lásky a náš spoločný príbeh premieňa na taký, ktorý neustále poháňa nádej a dobro v nás. Takže dôverovať jeden druhému, vedieť to bez pochybností a dávať to najavo každý deň v tom, čo robíte, to je to, čo zmení svet a kvôli čomu bude zajtrajšok lepší ako dnešok.

Ďakujem.

(Potlesk)