Jarreth Merz: Natáčanie demokracie v Ghane

Narodil som sa vo Švajčiarsku a vyrastal som v Ghane, v západnej Afrike. Ghana mi pripadala bezpečne, keď som bol dieťa. Bol som voľný, bol som šťastný. Skoré 70-te roky boli označované za časy hudobnej a umeleckej excelencie v Ghane. Ale potom, ku koncu toho desaťročia, sa zem dostala späť do politickej nestability a zlého manažmentu.

Roku 1979 som bol svedkom prvého armádneho štátneho prevratu. My deti sme sa zhromaždili v kamarátovom dome. Bola to slabo osvetlená chatrč. Bola tam takmer rozbitá čierno-biela televízia, ktorá blikala v pozadí, a vtedajšia hlava štátu a generál zároveň mal previazané oči a bol priviazaný k tyči. Popravná čata zamierila, vystrelila -- a generál bol mŕtvy. Toto bolo vysielané naživo. Onedlho po tom sme opustili krajinu, a vrátili sa do Švajčiarska.

Európa bola pre mňa šokom, a myslím, že som začal pociťovať potrebu zbaviť sa svojej pokožky, aby som zapadol. Chcel som splynúť ako chameleón. Myslím, že to bola stratégia prežitia. A fungovalo to -- alebo som si to aspoň myslel.

Roku 2008 som sa začal zaujímať o to, kde som sa nachádzal vo svojom živote. Cítil som, že som bol ako herec príliš škatuľkovaný. Vždy som hral exotického Afričana. Hral som násilného Afričana, afrického teroristu. A myslel som si: koľko teroristov ešte budem musieť zahrať, aby som sa jedným stal? Bol som zahanbený mojím druhým ja, tým Afričanom vo mne. Našťastie som sa roku 2008 rozhodol vrátiť sa späť do Ghany, po 28-ich rokoch absencie. Chcel som natočiť dokument o prezidentských voľbách 2008. Tam som začal hľadať stopy po mojom detstve. A pred tým, ako som si to stihol uvedomiť, som sa náhle ocitol na pódiu obkolesený tisíckami jasajúcich ľudí počas politického mítingu.

Keď som opustil krajinu, uvedomil som si, že slobodné a čestné voľby v demokratickom prostredí boli snom. A teraz, keď som sa vrátil, ten sen sa stal skutočnosťou -- hoci len krehkou. Rozmýšľal som, či Ghana hľadala svoju identitu rovnako, ako som ju hľadal aj ja? Bolo to, čo sa dialo v Ghane, len metaforou toho, čo sa dialo mne? Bolo to, akoby som, kvôli štandardom môjho západniarskeho života, nežil naplno. A ani Ghana, hoci sme sa veľmi snažili.

Roku 1957 bola Ghana prvým subsaharským štátom, ktorý získal nezávislosť. V neskorých 50-tych rokoch mali Ghana s Singapúr rovnaký HDP. A dnes Singapúr patrí ku vyspelým štátom, ale Ghana nie. Ale možno je čas na to, aby som si povedal, áno, je dôležité rozumieť minulosti, je dôležité pozrieť sa na veci v inom svetle, ale možno by sme sa mali pozrieť na silu v našej vlastnej kultúre a stavať na tých základoch aj v súčasnosti.

Tak som tam teda bol, siedmeho decembra 2008. Volebné miestnosti sa otvárali ráno o 7:00, ale voliči, nedočkavo túžiaci vziať osud politiky do vlastných rúk, tam stáli v rade už od štvrtej rána. Cestovali zblízka aj zďaleka, lebo chceli, aby ich hlasy boli vypočuté. Opýtal som sa jedného z voličov, "Koho budeš voliť?" A on odvetil, "Prepáč, nemôžem ti to povedať." Povedal mi, že ten hlas bol v jeho srdci. Vtedy som pochopil, že to sú ich voľby a že nedovolia nikomu, aby im ich zobral.

Prvé kolo volieb neprinieslo jasného víťaza, nikto totižto nedosiahol úplnú väčšinu, a tak sa voľby posunuli do druhého kola, o tri týždne neskôr. Kandidáti boli späť na cestách; robili kampane. Rétorika kandidátov sa však, samozrejme, zmenila. Napätie začalo. A potom nás začalo desiť klišé. Vyskytli sa tvrdenia, že vo volebných miestnostiach boli ukradnuté volebné urny. Začali sa objavovať nafúknuté výsledky a dav sa vymykal kontrole. Boli sme svedkami výbuchu násilia v uliciach. Ľudia boli brutálne bití. Armáda začala strieľať. Ľudia sa snažili uniknúť. Bol to úplný chaos. Moje srdce klesalo ku dnu, lebo som si pomyslel: opäť sa to opakuje. Tu je ďalší dôkaz, že Afričania si nedokážu vládnuť sami. A nie len to, ja to dokumentujem -- dokumentujem moje vlastné kultúrne slabiny.

Avšak, keď zvuk zbraní pretrvával, bol umlčaný skandovaním davu, a neverili sme vlastným ušiam. Kričali, "My chceme mier. My chceme mier." Potom som si uvedomil, že to musí vychádzať z ľudí. Koniec koncov, mali sa rozhodnúť a rozhodli sa. Zvuky, ktoré boli skomolené a hlasné, sa odrazu stali melódiou. Zvuk ich hlasov bol harmonický. Môže sa to teda stať. Demokracia môže byť presadzovaná v mieri. Môže byť, vôľou más, ktoré sa teraz neodbytne tlačili svojimi srdcami a vôľou ku pokoju.

Poviem vám zaujímavé porovnanie. My na západe hlásame hodnoty -- zlatý svit demokracie -- že my sme žiariaci príklad toho, ako sa to robí. Avšak, keď sa na to pozrieme, Ghana sa nachádzala na rovnakom mieste na ktorých sa zastavili voľby Spojených štátov amerických roku 2000 -- Bush verzus Gore. Ale namiesto neochoty kandidátov, aby dovolili systému napredovať a ľuďom rozhodnúť sa, Ghana si vážila demokraciu a svojich ľudí. Nečakala na najvyšší súd, aby sa rozhodol; rozhodli sa ľudia.

Druhé kolo volieb tiež neprinieslo jasného víťaza. Teda, bolo to neuveriteľne blízko. Volebná komisia vyhlásila, so súhlasom strán, aby usporiadali ďalšie bezprecedentné kolo. Ľudia sa vrátili späť k urnám, aby si určili svojho prezidenta; a nie legálny systém. A hádajte čo, fungovalo to. Porazený kandidát sa vzdal a nechal Ghane priestor, aby sa posunula do nového cyklu demokracie. Teda, v čase absolutizmu, pri obrovskej potrebe demokracie, nezneužili svoju moc. Viera v pravú demokraciu a v ľudí je veľká, a dokazuje to to, že Afrika je schopná vládnuť sama sebe.

Namáhavá bitka pre Ghanu a pre Afriku ešte neskončila, ale mám dôkaz, že druhá strana demokracie existuje a že ju nemáme pokladať za samozrejmú. Naučil som sa, že moje miesto nie je len na Západe, alebo v Afrike, ale že stále hľadám svoju identitu, ale videl som Ghanu vytvoriť si lepšiu demokraciu. Ghana ma naučila pozerať sa na ľudí inak a pozerať sa inak aj na samého seba. Áno, my Afričania môžeme.

Ďakujem.

(Potlesk)