Janet Echelmanová: Berme predstavivosť vážne

Tento príbeh je o tom, ako brať predstavivosť vážne. Pred 14 rokmi som po prvýkrát objavila tento obyčajný materiál, rybársku sieť, ktorá sa používa rovnakým spôsobom už niekoľko storočí. Dnes ju využívam k tvorbe stálych, vlajúcich, zmyselných foriem o veľkosti bežných budov v mestách po celom svete. Rozhodne som nebola osobou, ktorá by niečo také robila. Nikdy som neštudovala sochárstvo, strojárenstvo, alebo architektúru. V skutočnosti som sa po strednej škole hlásila na sedem umeleckých škôl a odmietli ma na každej z nich.

Rozhodla som sa, že sa stanem umelkyňou na vlastnú päsť, a celých 10 rokov som maľovala, až som dostala Fullbrightove štipendium do Indie. Bol to prísľub výstavy mojich malieb, poslala som svoje maľby a prišla do Mahabalipuramu. Záverečný termín show prišiel - no moje maľby nie. Musela som niečo urobiť. Táto rybárska dedina bola známa sochárstvom. Takže som vyskúšala odlievanie bronzu. Ale veľké odliatky boli príliš ťažké a drahé. Išla som sa prejsť na pláž, pozorovala som rybárov zväzujúcich siete do hromád na piesku. Pozorovala som ich každý deň, ale tentokrát som to videla inak - nový prístup k sochárstvu, spôsob, ako vytvoriť objemnú formu bez ťažkých a pevných materiálov.

Moju prvú uspokojujúcu skulptúru som vytvorila s pomocou týchto rybárov. Je to autoportrét nazvaný "Široké boky." (Smiech) Vztýčili sme ich na pilier, aby sme ich mohli vyfotiť. Zistila som, že ich jemný povrch odhalil každý vánok vetra v neustále sa meniacich vzoroch. Bola som zhypnotizovaná. Študovala som ďalej remeselné tradície a spolupracovala s umelcami, a potom v Litve s výrobcami čipky. Páčil sa mi ten jemný detail, ktorý to dodalo mojej práci, ale chcela som ich zväčšiť - posunúť ich z objektu, na ktorý sa pozeráte na niečo, v čom by ste sa mohli stratiť.

Vrátila som sa do Indie, aby som mohla spolupracovať s tými rybármi, vytvorili sme sieť z miliónu a pol ručne zviazaných uzlov - nedávno inštalovanú v Madride. Tisíce ľudí ju videlo, jedným z nich bol aj urbanista Manual Sola-Morales, ktorý prepracuvával dizajn nábrežia v Porte, v Portugalsku. Spýtal sa ma, či by som mohla toto postaviť ako permanentné dielo pre mesto. Nevedela som, či by som to zvládla tak, aby som uchránila svoje umenie. Odolný, skonštruovaný, stály - toto sú protiklady viacvýznamového, delikátneho a prchavého.

Trvalo mi dva roky než som našla vlákno, ktoré by prežilo ultrafialové lúče, slaný vzduch, znečistenie, a zároveň, zachovalo si svoju tvárnosť, aby sa voľne pohybovalo vo vetre. Potrebovali sme niečo, čo by udržalo sieť hore, uprostred dopravného uzla. Takže sme zodvihli tento 45 000 libier (20 412 kg) ťažký oceľový kruh. Museli sme to skonštruovať tak, aby sa ladne hýbal pri bežnom vánku a prežil hurikány. Nemali sme žiadny konštrukčný software, aby sme vymodelovali niečo porózne a pohyblivé. Objavila som úžasného leteckonavigačného strojára, ktorý navrhuje lode pre pretekárske lode Amerického pohára a volá sa Peter Heppel. Pomohol mi vyrovnať sa s touto dvojitou výzvou - precízny tvar a jemný pohyb.

Nedokázala som to postaviť spôsobom, ktorý som poznala, pretože ručne viazané uzly by nevydržali hurikán. Takže som sa spojila s priemyselnou továrňou na výrobu rybárskych sietí, naučila sa ako ich stroje fungujú, a našla spôsob, ako s nimi vytvoriť krajku. Nemali sme žiadny jazyk, ktorým by sme preložili toto staré, neuchopiteľné umelecké remeslo na niečo, čo dokáže vyrobiť mašina. Takže sme ju vytvorili. Tri roky a dve deti neskôr, sme vztýčili túto 50 000 štvorcových stôp (4645 metrov štvorcových) čipkovanú sieť. Bolo to neuveriteľné - to, čo som si predstavovala teraz stálo, trvalé a zároveň sa nič pri presune nestratilo.

(Potlesk)

Táto križovatka bola o ničom a anonymná. Teraz má svoj nádych. Kráčala som pod ním po prvýkrát. Pozorovala som, ako sa veterná choreografia postupne otvára, cítila som sa chránená, a zároveň napojená na nekonečné nebo. Môj život už nikdy nebude rovnaký. Chcem vytvárať tieto sochárske oázy v priestoroch miest po celom svete. Podelím sa o dva smery, ktoré sú v mojej práci nové.

Historický mestský úrad Philadelphie: cítila som, že jeho námestie potrebuje materiál pre skulptúru, ktorý by bol ľahší než sieť. Takže sme experimentovali s drobnými, rozprašovanými čiastočkami vody, aby sme vytvorili suchú hmlu, ktorá bude tvarovaná vetrom. Testovaním sme zistili, že to môže byť tvarované ľuďmi, môžu na seba vzájomne pôsobiť, pohybovať sa cez ňu bez toho, aby zmokli. Využívam tento sochársky materiál ako obkreslenie trate vlakov metra na povrchu v reálnom čase - ako röntgen rozkladajúceho sa mestského cirkulačného systému.

Ďalšou výzvou, Bienále Ameriky v Denveri sa ma spýtali, či by som dokázala zobraziť 35 národností západnej hemisféry a ich prepojenosť v skulptúre. (Smiech) Nevdela som, kde mám začať, ale povedala som áno. Čítala som o nedávnom zemetrasení v Chile a o cunami, ktoré sa prehnalo po celom Tichom Oceáne. Posunulo to zemské tektonické dosky, zrýchlilo zemskú rotáciu a doslova skrátilo dĺžku dňa. Skontaktovala som NOAA (Národný Oceánsky a Atmosferický Výbor) , a spýtala sa ich, či by mi poskytli dáta o cunami, a previedli to na niečo takéto. Názov: "1.26" znamená počet mikrosekúnd, o koľko bol zemský deň kratší.

Toto nešlo vytvoriť spôsobom, aký som poznala - oceľovým kruhom. Tento tvar bol teraz až príliš komplexným. Takže som vymenila kovovú výstroj za jemné, hladké pletivo, ktorého vlákno bolo 15x silnejšie než oceľ. Skulptúra teraz mohla byť úplne jemná, preto bola taká ľahká, mohla prepojiť existujúce budovy - doslova sa stať súčasťou štruktúry mesta. Nemali sme žiadny softvér, ktorý by pretlačil tieto komplexné sieťové formy a modeloval ich s gravitáciou. Takže sme ho museli vytvoriť.

Potom sa mi ozval niekto z New York City a pýtal sa, či by som mohla prispôsobiť tieto koncepty na Times Square alebo na Highline (park v New-Yorku). Táto nová štruktúrovaná metóda mi umožňuje modelovať a vytvárať tieto skulptúry v rozsahu mrakodrapov. Ešte nie sú dotované, ale teraz snívam o tom, aby som ich preniesla do miest po celom svete tam, kde je ich najviac treba.

Pred 14 rokmi, som hľadala krásu v tradičných veciach, v remeselných formách. Dnes ich kombinujem s hi-tech materiálmi a strojárstvom, aby som vytvorila zmyselné, vlajúce formy, vo veľkosti budov. Moje umelecké horizonty sa neustále posúvajú.

Dnes odídem s týmto príbehom. Zavolala mi kamarátka z Phoenixu. Zástupkyňa v kancelárií, ktorú nikdy nezaujímalo umenie, nikdy nenavštívila lokálne umelecké múzeum, každého, koho mohla, sa snažila dostať z budovy von a prinútiť ich ľahnúť si pod skulptúru. Boli v oblekoch, ležali na tráve, a všímali si meniace sa zobrazenia vetra, vedľa ľudí, ktorých nepoznali, a zdieľali znovuobjavenie sveta údivu.

Ďakujem Vám.

(Potlesk)

Ďakujem, ďakujem Vám. Ďakujem Vám. Ďakujem. Ďakujem.

(Potlesk)