Jacqueline Novogratzová hovorí o „dlhodobom kapitalizme“

Je mi cťou byť tu dnes s vami a ako už Chris spomínal, je to už viac ako 20 rokov, čo som začala pracovať v Afrike. Moje prvé zoznámenie sa s Afrikou bolo na abidjanskom letisku jedného vlhkého rána na Pobreží Slonoviny. Krátko predtým som odišla z Wall Street, dala sa ostrihať na Margaret Meadovú vzdala sa väčšiny majetku a pricestovala som iba s nutnosťami - pár básňami, zopár handrami a samozrejme gitarou - lebo som prišla zachrániť svet a rozhodla som sa začať s Afrikou.

No, doslova v priebehu pár dní od môjho príchodu mi západoafrické ženy dôrazne vysvetlili, že Afričania žiadnu záchranu nepotrebujú, ďakujeme veľmi pekne, a odo mňa už určite nie. Bola som primladá, slobodná, bezdetná, o Afrike som toho veľa nevedela a okrem toho moja francúzština bola strašná. Bolo to veľmi bolestivé obdobie môjho života, a napriek tomu mi dodalo pokory, ktorá ma naučila načúvať.

Myslím si však, že zlyhanie môže byť obrovsky motivujúce, presťahovala som sa do Kene, pracovala som v Ugande a tam som stretla skupinu rwandských žien, ktoré ma roku 1986 požiadali, aby som sa presťahovala do Kigali a pomohla im rozbehnúť mikrofinančnú inštitúciu. A to som aj urobila, nakoniec sme ju nazvali „Duterimbere”, čo znamená „robiť pokroky s nadšením.” A pokým sme na tom pracovali, tak som si uvedomila, že tu neexistuje mnoho životaschopných firiem, ktoré založili ženy, a tak som sa rozhodla to vyskúšať. Poobzerala som sa po okolí a počula som o pekárni, ktorú riadilo dvadsať prostitútok. To ma zaujalo a rozhodla som sa s nimi stretnúť a zistila som, že to bolo 20 slobodných matiek, ktoré sa snažili prežiť.

Práve v tomto momente som začínala rozumieť moci jazyka a tomu, že škatuľkovanie ľudí nás od nich vzďaľuje a robí ich bezvýznamnými. Tiež som zistila, že pekáreň má veľmi ďaleko od podnikania, že je to vlastne klasická charita vedená dobrákom, ktorý prakticky míňa 600 dolárov mesačne na to, aby týchto 20 žien zamestnal trochou práce a pečením a aby, hoci stále chudobné, prežili z 50 centov na deň. A tak som spravila s týmito ženami dohodu. Povedala som: „Pozrite, prestaneme z tohto tu robiť charitu, ale rozbehneme obchod a ja vám pomôžem.” Nervózne prikývli. S obavami som začala a, samozrejme, všetko je vždy ťažšie, ako si spočiatku myslíte.

Ako prvé som si pomyslela, že budeme potrebovať tím obchodníkov a my v tom nie sme profíci, tak teda... všetko som ich učila. Perfektným príkladom bolo, keď som doslova vypochodovala do ulíc Nyamirabi, obľúbenej Kigalskej štvrti, s vedrom a popredala som ľuďom všetky malé šišky, vrátila som sa a hovorím, „Vidíte?” Ženy odvetili: „Vieš, Jacqueline, kto v Nyamirambu by si nekúpil šišky z oranžového vedra od vysokej Američanky?” A tak... (Smiech) ... dobrý postreh.

Tak som sa rozhodla pre americký spôsob, s konkurenciou, tímom a jednotlivcami. Bola to úplná katastrofa, no časom sa ženy naučili predávať po svojom. No a časom začali počúvať želania trhu, prichádzali s nápadmi, ako napr. pečivo s kúskami kasavy alebo banánov, s cirokovým chlebom a než ste si to uvedomili, mali sme trh v Kigali v hrsti, a ženy zarábali troj- až štvornásobok celonárodného priemeru. S touto dávkou sebavedomia som si pomyslela: „Tak a teraz je načase rozbehnúť skutočnú pekáreň, tak ju vymaľujme.” Ženy prikývli: „To je výborný nápad.” Spýtala som sa: „Tak, akú farbu chcete?” Povedali: „Ty vyber.” A ja som odvetila: „Nie, nie, ja sa učím počúvať. Vyberte. Je to vaša pekáreň, vaša ulica, vaša krajina, nie moja.” No nedali mi žiadnu odpoveď. Ubehol jeden týždeň, dva, tri, až som povedala: „Čo tak modrá?” „Modrá, modrá, zbožňujeme modrú. Namaľujme ju namodro”, povedali. A tak som šla do obchodu a so sebou som zobrala Gaudence, najvzdorovitejšiu z nich, a priniesli sme farbu a látku na výrobu závesov. V deň maľovania sme sa zišli v Nyamirambu, pointa bola v tom, že namaľujeme budovu nabielo s modrým pásikom, aby vyzerala ako malá francúzska pekáreň. No nebolo to až tak uspokojujúce, ako namaľovanie stien namodro ako ranné zore.

Modrá, modrá, všade samá modrá. Steny boli modré, okná boli modré, aj chodník pred vchodom bol tiež namodro. Aretha Franklin pokrikovala „R-E-Š-P-E-K-T”, boky žien sa pohojdávali a aj malé deti sa snažili pobrať štetce, ale bol to ich deň. Na jeho konci sme stáli na druhej strane ulice a pozerali sa na to čo sme urobili. „To je taká krása.”, povedala som. Ženy odvetili: „Áno to je.” Povedala som: „Tá farba je dokonalá,” a všetky pritakali, okrem Gaudence, spýtala som sa: „Čo?” Povedala: „Ale nič.” Spýtala som sa: „Čo?” odvetila: „No je to pekné, ale vieš, naša farba je v skutočnosti zelená. “ A... (Smiech)

... tak som sa naučila, že počúvanie nie je iba o trpezlivosti, ale i o tom, že keď ste žili z charity a boli závislí celý život, je veľmi ťažké povedať čo si skutočne myslíte. A to hlavne preto, že ľudia sa vás v skutočnosti nikdy nepýtajú, a ak hej, tak máte pocit, že nechcú počuť pravdu. Takto som sa naučila, že počúvanie je nielen o čakaní, ale je tiež o učení sa ako sa lepšie pýtať.

Takto som žila v Kigali asi dva a pol roka, robila som tieto dve veci. Bolo to výnimočné obdobie môjho života. Naučilo ma trom lekciám, ktoré dnes považujem za veľmi dôležité pre nás všetkých, a určite v práci, ktorú robím. Po prvé, dôstojnosť je pre ľudskú dušu dôležitejšie ako bohatstvo. Ako povedala Eleni, keď ľudia získajú peniaze, získajú aj možnosť, a to je základný kameň hrdosti. Ale ako ľudské bytosti, chceme sa navzájom vídať a chceme byť i vypočutí, na toto by sme nemali nikdy zabúdať. Za druhé, že tradičná charita a pomoc nikdy nevyriešia problémy chudoby.

Myslím, že tomuto sa Andrej už dostatočne venoval, tak sa presuňme k tretiemu bodu, ktorý hovorí, že trh sám o sebe tiež nie je schopný vyriešiť problémy chudoby. Áno, riadili sme to ako firmu, ale niekto musel platiť nezištnú podporu ohľadom učenia i podporu riadenia, strategické poradenstvo a, možno to najdôležitejšie, prístup k novým kontaktom, sieťam a k novým trhom. A tak na mikro úrovni existuje skutočná rola pre túto kombináciu majetkovej účasti a dobrovoľníctva. Na makro úrovni - niektorí z prednášajúcich naznačili, že dokonca i zdravotníctvo by malo byť sprivatizované. Avšak, ak by som mala otca trpiaceho srdcovou chorobou a uvedomovala si, že to, čo si naša rodina môže dovoliť nepostačuje tomu, čo by mal dostať, a ak by som mala priateľa, ktorý pomôže, skutočne verím, že každý si zaslúži prístup k zdravotnej starostlivosti na cenovej úrovni, ktorú si môžu dovoliť. Myslím si, že trh nám s tým môže pomôcť, no musí tu byť zložka veľkorysosti, inak nebudeme schopní vytvoriť spoločnosti, v ktorých by sme chceli žiť.

A toto boli tie lekcie, ktoré ma pred 6 rokmi naviedli k rozhodnutiu založiť fond Acumen. Je to neziskový fond rozvojového kapitálu pre chudobných, zopár protikladov v jednej vete. V podstate získavame peniaze od jednotlivcov, nadácií a spoločností, a obratom ich investujeme do kapitálu a pôžičiek do ziskových i neziskových subjektov, ktoré dodávajú cenovo dostupné služby v oblastiach zdravia, bývania, energií, čistej vody chudobným obyvateľom južnej Ázie a Afriky tak, aby sa mohli sami za seba rozhodovať. Investovali sme približne 20 miliónov dolárov v 20 rôznych podnikoch a tak sme vytvorili približne 20 000 pracovných príležitostí a dodali desiatky miliónov služieb ľudom, ktorí by si ich inak nemohli dovoliť.

Chcem vám povedať dva príbehy. Oba sa odohrávajú v Afrike. Oba sú o investovaní do podnikateľov, ktorí sú zaviazaný službám, ktoré ponúkajú, a ktorí veľmi dobre poznajú trh. Obaja žijú v prieniku verejného zdravotníctva a podnikania, a obaja, keďže sú výrobcovia, priamo vytvárajú pracovné príležitosti a nepriamo i príjem, pretože sú v oblasti, kde je malária a Afrika stráca ročne približne 13 miliárd dolárov kvôli malárii. A tak ako sa ľudia stávajú zdravšími, tak sa stávajú i bohatšími.

Prvá sa volá Advanced Bio-Extracts, s.r.o. Spoločnosť bola založená pred siedmymi rokmi v Keni úžasným podnikateľom Patrikom Henfreyom a jeho troma kolegami. Sú to skúsení farmári, ktorí prešli všetkými vrcholmi i dnami poľnohospodárstva v Keni za posledných 30 rokov. Takže, táto rastlina sa nazýva Artemisia; je to základná zložka Artemisínu, čo je najznámejší liek na maláriu. Jej pôvod je v Číne a na ďalekom východe, no vzhľadom na rozšírenosť malárie v Afrike si Patrik a jeho kolegovia povedali: „Prinesme ju sem, pretože je to produkt s vysokou pridanou hodnotou.” Farmári získavali troj- až štvornásobok zisku, ktorý by mali z kukurice.

A tak, použitím dlhodobého kapitálu - peňazí, ktoré na začiatku získali, ktoré sa dostali pod mieru návratnosti a ktoré boli ochotní dlhodobo investovať a kombinovať ich s podporou riadenia a stratégie - vytvorili spoločnosť, v ktorej nakupujú od 7500 farmárov. Toto ovplyvňuje okolo 50 000 tisíc ľudí. A myslím, že niektorí z vás možno videli - títo farmári získavajú pomoc cez KickStart a TechnoServe, čo im pomáha, aby sa stali sebestačnejšími. Rastlinu nakúpia, vysušia a prinesú ju do továrne, ktorá bola čiastočne financovaná dlhodobým kapitálom od Novartisu, ktorý má záujem o získavaie prášku, aby mohol vyrábať Coartem. Acumen posledný rok, rok a pol spolupracuje s ABE, obaja sa zaoberajú novým podnikateľským plánom a tým, ako sa vyvíja expanzia, pomáhajú s podporou riadenia, napomáhajú s právnickými dokumentmi a získavajú investície. A asi minulý mesiaci som pochopila, čo dlhodobé investície znamenajú po emočnej stránke. Pretože spoločnosť bola doslova 10 dní od dokázania, že tovar, ktorý produkuje, má úroveň svetovej kvality, ktorá je potrebná na výrobu Coartemu, keď sa dostali do najväčšej finančnej krízy v ich histórii.

A tak sme obvolali všetkých sociálnych investorov, čo poznáme. Niektorí z týchto sociálnych investorov sa skutočne zaujímajú o Afriku a rozumejú dôležitosti poľnohospodárstva a dokonca farmárom pomáhajú. A i keď sme im vysvetlili, že ak ABE odíde, tak všetkých tých 7500 pracovných miest zmizne tiež. V niektorých prípadoch existuje rozdvojenosť medzi obchodom a sociálnou stránkou. A už je ten čas, aby sme začali premýšľať tvorivejšie nad tým, ako môžu byť prepojené. A tak Acumen zobral nie jeden, ale dva preklenovacie úvery, a dobrá správa je to, že naozaj splnili klasifikáciu svetovej kvality a sú v konečnej fáze uzatvárania 20-miliónovej zákazky, ktorá ich posunie na vyššiu úroveň a myslím, že toto bude jedna z dôležitejších spoločností vo východnej Afrike.

Toto je Samuel. Je farmár. Vlastne žil v kiberských slumoch, keď mu otec zavolal a povedal mu o Artemisi a jej potenciálej pridanej hodnote. A tak sa vrátil na farmu, a, v skratke, teraz majú 7 akrov pôdy na pestovanie. Samuelove deti navštevujú súkromnú školu a on začína pomáhať ostatným farmárom z okolia pripojiť sa do produkcie Artemisia - dôstojnosť je dôležitejšia ako bohatstvo.

Nasledujúci príklad veľa z vás pozná. Trocha som ho spomínala dva roky dozadu v Oxforde, zopár z vás navštívilo výrobný podnik "A to Z", ktorý je jednou z veľkých, skutočných spoločností vo východnej Afrike. Je to ďalšia spoločnosť, ktorá žije splynutím zdravotníctva a podnikania. A toto je príbeh o verejno-súkromnom riešení, ktoré skutočne fungovalo. Začalo v Japonsku. Sumitomo vyvinula technológiu, ktorá v podstate napustila vlákna na polyetylénovom základe organickým insekticídom, tak, že ste mohli vytvoriť sieť na posteľ, sieť na posteľ proti malárii, ktorá vydrží 5 rokov bez opätovného namočenia.

Mohlo to úplne zmeniť smerovanie, ale rovnako ako Artemisia, vyrábali sa len vo východnej Ázii. A ako súčasť svojej spoločenskej zodpovednosti Sumitomo povedalo: „Prečo ich nevyskúšame vyrobiť v Afrike, pre Afričanov?” UNICEF ich oslovil a povedal: „Skúpime väčšinu sietí, a rozdáme ich zadarmo ako súčasť svetových fondov a ako súčasť záväzku OSN voči tehotným ženám a deťom.” Acumen prišiel s dlhodobou investíciou, a tiež sme napomohli pri nájdení podnikateľa, s ktorým by sme vytvorili partnerstvo v Afrike a Exxon sa zaslúžil o ich počiatočné napúšťanie.

No a v priebehu hľadania podnikateľov sme nenašli nikoho lepšieho než Anuja Shaha, ktorý pracoval v závode "A to Z". Je to 40 ročná spoločnosť, rozumie výrobe. Prešla od socialistickej Tanzánie do kapitalistickej a stále sa jej darí prosperovať. Keď sme ju objavili mala okolo tisíc zamestnancov. A tak, Anuj prevzal v Afrike podnikateľský risk, aby vytváral spoločenské dobro, ktoré skupovali dobročinné spoločnosti na boj proti malárii.

A v skratke povedané, zasa, boli veľmi úspešní. V prvom roku, prvá sieť zišla z linky v októbri 2003. Mysleli sme si, že budeme produkovať asi 150 000 sietí ročne. Tento rok produkujú osem miliónov sietí ročne a zamestnávajú 5000 ľudí, z ktorých 90 percent predstavujú ženy, väčšinou bez kvalifikácie. Podnikajú spoločne s firmou "Sumitomo". A tak, z podnikateľského hľadiska pre Afriku, a z pohľadu verejného zdravotníctva, toto sú skutočné úspechy.

No ak hľadáme riešenie problému chudoby, tak toto je iba polovica príbehu, pretože nie je z dlhodobého hľadiska udržateľné. Je to veľká spoločnosť s jedným veľkým zákazníkom. A tak, ak udrie vtáčia chrípka, alebo pre iný dôvod, a sa svet rozhodne, že malária nie je viac taká priorita, tak každý tratí. A tak, Anuj aj Acumen premýšľali o vyskúšaní súkromného sektora, pretože predpoklad, ktorý dobročinné spoločnosti spravili hovorí, pozrite, v krajine ako Tanzánia, 80 percent ľudí zarába menej ako dva doláre na deň. Náklady na výrobu sú šesť dolárov za kus a náklady na distribúciu pre organizácie predstavujú ďalších šesť dolárov, a tak trhová cena na voľnom trhu by bola približne 12 dolárov na sieť. Väčšina si toľko dovoliť nemôže a tak ich rozdajme zadarmo. A tak sme povedali: „Pozrite, existuje iná možnosť. Použime trh ako najlepšie odpočúvacie zariadenie, ktoré máme a zistime, za akú cenu sú ľudia ochotní kúpiť tento výrobok, takže im ostane dôstojnosť výberu. Môžeme začať budovanie lokálnej distribúcie, a vlastne, to môže stáť verejný sektor oveľa menej.”

A tak sme prišli s druhým kolom dlhodobej investície pre "A to Z", s pôžičkou a zároveň príspevkom, takže "A to Z" sa mohlo hrať s tvorbou ceny a počúvať trh a zistili sme viacero vecí. Za prvé, ľudia zaplatia rôzne ceny, no prevažná väčšina predstúpi s cenou dolár za sieť a rozhodne sa ju kúpiť. A keď ich počúvate, majú toho veľa na srdci o tom, čo sa im páči a čo nie. A i to, že niektoré kanály, o ktorých sme si mysleli, že budú fungovať, nefungovali. Ale vďaka týmto experimentom a opakovaniam, ktoré nám boli umožnené vďaka dlhodobému kapitálu, sme zistili, že súkromný sektor má náklady približne dolár na distribúciu a dolár na nákup siete. A tak, z pohľadu stratégie, keď začnete s trhom, máme možnosť. Môžeme pokračovať s cenou 12 dolárov na sieť, a potom zákazník zaplatí nulu, alebo môžeme aspoň trocha zaexperimentovať, zapýtať dolár za sieť, od verejného sektoru ďalších šesť dolárov na sieť, a dať ľudom dôstojnosť výberu a mať distribučný systém, ktorý môže postupom času začať udržiavať sám seba.

Musíme sa začať baviť o týchto veciach, a nemyslím, že existuje lepšia cesta ako začať používať trh, ale musíme prizvať i ďalších ľudí do diskusie. Vždy, keď idem na návštevu "A to Z", premýšľam nad mojou starou mamou, Stelou. Vo veľa veciach sa podobala tamtým ženám sediacim za šijacími strojmi. Vyrastala na farme v Rakúsku, v chudobe, bez vzdelania. Presťahovala sa do USA, kde stretla môjho starého otca, ktorý pracoval ako dopravca cementu, a mali deväť detí. Tri z nich zomreli ešte ako bábätká. Stará mama mala tuberkulózu a pracovala v krajčírskej dielni, kde šila košele za asi 10 centov na hodinu. Ona, tak ako väčšina žien, ktoré vidím v "A to Z", ťažko pracovala každý deň, vedela, čo sú útrapy, hlboko verila v Boha, milovala svoje deti a nikdy by neakceptovala almužnu. No pretože mala príležitosti, ktoré ponúkal trh, a žila v spoločnosti, ktorá zabezpečila istoty prístupu k cenovo dostupnému zdravotníctvu a vzdelaniu, jej deti a ich deti mohli žiť životy so skutočným zmyslom a mohli nasledovať svoje sny.

Pozerám sa na moje deti a moju blízku rodinu - a ako som spomenula, je nás veľa - a vidím učiteľov a hudobníkov, investičných manažérov, dizajnérov. A jednu sestru, ktorá plní želania iných. A moje želanie, keď vidím všetky tie ženy a keď stretávam týchto farmárov a premýšľam nad všetkými ľuďmi z celého kontinentu, ktorí pracujú ťažko každý deň, je, aby mali tento pocit príležitosti a možnosti a aby mohli veriť a mať prístup k službám, tak, aby ich deti tiež mohli žiť svoje životy s vyšším zmyslom. Nemalo by to byť tak ťažké. Ale to, čo nato treba, je prísľub od nás všetkých hlavne odmietnuť otrepané predpoklady, dostať sa z našich ideologických škatuliek. Zahŕňa to investovanie do tých podnikov, ktoré sú zaviazané slúžiť, rovnako ako uspieť. Zahŕňa to otváranie vašich rúk, oboch, naširoko i očakávanie trochu spätnej lásky, ale aj vyžadovanie zodpovednosti a rovnako aj jej ponúkanie. A najviac zo všetkého si to od nás všetkých vyžaduje odvahu a trpezlivosť - či už sme bohatí, alebo chudí, Afričania alebo ne-Afričania, domáci či prisťahovalci, ľavicovo či pravicovo orientovaní - naozaj začať počúvať jeden druhého. Ďakujem. (Potlesk)