Jacqueline Novogratz investuje do zániku chudoby

Chcela by som začať príbehom, ako Seth Godin, z obdobia, keď som mala 12. Strýko Ed mi dal nádherný modrý sveter -- aspoň ja som ho považovala za nádherný. Rozmazané zebry kráčajúce krížom cez brucho, a Kilimandžáro a Meru boli nejako krížom cez hrudník, tiež neostré. Obliekala som si ho s pocitom, že je to najúžasnejšia vec, akú vlastním.

Až do dňa v deviatej triede, kedy som bola s nejakými futbalistami. Moje telo sa očividne zmenilo, a Matt Mussolina, nepopierateľne môj nepriateľ na strednej, povedal hromovým hlasom, že už ďalej nemusíme chodiť na lyžovačku ďaleko, ale môžeme lyžovať na hore Novogratz. (Smiech) A mňa to tak ponížilo a zahanbilo, že som okamžite bežala domov za mamou a vyhrešila ju, že my dovolila nosiť ten otrasný sveter. Išli sme do Goodwillu a zahodili sme sveter celkom slávnostne s tým, že už som naň nikdy nechcela myslieť, či znova ho vidieť.

Rýchlo vpred -- 11 rokov neskôr, som 25 ročné... decko. Pracujem v Kigali v Rwande, behám po strmých svahoch, keď zbadám, 3 metre predomnou, malého chlapca -- 11 ročného -- ktorý beží oproti mne, a oblečený má môj sveter. Hovorím si, nie, to nie je možné. Ale aj tak, zvedavá sa rozbehnem k dieťaťu -- samozrejme ho tým na smrť vystraším -- chytím za golier, otočím, a tam je moje meno - napísané na golieri tohto svetra.

Hovorievam ten príbeh, pretože mi slúžil a stále slúži ako metafora úrovne prepojenosti, ktorú máme tu na Zemi. Často si ani neuvedomujeme, čo naša činnosť alebo nečinnosť spôsobí ľuďom, ktorých nikdy neuvidíme a nikdy nespoznáme. Tiež to vravím kvôli tomu, že to hovorí v širšom kontexte o tom, čo je to pomoc, a čo môže byť. Ten sveter prišiel do Goodwillu vo Virginií, a dostal sa do väčšieho priemyslu, ktorý v tom momente dodával milióny ton noseného oblečenia do Afriky a Ázie. Čo bola výborná vec, dovážali lacné oblečenie. Ale zároveň, konkrétne v Rwande, to zničilo miestny textilný priemysel. Nehovorím, že by nemalo, ale že sa musíme zlepšiť pri odpovedaní na otázky, ktoré zvažujeme, keď myslíme na dôsledky a reakcie.

Tak, zostanem v Rwande, asi 1985.. 1986, kde som robila dve veci. Otvorila som pekáreň s 20 slobodnými mamičkami. Volali sme sa "Zlé správy pre medvede" a rozhodli sme sa pokryť trh s občerstvením v Kigali, čo nebolo ťažké, pretože pred nami tam žiadne občerstvenie nebolo. A keďže sme mali dobrý obchodný plán, dokázali sme to, a pozorovala som premenu týchto žien na mikro úrovni. No v rovnakom čase som začala s mikro-finančnou bankou a zajtra bude Iqbal Quadir hovoriť o Grameen-e, starom otcovi všetkých mikro-finančných bánk, z čoho sa medzičasom stal celosvetový element, ale vtedy to bolo celkom nové, obzvlášť v ekonomike ktoré sa presúvala od výmeny k obchodu.

Veľa vecí sa nám podarilo. Zamerali sme sa na obchodný plán; trvali sme na spolupodieľaní. Koniec koncov, tieto ženy robili vlastné rozhodnutia, akým spôsobom použijú peniaze z tohto úveru na podporu ich malých biznisov, pre väčší zárobok, aby sa mohli lepšie postarať o svoje rodiny.

Čomu sme nerozumeli, čo sa dialo všade okolo nás: zmes strachu, etnických sporov, a hlavne hry s pomocou, ak dovolíte, vytvorilo akési neviditeľné, ale hmatateľné hnutie vnútri Rwandy, kde v tom čase 30% rozpočtu bola zahraničná pomoc. Genocída prebehla v roku 1994, sedem rokov potom, čo tieto ženy spolupracovali a budovali svoj sen. Dobrá správa je, že tá inštitúcia, tá banka, pretrvala. Stala sa najväčším poskytovateľom pôžičiek na rehabilitácie v krajine. Pekáreň bola vyhladená, ale naučila som sa, že zodpovednosť sa počíta -- pracovala som s ľudmi od piky, s použitím obchodných modelov, kde, ako by povedal Steven Levitt, na stimuloch záleží. Pochopte, akokoľvek sme komplikovaní, na stimuloch záleží.

Takže, keď mi Chris osvetlil, ako úžasne všetko.. čo sa dialo vo svete, že sme boli svedkami zmeny doby, na jednej strane s ním úplne súhlasím, a nadšene som sledovala, čo sa stalo s G8 -- že svet vďaka ľuďom ako Tony Blair a Bono a Bob Geldof -- svet hovorí o chudobe; svet hovorí o Afrike tak, ako nikdy predtým. Je to vzrušujúce. A zároveň, čo mi nedá spávať, je strach, že sa budeme pozerať na úspechy G8 -- o 50 miliárd dolárov zvýšenú pomoc Afrike, zníženie dlhov o 40 miliárd -- ako na víťazstvo, viac ako prvú kapitolu, ako na našu morálnu spásu.

Ale v skutočnosti sa na to potrebujeme pozerať ako na prvú kapitolu, osláviť ju, uzavrieť, a uvedomiť si, že potrebujeme druhú kapitolu, ktorá je o prevedení, o tom "ako." A keď si zapamätáte jednu vec z toho, čo tu dnes poviem, jediný spôsob ako sa zbaviť chudoby raz a navždy je vybudovať samostatné systémy na dopravu nevyhnutných a cenovo dostupných tovarov a služieb chudobným spôsobom, ktorý je financovateľný a merateľný. Ak to spravíme, skutočne sa môžeme chudoby zbaviť.

A toto bolo -- celá tá filozofia -- tým, čo ma motivovalo začať môj súčasný projekt nazývaný "Acumen Fund," ktorý sa snaží vytvoriť nejaké miniplány, ako to vymyslieť s vodou, so zdravím a bývaním v Pakistane, Indii, Keni, Tanzánii a Egypte. A chcem hovoriť chvíľu o tom, a o nejakých príkladoch, aby ste videli, čo to vlastne robíme. Ale ešte predtým -- a to je ďalší môj výstrelok -- chcem hovoriť o tom, kto sú tí chudobní. Pretože často o nich rozprávame ako o tých veľkých, obrovských skupinách ľudí, ktoré túžia po slobode, keď v skutočnosti je to celkom úžasný príbeh. Vo veľkom, 4 miliardy ľudí na Zemi zarobia menej ako 4 doláre denne.

To sú tí, ktorých nazývame chudobnými. Keď sa to tak vezme, je to tretia najväčšia ekonomika na Zemi, a napriek tomu je väčšina týchto ľudí neviditeľná. Bežne pracujeme v oblastiach, kde ľudia zarobia medzi 1 a 3 dolármi denne. Kto sú títo ľudia? Sú to farmári a robotníci v továrni. Pracujú na úradoch. Sú vodiči. Pracujú v domácnosti. Bežne platia za nevyhnutné tovary a služby ako voda, zdravotníctvo, ubytovanie, a platia 30 až 40 násobok toho, čo platia ich spoluobčania zo strednej vrstvy -- tam, kde pracujeme my, v Karáčí a Nairobi. Chudobní sú tiež ochotní robiť, a aj robia, rozumné rozhodnutia, ak im dáte šancu.

Takže, dva príklady. Jeden v Indii, kde je 240 miliónov farmárov, z ktorých väčšina zarobí menej ako 2 doláre za deň. V Aurangabade, kde pracujeme, je krajina extrémne vysušená. Vidíte ľudí zarábať v priemere od 60 centov po dolár. Tento chlapík v ružovom je sociálno-prospešný podnikateľ Ami Tabar. Videl, čo sa deje v Izraeli vo veľkom, akési kvapkové zavlažovanie, spôsob, ktorým sa voda dostane priamo k rastline. Ale dovtedy sa vyrábali vždy iba pre rozsiahle farmy, takže Ami Tabar to prispôsobil a zmenšil na veľkosť 5 árov. Pár pravidiel: stavať v malom. Umožniť nekonečnú reprodukciu a dostupnosť chudobným.

Táto rodina, Sarita a jej manžel, si kúpili jednotku za 15 dolárov keď žili v -- doslova troj-stennom prístrešku s vlnitou železnou strechou. Po prvom zbere sa im zvýšil príjem dosť na to, aby si kúpili druhú jednotku a pokryli tak celých 10 árov. O pár rokov neskôr som ich stretla. Dnes zarábajú 4 doláre denne, čo je do značnej miery stredná vrstva v Indii, a ukázali mi betónové základy, ktoré práve položili, aby si postavili dom. A prisahám, v očiach tej ženy ste mohli vidieť budúcnosť. Niečo, čomu skutočne verím.

Keď rozprávame o chudobe, treba spomenúť sieťky na posteľ proti malárii a znova volám Jeffreymu Sachsovi z Harvardu na slávu, čo priniesol svetu dôsledok jeho hnevu -- za 5 dolárov môžete zachrániť život. Malária je choroba, ktorá zabije 1 až 3 milióny ľudí ročne. 300 až 500 miliónov prípadov je hlásených. Odhaduje sa, že Afrika prichádza o približne 13 miliárd dolárov ročne, kvôli tejto chorobe. Päť dolárov dokáže zachrániť život. Vieme poslať ľudí na Mesiac; zistiť či je život na Marse -- prečo by sme nemohli zaobstarať 5-dolárové sieťky pre 500 miliónov ľudí?

Ale otázka nie je "Prečo nemôžeme?" Otázka je, ako môžeme pomôcť Afričanom, aby si ich zaobstarali sami? Množstvo prekážok. Jeden: výroba je príliš nízka. Dva: cena je príliš vysoká. Tri: toto je dobrá cesta v -- blízko našej továrne. Doprava je tu nočnou morou, ale nie nemožná. Začali sme 350 000 dolárovou pôžičkou najväčšiemu výrobcovi sietí na postele v Afrike, aby mohli prevziať technológiu z Japonska a vyrábať tie dlhotrvajúce, 5 ročné sieťky. Tu sú nejaké fotky z továrne.

Dnes, po troch rokov, spoločnosť zamestnala ďalších tisíc žien. To prispeje k cca. 600 000 dolárov v mzdách Tanzánskej ekonomike. Je to najväčšia spoločnosť v Tanzánii. Produkcia je práve teraz 1,5 milióna sietí, 3 milióny koncom roka. Chceli by sme dosiahnuť 7 miliónov do konca budúceho roka. Takže, na strane výroby to funguje. Na strane distribúcie... ako svet, máme pred sebou veľa práce. V súčasnosti 95% týchto sietí kupuje OSN, a potom rozdáva hlavne ľuďom v Afrike. Chceli by sme budovať na jednom z najvzácnejších zdrojov Afriky: na ľuďoch. Na ich ženách.

Chcem vám predstaviť Jacqueline, moju 21-ročnú menovkyňu. Ak by sa narodila niekde inde ako v Tanzánii, hovorím vám, mohla by robiť na Wall Street. Obsluhuje dve pracovné linky a už si našetrila dosť peňazí, aby splatila zálohu za svoj dom. Zarába približne 2 doláre na deň, zakladá vzdelávací fond, a povedala mi, že sa nebude vydávať ani mať deti, pokiaľ tieto veci nedokončí. A tak, keď som jej povedala o našom nápade .. že možno by sme si mohli vziať príklad z Tupperware v USA, a nájsť spôsob, ako by tieto ženy vyšli von a predávali tieto siete ostatným -- okamžite začala rozmýšľať, čo by mohla spraviť ona sama a zaregistrovala sa.

Vzali sme si príklad od IDEO, jednej z našich obľúbených spoločností, a rýchlo sme vytvorili prototyp, a vzali Jacqueline do oblasti, v ktorej žije. Dala dokopy 10 žien, s ktorými prichádza do styku, aby zistila, či dokáže predať tieto sieťky, po piatich dolároch, napriek tomu, že ľudia tvrdia, že ich nikto nekúpi, a naučili sme sa veľa o tom, ako predávať. Išla na to po svojom, pretože maláriu spomenula až úplne na konci. Najprv rozprávala o pohodlí, postavení, kráse. Tieto sieťky, vravela, ak ich dáte na zem, hmyz opustí váš dom. Deti môžu v noci spať; dom vyzerá lepšie; zavesíte ich do okna. A začali sme vyrábať záclony, nielen že to je nádherné, ale ľudia môžu vidieť váš postoj -- že vám záleží na vašich deťoch. Až potom spomenula, že im to môže zachrániť život. Veľa sa musíme naučiť o tom, ako predávať tovar a služby chudobným.

Chcela by som skončiť tým, že je tu obrovská príležitosť zbaviť sa chudoby. Aby sme to dokázali, je treba urobiť obchodné plány, na ktorých záleží, sú merateľné a použiteľné pre Afričanov, Indov, všetkých ľudí rozvojového sveta, ktorí spadajú do tejto kategórie, aby ich sami používali. Pretože, na konci dňa, je to o kompromise. Je treba pochopiť, že ľudia v skutočnosti nechcú dostávať almužnu, chcú robiť svoje vlastné rozhodnutia, riešiť svoje vlastné problémy, a týmito kompromismi vzbudíme omnoho viac dôstojnosti nie len v nich, ale aj v sebe. A tak vás všetkých vyzývam, aby ste sa nabudúce zamysleli, ako využiť tieto myšlienky a túto príležitosť, ktorú všetci máme -- zbaviť sa chudoby -- a stali sa súčasťou tohto procesu, presunuli sa od my-a-oni sveta, a uvedomili si, že všetko je to o nás, a o svete, v ktorom my všetci, spolu, chceme žiť a zdieľať ho. Ďakujem. (Potlesk)