Jacqueline Novogratz: Inšpirácia naplneného života

V týchto dňoch som veľa času strávila cestovaním okolo sveta a rozprávala som sa so študentmi aj pracujúcimi. Uvedomila som si, že všade počujem veľmi podobné témy. Na jednej strane ľudia hovoria, "Teraz je čas na zmenu." Chcú byť jej súčasťou. Hovoria o túžbe po naplnených životoch a hlbšom význame. Ale na druhej strane, počujem ľudí hovoriť o strachu, averzii k riziku. Hovoria: "Naozaj chcem žiť naplnený život, ale neviem, kde začať. Nechcem sklamať svoju rodinu alebo priateľov." Pracujem v oblasti svetovej chudoby. A oni hovoria: "Chcem pracovať v oblasti svetovej chudoby, ale čo to bude znamenať pre moju kariéru? Budem na okraji záujmu? Čo ak si dosť nezarobím? Čo ak sa nikdy nevydám alebo nebudem mať deti?" A ako žena, ktorá sa vydala až o mnoho staršia - a som rada, že som počkala - (Smiech) - a nemám žiadne deti, pozerám sa na týchto mladých ľudí a hovorím im: "Vaša práca nemá byť o dokonalosti. Vašou prácou je byť ľudským. A nič dôležité sa v živote nestane zadarmo." Tieto rozhovory skutočne zobrazujú, čo sa deje na národnej a medzinárodnej úrovni. Naši lídri a my chceme všetko, ale už nehovoríme o tom, že to nie je zadarmo, nehovoríme o obetovaní sa.

Jednu z mojich naobľúbenejších citácií z literatúry napísala Tillie Olsen, vynikajúca americká spisovateľka z Juhu. V krátkom príbehu nazvanom "Och Áno," hovorí o jednej bielej žene z 50-tych rokov 20. storočia, ktorá mala dcéru a tá sa kamarátila s malou Afroameričankou. Na svoju dcéru sa pozerala s hrdosťou, ale zároveň ju zaujímalo, čo ju to bude stáť? "Radšej sa úplne ponoriť, než žiť nedotknutá." Ale skutočným problémom je, čo stojí neodvážiť sa? Čo stojí neskúsiť?

Vo svojom živote som mala to šťastie spoznať neobyčajných lídrov, ktorí sa rozhodli žiť naplnený život. Poznám jednu ženu, ktorá bola spoločníčkou na programe, ktorý som viedla pod Rockefeller Foundation, volala sa Ingrid Washinawatok. Bola vodkyňou kmeňa Menominee, pôvodného amerického obyvateľstva. Keď sme všetci stretli, chcela, aby sme sa zamysleli nad tým, ako starejší v pôvodnej americkej kultúre rozhodovali. Hovorila, že doslova videli pred sebou tváre detí na ďalších sedem generácií dopredu, ktoré sa na nich pozerali zo Zeme. Pozerali sa na nich ako na svoj dozor pre túto budúcnosť. Ingrid chápala, že sme vzájomne prepojení, nielen ako ľudské bytosti, ale s každou živou bytosťou na tejto planéte.

V roku 1999, keď bola v Kolumbii, a pracovala s U´wa ľuďmi, snažila sa zachovať ich kultúru a jazyk, ona a jej dvaja kolegovia boli unesení a mučení a zabití FARCom. A vždy keď sme sa potom stretli s kolegami, nechali sme jednu stoličku prázdnu pre jej ducha. O viac než desať rokov neskôr keď sa rozprávam s kolegami z tej neziskovky, či už v Trentone, New Jersey alebo v Bielom dome, a rozprávame sa o Ingrid, všetci hovoria, že si pripomínajú jej pohľad a jej odkaz a skutočne stavajú na jej nedokončenej práci, na misii jej života. A keď hovoríme o odkaze života, nenapadá mi nikto tak silný, a to napriek tomu, aký krátky bol jej život.

Zasiahli ma kambodžské ženy, nádherné ženy, ženy, ktoré uchovali tradíciu klasického tanca v Kambodži. Stretla som ich na začiatku 90-tych rokov. V 70-tych rokoch počas Pol Potovho režimu, Červení Khméri zabili viac než milión ľudí. Zamerali sa a útočili na elity a intelektuálov, umelcov, tanečníkov. Na konci vojny, zostalo iba 30 žijúcich klasických tanečníc. A žena, ktorú som mala to šťastie stretnúť, keď boli dokopy tri, ktoré prežili, mi hovorila príbehy o tom, ako ležali v ich úkryte v utečeneckom tábore. Hovorili, že sa snažili zapamätať si všetky fragmenty tanca a dúfali, že ostatné sú nažive a robia to isté.

Jedna žena tam stála s perfektným držaním tela, ruky na boku, a hovorila o stretnutí týchto 30-tich tanečníc po vojne a o tom, aké výnimočné to bolo. Obrovské slzy jej tiekli po tvári, ale ani raz nezdvihla ruku, aby si ich utrela. A tieto ženy sa rozhodli, že budú trénovať, nie ďalšiu generáciu dievčat, pretože tie už boli príliš staré, ale až tú ďalšiu generáciu. Sedela som v tom štúdiu a pozorovala ženy, ako tlieskajú rukami - v nádherných rytmoch - a malé víly tancovali okolo nich, oblečené v nádherných hodvábných farbách. Pomyslela som si, že po všetkých tých zverstvách, toto je spôsob, akým sa ľudské bytosti skutočne modlia. Pretože sa zamerali na vzdávanie pocty tomu, čo je najkrajšie na našej minulosti, a vytvorili z toho prísľub budúcnosti. Tieto ženy pochopili, že niekedy tie najdôležitejšie veci, ktoré robíme a s ktorými trávime čas, sú tie, ktoré nemôžeme zmerať.

Takisto ma zasiahla tienistá stránka vodcovstva. A naučila som sa, že moc, obzvlášť vo svojej absolútnej forme, rovnako poskytuje príležitosť. V roku 1986 som sa presťahovala do Rwandy, a pracovala s veľmi malou skupinkou rwandských žien, aby sme spustili mikrofinančnú banku. A jedna z tých žien bola Agnes - tá úplne naľavo - bola jednou z prvých troch žien v parlamente Rwandy, a jej odkazom malo byť stať sa jednou z matiek Rwandy. Vytvorili sme túto inštitúciu založenú na sociálnej spravodlivosti, rovnosti pohlaví, na myšlienke posilnenia žien.

Ale Agnesa sa nakoniec starala viac o moc než o princíp. A aj keď bola súčasťou budovania liberálnej strany, politickej strany, ktorá bola založená na diverzite a tolerancii, asi tri mesiace pred genocídou zmenila stranu a pripojila sa k extrémnej skupine, Hutu Power, stala sa ministerkou spravodlivosti v priebehu genocídy, a stala sa známou tým, že podnecovala mužov, aby zabíjali rýchlejšie, a nesprávali sa ako ženy. Bola odsúdená v kategórií jedna zo zločinov genocídy. Navštívila som ju vo väzení, sedeli sme jedna vedľa druhej, dotýkali sa nám kolená, a musela som si pripustiť, že monštrá existujú v nás všetkých, ale možno to nie je ani tak o tých monštrách, ale o zlomených častiach nás samých, o smútku, skrytej hanbe, a pre demagógov je veľmi jednoduché zamerať sa na tieto časti, tieto fragmenty, a prinútiť nás pozerať sa na iné bytosti, ľudské bytosti, ako na menejcenných - a vo vyhrotených situáciách robiť hrozné veci.

Neexistuje skupina ohrozenejšia rôznymi druhmi manipulácie než mladí muži. Raz som počula, že najnebezpečnejšie zviera na planéte je dospievajúci muž. A tak z rôznych stretnutí, keď sme sa zameriavali na ženy, že je tak dôležité, aby sme do dievčat investovali a urovnávali hraciu plochu, našli cesty, ako im dať najavo uznanie, musíme si pamätať, že dievčatá a ženy žijú v izolácii a násilí, šikanované a neviditeľné v tých spoločnostiach, kde sa naši muži a chlapci cítia oslabení, neschopní postarať sa o rodinu. A to, že keď sedia na rohu ulice a jediné, čo im poskytne budúcnosť je žiadna práca, žiadne vzdelanie, žiadne možnosti, potom je jednoduché pochopiť, ako sa z uniformy a zbrane môže stať najväčší zdroj vážnosti.

Niekedy veľmi malé vklady môžu uvoľniť obrovský, nekonečný potenciál, ktorý je v každom z nás. Jeden z kolegov v mojej skupine v rámci Acumen Fund, Suraj Sudhakar, má to, čo nazývame morálnou predstavivosťou - schopnosť vcítiť sa do druhej osoby a viesť z jej perspektívy. Pracoval so skupinkou mladých mužov, ktorí prišli do najväčšieho slumu na svete, do Kibery. A títo chlalani sú neskutoční. Založili spolu knižný klub pre sto ľudí v slamoch, čítajú veľa autorov TED a páči sa im to. Ďalej vytvorili súťaž o najlepší business plán. A nakoniec sa rozhodli, že urobia TEDx.

Naučila som sa tak veľa od Chrisa a Kevina a od Alexa a Herberta a od všetkých týchto mladých mužov. Alex to povedal tak nejak najlepšie. Povedal: "Cítili sme sa ako nikto, ale teraz sa cítime ako niekto." A myslím si, že nie je správne si myslieť, že príjem je tá cesta. Po čom skutočne ako ľudské bytosti prahneme je to, aby nás niekto videl. Dôvod, prečo títo chalani robia TEDx je to, že sú už unavení z toho, že jediné workshopy, ktoré prichádzajú do slumov sú zamerané na HIV, v lepšom prípade na mikrofinancie. Oni chceli oslavovať to, čo je na Kibere a Mathare krásne - fotožurnalistov a tvorivých ľudí, grafitti umelcov, učiteľov a podnikateľov. A to robia to. Klaniam sa vám v Kibere.

Moja vlastná práca sa zameriava na zefektívňovanie filantropie a na rozširovanie možností kapitalizmu. V Acumen Fonde vezmeme filantropické zdroje a investujeme ich do trpezlivého kapitálu - peniaze investované do podnikateľov, ktorí vidia chudobných nie ako pasívnych príjemcov charity, ale ako plnohodnotných sprostredkovateľov zmeny, ktorí si chcú sami vyriešiť svoje problémy a rozhodovať sami za seba. Požičiame im peniaze na 10 až 15 rokov, a keď sa nám vrátia, investujeme ich do ďalších inovácií zameraných na zmenu. Viem, že to funguje. Investujeme viac ako 50 miliónov dolárov v 50 firmách. Tieto firmy priniesli ďalších 200 miliónov dolárov na tieto zabudnuté trhy. Len v tomto roku doručili 40 miliónov služieb ako zdravotná starostlivosť o matky, či ubytovanie, pohotovostné služby, solárna energia, a takto majú tí ľudia viac dôstojnosti v riešení svojich problémov.

Trpezlivý kapitál je nepohodlný pre ľudí, ktorí hľadajú jednoduché riešenia, jednoduché zaradenie, my nepovažujeme zisk za tupý nástroj. Nachádzame takých podnikateľov, ktorí majú ľudí a planétu postavenú pred ziskom. A nakoniec, chceme byť súčasťou hnutia, ktoré je o meraní dopadu, meraní toho, čo je pre nás dôležité. Mojím snom je, že raz budeme mať svet kde si nebudeme vážiť len tých, ktorí vezmú peniaze, a z nich vytvoria ďalšie peniaze, ale nájdeme takých, ktorí premenia naše zdroje a zmenia svet v najlepšom možnom zmysle. A v momente, kedy ich poctíme a oslávime ich a prenecháme im prestíž, svet sa naozaj zmení.

Minulý máj som zažila 24 hodín, v priebehu ktorých som videla dve predstavy sveta žijúce vedľa seba - jedna sa zakláda na násilí, a druhá na transcedentálnosti. Bola som v Lahore, v Pakistane v ten deň boli napadnuté dve mešity samovražednými atentátnikmi. A dôvodom pre napadnutie týchto mešít je to, že ľudia, ktorí sa modlili vo vnútri boli z určitej sekty islamu, o ktorej si fundamentalisti myslia, že nie je plnohodnotne islamská. A nielenže títo atentátnici zabili stovku ľudí, spôsobili niečo viac, vytvorili viac nenávisti, viac zlosti, viac strachu a určite viac zúfalstva.

Ale za menej ako 24 hodín som sa ocitla 13 míľ od týchto mešít, navštívila som jedného človeka, ktorý je financovaný z Acumen investícií, neuveriteľný muž, Jawad Aslam, ktorý sa odvážil žiť naplnený život. Narodil sa a vyrástol v Baltimore, vyštudoval obchod s nehnuteľnosťami, pracoval ako obchodník, a po 11. septembri 2001 sa rozhodol prísť do Pakistanu a niečo zmeniť. V priebehu dvoch rokov nezarobil skoro nič, mal nízky plat, ale zoznámil sa s úžasným developerom domov, Tasneem Saddiquim. Sníval o tom, že vybuduje komunitu domov na tejto neúrodnej pôde, a s využitím trpezlivého kapitálu pokračoval v úsilí. Bol pevný a odmietol platiť úplatky. Trvalo mu skoro dva roky, kým zaregistroval pôdu. Videla som, ako sa môže morálna úroveň dvíhať vďaka aktivite jedinej osoby.

Dnes žije 2000 ľudí v 300 domoch v tejto nádhernej komunite. Majú tam školy a kliniky a obchody. Ale je tam len jediná mešita. Tak som sa spýtala Jawada, "Ako sa vám darí? Toto je skutočne veľmi rôznorodá komunita. Kto využíva mešitu v piatok?" Povedal, "Dlhý príbeh. bola to ťažká, náročná cesta, ale nakoniec sa lídri komunity zišli s tým, že máme len jeden druhého. A rozhodli sme sa, že zvolíme troch najuznávanejších imámov, a títo imámi sa budú striedať a v prednášaní piatkovej modlitby sa budú striedať. Ale celá komunita všetky rozličné sekty, Šíti aj Sunovia si spolu sadnú a budú sa modliť."

V našom svete potrebujeme tento druh morálneho vodcovstva a odvahy. Čelíme významným svetovým problémom - finančná kríza, globálne oteplovanie a zároveň aj ten rastúci strach z rôznosti. Každý deň si môžeme vybrať. Môžeme sa vydať ľahšou cestou, cynickejšou cestou, táto cesta je niekedy založená na snoch minulosti, ktorá nikdy taká nebola, na vzájomnom strachu, na vzdiaľovaní sa a obviňovaní, alebo sa môžeme vybrať omnoho zložitejšou cestou transformácie, transcedencie, súcitu a lásky, ale aj zodpovednosti a spravodlivosti.

Mala som tú česť pracovať s detským psychológom Dr. Robertom Colesom ktorý sa postavil za zmenu počas hnutia za občianské práva v USA. Hovorí neuveriteľný príbeh o tom, ako pracoval so šesťročným dievčaťom Ruby Bridges, prvé dieťa, ktoré chodilo do spoločnej školy pre černochov aj belochov na Juhu - v tomto prípade išlo o New Orleans. Povedal, že každý deň sa toto šesťročné dievčatko oblieklo do krásnych šiat, skutočne pôvabne kráčalo cez vojnový zástup bielych, zúrivo vrieskajúcich ľudí, ktorí ju nazývali príšerou, vyhrážali sa jej otrávením - skrivené tváre. Každý deň ju pozoroval, vypadalo to, že sa s tými ľuďmi rozpráva. Spýtal sa jej: "Ruby, čo to hovoríš?" a ona mu na to: "Nič nehovorím." Nedalo mu to: "Ruby, vidím, že rozprávaš. Čo hovoríš?" Ona odpovedala: "Dr. Coles, ja nerozprávam, ja sa modlím." Povedal: "Dobre a za čo sa modlíš?" Ona mu na to: "Modlím sa, Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia." V šiestich rokoch, toto dieťa žilo naplnený život, a jej rodina za to zaplatila. Ale stala sa súčasťou histórie a otvorila myšlienku toho, že každý z nás by mal mať prístup ku vzdelaniu.

Môj posledný príbeh je o mladom, krásnom mužovi, volá sa Josephat Byaruhanga, ďalší z kolegov z Acumen Fondu, pochádza z Ugandy, zo spoločnosti farmárov. Umiestnili sme ho v spoločnosti v západnej Keni, iba 200 míľ ďalej. Na konci svojho prvého roku mi povedal, "Jacqueline, bolo to tak ponižujúce, myslel som si, že ako farmár a Afričan budem rozumieť tomu, ako posunúť kultúru ďalej. Ale obzvlášť, keď som sa rozprával s africkými ženami, niekedy som robil tieto chyby - bolo pre mňa tak ťažké naučiť sa počúvať." A povedal: "Takže som usúdil, že vodcovstvo má veľa spoločného s klasom ryže. Pretože, keď sezóna vrcholí, na vrchole všetkých sil, je nádherná, zelená, kŕmi celý svet, dosahuje nebo." Povedal, "Ale tesne pred žatvou, sa skloní s veľkou vďačnosťou a pokorou, aby sa dotkla zeme, miesta, odkiaľ vzišla."

Potrebujeme vodcov. My sami musíme viesť z miesta, kde je odvaha, aby sme uverili, že my sami rozširujeme základný predpoklad, že všetci ľudia sú si rovní každý muž, žena a dieťa na tejto planéte. Musíme byť pokorní, aby sme rozpoznali, že to nedokážeme sami. Robert Kennedy raz povedal "málo z nás má schopnosť prepísať dejiny, ale každý z nás môže pracovať na tom, aby zmenil malú časť týchto udalostí. A dejiny tejto generácie napíše celkový súčet týchto častí." Naše životy sú také krátke, a náš čas na tejto planéte tak vzácny, a máme len jeden druhého. Nech každý z vás žije naplnený život. Nemusí to byť nevyhnutne ľahký život, ale nakoniec, je to to jediné, čo nás bude posúvať ďalej.

Ďakujem Vám.

(Potlesk)