Hannah Brencherová: Ľúbostné listy pre neznámych

Na výške nikto okrem mňa nemal dôvod ísť sa pozrieť do schránky každý večer. Robila som to najmä kvôli mojej mame, ktorá nikdy nebola zástancom emailov, Facebooku, smsiek a zvyčajne ani nevolala z mobilu. Zatiaľ čo si ostatné decká s rodičmi smskovali , ja som doslova čakala pri poštovej schránke na list z domu, aby som sa dozvedela, aký bol víkend, čo bolo trochu frustrujúce, najmä keď bola babka v nemocnici a ja som čakala na list načmáraný maminým neuhladeným rukopisom.

Keď som sa po výške presťahovala do New Yorku a úplne som podľahla úderu depresie, urobila som jedinú vec, ktorá mi v tom čase napadla. Napísala som listy cudzím ľuďom tak, ako mi písala moja mama, a poroznášala som ich po celom meste - desiatky a desiatky listov. Nechala som ich, kde sa dalo: v kaviarňach, knižniciach, v sídle OSN, všade. Písala som o nich v blogu a niekedy, ak to bolo potrebné, dala som na internet tak trochu bláznivé sľuby: ak by ste ma požiadali o ručne napísaný list, napísala by som vám ho bez žiadnych otázok. Za noc sa moja emailová schránka premenila na prístav trápenia – slobodná mamička zo Sacramenta, šikanované dievča z vidieckeho Kansadu, žiadali mňa, 22-ročné dievča, ktoré ešte ani nevie, akú kávu pije, aby som im napísala ľúbostný list a dala im dôvod, aby mohli čakať pri schránke na poštu.

V súčasnosti poháňam medzinárodnú organizáciu, ktorú poháňajú práve tie prechádzky k poštovej schránke, ako aj spôsoby, pomocou ktorých vieme využiť sociálne média ako nikdy predtým a poslať neznámym ľudom list, keď ho potrebujú najviac. No predovšetkým ju poháňajú prepravky plné listov, akou je aj táto. Moja verná poštové prepravka, až po vrch naplnená rukopismi od obyčajných ľudí, neznámi ľudia píšu iným neznámym nie, aby sa stretli a zasmiali sa pri šálke kávy, ale pretože sa našli prostredníctvom listov.

No stále ma dostane skutočnosť, že väčšinu týchto listov napísali ľudia, ktorým nikto nevyznal lásku na papieri. Veľa by vám neporozprávali o vôni ich vlastných ľúbostných listov. Je to moja generácia, tí, ktorí vyrástli vo svete, kde je všetko elektronické a kde niektoré z našich najlepších rozhovorov sa udiali na monitore. Naučili sme sa vylievať si city na Facebooku a pohotovo sa vyjadrujeme v 140 alebo aj v menej znakoch.

Ale čo ak to nie je o efektívnom využívaní času? Včera som cestovala metrom s touto poštovou prepravkou, a môžem vám povedať, že vďaka nej sa mi každý prihovorí. Ak chcete spoznať nových ľudí, noste ju jednoducho so sebou. (Smiech) Chvíľu na mňa civel muž, až kým sa ma opýtal: „Prečo nepoužiješ radšej internet?" Pomyslela som si: „Pane, nie som stratég ani špecialista. Som iba rozprávač." Porozprávam vám aj o žene, ktorej sa práve vrátil manžel z Afganistanu a je pre ňu ťažké opäť sa s ním rozprávať. A tak schováva ľúbostné listy po celom dome ako spôsob na vyjadrenie: „Vráť sa ku mne. Nájdi ma, keď budeš môcť." Alebo príbeh o dievčati, ktoré sa rozhodne rozniesť ľúbostné listy po kampuse v Dubuque, štát Iowa, aby zistila, akú reťazovú reakciu vyvolalo jej úsilie na druhý deň, keď sa nádvorie zaplnilo ľúbostnými listami, ktoré viseli zo stromov, trčali z kríkov a z lavičiek. Alebo príbeh o mužovi, ktorý sa rozhodne vziať si život a cez Facebook sa rozlúči s priateľmi a rodinou. Dnes pokojne spí s balíkom listov, ako je aj tento, pod vankúšom, od neznámych ľudí, ktorí tu pre neho boli, keď to potreboval.

Toto sú príbehy, ktoré ma presvedčili, že písanie listov sa už nikdy nebude musieť predviesť a porozprávať o účinnosti, pretože teraz je druhom umenia, všetky jeho časti: podpis, rukopis, odoslanie, čarbanice na okrajoch. Už iba skutočnosť, že niekto si sadne, vytiahne list papiera a celý ten čas myslí na niekoho, so zámerom, ktorý je oveľa zložitejšie odhaliť, keď ste pripojení na internet a iPhone zvoní každú chvíľu a máte otvorených šesť konverzácií naraz. Je to druh umenia, ktorý nepatrí medzi Goliášov problém, kto bude rýchlejší, bez ohľadu na pošet sociálnych sietí, kde sme sa zaregistrovali. Stále si pritískame tieto listy na našu hruď, slová, ktoré sú ešte hlasnejšie ako slová, keď stránky premeníte na celú škálu vecí, ktoré sme potrebovali povedať, slová, ktoré sme potrebovali napísať sestrám, bratom a dokonca aj neznámym, už veľmi dlho. Ďakujem. (Potlesk) (Potlesk)