Emily Pilloton: Vyučovanie dizajnu pre zmenu

Toto je príbeh o mieste, ktoré nazývam domovom. Je to príbeh o verejnom vzdelávaní a vidieckych spoločenstvách a o tom, čím môže dizajn prispieť na zlepšenie oboch. Tak toto je okres Bertie County, Severná Karolína, USA, aby ste mali predstavu o mieste. Takže tu je Severná Karolína a ak si náhľad priblížime, Bertie County leží na východe tohto štátu. Nachádza sa asi dve hodiny autom na východ od Raleigh. A je to veľmi rovný a močaristý terén. Ide hlavne o poľnohospodársku pôdu. V celom okrese žije len 20 000 ľudí a sú dosť nariedko rozmiestnení. Čiže na jednej štvorcovej míli ich je len 27, čo zodpovedá asi desiatim ľuďom na kilometer štvorcový.

Bertie County je ukážkový príklad úpadku amerického vidieka. S touto situáciou sme sa stretli naprieč celou krajinou a dokonca na miestach za americkými hranicami. Prejavy už poznáme. Malé mestá sa vyľudňujú. Z centier miest sa stávajú mestá duchov. Ide o únik mozgov. Tí najvzdelanejší a najkvalifikovanejší odchádzajú a nikdy sa nevrátia. Vo vidieckych oblastiach je v porovnaní s mestskými väčšia závislosť od dotácií pre poľnohospodárov, sú tu zaostávajúce školy a väčšia chudoba. A Bertie County nie je žiadnou výnimkou. Asi najväčším problémom, s ktorým si musí poradiť, ako viaceré podobné obce, je skutočnosť, že nejestvujú žiadne zdieľané, spoločné investície do budúcnosti vidieckych spoločenstiev. Len 6,8 percenta dobročinných príspevkov v USA ide dnes na podporu vidieckych spoločenstiev napriek tomu, že v nich žije 20 percent obyvateľstva.

Takže Bertie County je nielen veľmi vidiecky, ale aj neuveriteľne chudobný. Je to najchudobnejší okres v Severnej Karolíne. Jedno z troch detí tam žije v chudobe. A práve tomu sa hovorí vidiecke geto. Jeho ekonomika je založená prevažne na poľnohospodárstve. Najdôležitejšie plodiny sú bavlna a tabak a sme hrdí na naše arašidy z Bertie County. Najväčší zamestnávateľ je Purdue, továreň na spracovanie kurčiat. Hlavným sídlom okresu je Windsor. Práve sa pozeráte na niečo ako newyorské Times Square Windsoru. Toto mesto má len 2000 obyvateľov a ako veľa iných malých mestečiek aj ono sa v priebehu rokov vyľudnilo. Je tu viac prázdnych alebo poškodených budov ako tých obývaných a využívaných. Reštaurácie v okrese môžete spočítať na prstoch jednej ruky. Bunn's Barbecue je moja najobľúbenejšia. Ale v celom okrese nie je žiadna kaviareň, ani žiadna internetová kaviareň, žiadne kino či kníhkupectvo. Ani supermarket tam nie je.

Z etnického hľadiska okres obýva okolo 60 percent Afroameričanov, ale na štátnych školách sa deje to, že väčšina privilegovaných bielych detí odchádza na súkromnú Lawrencovu akadémiu. Čiže zo žiakov, navštevujúcich štátne školy, je asi 86 percent Afroameričanov. A tu sú fotky nedávnych absolventov z miestnych novín. Ako vidíte, medzi tými triedami je dosť veľký rozdiel. Teda tvrdenie, že systém verejného školstva v Bertie County zápasí s problémami, by bolo nadľahčovanie situácie. V podstate nemajú odkiaľ vziať kvalifikovaných učiteľov. A len osem percent obyvateľov okresu má bakalársky alebo vyšší titul. Takže nemožno hovoriť o ktovieakom dedičstve pýchy vzdelania. Vlastne pred dvoma rokmi iba 27 percent zo všetkých tretiakov až ôsmakov prešlo z angličtiny aj matematiky s výsledkami štátneho priemeru

Takže zdá sa, že vám vykresľujem naozaj pochmúrny obraz tohto miesta, ale sľubujem, že mám dobré správy. Najväčším prínosom, podľa mňa, jedným z najväčších prínosov v Bertie County v súčasnosti, je tento muž. Dr. Chip Zullinger, milo prezývaný Dr. Z. Priradili ho sem v októbri 2007 ako nového školského inšpektora, aby napravil nefungujúci školský systém. Predtým pôsobil ako školský inšpektor v Charlestone, v Južnej Karolíne a potom v Denveri, v Kolorade. Založil jedny z prvých chartových škôl v USA v druhej polovici 80-tych rokov. Je skutočným rebelom a vizionárom a práve vďaka nemu tam teraz žijem a pracujem. Takže vo februári 2009 pozval Dr. Zullinger nás, teda Project H Design, čo je nezisková dizajnérska firma, ktorú som založila -- aby sme prišli do Bertie a podielali sa s ním na obnove tohto školského okresu a do tej obnovy vniesli dizajnérsku perspektívu. Nás pozval práve preto, lebo máme veľmi špecifický typ dizajnového procesu - ktorý vyúsťuje do vhodných dizajnérskych riešení na miestach, ktoré zvyčajne nemajú prístup k dizajnérskym službám alebo ku kreatívnemu kapitálu. Konkrétne používame týchto šesť zásad dizajnu, najdôležitejšia z nich je pravdepodobne tá druhá: Navrhujeme s, nie pre - čiže, keď sa venujeme dizajnu s humanitárnym zameraním, už to viac nie je o dizajne pre zákazníkov, ale je to o navrhovaní dizajnu s ľuďmi a o tom, aby sme vhodným riešeniam ponechali voľnosť vzniknúť zvnútra.

Keď nás vtedy pozval, mali sme sídlo v San Franciscu. A tak sme cestovali tam a naspäť asi po zvyšok roka 2009. Polovicu času sme trávili v Bertie Countie. A keď hovorím "my", myslím tým Project H, ale presnejšie, seba a partnera, Matthewa Millera, ktorý je architekt a niečo ako staviteľ na spôsob MacGyvera. Takže vráťme sa opäť do prítomnosti, my dvaja žijeme teraz tu. Strategicky som vystrihla Mattovu hlavu z tejto fotky, lebo by ma zabil, keby vedel, že ju používam, kvôli tým teplákom. Ale toto je naše priedomie. Tu bývame. Teraz toto miesto nazývame domovom. Počas tohto roka, ako sme stále lietali sem a naspäť, sme si uvedomili, že sme sa do tohto miesta zamilovali. Obľúbili sme si toto miesto, tunajších ľudí a prácu, ktorú sme mohli robiť na takom vidieckom mieste, akým je Bertie County. Ako dizajnéri a stavitelia takú prácu všade robiť nemôžete. Je to priestor na experimentovanie, na zváranie a na testovanie vecí. V Dr. Zullingerovi máme úžasnú oporu. Je niečo ušľachtilé na skutočnej, praktickej práci, z ktorej máte špinu za nechtami.

Ale popri našich osobných dôvodoch, z ktorých sme tam chceli byť, je tu aj obrovská potreba. V Bertie County úplne chýba kreatívny kapitál. V celom okrese nie je ani jeden architekt s licenciou. A tak sme tu videli príležitosť priniesť dizajn ako nepoužitý nástroj, niečo, čo by Bertie County inak nemalo a aby bol niečo ako - aby ho tam zaviedli ako ďalší typ náradia v skrinke na náradie. Počiatočným cieľom bolo použiť dizajn v systéme verejného školstva v spolupráci s Dr. Zullingerom, preto sme tu boli. Ale okrem toho sme uznali, že Bertie County ako spoločenstvo nutne potrebovalo novú perspektívu hrdosti a spätosti a kreatívneho kapitálu, ktoré im tak veľmi chýbali. Takže cieľom sa stalo, áno, aplikovať dizajn vo vzdelávaní, no potom prísť na to, ako urobiť zo vzdelávania úžasný prostriedok na rozvoj komunity.

Aby sme to dosiahli, použili sme tri rôzne prístupy skĺbenia dizajnu so vzdelaním. A povedala by som, že tieto tri veci sme urobili v Bertie County, no som si istá, že by fungovali aj v mnohých ďalších komunitách v Spojených Štátoch a dokonca možno aj vonku. Prvý z tých troch prístupov je dizajn na účely vzdelávania. Toto je najpriamejšie, najzjavnejšie prepojenie tých dvoch vecí. Je to fyzická konštrukcia vylepšených priestorov a učebných materiálov a skúseností pre učiteľov a študentov. To je odpoveď na hrozné mobilné prívesy a zastaralé učebnice a tie zlé materiály, z akých dnes školy staviame. Takže náš prístup sa ujal vo viacerých prípadoch. Prvým bol rad renovácií počítačových miestností. Takže počítačové miestnosti, obzvlášť v takej podpriemernej škole ako v Bertie County, kde sa každý druhý týždeň píšu výkonnostné testy, sú už tradične brutálnymi, drilovacími testovacími miestnosťami. Prídete dovnútra, pred vami je stena, napíšete test a odídete. Chceli sme preto zmeniť postoj študentov k technike, aby sme vytvorili priateľskejšie a spoločenskejšie prostredie, ktoré by bolo príťažlivejšie a prístupnejšie. A aby učitelia mali tieto priestory častejšie k dispozícii na výuku s využitím techniky. Toto je počítačová miestnosť na strednej škole. A tamojší riaditeľ nedá na ňu dopustiť. Vždy keď má návštevu, ukáže im ju ako prvú.

A to znamenalo aj vytvorenie tohto systému vzdelávacieho ihriska s pomocou niektorých učiteľov a tento systém sa volá učebný terén. Vďaka nemu sa žiaci základných škôl môžu učiť základné predmety cez hry a aktivity a aj pobehovať a vrieskať a byť deťmi. Hra, ktorú sa tu deti hrajú - na nej sa učili základnú násobilku. Hra sa volá Match Me (Nájdi mi pár). Pri tejto hre triedu rozdelíte na dva tímy, každý na jednej strane ihriska. Učiteľka vezme kriedu a na každú obruč napíše číslo. Potom zadá nejaký príklad - povedzme štyrikrát štyri - a jeden študent z každého tímu musí súťažiť, vypočítať, že štyrikrát štyri je šestnásť, nájsť obruč s číslom 16 a sadnúť si na ňu. Cieľom hry je, aby všetci vaši spoluhráči sedeli na obručiach. Vtedy váš tím vyhrá. Vplyv učebného terénu bol dosť prekvapujúci a pozoruhodný. Niektoré triedy a učitelia zaznamenali lepšie výsledky testov, lepšie sa im pracuje s látkou, najmä chlapcom sa to páči. Vďaka tomu, že chodia von a hrajú sa, neboja sa riešiť príklady s násobením dvojciferných čísel a učitelia zasa môžu tieto veci použiť ako evaluačné nástroje, aby lepšie zhodnotili, ako ich študenti chápu novú látku. Takže k tomu dizajnu na účely vzdelávania, najdôležitejšia vec podľa mňa je vypracovať riešenia spoločne s učiteľmi, aby mali motiváciu a vôľu ich používať. Toto je pán Perry. Je zástupcom školského inšpektora. Prišiel na jeden z našich dní školenia pre učiteľov a vyhral asi päť kôl Match Me za sebou a bol na seba veľmi hrdý.

(Smiech)

Druhým prístupom je nanovo navrhnúť samotné vzdelávanie. Ten je najzložitejší. Je to pohľad na systémovej úrovni na spôsob, akým sa vzdelávanie poskytuje, čo je ponúkané a komu. Takže v mnohých prípadoch ani tak veľmi nejde o zmenu ako o vytvorenie podmienok, za ktorých by zmena bola možná, a o motiváciu zmenu uskutočniť, čo sa vo vidieckych spoločenstvách a ich konvenčných vzdelávacích systémoch ľahko hovorí, ale ťažšie realizuje. Pre nás to bola grafická verejná kampaň nazvaná Connect Bertie (Spojte Bertie). Po celej krajine sa nachádzajú tisícky takýchto modrých bodiek. A toto bolo pre fond, ktorý v školskom okrese mali na to, aby každú domácnosť s dieťaťom začlenenom do verejného školského systému vybavili stolným počítačom a širokopásmovým internetovým pripojením. Na tomto mieste musím povedať, že je len desať percent príbytkov, ktoré majú internetové pripojenie priamo v domácnosti. A jediné miesta s Wifi sú budovy škôl alebo búda Bojangles Fried Chicken, pred ktorou často vysedávam. Okrem toho, že kampaň vzbudila záujem u ľudí a podnietila ich položiť si otázku, prečo sú všade tie modré bodky, žiadala od školského systému predstaviť si, ako by sa mohla stať katalyzátorom pre lepšie prepojené spoločenstvo. Vyžadovala od nich, aby siahali za hranice školských múrov a zamysleli sa nad tým, akú úlohu by mohli zohrať pri rozvoji spoločenstva. Takže prvú sadu počítačov inštalujú toto leto a my Dr. Zullingerovi pomáhame vyvinúť niekoľko stratégií, ako prepojiť triedu s domovom a rozšíriť učenie aj mimo školských lavíc.

A tretím prístupom, na ktorý som najviac zvedavá, je ten, na ktorom práve sme: dizajn ako vzdelávanie. Čiže dizajn ako vzdelávanie znamená, že by sme vlastne mohli učiť dizajn na štátnych školách a nie učenie s využitím dizajnu - teda nie ako keď sa učíme fyziku pri stavaní rakety, ale v podstate naučiť sa dizajnérskemu mysleniu spolu s nadobudnutím staviteľských a výrobných zručností, a to všetko by bolo na účel miestneho spoločenstva. Rovnako to znamená, že dizajnéri už viac nie sú konzultantmi, ale sme učiteľmi a máme na starosti pestovanie kreatívneho kapitálu u budúcej generácie. A čo dizajn ponúka ako vzdelávací rámec, je protiliek na každú nudnú, rigidnú, slovnú formu výuky, ktorá dusí mnohé z týchto školských okresov. Je to praktické, priame, vyžaduje si to aktívne zapájanie detí a umožňuje im aplikovať poznatky zo základných predmetov v skutočnom živote. Začali sme teda premýšľať o dedičstve pracovného vyučovania a hlavne o tom, ako tento predmet, obzvlášť práca s drevom a kovom, bol z historického hľadiska určený deťom, čo nepôjdu na vysokú. Je to dráha učňovského vzdelania. Robotnícka trieda. Medzi projektami sú veci ako zhotovenie vtáčej búdky pre mamu k Vianociam. V posledných desaťročiach bolo financovanie pracovného vyučovania z veľkej časti pozastavené.

Tak nám napadlo, čo ak by sme pracovné vyučovanie opäť zaviedli, no tentokrát by sme projekty zamerali na veci, ktoré komunita potrebuje, a naplnili tento predmet kritickejším a kreatívnejším procesom tvorivej diele dizajnového myslenia. Tak sme sa chopili tejto trochu nejasnej predstavy a za posledný rok sme úzko spolupracovali s Dr. Zullingerom a spísali sme ju v podobe jednoročných osnov ponúkaných nižšiemu ročníku na úrovni strednej školy. Toto začína o štyri týždne, na konci leta. Môj partner Mathew a ja sme práve podstúpili pracný a veľmi náročný proces získania osvedčenia stredoškolského učiteľa, aby sme tie hodiny mohli viesť. A takto to vyzerá.

Počas dvoch semestrov, na jeseň a na jar, trávia žiaci tri hodiny denne v našej dielni pracovného vyučovania so šírkou 420 metrov štvorcových. A v tom čase, robia všetko, chodia von a vykonávajú etnografický výskum a zisťujú potreby obce, vrátia sa späť do dielne, kde robia brainstorming a vizualizáciu dizajnu, aby prišli s nápadmi, ktoré by sa mohli ujať a potom ich v dielni skúšajú, zhotovujú, vytvárajú prototypy, zisťujú, či budú fungovať a vylepšujú ich. A cez leto dostanú ponuku na brigádu. Sú platení ako zamestnanci firmy Project H a robia s nami v konštrukčnom tíme, kde tieto projekty realizujú v obci. Prvým projektom, ktorý sa bude budúce leto stavať, je farmársky trh pod holým nebom v centre mesta, po nich budú v druhom roku nasledovať kryté zastávky pre školskú sieť autobusov a v treťom roku renovačné práce na domoch starších občanov. Takže toto sú skutočné, viditeľné projekty, na ktoré sa dúfam žiaci môžu odvolať a povedať: "Toto som postavil a som na to hrdý."

Chcem vás zoznámiť s troma našimi žiakmi. Toto je Ryan. Má 15. Miluje poľnohospodárstvo a chce byť učiteľkou na strednej. Chce ísť na vysokú, ale potom sa chce vrátiť do Bertie County, lebo odtiaľ pochádza jej rodina, to miesto nazýva domovom, a rada by tomuto miestu niečo vrátila, za to, ako sa jej tu darí. Čo by jej Studio H mohlo ponúknuť, je možnosť rozvíjať jej schopnosti, aby to mohla vrátiť tým najvhodnejším spôsobom.

To je Eric. Hrá za futbalový tím. Veľmi ho bavia motokrosové preteky a chce byť architektom. Jemu Studio H ponúka možnosť rozvinúť zručnosti, ktoré ako architekt bude potrebovať, všetko od robenia náčrtov, cez spracovanie dreva a kovu až po robenie výskumu pre zákazníka.

A potom je tu Anthony. Má 16, miluje lov a rybolov, byť vonku a prácu s rukami. Pre neho Studio H znamená, že ho môže vzdelávanie baviť vďaka jeho praktickému zapájaniu. Zaujíma sa o lesníctvo, ale nie je si istý, takže, ak nakoniec nepôjde na vysokú, bude mať nejaké zručnosti relevantné pre to odvetvie.

Čo dizajn a staviteľstvo skutočne ponúka verejnému školstvu, je iný typ učebne. Táto budova v centre, ktoré sa v budúcnosti pravdepodobne stane miestom nášho farmárskeho trhu, je teraz učebňou. Chodenie po okolí a robenie rozhovorov so susedmi o tom, aké potraviny si kupujú, odkiaľ a prečo, je domáca úloha. A otvárací ceremoniál s prestrihnutím stuhy, keď už postavia farmársky trh a bude prístupný verejnosti, to bude ich konečná skúška. A to, čo dizajn a staviteľstvo ponúka spoločenstvu, je skutočný, viditeľný, postavený pokrok. Na každý rok sa robí jeden projekt. A tak sa mládež stáva najväčším prínosom a najväčším nevyužitým zdrojom pri predstavovaní novej budúcnosti.

Uznávame, že Studio H, najmä v prvom roku svojho nového pôsobenia je malým príbehom - 13 žiakov, dvaja učitelia, jeden projekt na jednom mieste. No máme pocit, že by to mohlo fungovať aj inde. A ja skutočne verím v moc malého príbehu, pretože je nesmierne ťažké robiť dobročinnú prácu v celosvetovom meradle. Lebo ak sa tak veľmi vzdialite, nebudete v tých osobách vidieť ľudské bytosti.

V konečnom dôsledku je dizajn sám o sebe proces neustáleho vzdelávania pre ľudí, s ktorými a pre ktorých pracujeme, a pre nás dizajnérov. A povedzme si na rovinu, my dizajnéri potrebujeme samých seba znovu objaviť. Musíme sa nanovo vzdelávať v súvislosti s vecami na ktorých záleží. Potrebujeme viac pracovať mimo nášho pohodlia a byť lepšími občanmi priamo u nás doma Takže hoci je to príbeh malých rozmerov, dúfame, že predstavuje krok správnym smerom pre budúcnosť našich vidieckych spoločenstiev a pre budúcnosť nášho verejného vzdelávania a snáď aj pre budúcnosť dizajnu.

Ďakujem.

(Potlesk)