Elizabeth Gilbertová o géniovi

Som spisovateľka. Písanie kníh je mojou profesiou, ale samozrejme, je to aj oveľa viac. Je to aj moja celoživotná láska a fascinácia. A neočakávam, že sa to niekedy zmení. Popri tom však musím povedať, že sa mi nedávno v živote aj v kariére stalo niečo zvláštne, čo spôsobilo, že som musela prehodnotiť svoj vzťah k tejto práci. Tou zvláštnou vecou je, že som nedávno napísala knihu, memoáre s názvom "Jedz, modli sa a miluj,"© ktorá sa na rozdiel od mojich predchádzajúcich kníh, z nejakého dôvodu rozšírila po svete a stala sa z nej obrovská mega senzácia a medzinárodný bestseller. Výsledkom čoho je, že kamkoľvek teraz prídem, ľudia sa ku mne správajú, akoby som bola odsúdená na záhubu. Úplne vážne -- prekliata, prekliata! Napríklad za mnou chodia s obavami, a vravia: "Nebojíš sa -- nebojíš sa, že už nikdy nič lepšie nenapíšeš? Nebojíš sa, že budeš celý život pokračovať v písaní, a už nikdy nenapíšeš knihu, o ktorú by niekto na svete stál, už nikdy?"

Veľmi povzbudzujúce, však. Bolo by to horšie, ale našťastie si pamätám, že pred viac ako 20 rokmi, keď som ako teenagerka začala ľuďom vravieť, že chcem byť spisovateľkou, stretla som sa s tou istou reakciou, založenou na strachu. Ľudia sa ma pýtali: "Nebojíš sa, že nikdy nebudeš úspešná? Nebojíš sa, že ťa poníženie z odmietnutia zabije? Nebojíš sa, že budeš toto remeslo cibriť celý život a nič z toho nikdy nebude a umrieš na kope útržkov nesplnených snov a ústa budeš mať zhorknuté popolom neúspechu?" (Smiech) Niečo v tom zmysle.

Moja odpoveď -- krátka odpoveď na všetky tieto otázky je: "Áno". Áno, bojím sa všetkých tých vecí. Vždy som sa ich bála. Okrem toho sa bojím ešte aj mnohých iných vecí, o ktorých ľudia vôbec netušia. Napríklad morských rias a iných strašidelností. Ale čo sa týka písania... už nejakú dobu premýšľam a čudujem sa prečo to tak je? Rozumiete, je to racionálne? Má to logiku, očakávať od ľudí, aby sa báli práce, o ktorej majú pocit, že je zmyslom ich existencie na tejto Zemi. A čo je dôvodom, že hlavne kreatívne povolania v nás vzbudzujú vážne obavy o naše psychické zdravie, a to oveľa viac ako iné zamestnania, rozumiete mi? Napríklad môj otec bol chemickým inžinierom, a nepamätám si, že by sa ho za 40 rokov chemického inžinierstva niekto spýtal, či sa bojí byť chemickým inžinierom. Nepýtali sa -- John ako sa pasuješ s tou chemickou krízou? Nič také sa nikdy nespomenulo, viete? Ale aby som bola férová, chemickí inžinieri si ako skupina po mnohé storočia nevytvorili reputáciu manicko depresívnych alkoholikov. (Smiech)

Zato my spisovatelia takú reputáciu máme. Vlastne nielen spisovatelia, ale zdá sa, že o tvorivých ľuďoch každého žánru si často myslíme, že sú neuveriteľne psychicky nevyrovnaní. Stačí, keď si pozriete ten ponurý zoznam úmrtí veľkolepých kreatívnych myslí len 20-teho storočia, ktorí zomreli mladí a často vlastnou rukou. A zdá sa, že aj tí, ktorí nespáchali samovraždu, sa kvôli svojmu daru cítili akoby týraní. Norman Mailer, tesne pred smrťou, v poslednom rozhovore povedal: "Každá z mojich kníh ma o trochu viac zabila." Je to zvláštny výrok o vlastnom celoživotnom diele, nemyslíte? Ale ak sa takto niekto vyjadruje, vôbec nás to neprekvapuje, pretože sme podobné veci počuli už toľkokrát Akoby sme sa s nimi úplne stotožnili a kolektívne prijali názor, že kreativita a utrpenie sú oddávna prepojené, a že umenie bude v konečnom dôsledku vždy viesť k trápeniu.

A otázka, ktorú sa vás dnes chcem spýtať je: vyhovuje vám táto myšlienka? Ste s ňou spokojní -- pretože stačí, že získate trochu nadhľad a, veď viete -- mne tento predpoklad absolútne nevyhovuje. Myslím, že je odporný. A myslím, že aj nebezpečný, a nechcem, aby sme ho preniesli aj do ďalšieho storočia. Myslím, že by bolo lepšie, ak by sme tvorivých ľudí podporovali k životu.

A určite viem, že v mojom prípade -- v mojej situácii -- by bolo veľmi nebezpečné, keby som vykročila temným chodníčkom tohto predpokladu, hlavne keď vezmete do úvahy súčasný stav mojej kariéry. Čo je -- veď viete, pozrite sa, som ešte mladá, mám okolo 40. Ešte mám pred sebou ďalšie štyri desaťročia práce. A je viac než pravdepodobné, že všetko čo od teraz napíšem bude celý svet súdiť ako niečo, čo prišlo až po šialenom úspechu mojej poslednej knihy, nie? Mala by som to povedať na rovinu, veď sme tu vlastne skoro priatelia -- je viac ako pravdepodobné, že svoj najväčší úspech mám už za sebou. Och, Kriste, hrozná myšlienka! Viete, myšlienky takého druhu môžu doviesť človeka k tomu, že začne o deviatej ráno piť džin, a k tomu sa ja dopracovať nechcem. (Smiech) Radšej by som robila prácu, ktorú milujem.

A tak sa naskytá otázka, ako? A mne sa po mnohých zamysleniach zdá, že aby som mohla ďalej písať, musím si vytvoriť nejaký ochranný psychologický mechanizmus, však? Nejako si musím vytvoriť bezpečnú vzdialenosť medzi sebou, keď píšem, a mojim veľmi prirodzeným strachom z toho, aké budú reakcie na to, čo od teraz napíšem. A keď som počas minulého roku hľadala spôsob, ako to urobiť, skúmala som minulosť, a snažila som sa nájsť iné spoločnosti, aby som zistila, či náhodou nemali lepšie a rozumnejšie nápady, ako pomôcť tvorivým ľuďom zvládať základné riziká tvorivosti.

Tento výskum ma zaviedol do starovekého Grécka a Ríma. Tak mi prosím venujte pozornosť, vráti sa to späť. Ale staroveké Grécko a Rím -- vtedy ľudia neverili, že tvorivosť vyviera z ľudských bytostí. Ľudia verili, že tvorivosť je nadpozemský duch-spoločník, ktorý k ľudským bytostiam prichádza z nejakého vzdialeného a nepoznaného miesta, zo vzdialených a nepoznaných dôvodov. Gréci boli známi tým, že týchto nadpozemských duchov tvorivosti nazývali "démonmi." Vie sa, že Socrates veril, že má démona, ktorý mu z diaľky vravel múdrosti. Rimania mali rovnaký názor, ale týchto nadpozemských tvorivých duchov nazývali géniami. Čo je skvelé, lebo Rimania si nemysleli, že génius je nejaká obzvlášť múdra osoba. Verili, že génius je nejaká čarovná božská bytosť, ktorá doslovne žila medzi stenami umeleckých ateliérov. Niečo ako domový škriatok Dobby. A mohla hocikedy vyjsť von a neviditeľnou rukou pomáhať umelcovi pri práci a takto tvarovať výsledok týchto prác.®

Brilantné -- to je ono, tá vzdialenosť o ktorej rozprávam -- psychologický mechanizmus, ktorý vás ochráni pred výsledkom vašej práce. A všetci vedeli, že takto to fungovalo. Takže starovekí umelci boli pred istými vecami chránení, napríklad pred prílišným narcizmom, však? Ak bola vaša práca brilantná, nemohli ste brať všetku chválu len na seba. Všetci vedeli, že máte svojho nadpozemského génia, ktorý vám pomáhal. Ak vaše práca nevypálila dobre, nebola to len vaša vina, však? Všetci vedeli, že váš génius bol trochu trápny. A takto ľudia na západe o tvorivosti uvažovali naozaj dlhú dobu.

A potom prišla renesancia, a všetko sa zmenilo. Prišli sme s veľkou myšlienkou, ktorá bola: dajme do stredu vesmíru jednotlivca, umiestnime ho nad všetkých bohov a záhady, a už nám nezostalo miesto na žiadne mystické bytosti, ktoré načúvajú radám z hora. A to bol začiatok racionálneho humanizmu, a ľudia začali veriť, že tvorivosť prichádza iba z vnútra jednotlivca. A prvýkrát v histórií ste mohli počuť, ako ľudia vravia, že tento alebo onen umelec je géniom, nie, že má svojho génia.

A musím vám povedať, myslím, že to bola veľká chyba. Viete, myslím, že keď niekomu, keď jednotlivcovi dovolíme uveriť, že on, alebo ona je prostriedkom, zdrojom a podstatou a prameňom všetkých božských, tvorivých, nepoznaných, nekonečných tajomstiev, je na jednu krehkú ľudskú psychiku príliš veľa zodpovednosti. Je to ako keby ste od niekoho chceli, nech prehltne slnko. Úplne to ľuďom kriví a deformuje egá, a vznikajú tak nezvládnuteľné očakávania o výkonoch. A myslím, že práve tento tlak posledných 500 rokov zabíjal našich umelcov.

A ak je to pravda, a ja si myslím, že to pravda je, tak sa rysuje otázka, čo teraz? Môžeme to riešiť inak? Možno by sme sa mali vrátiť k starovekému chápaniu vzťahu medzi ľuďmi a záhadou tvorivosti. A možno nie. Možno nemôžeme zmazať 500 rokov racionálneho humanistického uvažovania jedným 18 minútovým príhovorom. A v hľadisku sa asi nájdu ľudia, ktorí by prišli s naozaj legitímnymi vedeckými pochybnosťami ohľadne týchto predstáv o, vlastne o vílach, ktoré prenasledujú ľudí, a ich projekty polievajú čarovným odvarom, a tak. Asi sa mi nepodarí presvedčiť vás všetkých, aby ste so mnou súhlasili.

Ale otázka, ktorú tu chcem načrtnúť znie -- a vlastne prečo nie? Prečo by sme o tom takto nerozmýšľali? Veď to dáva rovnaký zmysel ako všetky ostatné pokusy o vysvetlenie tej vyslovene šialenej vrtkavosti tvorivého procesu. Procesu, a to je jasné každému, kto sa kedy snažili niečo vytvoriť -- čím chcem povedať, vlastne všetkým, čo tu dnes sedia -- že tento proces nie je vždy práve racionálny. A je pravda, že niekedy z toho môžete mať vyslovene paranormálny pocit.

Nedávno som zažila jednu vec, stretla som skvelú americkú poetku Ruth Stoneovú, ktorá má okolo 90, ale poetkou bola celý život, a povedala mi, že keď vyrastala vo vidieckej Virginií, kde pracovala na poliach, niekedy cítila a počula, ako k nej z krajiny prichádza báseň. A povedala, že to bolo ako ohromný vlak vzduchu, ktorý sa na ňu s hrmotom rútil cez krajinu. A cítila, že prichádza, pretože sa jej triasla zem pod nohami. Vtedy vedela, že je iba jedna vec, ktorú musí urobiť, a to, poviem to jej slovami, "utekať ako o život." A ako o život utekala domov, a báseň ju pritom prenasledovala, a išlo o to, že sa musela dosť rýchlo dostať k papieru a ceruzke, aby mohla zachytiť báseň v momente, keď cez ňu prehrmí, a zapísať ju na papier. Niekedy nebola dosť rýchla. Vtedy utekala a utekala, a nestihla sa dostať domov, a báseň ňou prehrmela a ona ju premeškala. Povedala, že potom báseň letela krajinou ďalej, hľadajúc "iného básnika." A inokedy -- na toto nikdy nezabudnem -- povedala, že niekedy to takmer nestihla. Tak bežala domov a hľadala papier, a báseň ňou prehrmela, a práve vtedy, ako cez ňu letela, si zobrala ceruzku, a načiahla sa druhou rukou, a chytila ju. Chytila báseň za chvost, a vtiahla si ju pospiatky do tela, kým ju prepisovala na papier. A v týchto prípadoch prepísala báseň na papier dokonalú a v celku, ale opačne, od posledného slova k prvému. (Smiech)

Keď som to počula, myslela som si -- to je zvláštne, presne tak vyzerá aj môj tvorivý proces. (Smiech)

Môj tvorivý proces taký vôbec nie je -- nie som potrubie! Ja som mulica, spôsob akým musím pracovať je, že každý deň vstanem v rovnaký čas, a nešikovne driem a potím sa a makám. Ale aj ja pri tejto svojej drine, aj ja som sa párkrát s niečím takým stretla. A predstavujem si, že aj mnohí z vás. Viete, aj mne sa stalo, že ku mne prišla inšpirácia z nejakého zdroja, ktorý som naozaj nevedela identifikovať. A čo to je za vec? A ako sa k nej máme postaviť tak, aby sme sa pritom nezbláznili, ale naopak, aby nám pomohla udržať si duševné zdravie?

A pre mňa je najlepší súčasný príklad, ako sa s tým popasovať hudobník Tom Waits, s ktorým som pred pár rokmi robila rozhovor pre jeden časopis. A o niečom takomto sme sa rozprávali. A viete, Tom bol takmer celý život stelesnením trpiaceho súčasného moderného umelca, ktorý sa snaží riadiť a zvládať a ovládať tieto nekontrolovateľné tvorivé impulzy, s ktorými bol stotožnený.

Ale potom zostarel a spokojnel, a vravel mi, ako jedného dňa šoféroval po diaľnici v Los Angeles, a vtedy sa to pre neho celé zmenilo. Uháňal po ceste a zrazu počul krátky fragment melódie, ktorá sa mu vlúdila do hlavy, a tak ako to s inšpiráciou často býva, bola prchavá a dráždivá, a on ju chce, predstavte si, veď je nádherná, a túži po nej, ale nemá sa jej ako zmocniť. Nemá ani kúsok papiera, nemá ceruzku, nemá diktafón.

A zrazu cíti, ako v ňom začína vrieť všetka tá stará úzkosť, myslí si, "Prídem o ňu, a potom ma tá pieseň bude celý život prenasledovať. Nie som dosť dobrý, nedokážem to." A namiesto toho, aby ho zachvátila panika, jednoducho prestal. Zastavil celý ten duševný proces a urobil niečo celkom neobvyklé. Pozrel sa na nebo a povedal: "Prepáč, nevidíš, že šoférujem?" (Smiech) "Vyzerám, že si teraz dokážem zapísať pieseň? Ak naozaj chceš existovať, vráť sa, keď bude vhodnejší čas, niekedy, keď sa o teba budem môcť postarať. Inak choď otravovať niekoho iného. Choď za Leonardom Cohenom."

A po tomto zážitku sa zmenil celý systém jeho práce. Nie práca sama o sebe, tá je stále rovnako temná. Ale proces tvorby a tá ťaživá úzkosť, ktorá ju obkolesovala sa uvoľnila, keď zo seba vytrhol svojho džina-génia -- odtiaľ, kde robil iba problémy -- a vrátil ho tam odkiaľ prišiel, a uvedomil si, že toto predsa nemusí byť čosi vnútorné a mučivé. Mohla by to byť taká zvláštna, podivuhodná, bizarná spolupráca, niečo ako konverzácia medzi Tomom a tou divnou, externou vecou, ktorá nie je jeho plnou súčasťou.

Keď som počula tento príbeh, začal sa trochu meniť aj spôsob, akým som pracovala ja. A už ma to raz zachránilo. Táto myšlienka ma zachránila, keď som práve písala "Jedz, modli sa a miluj,"© a spadla som do tých osídiel zúfalstva, do ktorých sa všetci dostávame, keď na niečom pracujeme a nedarí sa nám, a začnete si myslieť, že z toho bude katastrofa, že to bude najhoršia kniha na svete. Nie zlá, ale najhoršia kniha na svete. A začala som si myslieť, že by som mala celý ten projekt zahodiť. Ale potom som si spomenula, ako sa Tom rozprával s oblohou, a skúsila som to. Odvrátila som tvár od rukopisu, a svoje poznámky som nasmerovala do prázdneho kúta izby. A nahlas som povedala, "Počúvaj, ty vec, aj ja aj ty vieme, že ak táto kniha nebude brilantná, nebude to iba moja chyba, správne? Pretože vidíš, že ja do nej vkladám všetko čo mám, viac toho už nemám. Takže ak chceš, aby bola lepšia, tak by si sa mala objaviť a spraviť si svoju prácu. Dobre. Ale ak to neurobíš, tak vieš čo, do čerta s tým. Ja budem aj tak ďalej písať, pretože to je moja práca. A chcela by som, aby bolo jasné, že ja som dnes prišla a svoju prácu si odviedla." (Smiech)

Pretože -- (Potlesk) v konečnom dôsledku je to tak, dobre -- pred mnohými storočiami v púšťach severnej Afriky sa ľudia za mesačného svitu zvykli zhromažďovať na posvätné tance, ktoré vtedy trvali hodiny a hodiny, až do úsvitu. A bolo to vždy veľkolepé, pretože tanečníci boli profesionáli, a boli úžasní, pravda? Ale vždy raz za čas, veľmi zriedka, sa niečo stalo, a jeden z účinkujúcich sa stal akoby nadprirodzeným. A viem, že viete o čom rozprávam, pretože viem, že všetci ste niekedy v živote takéto predstavenie videli. Bolo to, akoby sa zastavil čas, a tanečník akoby prekročil nejaký portál, a nerobil nič iné ako už 1000 nocí predtým, ale zrazu sa všetko usmernilo. A znenazdajky už nebol iba ľudskou bytosťou. Bol ožiarený zvnútra, a zospodu, a celý horel nadpozemskosťou.

A keď sa to vtedy stalo, ľudia to spoznali, a volali to po mene. Zopli ruky a začali skandovať, "Alah, Alah, Alah, boh, boh, boh." To je boh, viete. Zvláštna historická vsuvka -- keď Mauri vpadli do južného Španielska, tento zvyk si doniesli zo sebou, a za tie storočia sa zmenila výslovnosť z "Alah, Alah, Alah," na "Ole, ole, ole," a to dnes stále počuť pri býčích zápasoch a flamenku. V Španielsku, ak sa účinkujúcemu podarí niečo neskutočné a čarovné, "Alah, ole, ole, Alah, veľkolepé, bravo," nepochopiteľné, ale je to tak -- záblesk boha. A je to skvelé, pretože to potrebujeme.

Ale ťažkosti prídu na druhý deň ráno, hlavne pre tanečníka, keď sa zobudí a zistí, že je utorok, 11 hodín ráno, a už nie je zábleskom boha. Už je len starnúcim smrteľníkom so zlými kolenami, a už možno nikdy nedosiahne také výšky. A už možno nikdy nikto nebude pri jeho tanci skandovať božie meno, a čo má potom urobiť zo zbytkom svojho života? Je to ťažké. Je to jedna z najťažších vecí, s ktorými sa pri tvorivom živote, treba zmieriť. Ale možno to nemusí byť až také mučivé, ak by ste v prvom rade nikdy neverili, že tie najvýnimočnejšie počiny vášho bytia nevyšli z vás. Ale keby ste možno verili, že ste ich mali požičané z nejakého nepredstaviteľného zdroja iba na prekrásnu časť vášho života, a keď s nimi skončíte, tak ich treba posunúť ďalej, niekomu inému. A viete, ak sa nad tým zamyslíme takto, všetko sa začne meniť.

Takto som začala rozmýšľať, a určite už takto rozmýšľam posledných pár mesiacov, ako pracujem na knihe, ktorá čoskoro vyjde ako nebezpečne, desivo prehnane očakávané pokračovanie môjho šialeného úspechu.

A ja si musím stále opakovať, hlavne, keď som z toho naozaj nervózna, že sa nemám báť. Nenechať sa zastrašiť. Len si spraviť svoju prácu. Naďalej si vždy odviesť tú svoju časť, nech to je čokoľvek. Ak je vašou prácou tanec, tak tancujte. Ak sa ten nadpozemský, škuľavý génius, ktorý vám bol pridelený rozhodne, že čo len na sekundu cez vašu snahu nechá zažiariť štipku úžasu, tak "Ole!" A ak nie, tak pokračujte vo vašom tanci. A aj tak "Ole!" V toto verím a myslím, že to musíme učiť. A aj tak "Ole!", za to, že máte v sebe číru ľudskú lásku a tvrdohlavosť, a vždy si odvediete svoju prácu.

Ďakujem. (Potlesk) Ďakujem. (Potlesk)

June Cohen: Ole! (Potlesk)