David Kelley: Ako si vybudovať vieru vo vlastnú tvorivosť

Dnes vám chcem čosi povedať o viere vo vlastnú tvorivosť. Začnem v dávnej minulosti – v tretej triede na Oakdaleskej škole v Barbertone v štáte Ohio.

Pamätám si ako raz môj najlepší kamarát Brian pracoval na jednom projekte. Vyrábal koňa z hliny, ktorú mal náš učiteľ pod drezom. A jedno z dievčat, ktoré s ním sedelo v lavici, zbadalo, čo robí, naklonilo sa k nemu a povedalo "To je otrasné. Vôbec sa to nepodobá na koňa." Brian zvesil plecia, z koňa opäť spravil guču hliny a odhodil ju naspäť do koša. Už nikdy viac som nevidel Briana pracovať na podobnom projekte.

Zaujímalo by ma, ako často sa niečo takéto stane. Takmer vždy, keď v triede rozprávam príbeh o Brianovi, mnohí prídu za mnou po hodine a povedia, že zažili niečo podobné, že ich učiteľ odpísal alebo k nim bol krutý niektorý zo spolužiakov. Niektorí sa vtedy prestanú považovať za tvorivých. Často vidím ako sa takáto skúsenosť z detstva pevne zakorení v človeku, a sprevádza ho niekedy až do dospelosti.

S týmto javom sa teda stretávame často. Keď pracujeme na workshope alebo priamo spolupracujeme s klientmi, často sa dostaneme do bodu, keď je celý proces uvoľnený a netradičný. Títo skúsení manažéri nakoniec vždy vytiahnu svoje Blackberry a povedia, že musia nevyhnutne vybaviť dôležitý telefonát, a vyrazia k východu. Cítia sa veľmi nepríjemne. Keď za nimi potom prídeme a opýtame sa, čo sa deje, povedia čosi v zmysle "Nie som príliš tvorivý typ." Ale my vieme, že to tak nie je. Ak neodídu a budú ďalej v práci pokračovať, podaria sa im fantastické veci, prekvapia samých seba tým, akí sú sami skutočne inovatívni, rovnako ako aj ich tímy.

Začal som sa zaoberať týmto strachom z posudzovania. Nechceme niečo urobiť, lebo sa bojíme, že nás budú súdiť. Máme strach, že keď nepovieme niečo dosť správne a kreatívne, budú nás súdiť. Veľký zlom u mňa nastal, keď som sa zoznámil s psychológom Albertom Bandurom.

Neviem, či ste už o ňom počuli. Ale ak ho vyhľadáte na Wikipédii, píše sa tam, že je štvrtým najvýznamnejším psychológom v histórii... Sú to teda Freud, Skinner, niekto a Bandura. Bandura má 86 rokov a stále pracuje na Stanforde. Je to úžasný chlap.

Išiel som ho navštíviť, pretože dlho skúmal fóbie a táto téma ma veľmi zaujíma. Vymyslel akúsi metódu, ktorá pomohla vyliečiť ľudí vo veľmi krátkom čase. Za štyri hodiny dosiahol obrovskú mieru vyliečenia ľudí, ktorí trpeli fóbiami. Rozprávali sme sa o hadoch. Ani neviem, prečo práve o hadoch. Hovoril mi o hadoch a o chorobnom strachu z hadov.

Bol to veľmi príjemný rozhovor, veľmi zaujímavý. Rozprával mi o tom, ako testované subjekty pozval k sebe a povedal im: „Vo vedľajšej miestnosti je had a my do nej vojdeme.“ Povedal mi, že na to väčšina z nich odpovedala „V žiadnom prípade tam nevkročím, určite nie, ak tam je had.“

Ale Bandura rozpracoval proces postupných krokov, ktorý bol veľmi úspešný. Najprv zoberie človeka k obojstrannému zrkadlu, cez ktoré sa pozerajú do miestnosti, kde je had a pomôže im vysporiadať sa s daným pocitom. Potom pokračuje ďalším sledom krokov, posunú sa ďalej, až budú stáť v otvorených dverách a pozerať sa do danej miesnosti. A pomôže im vysporiadať sa s týmto pocitom. A potom nasledujú ďalšie kroky, malé krôčiky, až kým sa nedostanú do miestnosti, kde si nasadia koženú alebo zváračskú rukavicu a nakoniec sa hada aj dotknú. A keď sa už hada dotknú, všetko je v poriadku – sú vyliečení. Vlastne je všetko viac než v poriadku. Ľudia, ktorí sa celý svoj život báli hadov, zrazu hovoria veci ako „Pozrite, aký je ten had krásny.“ A sú schopní hada držať v náručí.

Bandura tento proces nazýva „riadené ovládanie“. Zbožňujem ten termín: riadené ovládanie. A stalo sa aj niečo iné. Ľudia, ktorí prešli týmto procesom a dotkli sa hada nakoniec zažívali oveľa menší strach aj pri iných veciach v živote. Viac sa snažili, lepšie čelili strachu a boli odolnejší voči zlyhaniu. Vybudovali si nové sebavedomie. Bandura toto sebavedomie nazýva „sebaúčinnosť“ - vedomie, že môžete zmeniť svet a že môžete dosiahnuť to, čo si zaumienite.

Stretnutie s Bandurom na mňa veľmi zapôsobilo, pretože som si uvedomil, že tento známy vedec zdokumentoval a vedecky overil niečo, čo sme pozorovali ostatných 30 rokov. Že môžeme pracovať s ľuďmi, ktorí mali strach, že nie sú tvoriví, prejsť s nimi istým sledom krokov, niečím ako sériou malých úspechov, a zmeniť ich strach na oboznámenie sa, a tak prekvapia samých seba. Takáto premena je úžasná.

V d.school ju pozorujeme stále. Ľudia z rôznych oblastí, ktorí sa považujú za výlučne analytických ľudí, prídu k nám a pracujú podľa našich postupov, budujú si sebavedomie a vidia samých seba úplne inak. A sú skutočne emocionálne nadšení z toho, že sa zrazu považujú za tvorivých ľudí.

Preto by som vám dnes chcel povedať a ukázať vám, ako takáto cesta vyzerá. Pre mňa túto cestu najlepšie predstavuje Doug Dietz. Doug Dietz je veľmi technicky mysliaci človek. Navrhuje prístroje na medicínske zobrazovanie, veľké medicínske prístroje. Pracuje pre spoločnosť GE a vybudoval si fantastickú kariéru. Ale mal aj krízu.

Raz sa v nemocnici pozeral na jeden z MR prístrojov, ktorý navrhol a stretol tam mladú rodinu. Mali malú dcérku, ktorá plakala a bola vydesená. A Douga veľmi sklamalo zistenie, že takmer 80% pediatrických pacientov v tejto nemocnici dokáže podstúpiť MR vyšetrenie jeho prístrojom iba pod sedatívami. Douga to veľmi sklamalo, pretože až dovtedy bol na svoju prácu hrdý. Týmto prístrojom predsa zachraňoval životy. Ale skutočne ho zabolelo vidieť strach, ktorý tento prístroj vyvoláva u detí.

Približne v tom čase chodil na hodiny do d.school v Stanforde. Učil sa o naších postupoch, o dizajnérskom myslení, o empatii, o reťazovom vytváraní prototypov. A so všetkými získanými vedomosťami dokázal urobiť čosi skutočne neobyčajné. Predefinoval celý zážitok z vyšetrenia. Vymyslel toto.

Pre deti zmenil vyšetrenie na dobrodružstvo. Namaľoval steny a prístroj, pracovníkov nechal vyškoliť ľuďmi, ktorí poznajú deti, napríklad zamestnancami detských múzeí. Takže teraz dieťa zažije niečo výnimočné. Rozprávajú sa s nimi o zvukoch a pohyboch lode. Keď vchádzajú dnu, povedia im „Dobre, teraz vstupuješ na pirátsku loď, niesmieš sa ani pohnúť, aby ťa piráti nenašli.“

A výsledky boli úžasne dramatické. Z takmer 80% detí, ktoré potrebovali sedatíva ich teraz potrebovalo len okolo 10%. Nemocnica a GE boli tiež spokojní. Keďže už nepotrebovali stále volať anesteziológa, mohli na prístroji vyšetriť viac detí za deň. Takže kvantitatívne výsledky boli výborné. Ale Douga viac zaujímali kvalitatívne výsledky. Raz čakal s jednou mamičkou, kým jej dieťa príde z vyšetrenia. A keď sa malé dievčatko z vyšetrenia vrátilo, utekalo za mamou a povedalo „Mami, môžeme prísť aj zajtra?“ (Smiech)

Mnohokrát som počul Douga rozprávať tento príbeh, príbeh o jeho osobnej premene a dizajnérskom prelome, ktorý bol jej výsledkom, ale nikdy som ho nepočul rozprávať príbeh o malom dievčatku bez toho, aby mal v očiach slzy.

Dougov príbeh sa odohráva v nemocnici. Aj ja viem o nemocniciach svoje. Pred pár rokmi som si našiel na krku hrčku, a tak som bol na rade ísť na vyšetrenie prístrojom MR. Bola to rakovina. Zákerný druh. Povedali mi, že mám 40-percentnú šancu na prežitie.

Kým tak sedíte v pyžame s ostatnými pacientmi, všetci sú bledí a chudí a čakáte na svoju dávku gama lúčov, myslíte na veľa vecí. Zväčša sa v duchu pýtate „Prežijem to?“ A ja som veľa myslel na to, ako bude vyzerať život mojej dcéry bezo mňa. Ale myslíte aj na iné veci. Veľa som sa pýtal sám seba „Načo som na Zemi?“ „Čo je mojím poslaním? Čo som mal urobiť?“ A mal som šťastie, pretože som mal mnoho možností. Pracovali sme v oblasti zdravotníctva a wellness, v oblasti základného školstva a rozvojového sveta. Takže existovalo veľa projektov, na ktorých som mohol pracovať. Ale rozhodol som sa, dal som si vtedy záväzok, že budem robiť to, po čom túžim najviac... pomôžem toľkým ľuďom, koľkým sa len dá, získať späť stratenú vieru vo vlastnú tvorivosť. Rozhodol som sa, že presne to chcem robiť, ak prežijem. A prežil som – len, aby ste vedeli.

(Smiech)

(Potlesk)

Skutočne verím, že keď ľudia nájdu túto vieru – často sme toho svedkami v d.school a IDEO – začnú sa viac venovať veciam, ktoré sú v ich živote skutočne dôležité. Vidíme ako ľudia prestanú s tým, čo robili a vyberú si inú cestu. Vidíme, ako prichádzajú so zaujímavejšími a... skrátka s viacerými nápadmi, takže si môžu spomedzi lepších nápadov vyberať. A tak robia aj lepšie rozhodnutia.

Viem, že TED prezentuje nápady, ktoré majú zmeniť svet. Každý tu má nejaký nápad, ktorý zmení svet. Ak by som taký mal mať aj ja, je to práve tento. Dosiahnuť jeho realizáciu. Takže dúfam, že sa ku mne pridáte v mojom snažení... že budete vodcami v spôsobe myslenia. Bolo by skutočne úžasné, keby sme nedovolili rozdeliť ľudí na tvorivých a netvorivých, akoby to bol dar od Boha, a pomohli im uvedomiť si, že sú prirodzene tvoriví. A títo prirodzení ľudia by mali dovoliť svojim nápadom lietať. Mali by dosiahnuť, čo Bandura nazýva sebaúčinnosť, čo znamená, že môžete dosiahnuť to, čo si zaumienite a že môžete objaviť vieru vo vlastnú tvorivosť a dotknúť sa hada.

Ďakujem.

(Potlesk)